Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vtedy vo Zvolene

.andrej Bán .časopis .reportáž

Pomerne presne vieme, aký bol november ´89 v Bratislave alebo v Košiciach. Ale ako si na pád komunizmu spomínajú aktéri udalostí v menšom meste, akým je Zvolen?

V tomto meste a okolí sídlila od roku 1968 najväčšia posádka okupačných sovietskych vojsk na území Slovenska, na kedysi jedinej lesníckej vysokej škole v bývalom Československu tu študovalo množstvo Čechov, Ľudovít Štúr išiel v 19. storočí za Zvolenskú župu do Uhorského snemu, narodil sa tu Vladimír Mečiar a HZDS tu v 90. rokoch dominovalo. Čo viac si ako reportér želať?
Pravda, dnešný Zvolen je výrazne iný. Dominuje mu pocit nedorobeného a neútulného námestia. Na prechádzku nedávnymi dejinami stačia dve „kóty“, vzdialené od seba možno dvesto metrov.
Tou prvou je historická budova Finkovej kúrie na hornom konci námestia, v tesnom susedstve hradieb a nákupného megacentra. Dnes v nej sídli sporiteľňa a poisťovňa, no zaujímavejšia je minulosť: do novembra ´89 tu mali sovietski vojaci v podzemí takzvaný klub oficierov, kam sa chodili opíjať a inak zabávať aj súdruhovia a súdružky z neďalekej druhej „kóty“, ktorou bol Okresný výbor Komunistickej strany Slovenska (OV KSS). Dnes tu sídli Mestský úrad.
Do inkriminovanej budovy OV KSS chodili v revolučných dňoch vracať stranícke legitimácie vystrašení komunisti. A hovorí sa, asi je to pravda, že v jej útrobách hekticky skartovali dokumenty, ktoré by im neskôr mohli priťažiť. Podobne ako na iných miestach Slovenska.

donepočutia

Martin Mázor (60) bol vtedy redaktorom miestneho rozhlasu. Pre mladších: bol to rozhlas po drôte, ktorý hučal v kuchyni každého dôchodcu v okolí. Do Zvolena, ktorý prvé dni po 17. novembri ešte sladko spal, prišiel Mázor s informáciami z Bratislavy. Zažil revolučné vrenie medzi študentmi, videl gesto lásky a náruč herečky Milky Vášáryovej. „Z Prahy nám študenti posielali plagáty a VPN z Bratislavy chcela, aby sme odvysielali ich desať požiadaviek. Moji šéfovia sa báli, vtedajšia šéfka sa radšej vzdala funkcie. Na stole bola klobáska, uhorčičky, v miestnosti stál šéf pošty a jeho námestník, ktorý mal na starosti vysielanie a hovoria mi: tu nám to podpíšte, že to odvysielate na svoju žiadosť a zodpovednosť,“ spomína Mázor.
Veľmi rýchlo sa revolučné požiadavky objavili aj v okresných novinách vydávaných OV KSS. „Necenzurovali nás a nebránili nám. Boli posratí. Keď sa to zvrtlo, šéfka zložila stranícku legitimáciu a hovorí mi: tak čo, Martin, ale sme to rozbehli! Prvá veľká demonštrácia bola na námestí 27. novembra, keď sa tam dosiahol aj rekord v bubnovaní. Boris Kršňák, organizátor prvého ročníka festivalu atraktívneho divadla, prišiel s tým, že kým my sme búchali do bubnov, v Prahe bijú študentov.
 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite