Mongolsko je krajina nomádov, ktorí s jurtami a dobytkom putujú naprieč šírou stepou, kde sa čas na niekoľko storočí zastavil. Ľudia sú tu láskaví a pohostinní, a hoci je hlavné mesto Ulanbátar v posledných rokoch plné hluku a chaosu, nomádi stále žili v pokoji a tichu. Až kým neprišli voľby.
Voľby do Veľkého churalu sa konajú dva týždne pred festivalom Naadam – olympijskými hrami nomádov, ktorých tradícia siaha do čias Džingischána. Do hlavného mesta prichádzajú nomádi, aby v živých hrách zápasili a pretekali sa na koňoch. Mnohí dúfajú, že aj tento rok Naadam zostane sviatkom zmierenia a pokoja.
„To, čo sa teraz deje, nikto nečakal,“ tvrdí Udo Barkmann, hosťujúci profesor na Mongolskej národnej univerzite. „Mongoli sú mierumilovný, pokojný národ,“ dodáva. Miestny šaman, ktorý je po lámovi druhou najvyššou náboženskou autoritou mesta a krajiny, má však iný názor. Už mesiac tvrdí, že v snoch vidí pohromu. „Toto leto sa stane niečo nečakané. Príde skaza, lebo ľudia zabudli žiť s súlade s prírodou,“ upozorňuje ma uznávaný starec pri jednej z večerných recepcií.
.chcem vzdať úctu štátu
Je nedeľa ráno. S dvoma európskymi pozorovateľmi, tlmočníčkou a šoférom vyrážame o šiestej ráno. Dedinka Yarmag je síce od Ulanbátaru len 17 kilometrov, ale cesty sú zlé. Volebná miestnosť je v škole – jedinej murovanej a poschodovej budove, ktorá sa týči medzi jurtami. Pred vchodom stoja dvaja starší ľudia. „Prišli sme skôr, lebo je to pre nás veľká česť, voliť a vzdať úctu štátu,“ vraví 80-ročný pán v národnom kroji. Volebná miestnosť je vyzdobená, predsedkyňa komisie nás ponúka domácimi koláčmi a ochotne vysvetľuje podrobnosti. Presne o siedmej zaznejú fanfáry a národná hymna. Členovia komisie ukážu prítomným prázdne urny a zapečatia ich. Môže sa voliť.
Prví volia zväčša starší ľudia. Ženy v modrých odevoch s vyšívanými motívmi a muži v hnedo-zlatých, vyzdobených odznakmi, ktoré získali za dávnych komunistických čias za prácu. Je pokoj a predpisy sa dodržiavajú.
Po hodine sa presúvame o 30 kilometrov do vedľajšej osady, kde je najväčší mäsokombinát v Mongolsku. Pred bránou volebnej miestnosti stoja policajti a dve ženy s menovkami. Na otázku, prečo sú tu, odpovedajú, že nemôžu nič hovoriť a musia tu stáť. Vo volebnej miestnosti nás čaká prekvapenie. Dvaja členovia volebnej komisie stoja tesne za voličmi, ktorí krúžkujú hlasovacie lístky, a keď vojdeme, rýchlo odchádzajú preč. Prečo tam stáli? „Musia dávať pozor, aby voličov nikto nevyrušoval, nech voľby prebiehajú v pokoji,“ tvrdí členka komisie.
Vpredu pred troma zapečatenými urnami stojí na Mongola nezvyčajne vysoký muž. Voličom ukazuje, aby hádzali hlasovacie lístky do urny. Vraj by sami netrafili. Prečo však niektorí voliči – vojaci a starší občania – musia hádzať lístky do urny napravo a iní do urny naľavo? „To nie je zavádzanie,“ znie odpoveď. „Snažíme sa len, aby voľby prebiehali plynulo.“ Ešte chvíľu sa zdržíme a odchádzame Videli sme, čo sme mali – či teda nemali – vidieť?
