Rozhovor so slovenskou historičkou Tünde Lengyelovou, ktorá bola odbornou poradkyňou pri filme Báthory od režiséra Juraja Jakubiska. Lengyelová súčasne pripravuje knihu s novým pohľadom na prípad Alžbety Bátoriovej.
.čo bolo vlastne vašou úlohou pri nakrúcaní filmu?
Posudzovala som scenár, ktorý už bol napísaný. Pozerala som sa čisto iba na historickú stránku filmu, či sedí dobový kontext a podobne. Bola som telefonicky veľmi často v kontakte s Deanou, ale aj s Jurajom Jakubiskom. Veľmi milo ma pritom prekvapilo, aký má Juraj Jakubisko o tej dobe a téme prehľad. On totiž námet o Bátoriovej držal v hlave už 20 rokov, priebežne si to študoval, čítal aj dobové veci a dobre videl do súvislostí. Chcel to zasadiť do dobového kontextu, ukázať, že sa to dialo v čase, keď vládla v Anglicku Alžbeta a keď písal svoje drámy Shakespeare a Monteverdi napísal prvú operu.
.aký je vo filme pomer medzi umeleckou fikciou a realitou?
Jakubisko vynikajúco zmapoval tú dobu. Na prvé pozretie sme nenašli žiadnu hlúposť. Ten samotný príbeh je, prirodzene, fikcia, ale historicky sa tomu nedá nič vyčítať, veľmi dobre to ustriehol a zasadil do základného rámca. Napríklad vtedy bol veľký rozdiel medzi tým, aké kostýmy sa nosili v Prahe, kde vládla španielska móda, a ako chodili uhorskí šľachtici. Toto rozlíšenie spracovali filmári do detailov. Vo filme nevystupuje osoba, ktorá by v tom čase nežila.
.prečo ste sa ako historička začali vôbec zaoberať Bátoričkou?
Som historička, ktorá sa špecializuje na raný novovek. Do tejto témy som sa pustila najmä po prečítaní knižky maďarskej sudkyne Irmy Szádeczky-Kardoss, ktorá bola šokujúco iná než všetko ostatné, čo tu bolo. Táto sudkyňa sa na prípad Bátoriovej pozrela z hľadiska dobového práva a prišla na neuveriteľné veci. Začala pátrať, objavila veľa dokumentov, ktoré pomohli objasňovať celý prípad. Vytvorila teóriu, že išlo o sprisahanie proti bohatej vdove, ktorá mala obrovské majetky. Jednoducho vdova, ktorá mala syna v detskom veku, bola dobrou korisťou. V dejinách bolo takých príbehov naozaj veľa. Po smrti manžela bola v podstate sama, brat zomrel rok po smrti jej manžela.
.nevybral si vás Jakubisko preto, že váš pohľad na Bátoriovú mu vyhovoval do koncepcie filmu?
Nie, hľadali človeka, ktorý sa tejto téme venuje, a tak sa dostali ku mne.
.boli ste pri filme, ktorý Bátoriovú rehabilituje, pripravujete knihu, ktorá spochybní jej vinu. Neobávate sa reakcií slovenského publika, v ktorom je vžitá predstava krvavej grófky?
Iste, som pripravená na slovné útoky. V Maďarsku je publikum podstatne benevolentnejšie, búranie legiend sa tam neberie tak ako u nás. Nové historické fakty, ktoré narúšajú dovtedajšie vnímanie, sa tam, ale aj v Česku prijímajú ľahšie. Zrejme je to aj tým, že Maďari a Česi majú lepšie historické povedomie, a teda konštruktívnejší prístup k novým poznatkom. My na Slovensku sme z tohto hľadiska ešte v plienkach. V histórii si nikdy nemôžete byť istý, či ste už spoznali definitívnu pravdu.
.čo bolo vlastne vašou úlohou pri nakrúcaní filmu?
Posudzovala som scenár, ktorý už bol napísaný. Pozerala som sa čisto iba na historickú stránku filmu, či sedí dobový kontext a podobne. Bola som telefonicky veľmi často v kontakte s Deanou, ale aj s Jurajom Jakubiskom. Veľmi milo ma pritom prekvapilo, aký má Juraj Jakubisko o tej dobe a téme prehľad. On totiž námet o Bátoriovej držal v hlave už 20 rokov, priebežne si to študoval, čítal aj dobové veci a dobre videl do súvislostí. Chcel to zasadiť do dobového kontextu, ukázať, že sa to dialo v čase, keď vládla v Anglicku Alžbeta a keď písal svoje drámy Shakespeare a Monteverdi napísal prvú operu.
.aký je vo filme pomer medzi umeleckou fikciou a realitou?
Jakubisko vynikajúco zmapoval tú dobu. Na prvé pozretie sme nenašli žiadnu hlúposť. Ten samotný príbeh je, prirodzene, fikcia, ale historicky sa tomu nedá nič vyčítať, veľmi dobre to ustriehol a zasadil do základného rámca. Napríklad vtedy bol veľký rozdiel medzi tým, aké kostýmy sa nosili v Prahe, kde vládla španielska móda, a ako chodili uhorskí šľachtici. Toto rozlíšenie spracovali filmári do detailov. Vo filme nevystupuje osoba, ktorá by v tom čase nežila.
.prečo ste sa ako historička začali vôbec zaoberať Bátoričkou?
Som historička, ktorá sa špecializuje na raný novovek. Do tejto témy som sa pustila najmä po prečítaní knižky maďarskej sudkyne Irmy Szádeczky-Kardoss, ktorá bola šokujúco iná než všetko ostatné, čo tu bolo. Táto sudkyňa sa na prípad Bátoriovej pozrela z hľadiska dobového práva a prišla na neuveriteľné veci. Začala pátrať, objavila veľa dokumentov, ktoré pomohli objasňovať celý prípad. Vytvorila teóriu, že išlo o sprisahanie proti bohatej vdove, ktorá mala obrovské majetky. Jednoducho vdova, ktorá mala syna v detskom veku, bola dobrou korisťou. V dejinách bolo takých príbehov naozaj veľa. Po smrti manžela bola v podstate sama, brat zomrel rok po smrti jej manžela.
.nevybral si vás Jakubisko preto, že váš pohľad na Bátoriovú mu vyhovoval do koncepcie filmu?
Nie, hľadali človeka, ktorý sa tejto téme venuje, a tak sa dostali ku mne.
.boli ste pri filme, ktorý Bátoriovú rehabilituje, pripravujete knihu, ktorá spochybní jej vinu. Neobávate sa reakcií slovenského publika, v ktorom je vžitá predstava krvavej grófky?
Iste, som pripravená na slovné útoky. V Maďarsku je publikum podstatne benevolentnejšie, búranie legiend sa tam neberie tak ako u nás. Nové historické fakty, ktoré narúšajú dovtedajšie vnímanie, sa tam, ale aj v Česku prijímajú ľahšie. Zrejme je to aj tým, že Maďari a Česi majú lepšie historické povedomie, a teda konštruktívnejší prístup k novým poznatkom. My na Slovensku sme z tohto hľadiska ešte v plienkach. V histórii si nikdy nemôžete byť istý, či ste už spoznali definitívnu pravdu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.