Dlho očakávaný veľkofilm Juraja Jakubiska prichádza s novou umeleckou interpretáciou hrôzostrašnej postavy, grófky Alžbety Bátoriovej – tá je v podaní slávneho režiséra obeťou intríg, a nie krvilačnou beštiou. Pozor, nejde len o umeleckú licenciu.
O historikoch, ktorí sa po 400 rokoch usilujú rehabilitovať grófku, budeme totiž počuť čoraz viac.
A pritom sa donedávna zdalo, že všetko je úplne jasné. Aj z toho dôvodu Bátoriová, ktorá je podľa Guinnessovej knihy rekordov najväčšou masovou vrahyňou v dejinách, vystupovala v „letopočte pred Jakubiskom“ v umeleckých stvárneniach ako jednoznačne záporná postava. Kým pre historikov boli jej ukrutnosti jednou z jasnejších kapitol dejín prelomu 16./17. storočia, ľudové masy hltali literárne hororové scény, ktoré priťahovali viac než iné – už len preto, že majú byť založené na pravdivých skutočnostiach. Svetoznáma Bátoriová, ktorá vraj skántrila stovky dievčat na dnešných územiach Slovenska, Maďarska a Rakúska, sa tak stala pikantnou propagáciou strednej Európy.
.veľká slovenská story
Čachtická pani od Joža Nižňanského z roku 1967 patrí medzi naše najväčšie historické bestsellery. „Od rodiny tohto spisovateľa som sa dozvedel, že jeho kniha sa predala v počte milión kusov. V takom prípade ide o najväčší slovenský bestseller vôbec,“ hovorí pre .týždeň historik Pavel Dvořák, ktorý kauze Bátoriová spolu s fotografom Karolom Kállayom takisto venoval knihu Krvavá grófka. V posledných rokoch vydal na pokračovanie svoju trilógiu o čachtickej panej spisovateľ Andrej Štiavnický, ktorý aj vo viacerých mediálnych vystúpeniach dával najavo, že o krvilačnej sadistke písal na základe historických prameňov.
Tí, ktorí mali záujem o seriózny historický výskum, mohli doteraz okrem obrázkovej Dvořákovej knihy siahnuť iba po knihe historika Jozefa Kočiša Alžbeta Báthoryová a jej obete. Kočiš v poslednom štvrtom vydaní svojej knihy z minulého roka k vražednému príbehu Bátoričky pripája aj polemiku s množiacimi sa hlasmi, ktoré pochybujú o jej vine. Kritizuje, že títo historici nerešpektujú pramene a apeluje na morálku týchto historikov: „Každý historik, pokiaľ sa zaoberá tematikou, ktorá sa dotýka osudu, života a utrpenia ľudí, musí brať do úvahy aj etické a morálne aspekty. Dvojnásobne to platí v prípade Alžbety Bátoriovej, pretože jej nevinnými obeťami boli dievčatá a mladé ženy v plnom rozkvete života vo veľkom počte. Pre sadizmus nebolo a nie je ani dnes ospravedlnenie.“
Dosiaľ na Slovensku skôr skrytý spor historikov sa čoskoro vystupňuje. Ako .týždňu prezradila slovenská historička Tünde Lengyelová, ktorá bola odbornou poradkyňou režiséra Jakubiska, onedlho spolu s jej maďarským kolegom vydajú knihu o grófke. Pôjde o prvú knihu historikov v slovenčine, ktorá podľa Lengyelovej na základe nových zistení prinesie nový pohľad na Bátoriovú ako na pravdepodobnú obeť sprisahania. Lengyelová hovorí, že čím viac sa vnorila do skúmania archívov, tým väčšmi bola sklamaná z Kočišovej knihy: „Z tejto knižky vychádzali doteraz všetci, ja som však postupne zisťovala, že pán Kočiš sa v nej dopustil viacerých chýb. Aj preto som sa rozhodla prísť s novou knihou. V nej odhalíme, že svedectvá proti Bátoriovej sú veľmi pochybné“. Dnes dôchodca Kočiš, ktorý dlhé roky pôsobil ako riaditeľ Štátneho archívu v Bytči, kontruje: „Ručím za všetko, čo som napísal. Nerozumiem, ako môžu títo historici Bátoriovú ospravedlňovať. Veď historické pramene sú úplne jednoznačné, nedajú sa spochybniť.“ Takže, ako to je?