Cestou do centrálneho aimaku stretávame mladú rodinu, na voze so záprahom sa trmáca zo 30 kilometrov, aby sa dostala do volebného okrsku, kde je zapísaná. „Žijeme v jurte s dvoma deťmi za týmito kopcami,“ hovorí muž. „Žije sa nám ťažko, ale aj dobre. Máme kone a ovce, ktorými živíme aj bratov v meste. Deti potom smú počas školského roka bývať u nich a navštevovať školu. Cez prázdniny a niektoré víkendy nám ich zase privezú a mi im za to dávame mlieko a mäso,“ opisuje rodinné vzťahy. Tie sú pre Mongolov stále najdôležitejšie. Bez spolupráce sa v drsných podmienkach mongolskej stepi nedá prežiť.
Deň končíme v dedine, ktorou sme ráno začali. Je skoro desať hodín večer a dvere volebnej miestnosti sa zatvárajú, hoci vonku čaká ešte vyše sto voličov. „Celý deň sme bojovali s povodňami. V tejto krajine ešte nikdy nepršalo tak ako teraz,“ tvrdia sklamaní občania, ktorí zostali za dverami. Predsedkyňa komisie však vysvetľuje, že podľa zákona musí zatvoriť. Vraj mnohí meškajú len preto, aby narušili priebeh volieb. Posiela nás von, že sa potrebujú pripraviť na počítanie hlasov. Ani my, ani pozorovatelia za jednotlivé strany nereagujeme. Pozorovateľka za nezávislého kandidáta nám hovorí, že sa ju cez deň viackrát snažili vyviesť z miestnosti.
.ako sa to rozhorelo
V pondelok večer sa predstavitelia Mongolskej ľudovej revolučnej strany (MLRS) schádzajú v jednej ulanbátarskej reštaurácii, aby oslávili víťazstvo, hoci výsledky volieb ešte nie sú zverejnené. Informácia o predčasných oslavách sa medzi obyvateľmi rýchlo rozšíri. Sympatizanti opozície prichádzajú neskoro večer na námestie pred Veľký chural. Protest pokračuje aj v utorok. Od skorého rána obchádzajú demonštranti – najmä mladí ľudia a študenti – s transparentmi budovu parlamentu. Zatiaľ je pokoj. K demonštrantom sa pridávajú ďalší, obviňujú komunistov, že sfalšovali voľby. Zhromaždenie prechádza pred sídlo MLRS a tam už pokoj dlho nevydrží. Dav sa s kameňmi a palicami vrhá na policajtov, ktorí strážia centrálu komunistov. Do pol hodiny je budova v plameňoch.
Centrála komunistov horí. Dav tlieska a jednohlasne kričí – za demokraciu. „Musíme ukončiť chudobu a sociálnu nerovnosť v tejto krajine! Mongolsko je bohaté. Prečo potom musia mnohí ľudia žiť v biede? Pozrite sa okolo, všetky tieto budovy a veľké firmy patria im. Už to tak ďalej nejde! Viem, že násilný protest je zlý, ale nič iné nám nezostáva,“ vysvetľuje nám mladá Mongolka, ktorá študuje v Európe. Polícia rozháňa dav slzotvorným plynom, vodnými delami a gumovými projektilmi. Márne. Muž v strednom veku sa nás pýta, odkiaľ sme a či rozumieme, čo sa stalo. „Voľby boli zmanipulované!“ volá. „Komunisti podvádzali. Ľudí a túto krajinu podvádzajú už mnohé roky. Po mnohé roky utláčali náš ľud a zabíjali nevinných! To už nemôžeme ďalej strpieť,“ oduševnene vysvetľuje.
.za demokraciu, či za lepší život?
