Postavenie na okraji mi nanútili

Hovoril v ňom aj o tom, prečo je v cirkvi na okraji, o politickom živote na sklonku 20. storočia či o kresťanských ateistoch.

vystúpili ste na tribúne pred zaplneným Námestím SNP v Bratislave ako vôbec prvý zástupca katolíckej cirkvi. Neboli prob­lémy?

Bol som penzista, takže som povolenie nepotreboval. Vystúpil som za slobodu kresťanov a tlače. Vtedy bolo nutné prehovoriť. A za tých desať rokov som nezmenil názor. Nepochybujem o tom, že sme na dobrej ceste. Ide to pomaly, ale ide.

kto vás na tú tribúnu pozval?

Jano Budaj, s ktorým som sa poznal.

keď komunizmus náhle padol, čo ste si po všetkých vašich trápeniach pomysleli?

Komunizmus a fašizmus sú podobné systémy. Napáchali obrovské škody. Už nikdy sa to nesmie vrátiť. Tak ako sa fašisti hanbia za minulosť, aj komunisti by sa mali nejako ospravedlniť. A tí, ktorí týrali ľudí, by mali byť vzatí na zodpovednosť.

ako je možné, že takú hroznú ideológiu si vzalo za svoju tak veľa ľudí?

Dvadsiate storočie je storočím utópií. Ľudia stratili víziu sveta, v ktorej žili dve tisícročia, nasmerovanú do absolútnej budúcnosti, a snažili sa zrealizovať raj už tu na zemi. Sľuby sa však obrátili na obrovské násilie.

súčasťou komunizmu bol aj takzvaný vedecký ateizmus. Považujete komunizmus za ideológiu, nasmerovanú cieľavedome proti Bohu?

Komunizmus bol aj protest proti Bohu. Ale dôležité bolo aj to, že cirkev neporozumela osvietenstvu, viac sa zaoberala svojimi vnútornými vecami, než spravodlivosťou vo svete, bola sama pre seba. Málo sme sa starali o svet, o trpiaceho človeka, kresťanstvo sme si príliš sprivatizovali. Aj preto vznikli náhradné ateistické koncepcie, ktoré zneužili ľudskú potrebu dobra. Stálo to milióny ľudských životov a horu neuveriteľného utrpenia.

poučili sa kresťania a cirkev?

Ako ja pozorujem katolícku cirkev a moju generáciu v nej, musím povedať, že väčšinou nie. Znovu sa staráme iba o mystiku, bez ktorej sa žiť nedá, cirkev stavia kostoly, ktoré sú potrebné, ale nemáme ľudí a záujem na budovaní človeka, angažovaného pre svet. Preto nie sme tam, kde sa dejú dôležité udalosti. Nie sme napríklad pri ekonomike a transformácii, ktorá je veľmi dôležitá, pretože bez morálnych princípov sa jej chopia tí istí, čo tu už boli, a to spoločnosť frus­truje.

takže cirkev ostala uzavretá vo svojich múroch?

Nechce si páliť prsty.

prečo?

Cirkev musíme brať ako najviac postihnutú skupinu u nás za tých štyridsať rokov komunizmu. Kňazi boli likvidovaní, komunisti rozprášili cirkevné školy, bránili kontaktu so svetom. Väčšinou tak ostali iba tí, čo sa zmierili s komunizmom a so svojou rolou, v ktorej sa starali len o spásu, a nie o reálny život. Socializmus síce skolaboval, no títo ľudia sa už ťažko napasujú na nové pomery.

ľudia, ktorí sa s tým snažia čosi robiť, majú v cirkvi problémy. Čím to je?

Možno sme málo drzí a nemáme odvahu získať v cirkvi istú moc. Takže si ju delia spravidla tí, ktorí nechápu. Majú dobrú vôľu, ale metódy sú úplne nemožné. Nerobia si žiadnu analýzu, a mám dojem, že ani nevedia, že im veľa ľudí z kostola odišlo. Strácajú vplyv, pretože so svojimi slávnosťami, piesňami a insígniami sú iba tam, kde už o to ľudia nestoja.