.holé fakty
Najskôr treba zhrnúť nesporné fakty. Grófka Alžbeta Bátoriová patrila vo svojej dobe medzi popredné figúry najvyššej uhorskej aristokracie. Nielen svojím majetkom, ale aj pôvodom. Bola neterou poľského kráľa Štefana Bátoriho a jej synovcom bolo sedmohradské knieža Gabriel Bátori. Alžbetin muž František Nádašdy bol županom v stoliciach Vas, Sopron a Fogaras a jedným z hlavných veliteľov uhorských vojsk. Rodina vlastnila obrovský majetok, roztrúsený po celom území vtedajšieho Uhorska. Na Slovensku im okrem hradu a kaštieľa v Čachticiach patrila aj časť beckovského panstva, palác v Bratislave, kaštieľ v Piešťanoch a majetky vo Vranove nad Topľou. Okrem toho vlastnili rozsiahle panstvá v Sárvári (v dnešnom Maďarsku) a v Keresztúri (dnes Deutsch Kreutz v Rakúsku.)
Doba, v ktorej Alžbeta žila, sa rozhodne nedá označiť za časy mieru a pokoja. Na prelome 16. a 17. storočia zúrila na území dnešného Slovenska takzvaná pätnásťročná vojna s Turkami. Aj keď sa v roku 1606 formálne skončila, vojenské šarvátky prebiehali ďalej. Po krajine sa preháňali Turci, cisárski žoldnieri a po vypuknutí Bočkajovho povstania v roku 1604 aj jeho hajdúsi. Keď Alžbeta, len niečo viac ako štyridsaťročná, v roku 1604 ovdovela, ostala jej v týchto časoch „na krku“ starosť o obrovský majetok. Možno práve to trápilo Františka Nádašdyho, keď deň pred svojou smrťou písal list, v ktorom zveril rodinu do ochrany svojho priateľa palatína Juraja Turzu. Tento muž číslo jeden v Uhorsku, vlastník bytčianskeho a oravského panstva, zohral v ďalšom Alžbetinom živote kľúčovú úlohu.
Krátko pred koncom roku 1610 prichádza palatín Turzo do čachtického kaštieľa, kde zadrží grófku Bátoriovú. Na druhý deň ju nechá previesť na jej neďaleký hrad a nariadi ju strážiť. Vzápätí Turzo predkladá zhromaždenému davu telá dvoch mladých dievčat. Jedna je už mŕtva, druhá zúfalo doráňaná. Všetko nasvedčuje tomu, že mocný palatín prichytil grófku priamo pri hroznom čine. V bytčianskom sídle Turzovcov sa spúšťa súdny proces. Na smrť sú odsúdené dve Bátoriovej slúžky a mladý pomocník, ktorý je medzi ľudom známy pod menom Ficko. Neskôr zhorí na hranici aj myjavská majerníčka, ktorú obvinili z pomoci Bátoriovej a z čarodejníctva.
Sama grófka sa napriek svojim žiadostiam a intervenciám kráľa Mateja II. pred súd nikdy nedostane. V roku 1614 uväznená na čachtickom hrade zomiera.
.zrod krvavej legendy
Legendy o krvavej grófke, ktorá sa kúpe v krvi mladých dievčat a na mučenie používa dômyselné zariadenie – železnú pannu, majú svoj pôvod v období viac ako sto rokov po Alžbetinej smrti. „S jednou prišiel jezuita Turóci a zverejnil ju vo svojej kronike. Ani on to však nehovoril, že ide o zaručenú správu, ale skôr to prezentoval ako informáciu, ktorá sa k nemu dostala z druhej ruky,“ vysvetľuje historik Pavel Dvořák.
Turóci podrobne opisuje, ako nespokojná grófka jedného dňa udrela do tváre nešikovnú slúžku. Tá začala krvácať z nosa a kvapôčka krvi padla na grófkinu ruku. Keď si grófka krv utrela, zistila, že pokožka jej zázračne omladla. Strašidelný plán na perverznú omladzovaciu kúru bol na svete. Na základe tohto Turóciho príbehu sa potom začali závratnou rýchlosťou šíriť príbehy, podľa ktorých Alžbeta zavraždila stovky mladých dievčat preto, aby sa mohla vykúpať v ich krvi. „Malo to explozívny úspech a v tomto duchu neskôr o Bátoriovej písal aj Matej Bel a vo svojej knižke Malebná cesta dolu Váhom aj spisovateľ Alojz Medňanský,“ hovorí Dvořák. O tom, že ľudové predstavy o krvavých kúpeľoch sú čistou legendou, dnes nepochybuje nijaký historik.
.svedectvá
Spor leží inde. Vie dnešná historiografia preukázať, že na panstvách Nádašdyovcov a Bátoriovcov dochádzalo k záhadným zmiznutiam stoviek dievčat a k ich mučivému zabíjaniu? Ak áno, dá sa jednoznačne preukázať, že páchateľkou bola Bátoriová?