Je pravda, že Mongolsko prežíva ekonomický rast. Ťažba zlata, uhlia, uránu a medi láka zahraničných investorov. Objavili sa nové ložiská ropy, vzrástol export mäsa do zahraničia. To spôsobilo prudkú infláciu nehnuteľností a surovín, no aj rast platov. Hoci príjmy sa v priemere na občana za posledný polrok zdvojnásobili, 35 percent obyvateľov stále žije pod hranicou životného minima. Vidieť veľké rozdiely. Na jednej strane bohaté vilové štvrte, drahé autá, úspešný biznis. Ale na okraji mesta, ba i v jeho centre mnohí ľudia žijú v jurtách bez elektriny, kanalizácie a pitnej vody. Práve mladí ľudia z týchto štvrtí teraz demolujú všetko, čo vidia. „Nie som ani komunista, ani demokrat, chcem len žiť ako normálny človek,“ tvrdí 23-ročný demonštrant Battogtokh.
Po polnoci sa demonštranti rozdeľujú na skupiny. Jedna zostáva pred centrálou komunistov. Početný dav je na hlavnom námestí Sukhbatar, ktoré protestujúci brázdia s buldozérom. V pozadí námestia sa odráža svetlo reflektorov, osvetľujú Palác kultúry. Katedrála komunistickej ideológie, ako ju demonštranti nazývajú, padne o niekoľko hodín za obeť plameňom. Prekvapuje ma, že pouličná predavačka cigariet a žuvačiek sa nedá demonštráciou rušiť a zdá sa, že bude mať dobrú tržbu. Iné jej ani nezostáva. Býva v parku za parlamentom, kde ju každý večer vídavam, keď prichádzam domov. A ten je teraz zabarikádovaný.
Pred budovou polície a centrálneho volebného úradu je asi tristo ľudí a polícia sa bráni spŕške kameňov. Niektorí z davu útočia aj na ochranku, čo stráži budovu UNDP a UNICEF. Ochranka pred lietajúcimi kameňmi uteká. V zúrivom dave zostávame len traja cudzinci. Profesor Udo Barkmann, ktorý plynulo hovorí po mongolsky, vysvetľuje, že sa nám nič nestane. Voči cudzincom majú demonštranti rešpekt.
.neistota pod zatiahnutou oblohou
Situácia je zaujímavá. Tí, ktorí aktívne napádajú policajné zložky, sú mladí ľudia vo veku od 15 do 30 rokov z chudobných predmestí, kde žijú v jurtách. V pozadí stoja starší a pomerne zabezpečene vyzerajúci muži a ženy, ktorí sem-tam dávajú demonštrantom pokyny. Upozorňujú ich, aby nedemolovali okolité budovy a nerabovali. Spoza rohu ulice utekajú dvaja mladí chlapci s vysávačom a rádiom, niekde ich ukradli. Dav neustupuje. Po krátkej chvíli sa spustí streľba. Zatiaľ do vzduchu, ale už nie s gumovými nábojmi.
A tak sa radšej stiahneme preč. Z okna svojho bytu sledujem, čo sa deje. Streľba tíchne po pol štvrtej v stredu nad ránom. V meste je vyhlásený štvordňový výnimočný stav, zákaz zhromažďovania a zákaz vychádzania na ulicu po desiatej hodine večer. Nočný Ulanbátar sa zmenil na mesto duchov, po ktorom sa pohybujú armádne a policajné zložky.
Je štvrtok, od rána prší. Ulice sú zaplavené vodou, ktorá nemá kam odtekať. Číre modré nebo, symbol mongolského ľudu, je zatiahnuté v smútku. Nikto nevie, čo prinesú vetry zo stepí v nasledujúce dni.
Autor je v Mongolsku na študijnom pobyte
Voľby do Veľkého churalu sa konajú dva týždne pred festivalom Naadam – olympijskými hrami nomádov, ktorých tradícia siaha do čias Džingischána. Do hlavného mesta prichádzajú nomádi, aby v živých hrách zápasili a pretekali sa na koňoch. Mnohí dúfajú, že aj tento rok Naadam zostane sviatkom zmierenia a pokoja.
„To, čo sa teraz deje, nikto nečakal,“ tvrdí Udo Barkmann, hosťujúci profesor na Mongolskej národnej univerzite. „Mongoli sú mierumilovný, pokojný národ,“ dodáva. Miestny šaman, ktorý je po lámovi druhou najvyššou náboženskou autoritou mesta a krajiny, má však iný názor. Už mesiac tvrdí, že v snoch vidí pohromu. „Toto leto sa stane niečo nečakané. Príde skaza, lebo ľudia zabudli žiť s súlade s prírodou,“ upozorňuje ma uznávaný starec pri jednej z večerných recepcií.
