Nie je to desať ani pätnásť, ale takmer dvadsať rokov. Tretina, v lepšom prípade štvrtina života. Tak dlho som tu nebol.
Tbilisi, mesto, ktoré som tak miloval, lebo bolo úplne iné ako všetky sovietske mestá, bolo nesovietske. A Gruzínci mali s nami spoločnú nelásku k Rusom a hrdosť národa, ktorý bol presvedčený, že je civilizačne, intelektuálne vyššie než tí, ktorí ho držia v područí. Môj výrazný prízvuk v ruštine bol iný než ten bežný gruzínsky, ale bol tu okamžitou vstupenkou do gruzínskych sŕdc. A ešte keď som dodal, že som z Československa, bájnej krajiny v bájnej Európe, v ktorej väčšina Gruzíncov bola len raz... Ako sovietski vojaci na tankoch v auguste 1968. Tu v Tbilisi mi nikdy nenapadlo im to zazlievať, pretože oni, Gruzínci, nás predsa neokupovali. To bola predsa Moskva, Kremeľ.
Gruzínsko sa napokon zo sovietskeho područia oslobodilo len rok po nás. Ale tých nasledujúcich takmer už dvadsať rokov preň nebolo nádherným obdobím slobody a vlastne ani ekonomického zázraku ako pre nás, ale prechádzkou peklom. Dve vojny, strata Abcházska, najkrajšej časti Gruzínska, niekoľko prevratov, strašný úpadok, bieda, zimy v premrznutých bytoch. Kto mohol, ušiel, aj Chatuma, dievča, ktoré som pred tými dvadsiatimi rokmi miloval, je niekde v Amerike a celá jej rodina s ňou.
Tbilisi, mesto, ktoré som miloval, je však stále krásne. A ožíva, tak ako pred časom ožíval môj žlto kvitnúci ibištek, čo som ho skoro zabil trochou piva, ktorou som ho z hlúposti a lenivosti zalial. Rustaveliho trieda pučí novoopravenými domami, svätý Juraj na mieste, kde stávala socha Lenina, žiari zlatou novotou, desiatky fontán po meste zurčia.
Nádherné kostoly zo štvrtého alebo desiateho storočia majú nové strechy, v parkoch sú lavičky a čistota. Otvárajú sa obchody a Gruzínci majú konečne na to, aby v nich nakupovali. Staré mesto, tá úžasná prehliadka architektúry z čias, keď bolo Tbilisi za cára hlavným mestom Kaukazu, stojí a hádam sa dočká opravy.
Po dvadsiatich rokoch začína Gruzínsko zase žiť. Tých našich stredoeurópskych posledných dvadsať rokov tu vyzerá ako zázrak, ako rozprávka. Je dobré to vedieť, je dobré si to občas uvedomiť.
Tbilisi, mesto, ktoré som tak miloval, lebo bolo úplne iné ako všetky sovietske mestá, bolo nesovietske. A Gruzínci mali s nami spoločnú nelásku k Rusom a hrdosť národa, ktorý bol presvedčený, že je civilizačne, intelektuálne vyššie než tí, ktorí ho držia v područí. Môj výrazný prízvuk v ruštine bol iný než ten bežný gruzínsky, ale bol tu okamžitou vstupenkou do gruzínskych sŕdc. A ešte keď som dodal, že som z Československa, bájnej krajiny v bájnej Európe, v ktorej väčšina Gruzíncov bola len raz... Ako sovietski vojaci na tankoch v auguste 1968. Tu v Tbilisi mi nikdy nenapadlo im to zazlievať, pretože oni, Gruzínci, nás predsa neokupovali. To bola predsa Moskva, Kremeľ.
Gruzínsko sa napokon zo sovietskeho područia oslobodilo len rok po nás. Ale tých nasledujúcich takmer už dvadsať rokov preň nebolo nádherným obdobím slobody a vlastne ani ekonomického zázraku ako pre nás, ale prechádzkou peklom. Dve vojny, strata Abcházska, najkrajšej časti Gruzínska, niekoľko prevratov, strašný úpadok, bieda, zimy v premrznutých bytoch. Kto mohol, ušiel, aj Chatuma, dievča, ktoré som pred tými dvadsiatimi rokmi miloval, je niekde v Amerike a celá jej rodina s ňou.
Tbilisi, mesto, ktoré som miloval, je však stále krásne. A ožíva, tak ako pred časom ožíval môj žlto kvitnúci ibištek, čo som ho skoro zabil trochou piva, ktorou som ho z hlúposti a lenivosti zalial. Rustaveliho trieda pučí novoopravenými domami, svätý Juraj na mieste, kde stávala socha Lenina, žiari zlatou novotou, desiatky fontán po meste zurčia.
Nádherné kostoly zo štvrtého alebo desiateho storočia majú nové strechy, v parkoch sú lavičky a čistota. Otvárajú sa obchody a Gruzínci majú konečne na to, aby v nich nakupovali. Staré mesto, tá úžasná prehliadka architektúry z čias, keď bolo Tbilisi za cára hlavným mestom Kaukazu, stojí a hádam sa dočká opravy.
Po dvadsiatich rokoch začína Gruzínsko zase žiť. Tých našich stredoeurópskych posledných dvadsať rokov tu vyzerá ako zázrak, ako rozprávka. Je dobré to vedieť, je dobré si to občas uvedomiť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.