Sme už konečne slobodní?

... podstúpili sme medzičasom veľa reforiem a učili sme sa byť slobodnými ľuďmi. Ako sme dnes na tom s našou slobodou?

Keď učiteľ slovenčiny a občianskej náuky Oto Žarnay upozornil najskôr reportéra Trendu a potom oficiálnym listom aj Košický samosprávny kraj na to, že škola, na ktorej pôsobil, uhrádza podivné faktúry za právne služby, prepustili ho. Nepomohlo ani to, že jeho svedectvo potvrdil aj hlavný kontrolór Košického samosprávneho kraja. Prečo o tom Oto Žarnay vôbec hovoril? Mohol si predsa s priateľmi v tichosti poreptať niekde pri káve a život školy by sa uberal rovnakým tempom ďalej ako dobre nastavený mechanizmus. O Žarnayovi by sme dodnes nič nevedeli. Lenže on nemlčal. A to ho stálo miesto. Ten príbeh svedčí o odvahe jednotlivca, ktorý vystupuje zo sivej masy tých tichých, ktorí nemali odvahu pomenovať veci, hoci o nich zrejme takisto vedeli. Koľko ich naďalej bezhlasne pôsobí na slovenských základných, stredných a – horribile dictu – vysokých školách?

Nie je ľahké čítať príbehy učiteľov, ktorí sa rozhodli jasnejšie pomenovať svoju situáciu prostredníctvom kampane Zber strachu, ktorú tento rok spustila Slovenská komora učiteľov. Znamená to pochopiť, prečo je práve školstvo živnou pôdou neslobody. Okolo 200 podnetov, ktoré dostal v apríli tohto roka na stôl minister školstva Juraj Draxler, o tom hovorí veľa. Strach je tu väčšinou výsledkom mobingu. Spisovateľ a estetik Oliver Bakoš sa nedávno v Pravde posťažoval na nepríjemnosti na pracovisku, ktoré jemu aj katedre narobili zbytočné problémy pri komplexnej akreditácii. Bakoš uzatvára: „V súčasnom svete mobing, teda kedysi len hlúpa závisť a nenávisť, vie ešte vždy urobiť svoje. Neospravedlňujem sa. Nie je mi z toho smutno, ale na vracanie áno.“

Ako je možné, že práve v školstve, ktoré by malo byť ukážkovým príkladom prostredia slobodných ľudí, sú riziká neslobodného správania také vysoké? Faktorov je, zdá sa, viacero: nie sú to len nešťastné časovo obmedzené zmluvy, nízke platy či nezmyselné príkazy z ministerstva, ale aj spoločensky nedocenená rola učiteľa a z toho vyplývajúci ich znížený sociálny status. A školy toto nedocenenie ešte viac umocňujú prijímaním, či skôr neprepúšťaním nekvalitných pedagógov. Vtedy, žiaľ, končia v jednom vreci tak kvalitní, ako aj nekvalitní učitelia. Ďalej je tu v hre aj lákadlo zneužitia moci nadriadenými. Učiteľa, ktorý sa trasie v obave, že príde o svoje živobytie a o prácu, ktorú má rád, možno zhora pomerne ľahko manipulovať. Pocity menejcennosti si totiž možno kompenzovať práve uplatňovaním moci nad inými.

Školstvo však nie je jediná oblasť, kde sa o veciach hovorí len málo jasne a slobodne. Keď Vladimír Suchodolinský otvorene opísal kauzu tunelovania Vojenskej spravodajskej služby, riskoval veľa. No heroizmus jedného človeka iba zvýrazňuje mlčanlivosť učupeného zástupu svedkov. Tí sú v bezpečnej vzdialenosti dobre ukrytí v spriemerovanom dave. Koľko príkladov slobodnej odvahy sme mali možnosť vidieť počas dvadsiatich šiestich rokov slobodného režimu? Istotne ich nebolo málo, no vždy šlo o ojedinelé narušenia vlečúcich sa dní. Otvorili načas verejnú diskusiu, rozvírili stojaté vody, no tie sa postupne predsa len vrátili do pôvodného stavu pokoja. V slobodnom svete nevidíme vnútorne slobodných ľudí až tak dobre – akosi splývajú s pozadím. Veľmi ľahko si ich možno pomýliť s asertívnymi, nezávisle pôsobiacimi krikľúňmi. Testom slobody je, paradoxne, nesloboda.

Vo výbere z korešpondencie a dokumentov z rokov 1968 až 1989 s názvom Perzekuce Václava Havla (Praha, 2015) nájdeme hneď na začiatku list z 2. októbra 1968. Okrem nadšenia zo vzopätia národa počas Pražskej jari, keď „intelekt, fantázia, dôvtip a humor naozaj víťazili nad tankami“, v ňom Havel zachytáva aj sklamanie nad nešťastnými politickými rozhodnutiami. „Opäť tá stará neschopnosť československej politiky zachovať sa radikálne a postaviť krajinu z úlohy objektu dejín do úlohy ich subjektu – aj s rizikom totálnej prehry.