.chcem vzdať úctu štátu
Je nedeľa ráno. S dvoma európskymi pozorovateľmi, tlmočníčkou a šoférom vyrážame o šiestej ráno. Dedinka Yarmag je síce od Ulanbátaru len 17 kilometrov, ale cesty sú zlé. Volebná miestnosť je v škole – jedinej murovanej a poschodovej budove, ktorá sa týči medzi jurtami. Pred vchodom stoja dvaja starší ľudia. „Prišli sme skôr, lebo je to pre nás veľká česť, voliť a vzdať úctu štátu,“ vraví 80-ročný pán v národnom kroji. Volebná miestnosť je vyzdobená, predsedkyňa komisie nás ponúka domácimi koláčmi a ochotne vysvetľuje podrobnosti. Presne o siedmej zaznejú fanfáry a národná hymna. Členovia komisie ukážu prítomným prázdne urny a zapečatia ich. Môže sa voliť.
Prví volia zväčša starší ľudia. Ženy v modrých odevoch s vyšívanými motívmi a muži v hnedo-zlatých, vyzdobených odznakmi, ktoré získali za dávnych komunistických čias za prácu. Je pokoj a predpisy sa dodržiavajú.
Po hodine sa presúvame o 30 kilometrov do vedľajšej osady, kde je najväčší mäsokombinát v Mongolsku. Pred bránou volebnej miestnosti stoja policajti a dve ženy s menovkami. Na otázku, prečo sú tu, odpovedajú, že nemôžu nič hovoriť a musia tu stáť. Vo volebnej miestnosti nás čaká prekvapenie. Dvaja členovia volebnej komisie stoja tesne za voličmi, ktorí krúžkujú hlasovacie lístky, a keď vojdeme, rýchlo odchádzajú preč. Prečo tam stáli? „Musia dávať pozor, aby voličov nikto nevyrušoval, nech voľby prebiehajú v pokoji,“ tvrdí členka komisie.
Vpredu pred troma zapečatenými urnami stojí na Mongola nezvyčajne vysoký muž. Voličom ukazuje, aby hádzali hlasovacie lístky do urny. Vraj by sami netrafili. Prečo však niektorí voliči – vojaci a starší občania – musia hádzať lístky do urny napravo a iní do urny naľavo? „To nie je zavádzanie,“ znie odpoveď. „Snažíme sa len, aby voľby prebiehali plynulo.“ Ešte chvíľu sa zdržíme a odchádzame Videli sme, čo sme mali – či teda nemali – vidieť?
Cestou do centrálneho aimaku stretávame mladú rodinu, na voze so záprahom sa trmáca zo 30 kilometrov, aby sa dostala do volebného okrsku, kde je zapísaná. „Žijeme v jurte s dvoma deťmi za týmito kopcami,“ hovorí muž. „Žije sa nám ťažko, ale aj dobre. Máme kone a ovce, ktorými živíme aj bratov v meste. Deti potom smú počas školského roka bývať u nich a navštevovať školu. Cez prázdniny a niektoré víkendy nám ich zase privezú a mi im za to dávame mlieko a mäso,“ opisuje rodinné vzťahy. Tie sú pre Mongolov stále najdôležitejšie. Bez spolupráce sa v drsných podmienkach mongolskej stepi nedá prežiť.