Jozef Kočiš sa odvoláva na vyše tri stovky svedkov, ktorí vypovedali po tom, čo palatín Jozef Turzo na pokyn panovníka Mateja II. začal v dvoch etapách vyšetrovanie zločinov. „Tých svedectiev je veľmi veľa,“ hovorí Kočiš. Mnohí svedkovia totiž pod prísahou pred vyšetrovateľmi palatína Turza vypovedali, že počuli o mučení a vraždení, alebo že videli, ako sa zo zámku vynášali mŕtvoly. Ďalším významným svedectvom je návšteva samotného Turza, ktorý v sprievode spolu s Bátoriovej dvoma zaťmi prichytil 29. decembra 1610 Bátoriovú priamo pri mučení. O deň neskôr o svojej návšteve v čachtickom kaštieli napísal svojej manželke Alžbete Coborovej: „Keď naši vyslaní ľudia a služobníci prišli do kaštieľa, našli tam mŕtvu dievku, druhá od mnohých rán a mučenia už zomierala. Okrem toho sedela tam ešte jedna doráňaná žena a ďalšie, ktoré tá prekliata osoba nechávala pre iné príležitosti, čakali tam pevne spútané.“ Po tomto prichytení bola Bátoriová zatknutá a uväznená na Čachtickom hrade až do jej smrti o štyri roky neskôr.
Ako Kočiš uviedol pre .týždeň: „Už len toto svedectvo o zločinoch, ktorých sa Bátoriová dopúšťala asi 25 rokov, by malo ako dôkaz stačiť.“ A je tu ešte jedno významné svedectvo. Čachtický luteránsky kazateľ Ján Abrahamides Ponický krátko nato, v liste datovanom k 1. januáru 1611, s potešením prijal správu o Bátoriovej prichytení a následnom zatknutí. Bátoričku tento kazateľ prirovnal k Satanovi, zmienil jej ohavné skutky a uviedol, že tieto zločiny páchala už počas činnosti jeho predchodcu Andreja Bertoniho. Ponický tiež uviedol, že sadistické vyčíňanie grófky bolo v Čachticiach už dlho verejným tajomstvom.
Po zatknutí sa začalo druhé vyšetrovanie pred bytčianskym súdom a obvinenia proti Bátoričke sa hrnuli. Podľa Kočiša najvážnejšie svedectvo podal dvormajster Benedikt Desö v Sárvári, kde sa grófka často zdržiavala. Najvážnejšie preto, lebo sa označil za očitého svedka a vo svojej výpovedi opísal hrôzostrašné scény z odvráteného života vzdelanej grófky: istú Helenku vraj vyzliekla donaha, vrážala jej nôž do rúk a pálila ju sviečkami, až zomrela. Devy museli stáť pred ňou obnažené, vlastnoručne ich mlátila a bodala. Dvom nemeckým dievčatám vraj vopchala do úst horúce pagáče a mučila ich, kým neskonali. Dievčatám strkala do genitálií strkala rozpálené tyče. Dvormajster ju vraj prosil, aby to nerobila, Bátoriová mu však odvetila, že sa ako šľachtičná nebojí. Ďalší zo svedkov, provizor Jakub Silváši potvrdil svedectvá dvormajstra, a dodal svoje vlastné: Bátorička mučila dievčatá mrazom, videl na vlastné oči, ako vrazila dýku do jednej dievčiny pri bratislavskej kompe, inej prepichla brucho hrdzavou ihlou. Uviedol, že dcéra čižmára povedala Bátoričke do očí, že sa za svoju beštiálnosť dostane do pekla, kým ona, zomierajúca, sa dostane do kráľovstva Božieho. Všetko by malo byť vlastne rozhodnuté, ale...
.prví pochybovači
V 70. rokoch minulého storočia maďarskí historici okolo László Nagya prišli s tvrdením podľa nových dôkazov, ktoré našli v archívoch. Tí ako prví spochybnili, že grófka naozaj spáchala zločiny, z ktorých ju obvinil palatín Turzo a neskôr obžaloba historikov. Maďarskí historici začali rozvíjať sprisahanecké teórie, ktoré sa však líšili v motívoch: jedni tvrdili, že na čele sprisahancov bol synovec Bátoriovej a sedmohradské knieža Gábor Bátori. Viac zástancov si však našla teória, že za všetkým bol Turzo, ktorý pásol po rozsiahlych majetkoch. V 90. rokoch sudkyňa Irma Szádeczká-Kardossová v knihe Spravodlivosť pre Alžbetu Báthoryovú spochybnila priebeh súdneho procesu proti grófke ako aj hodnovernosť svedkov. Podľa autorky väčšina obvinení nedokazuje sadistické vraždenie Bátoričky, ale ukazuje skôr na liečebné postupy, neraz brutálne, ktoré však v tej dobe kynožiaceho moru a iných chorôb boli bežné.
.už aj slovenský spor
K teórii Szádeczky–Kardoss, že v prípade Bátoriovej išlo o konšpiráciu s cieľom zmocniť sa majetku veľmi bohatej šľachtičnej, sa prikláňa aj spomínaná slovenská historička Tünde Lengyelová. „Jednoducho, bohatá vdova, ktorá mala syna v detskom veku, bola v tom čase dobrá korisť. V dejinách sa takýchto prípadov stalo naozaj veľa,“ vysvetľuje historička, aký mohol byť pravý motív zásahu palatína Turza. Podľa nej pri podrobnej analýze celej kauzy vyskakuje veľa nezrovnalostí. Tvrdí, že Turzovo prichytenie Bátoriovej priamo pri čine nie je vôbec preukázané. Zmienka o tom je len v čachtickej kronike. No keďže nebola zapísaná súčasníkom, existujú pochybnosti o jej hodnovernosti. Lengyelová spochybňuje aj ďalšie fakty, ktoré Kočiš predkladá ako jasné dôkazy Bátoriovej zločinov. „On tvrdí, že tie zločiny boli vtedy verejným tajomstvom. Neviem, ako na to prišiel. Študovala som rodinné archívy Bátaňovcov, čo boli najbližší priatelia Bátoriovej, ale aj korešpondenciu v zičiovskom a turzovskom archíve a nikde som nenašla ani náznak o tom, že by ich Alžbeta mohla kántriť dievčatá. Pritom rôzne klebety sa vtedy šírili práve takouto formou,“ hovorí Lengyelová. Nedôveryhodný je podľa nej aj list kazateľa Ponického. Ten bol vraj psychicky labilný, konfliktný typ, ktorý trpel predstavami, že ho prenasledujú mačky, do ktorých je grófka prevtelená. Svoju úlohu vraj mohlo zohrať aj to, že bol luterán a Bátoriová kalvínka. Okrem toho, predmetný list podľa Lengyelovej pravdepodobne nepísal naraz a pasáž o Alžbetiných zverstvách tam vložil až po jej internovaní.
Väčšina svedectiev proti Bátoriovej je podľa historičky nepriama, z kategórie „počul som“, alebo „dozvedel som sa“. Tvrdí tiež, že je zaujímavé, že v zozname vypočutých nie sú dievčatá, ktoré Bátoriovej mučenie pravdepodobne prežili. „Najdivokejšie veci o nej hovorili úradníci z jej panstva v Sárvári. Práve z tohto miesta sa zachoval súpis majetku a hospodárenia, ktorý dala grófka urobiť. Z neho je zrejmé, že viacerých týchto ľudí zastavila v rozkrádaní,“ tvrdí Lengyelová. Upozorňuje aj na to, že veci, ktoré z dnešného pohľadu predstavujú mučenie, ako kúpanie v studenej vode a pálenie rúk boli v tej dobe bežnými trestami, napríklad za krádež.
Ako sa však dajú vysvetliť preukázateľne odhalené prípady mučenia a mŕtvoly mladých žien? Podľa Lengyelovej aj liečiteľstvom. „Viaceré listy dokazujú domnienku, že na Bátoriovej dvore sa liečilo. Metódy bežné vo vtedajšom liečiteľstve nám dnes podobne a niektoré tresty, môžu pripadať ako mučenie. Infikovaná rana sa bežne vypaľovala, púšťanie žilou a preháňadlá boli univerzálnym liekom. To, čo niektorí svedkovia opisovali ako mučenie, mohlo byť celkom pravdepodobne liečenie,“ hovorí historička a pokračuje: „Keďže sa vždy hovorí o obetiach ženského pohlavia mohlo ísť o určitú špecializáciu liečiteľstva ženských chorôb, dokonca si myslím, že mohlo ísť aj o anjeličkárstvo. To by vysvetľovalo aj iné nezodpovedané otázky. Napríklad mŕtve dievčatá. Veď tam, kde sa lieči, nie je zriedkavosťou ani smrť. Ak spočítame, že z hodnoverných výpovedí je možné dokázať 20 mŕtvych, a to v priebehu minimálne ôsmich rokov, nešlo až o takú zlú bilanciu,“ píše Lengyelová vo svojom článku Pochybnosti o vine Čachtickej panej v Historickej revue.
„Najväčšou slabinou tých, ktorí tvrdia, že tento proces bol usporiadaný preto, aby Bátoriovú pripravili o majetok, je to, že ju oň nakoniec nepripravili,“ hovorí Dvořák Grófka totiž majetok prepísala na deti ešte skôr ako sa začalo vyšetrovanie. Lengyelová oponuje tvrdením, že o tejto skutočnosti palatín Turzo nemusel vedieť. „Myslím si, že Turzo sa prerátal a celá akcia mu vlastne nevyšla,“ uzaviera Lengyelová.
Čím si v tejto chvíli môže byť laik istý? Minimálne tým, že Jakubiskov film a Lengyelovej kniha určite nenadchnú Čachtičanov, ktorí chcú po rekonštrukcii svojho hradu lákať turistov na údajné miesto grófkiných vražedných orgií. Starostka Čachtíc Anna Ištóková nám však povedala, že si tým hlavu nebudú lámať: „Samozrejme, vieme o týchto názoroch. U nás sú však všetci presvedčení, že Bátoriová vraždila. Berieme to jednoducho ako historický fakt.“
O historikoch, ktorí sa po 400 rokoch usilujú rehabilitovať grófku, budeme totiž počuť čoraz viac.
