Neuveriteľná popularita Smeru kole oči. Slovensko predsa nie je uviaznuté v biede Bieloruska, a aj éru vodcu si už výdatne užilo. Tak čo na Ficovi tak veľmi priťahuje?
Astronomické percentá pre dnešnú koalíciu komunistov, nacionalistov a karieristov (70 percent) sú hodnotené najmä z dvoch uhlov – ako dôsledok bezbrehého, no šikovného populizmu Smeru, a potom ešte ako ovocie málo schopnej opozície. Oboje čosi reálne vypovedá, ale nie je to skutočné vysvetlenie dnešnej situácie.
Je fakt, že vláda žne úrodu trhových reforiem, ktoré nikdy nechcela a dokonca ich nikdy nebola schopná ani len pochopiť. Údajná šikovnosť Fica je jedine v tomto – dokázal národ presvedčiť, že to, čo socializmom zdevastovaná krajina zúfalo potrebovala, vlastne vôbec nepotrebovala. Samozrejme, v skutočnosti nejde o šikovnosť, ale o kolosálnu lož, ale pomýlená doba si vyberá daň aj v takýchto nepresných pomenovaniach jej chorých javov.
Je tiež fakt, že Fico dokáže robiť z vody kokakolu. Koaličnú korupciu na pozemkovom fonde obrátil na svoj boj proti korupcii, úlet svojho ministra na jachte obrátil na svoje rozhorčenie z neho, a hody spriaznených podnikateľov a finančných skupín za tejto vlády obrátil na svoj boj proti nim.
Fedor Flašík má snaživého žiaka. Ani toto nie je, samozrejme, poctivá politická šikovnosť, ale len marketing zbavený základnej etiky, ktorého účinnosť vypovedá dve desaťročia po Novembri o našej schopnosti rozlišovať čosi mimoriadne znepokojivé. Ale nie je to celé vysvetlenie dneška.
Faktom je aj impotentná opozícia. Zlaté časy SDKÚ, v ktorých sa kúpala v priazni elity natoľko, že si mohla dovoliť prakticky všetko vrátane faulov na koaličných partnerov, sú preč, pričom Dzurinda je zbavený aj čara premiérskej funkcie. Zrazu neostalo z modernej mestskej strany veľa. Vlastne len pocit krivdy, vnútorné intrigy a až neuveriteľná absencia energie. Ešte horšie je na tom KDH, z ktorého sa po odchode Palkovej skupiny stala bezradná skupina outsiderov plus Daniel Lipšic. A chorobou Csákyho SMK už nie je iba jej príliš úzke národnostné zameranie a ideový chaos, ale prekvapujúco aj radodajnosť voči moci.
Ale to všetko – Ficova „šikovnosť“, lživý marketing ani zjavná kríza opozície – nevysvetľuje stav, v ktorom jedna vládna strana siaha po nadpolovičnej väčšine a všetky tri po nadústavnej dlhoročnej dominancii.
Vyzerá to na čosi oveľa vážnejšie.
Totiž – toto nie je spor o tom, či táto vláda zbavila politiku svedomia. Zbavila. Ani to nie je spor o tom, či veľká časť verejnosti na svedomie v politike rezignovala. Rezignovala. Toto je hlbší spor – o tom, či reformná politika, ktorá účelovo opustí trochu svedomia, môže vyhrať nad politikou, ktorá opustí svedomie celé. Inými slovami – či reformné nekomunistické strany, ktoré v mene prachov, moci či dobrých reforiem začali „trochu“ podvádzať, môžu vyhrať nad antireformnými stranami, ktoré si z podvodu urobili erb a podstatu svojho úspechu.
Ukazuje sa, že toto je nerovný boj. Celá lož je jednoducho silnejšia ako polovičná, a úplný populista úspešnejší ako polovičný. Jedinou cestou k zmene zúfalého rozloženia popularity však nie je súboj dvoch rovnakých lží a dvoch rovnakých populistov. Ak má mať opozícia šancu, musí zrejme proti lži znovu raz postaviť pravdu a proti populizmu poctivosť a skutočné riešenia.
Naivné? Tak len jeden citát zo slávnej eseje Václava Havla Politika a svedomie z roku 1984: „Ukazuje sa, že také osobné kategórie, akými sú dobro a zlo, majú stále svoj jasný obsah a za istých okolností sú schopné otriasť zdanlivo neotrasiteľnou mocou... a že jeden prostý elektrikár, ktorý má srdce na pravom mieste, cíti čosi nad sebou a nebojí sa, môže ovplyvniť dejiny svojho národa.”
O päť rokov komunizmus padol…
Astronomické percentá pre dnešnú koalíciu komunistov, nacionalistov a karieristov (70 percent) sú hodnotené najmä z dvoch uhlov – ako dôsledok bezbrehého, no šikovného populizmu Smeru, a potom ešte ako ovocie málo schopnej opozície. Oboje čosi reálne vypovedá, ale nie je to skutočné vysvetlenie dnešnej situácie.
Je fakt, že vláda žne úrodu trhových reforiem, ktoré nikdy nechcela a dokonca ich nikdy nebola schopná ani len pochopiť. Údajná šikovnosť Fica je jedine v tomto – dokázal národ presvedčiť, že to, čo socializmom zdevastovaná krajina zúfalo potrebovala, vlastne vôbec nepotrebovala. Samozrejme, v skutočnosti nejde o šikovnosť, ale o kolosálnu lož, ale pomýlená doba si vyberá daň aj v takýchto nepresných pomenovaniach jej chorých javov.
Je tiež fakt, že Fico dokáže robiť z vody kokakolu. Koaličnú korupciu na pozemkovom fonde obrátil na svoj boj proti korupcii, úlet svojho ministra na jachte obrátil na svoje rozhorčenie z neho, a hody spriaznených podnikateľov a finančných skupín za tejto vlády obrátil na svoj boj proti nim.
Fedor Flašík má snaživého žiaka. Ani toto nie je, samozrejme, poctivá politická šikovnosť, ale len marketing zbavený základnej etiky, ktorého účinnosť vypovedá dve desaťročia po Novembri o našej schopnosti rozlišovať čosi mimoriadne znepokojivé. Ale nie je to celé vysvetlenie dneška.
Faktom je aj impotentná opozícia. Zlaté časy SDKÚ, v ktorých sa kúpala v priazni elity natoľko, že si mohla dovoliť prakticky všetko vrátane faulov na koaličných partnerov, sú preč, pričom Dzurinda je zbavený aj čara premiérskej funkcie. Zrazu neostalo z modernej mestskej strany veľa. Vlastne len pocit krivdy, vnútorné intrigy a až neuveriteľná absencia energie. Ešte horšie je na tom KDH, z ktorého sa po odchode Palkovej skupiny stala bezradná skupina outsiderov plus Daniel Lipšic. A chorobou Csákyho SMK už nie je iba jej príliš úzke národnostné zameranie a ideový chaos, ale prekvapujúco aj radodajnosť voči moci.
Ale to všetko – Ficova „šikovnosť“, lživý marketing ani zjavná kríza opozície – nevysvetľuje stav, v ktorom jedna vládna strana siaha po nadpolovičnej väčšine a všetky tri po nadústavnej dlhoročnej dominancii.
Vyzerá to na čosi oveľa vážnejšie.
Totiž – toto nie je spor o tom, či táto vláda zbavila politiku svedomia. Zbavila. Ani to nie je spor o tom, či veľká časť verejnosti na svedomie v politike rezignovala. Rezignovala. Toto je hlbší spor – o tom, či reformná politika, ktorá účelovo opustí trochu svedomia, môže vyhrať nad politikou, ktorá opustí svedomie celé. Inými slovami – či reformné nekomunistické strany, ktoré v mene prachov, moci či dobrých reforiem začali „trochu“ podvádzať, môžu vyhrať nad antireformnými stranami, ktoré si z podvodu urobili erb a podstatu svojho úspechu.
Ukazuje sa, že toto je nerovný boj. Celá lož je jednoducho silnejšia ako polovičná, a úplný populista úspešnejší ako polovičný. Jedinou cestou k zmene zúfalého rozloženia popularity však nie je súboj dvoch rovnakých lží a dvoch rovnakých populistov. Ak má mať opozícia šancu, musí zrejme proti lži znovu raz postaviť pravdu a proti populizmu poctivosť a skutočné riešenia.
Naivné? Tak len jeden citát zo slávnej eseje Václava Havla Politika a svedomie z roku 1984: „Ukazuje sa, že také osobné kategórie, akými sú dobro a zlo, majú stále svoj jasný obsah a za istých okolností sú schopné otriasť zdanlivo neotrasiteľnou mocou... a že jeden prostý elektrikár, ktorý má srdce na pravom mieste, cíti čosi nad sebou a nebojí sa, môže ovplyvniť dejiny svojho národa.”
O päť rokov komunizmus padol…
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.