Deň končíme v dedine, ktorou sme ráno začali. Je skoro desať hodín večer a dvere volebnej miestnosti sa zatvárajú, hoci vonku čaká ešte vyše sto voličov. „Celý deň sme bojovali s povodňami. V tejto krajine ešte nikdy nepršalo tak ako teraz,“ tvrdia sklamaní občania, ktorí zostali za dverami. Predsedkyňa komisie však vysvetľuje, že podľa zákona musí zatvoriť. Vraj mnohí meškajú len preto, aby narušili priebeh volieb. Posiela nás von, že sa potrebujú pripraviť na počítanie hlasov. Ani my, ani pozorovatelia za jednotlivé strany nereagujeme. Pozorovateľka za nezávislého kandidáta nám hovorí, že sa ju cez deň viackrát snažili vyviesť z miestnosti.
| Mongolsko, jedna z najredšie obývaných krajín sveta, bolo od roku 1921 do roku 1990 komunistickou krajinou, kde vládol systém jednej politickej strany. Dnes je parlamentnou republikou. Parlament nazývaný Veľký chural volí premiéra, ktorý následne menuje kabinet. Veľký chural musí obsadenie kabinetu odhlasovať. Veľký chural má jednu komoru, v ktorej je 76 poslaneckých kresiel. Každé štyri roky sa doň konajú voľby. Prezident je v Mongolsku volený priamo, v tamojšom politickom systéme však nedisponuje veľkými právomocami, hoci môže za určitých podmienok zablokovať rozhodnutia Veľkého churalu. Preto je obsadenie kresiel vo Veľkom churale zásadnou otázkou pre smerovanie a budúcnosť krajiny. Najväčšie mongolské politické strany sú Ľudová revolučná strana a Demokratická strana. Ľudová revolučná strana je postkomunistickou stranou, ktorá vystupuje ako strana sociálnodemokratického typu. V Mongolsku zaviedla aj reformy, kritizujú ju však pre nedostatok transparentnosti a pokusy o cenzúru médií a porušovanie ľudských práv štátnymi úradmi pod jej vládou. V parlamentných voľbách sa podľa doteraz ohlásených výsledkov 47 kresiel dostalo postkomunistom, Demokratická strana získala 26 kresiel. Predseda Demokratickej strany Tsakhiagiin Elbegdorj žiada o prepočítanie hlasov. „Výsledky sú falošné,“ tvrdí. Podľa jeho názoru sa však už násilné protesty, pri ktorých zahynulo 5 ľudí a vyše tri stovky utrpeli zranenia, skončili. „Nemyslím, že príde ďalšie násilie,“ vyhlásil. |
.ako sa to rozhorelo
V pondelok večer sa predstavitelia Mongolskej ľudovej revolučnej strany (MLRS) schádzajú v jednej ulanbátarskej reštaurácii, aby oslávili víťazstvo, hoci výsledky volieb ešte nie sú zverejnené. Informácia o predčasných oslavách sa medzi obyvateľmi rýchlo rozšíri. Sympatizanti opozície prichádzajú neskoro večer na námestie pred Veľký chural. Protest pokračuje aj v utorok. Od skorého rána obchádzajú demonštranti – najmä mladí ľudia a študenti – s transparentmi budovu parlamentu. Zatiaľ je pokoj. K demonštrantom sa pridávajú ďalší, obviňujú komunistov, že sfalšovali voľby. Zhromaždenie prechádza pred sídlo MLRS a tam už pokoj dlho nevydrží. Dav sa s kameňmi a palicami vrhá na policajtov, ktorí strážia centrálu komunistov. Do pol hodiny je budova v plameňoch.
Centrála komunistov horí. Dav tlieska a jednohlasne kričí – za demokraciu. „Musíme ukončiť chudobu a sociálnu nerovnosť v tejto krajine! Mongolsko je bohaté. Prečo potom musia mnohí ľudia žiť v biede? Pozrite sa okolo, všetky tieto budovy a veľké firmy patria im. Už to tak ďalej nejde! Viem, že násilný protest je zlý, ale nič iné nám nezostáva,“ vysvetľuje nám mladá Mongolka, ktorá študuje v Európe. Polícia rozháňa dav slzotvorným plynom, vodnými delami a gumovými projektilmi. Márne. Muž v strednom veku sa nás pýta, odkiaľ sme a či rozumieme, čo sa stalo. „Voľby boli zmanipulované!“ volá. „Komunisti podvádzali. Ľudí a túto krajinu podvádzajú už mnohé roky. Po mnohé roky utláčali náš ľud a zabíjali nevinných! To už nemôžeme ďalej strpieť,“ oduševnene vysvetľuje.