A pritom sa donedávna zdalo, že všetko je úplne jasné. Aj z toho dôvodu Bátoriová, ktorá je podľa Guinnessovej knihy rekordov najväčšou masovou vrahyňou v dejinách, vystupovala v „letopočte pred Jakubiskom“ v umeleckých stvárneniach ako jednoznačne záporná postava. Kým pre historikov boli jej ukrutnosti jednou z jasnejších kapitol dejín prelomu 16./17. storočia, ľudové masy hltali literárne hororové scény, ktoré priťahovali viac než iné – už len preto, že majú byť založené na pravdivých skutočnostiach. Svetoznáma Bátoriová, ktorá vraj skántrila stovky dievčat na dnešných územiach Slovenska, Maďarska a Rakúska, sa tak stala pikantnou propagáciou strednej Európy.
.veľká slovenská story
Čachtická pani od Joža Nižňanského z roku 1967 patrí medzi naše najväčšie historické bestsellery. „Od rodiny tohto spisovateľa som sa dozvedel, že jeho kniha sa predala v počte milión kusov. V takom prípade ide o najväčší slovenský bestseller vôbec,“ hovorí pre .týždeň historik Pavel Dvořák, ktorý kauze Bátoriová spolu s fotografom Karolom Kállayom takisto venoval knihu Krvavá grófka. V posledných rokoch vydal na pokračovanie svoju trilógiu o čachtickej panej spisovateľ Andrej Štiavnický, ktorý aj vo viacerých mediálnych vystúpeniach dával najavo, že o krvilačnej sadistke písal na základe historických prameňov.
Tí, ktorí mali záujem o seriózny historický výskum, mohli doteraz okrem obrázkovej Dvořákovej knihy siahnuť iba po knihe historika Jozefa Kočiša Alžbeta Báthoryová a jej obete. Kočiš v poslednom štvrtom vydaní svojej knihy z minulého roka k vražednému príbehu Bátoričky pripája aj polemiku s množiacimi sa hlasmi, ktoré pochybujú o jej vine. Kritizuje, že títo historici nerešpektujú pramene a apeluje na morálku týchto historikov: „Každý historik, pokiaľ sa zaoberá tematikou, ktorá sa dotýka osudu, života a utrpenia ľudí, musí brať do úvahy aj etické a morálne aspekty. Dvojnásobne to platí v prípade Alžbety Bátoriovej, pretože jej nevinnými obeťami boli dievčatá a mladé ženy v plnom rozkvete života vo veľkom počte. Pre sadizmus nebolo a nie je ani dnes ospravedlnenie.“
Dosiaľ na Slovensku skôr skrytý spor historikov sa čoskoro vystupňuje. Ako .týždňu prezradila slovenská historička Tünde Lengyelová, ktorá bola odbornou poradkyňou režiséra Jakubiska, onedlho spolu s jej maďarským kolegom vydajú knihu o grófke. Pôjde o prvú knihu historikov v slovenčine, ktorá podľa Lengyelovej na základe nových zistení prinesie nový pohľad na Bátoriovú ako na pravdepodobnú obeť sprisahania. Lengyelová hovorí, že čím viac sa vnorila do skúmania archívov, tým väčšmi bola sklamaná z Kočišovej knihy: „Z tejto knižky vychádzali doteraz všetci, ja som však postupne zisťovala, že pán Kočiš sa v nej dopustil viacerých chýb. Aj preto som sa rozhodla prísť s novou knihou. V nej odhalíme, že svedectvá proti Bátoriovej sú veľmi pochybné“. Dnes dôchodca Kočiš, ktorý dlhé roky pôsobil ako riaditeľ Štátneho archívu v Bytči, kontruje: „Ručím za všetko, čo som napísal. Nerozumiem, ako môžu títo historici Bátoriovú ospravedlňovať. Veď historické pramene sú úplne jednoznačné, nedajú sa spochybniť.“ Takže, ako to je?
.holé fakty
Najskôr treba zhrnúť nesporné fakty. Grófka Alžbeta Bátoriová patrila vo svojej dobe medzi popredné figúry najvyššej uhorskej aristokracie. Nielen svojím majetkom, ale aj pôvodom. Bola neterou poľského kráľa Štefana Bátoriho a jej synovcom bolo sedmohradské knieža Gabriel Bátori. Alžbetin muž František Nádašdy bol županom v stoliciach Vas, Sopron a Fogaras a jedným z hlavných veliteľov uhorských vojsk. Rodina vlastnila obrovský majetok, roztrúsený po celom území vtedajšieho Uhorska. Na Slovensku im okrem hradu a kaštieľa v Čachticiach patrila aj časť beckovského panstva, palác v Bratislave, kaštieľ v Piešťanoch a majetky vo Vranove nad Topľou. Okrem toho vlastnili rozsiahle panstvá v Sárvári (v dnešnom Maďarsku) a v Keresztúri (dnes Deutsch Kreutz v Rakúsku.)
Doba, v ktorej Alžbeta žila, sa rozhodne nedá označiť za časy mieru a pokoja. Na prelome 16. a 17. storočia zúrila na území dnešného Slovenska takzvaná pätnásťročná vojna s Turkami. Aj keď sa v roku 1606 formálne skončila, vojenské šarvátky prebiehali ďalej. Po krajine sa preháňali Turci, cisárski žoldnieri a po vypuknutí Bočkajovho povstania v roku 1604 aj jeho hajdúsi. Keď Alžbeta, len niečo viac ako štyridsaťročná, v roku 1604 ovdovela, ostala jej v týchto časoch „na krku“ starosť o obrovský majetok. Možno práve to trápilo Františka Nádašdyho, keď deň pred svojou smrťou písal list, v ktorom zveril rodinu do ochrany svojho priateľa palatína Juraja Turzu. Tento muž číslo jeden v Uhorsku, vlastník bytčianskeho a oravského panstva, zohral v ďalšom Alžbetinom živote kľúčovú úlohu.
Krátko pred koncom roku 1610 prichádza palatín Turzo do čachtického kaštieľa, kde zadrží grófku Bátoriovú. Na druhý deň ju nechá previesť na jej neďaleký hrad a nariadi ju strážiť. Vzápätí Turzo predkladá zhromaždenému davu telá dvoch mladých dievčat. Jedna je už mŕtva, druhá zúfalo doráňaná. Všetko nasvedčuje tomu, že mocný palatín prichytil grófku priamo pri hroznom čine. V bytčianskom sídle Turzovcov sa spúšťa súdny proces. Na smrť sú odsúdené dve Bátoriovej slúžky a mladý pomocník, ktorý je medzi ľudom známy pod menom Ficko. Neskôr zhorí na hranici aj myjavská majerníčka, ktorú obvinili z pomoci Bátoriovej a z čarodejníctva.
Sama grófka sa napriek svojim žiadostiam a intervenciám kráľa Mateja II. pred súd nikdy nedostane. V roku 1614 uväznená na čachtickom hrade zomiera.
.zrod krvavej legendy
Legendy o krvavej grófke, ktorá sa kúpe v krvi mladých dievčat a na mučenie používa dômyselné zariadenie – železnú pannu, majú svoj pôvod v období viac ako sto rokov po Alžbetinej smrti. „S jednou prišiel jezuita Turóci a zverejnil ju vo svojej kronike. Ani on to však nehovoril, že ide o zaručenú správu, ale skôr to prezentoval ako informáciu, ktorá sa k nemu dostala z druhej ruky,“ vysvetľuje historik Pavel Dvořák.
Turóci podrobne opisuje, ako nespokojná grófka jedného dňa udrela do tváre nešikovnú slúžku. Tá začala krvácať z nosa a kvapôčka krvi padla na grófkinu ruku. Keď si grófka krv utrela, zistila, že pokožka jej zázračne omladla. Strašidelný plán na perverznú omladzovaciu kúru bol na svete. Na základe tohto Turóciho príbehu sa potom začali závratnou rýchlosťou šíriť príbehy, podľa ktorých Alžbeta zavraždila stovky mladých dievčat preto, aby sa mohla vykúpať v ich krvi. „Malo to explozívny úspech a v tomto duchu neskôr o Bátoriovej písal aj Matej Bel a vo svojej knižke Malebná cesta dolu Váhom aj spisovateľ Alojz Medňanský,“ hovorí Dvořák. O tom, že ľudové predstavy o krvavých kúpeľoch sú čistou legendou, dnes nepochybuje nijaký historik.
.svedectvá
Spor leží inde. Vie dnešná historiografia preukázať, že na panstvách Nádašdyovcov a Bátoriovcov dochádzalo k záhadným zmiznutiam stoviek dievčat a k ich mučivému zabíjaniu? Ak áno, dá sa jednoznačne preukázať, že páchateľkou bola Bátoriová?
Jozef Kočiš sa odvoláva na vyše tri stovky svedkov, ktorí vypovedali po tom, čo palatín Jozef Turzo na pokyn panovníka Mateja II. začal v dvoch etapách vyšetrovanie zločinov. „Tých svedectiev je veľmi veľa,“ hovorí Kočiš. Mnohí svedkovia totiž pod prísahou pred vyšetrovateľmi palatína Turza vypovedali, že počuli o mučení a vraždení, alebo že videli, ako sa zo zámku vynášali mŕtvoly. Ďalším významným svedectvom je návšteva samotného Turza, ktorý v sprievode spolu s Bátoriovej dvoma zaťmi prichytil 29. decembra 1610 Bátoriovú priamo pri mučení. O deň neskôr o svojej návšteve v čachtickom kaštieli napísal svojej manželke Alžbete Coborovej: „Keď naši vyslaní ľudia a služobníci prišli do kaštieľa, našli tam mŕtvu dievku, druhá od mnohých rán a mučenia už zomierala. Okrem toho sedela tam ešte jedna doráňaná žena a ďalšie, ktoré tá prekliata osoba nechávala pre iné príležitosti, čakali tam pevne spútané.“ Po tomto prichytení bola Bátoriová zatknutá a uväznená na Čachtickom hrade až do jej smrti o štyri roky neskôr.
Ako Kočiš uviedol pre .týždeň: „Už len toto svedectvo o zločinoch, ktorých sa Bátoriová dopúšťala asi 25 rokov, by malo ako dôkaz stačiť.“ A je tu ešte jedno významné svedectvo. Čachtický luteránsky kazateľ Ján Abrahamides Ponický krátko nato, v liste datovanom k 1. januáru 1611, s potešením prijal správu o Bátoriovej prichytení a následnom zatknutí. Bátoričku tento kazateľ prirovnal k Satanovi, zmienil jej ohavné skutky a uviedol, že tieto zločiny páchala už počas činnosti jeho predchodcu Andreja Bertoniho. Ponický tiež uviedol, že sadistické vyčíňanie grófky bolo v Čachticiach už dlho verejným tajomstvom.
Po zatknutí sa začalo druhé vyšetrovanie pred bytčianskym súdom a obvinenia proti Bátoričke sa hrnuli. Podľa Kočiša najvážnejšie svedectvo podal dvormajster Benedikt Desö v Sárvári, kde sa grófka často zdržiavala. Najvážnejšie preto, lebo sa označil za očitého svedka a vo svojej výpovedi opísal hrôzostrašné scény z odvráteného života vzdelanej grófky: istú Helenku vraj vyzliekla donaha, vrážala jej nôž do rúk a pálila ju sviečkami, až zomrela. Devy museli stáť pred ňou obnažené, vlastnoručne ich mlátila a bodala. Dvom nemeckým dievčatám vraj vopchala do úst horúce pagáče a mučila ich, kým neskonali. Dievčatám strkala do genitálií strkala rozpálené tyče. Dvormajster ju vraj prosil, aby to nerobila, Bátoriová mu však odvetila, že sa ako šľachtičná nebojí. Ďalší zo svedkov, provizor Jakub Silváši potvrdil svedectvá dvormajstra, a dodal svoje vlastné: Bátorička mučila dievčatá mrazom, videl na vlastné oči, ako vrazila dýku do jednej dievčiny pri bratislavskej kompe, inej prepichla brucho hrdzavou ihlou. Uviedol, že dcéra čižmára povedala Bátoričke do očí, že sa za svoju beštiálnosť dostane do pekla, kým ona, zomierajúca, sa dostane do kráľovstva Božieho. Všetko by malo byť vlastne rozhodnuté, ale...
.prví pochybovači
V 70. rokoch minulého storočia maďarskí historici okolo László Nagya prišli s tvrdením podľa nových dôkazov, ktoré našli v archívoch. Tí ako prví spochybnili, že grófka naozaj spáchala zločiny, z ktorých ju obvinil palatín Turzo a neskôr obžaloba historikov. Maďarskí historici začali rozvíjať sprisahanecké teórie, ktoré sa však líšili v motívoch: jedni tvrdili, že na čele sprisahancov bol synovec Bátoriovej a sedmohradské knieža Gábor Bátori. Viac zástancov si však našla teória, že za všetkým bol Turzo, ktorý pásol po rozsiahlych majetkoch. V 90. rokoch sudkyňa Irma Szádeczká-Kardossová v knihe Spravodlivosť pre Alžbetu Báthoryovú spochybnila priebeh súdneho procesu proti grófke ako aj hodnovernosť svedkov. Podľa autorky väčšina obvinení nedokazuje sadistické vraždenie Bátoričky, ale ukazuje skôr na liečebné postupy, neraz brutálne, ktoré však v tej dobe kynožiaceho moru a iných chorôb boli bežné.