.za demokraciu, či za lepší život?
Je pravda, že Mongolsko prežíva ekonomický rast. Ťažba zlata, uhlia, uránu a medi láka zahraničných investorov. Objavili sa nové ložiská ropy, vzrástol export mäsa do zahraničia. To spôsobilo prudkú infláciu nehnuteľností a surovín, no aj rast platov. Hoci príjmy sa v priemere na občana za posledný polrok zdvojnásobili, 35 percent obyvateľov stále žije pod hranicou životného minima. Vidieť veľké rozdiely. Na jednej strane bohaté vilové štvrte, drahé autá, úspešný biznis. Ale na okraji mesta, ba i v jeho centre mnohí ľudia žijú v jurtách bez elektriny, kanalizácie a pitnej vody. Práve mladí ľudia z týchto štvrtí teraz demolujú všetko, čo vidia. „Nie som ani komunista, ani demokrat, chcem len žiť ako normálny človek,“ tvrdí 23-ročný demonštrant Battogtokh.
Po polnoci sa demonštranti rozdeľujú na skupiny. Jedna zostáva pred centrálou komunistov. Početný dav je na hlavnom námestí Sukhbatar, ktoré protestujúci brázdia s buldozérom. V pozadí námestia sa odráža svetlo reflektorov, osvetľujú Palác kultúry. Katedrála komunistickej ideológie, ako ju demonštranti nazývajú, padne o niekoľko hodín za obeť plameňom. Prekvapuje ma, že pouličná predavačka cigariet a žuvačiek sa nedá demonštráciou rušiť a zdá sa, že bude mať dobrú tržbu. Iné jej ani nezostáva. Býva v parku za parlamentom, kde ju každý večer vídavam, keď prichádzam domov. A ten je teraz zabarikádovaný.
Pred budovou polície a centrálneho volebného úradu je asi tristo ľudí a polícia sa bráni spŕške kameňov. Niektorí z davu útočia aj na ochranku, čo stráži budovu UNDP a UNICEF. Ochranka pred lietajúcimi kameňmi uteká. V zúrivom dave zostávame len traja cudzinci. Profesor Udo Barkmann, ktorý plynulo hovorí po mongolsky, vysvetľuje, že sa nám nič nestane. Voči cudzincom majú demonštranti rešpekt.
.neistota pod zatiahnutou oblohou
Situácia je zaujímavá. Tí, ktorí aktívne napádajú policajné zložky, sú mladí ľudia vo veku od 15 do 30 rokov z chudobných predmestí, kde žijú v jurtách. V pozadí stoja starší a pomerne zabezpečene vyzerajúci muži a ženy, ktorí sem-tam dávajú demonštrantom pokyny. Upozorňujú ich, aby nedemolovali okolité budovy a nerabovali. Spoza rohu ulice utekajú dvaja mladí chlapci s vysávačom a rádiom, niekde ich ukradli. Dav neustupuje. Po krátkej chvíli sa spustí streľba. Zatiaľ do vzduchu, ale už nie s gumovými nábojmi.
A tak sa radšej stiahneme preč. Z okna svojho bytu sledujem, čo sa deje. Streľba tíchne po pol štvrtej v stredu nad ránom. V meste je vyhlásený štvordňový výnimočný stav, zákaz zhromažďovania a zákaz vychádzania na ulicu po desiatej hodine večer. Nočný Ulanbátar sa zmenil na mesto duchov, po ktorom sa pohybujú armádne a policajné zložky.
Je štvrtok, od rána prší. Ulice sú zaplavené vodou, ktorá nemá kam odtekať. Číre modré nebo, symbol mongolského ľudu, je zatiahnuté v smútku. Nikto nevie, čo prinesú vetry zo stepí v nasledujúce dni.
Autor je v Mongolsku na študijnom pobyte
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.