.už aj slovenský spor
K teórii Szádeczky–Kardoss, že v prípade Bátoriovej išlo o konšpiráciu s cieľom zmocniť sa majetku veľmi bohatej šľachtičnej, sa prikláňa aj spomínaná slovenská historička Tünde Lengyelová. „Jednoducho, bohatá vdova, ktorá mala syna v detskom veku, bola v tom čase dobrá korisť. V dejinách sa takýchto prípadov stalo naozaj veľa,“ vysvetľuje historička, aký mohol byť pravý motív zásahu palatína Turza. Podľa nej pri podrobnej analýze celej kauzy vyskakuje veľa nezrovnalostí. Tvrdí, že Turzovo prichytenie Bátoriovej priamo pri čine nie je vôbec preukázané. Zmienka o tom je len v čachtickej kronike. No keďže nebola zapísaná súčasníkom, existujú pochybnosti o jej hodnovernosti. Lengyelová spochybňuje aj ďalšie fakty, ktoré Kočiš predkladá ako jasné dôkazy Bátoriovej zločinov. „On tvrdí, že tie zločiny boli vtedy verejným tajomstvom. Neviem, ako na to prišiel. Študovala som rodinné archívy Bátaňovcov, čo boli najbližší priatelia Bátoriovej, ale aj korešpondenciu v zičiovskom a turzovskom archíve a nikde som nenašla ani náznak o tom, že by ich Alžbeta mohla kántriť dievčatá. Pritom rôzne klebety sa vtedy šírili práve takouto formou,“ hovorí Lengyelová. Nedôveryhodný je podľa nej aj list kazateľa Ponického. Ten bol vraj psychicky labilný, konfliktný typ, ktorý trpel predstavami, že ho prenasledujú mačky, do ktorých je grófka prevtelená. Svoju úlohu vraj mohlo zohrať aj to, že bol luterán a Bátoriová kalvínka. Okrem toho, predmetný list podľa Lengyelovej pravdepodobne nepísal naraz a pasáž o Alžbetiných zverstvách tam vložil až po jej internovaní.
Väčšina svedectiev proti Bátoriovej je podľa historičky nepriama, z kategórie „počul som“, alebo „dozvedel som sa“. Tvrdí tiež, že je zaujímavé, že v zozname vypočutých nie sú dievčatá, ktoré Bátoriovej mučenie pravdepodobne prežili. „Najdivokejšie veci o nej hovorili úradníci z jej panstva v Sárvári. Práve z tohto miesta sa zachoval súpis majetku a hospodárenia, ktorý dala grófka urobiť. Z neho je zrejmé, že viacerých týchto ľudí zastavila v rozkrádaní,“ tvrdí Lengyelová. Upozorňuje aj na to, že veci, ktoré z dnešného pohľadu predstavujú mučenie, ako kúpanie v studenej vode a pálenie rúk boli v tej dobe bežnými trestami, napríklad za krádež.
Ako sa však dajú vysvetliť preukázateľne odhalené prípady mučenia a mŕtvoly mladých žien? Podľa Lengyelovej aj liečiteľstvom. „Viaceré listy dokazujú domnienku, že na Bátoriovej dvore sa liečilo. Metódy bežné vo vtedajšom liečiteľstve nám dnes podobne a niektoré tresty, môžu pripadať ako mučenie. Infikovaná rana sa bežne vypaľovala, púšťanie žilou a preháňadlá boli univerzálnym liekom. To, čo niektorí svedkovia opisovali ako mučenie, mohlo byť celkom pravdepodobne liečenie,“ hovorí historička a pokračuje: „Keďže sa vždy hovorí o obetiach ženského pohlavia mohlo ísť o určitú špecializáciu liečiteľstva ženských chorôb, dokonca si myslím, že mohlo ísť aj o anjeličkárstvo. To by vysvetľovalo aj iné nezodpovedané otázky. Napríklad mŕtve dievčatá. Veď tam, kde sa lieči, nie je zriedkavosťou ani smrť. Ak spočítame, že z hodnoverných výpovedí je možné dokázať 20 mŕtvych, a to v priebehu minimálne ôsmich rokov, nešlo až o takú zlú bilanciu,“ píše Lengyelová vo svojom článku Pochybnosti o vine Čachtickej panej v Historickej revue.
„Najväčšou slabinou tých, ktorí tvrdia, že tento proces bol usporiadaný preto, aby Bátoriovú pripravili o majetok, je to, že ju oň nakoniec nepripravili,“ hovorí Dvořák Grófka totiž majetok prepísala na deti ešte skôr ako sa začalo vyšetrovanie. Lengyelová oponuje tvrdením, že o tejto skutočnosti palatín Turzo nemusel vedieť. „Myslím si, že Turzo sa prerátal a celá akcia mu vlastne nevyšla,“ uzaviera Lengyelová.
Čím si v tejto chvíli môže byť laik istý? Minimálne tým, že Jakubiskov film a Lengyelovej kniha určite nenadchnú Čachtičanov, ktorí chcú po rekonštrukcii svojho hradu lákať turistov na údajné miesto grófkiných vražedných orgií. Starostka Čachtíc Anna Ištóková nám však povedala, že si tým hlavu nebudú lámať: „Samozrejme, vieme o týchto názoroch. U nás sú však všetci presvedčení, že Bátoriová vraždila. Berieme to jednoducho ako historický fakt.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.