Cestovanie a písanie patria k sebe. Odjakživa. Tak ako Marco Polo a Čína, de Tocqueville a Amerika, Thomas Mann a Benátky či Joseph Conrad a more. Alebo tiež Goethe a Rím. Večné mesto zmenilo Goetheho život: keď vstúpil do Ríma, nazval to svojím „druhým narodením, skutočným znovuzrodením“.
Rím síce v svojom živote navštívil iba raz, zotrval v ňom však niekoľko mesiacov, no ešte v osemdesiatke spomínal, že „životnú plnosť a šťastie precítil iba v Ríme a nikdy potom“. Rím je jednoducho večné mesto. A Goethe to vyjadril azda ako nik iný.
Rím, Sicília a Taliansko vôbec boli pre Goetheho spojením krásy, radosti, vášne, poznania, objavovania a samozrejme tvorby. Po talianskom polostrove cestoval krátko pred vypuknutím Francúzskej revolúcie v rokoch 1786 * 88 a cestu opísal najprv časopisecky a neskôr v knihe Talianska cesta, ktorú vydal o tridsať rokov neskôr. Niežeby pred ním podobné cestopisy neexistovali, Goethe sám bol niektorými z nich ovplyvnený, ale jeho „zápisky z cesty“ sa stali predsa len prelomom. Heineho a Humboldta očarili okamžite, Manna a mnohých ďalších neskôr a Goetheho samotného cesta zásadne ovplyvnila aj v ďalších dielach (Faust či Torquato Tasso). Ako písal v jednom liste pred návratom, „v tunajšej osamotenosti som sa opäť našiel: ako čo? – Ako umelec!“ Taliansko v ňom vyvoláva odmietanie nemeckej či, ako to nazýval, „severskej“ umelosti a „chladného a vlhkého súmraku“. Naopak nadchýna sa talianskou krajinou, slnkom, prírodou, ale najmä kultúrou – jednoduchosťou gréckej antiky na Sicílii, ale aj umením, architektúrou a takmer neobsiahnuteľným bohatstvom Ríma. Antike sa vyznáva s takou otvorenosťou, že sa v kresťanskom svete dobrovoľne považuje za pohana. Nadchýna sa aj súčasnosťou: talianskou spoločnosťou, ľuďmi, ich zvykmi, hlučnými prejavmi, krásnymi ženami, ľudovými slávnosťami či poéziou. Taliansko je pre neho zasnúbená zem. Výročie dňa, keď začal svoju cestu v Karlových Varoch, nazýva „narodením k novému životu“ a matke o svojom návrate píše: „vrátim sa ako nový človek a budem žiť sám pre seba aj svojich priateľov na väčšiu radosť.
Talianska cesta nie je obyčajný cestopis a už vôbec nie bedeker na spôsob Lonely Planet. Je to samostatné literárne dielo, v ktorom s veľkým Goethem čitateľ objavuje krásu Sixtínskej kaplnky, Raffaelove či Michelangelove maľby, sochy rímskych cisárov, dovezené egyptské obelisky či korešponduje s blízkymi. Keď má túto fascinujúcu cestu Goethe zakončiť, na poslednej strane akoby dôjdu veľkému básnikovi slová a siahne po Ovídiovej elégii o smútku vyhnanca spomínajúceho na Rím.
Autor je publicista
Rím síce v svojom živote navštívil iba raz, zotrval v ňom však niekoľko mesiacov, no ešte v osemdesiatke spomínal, že „životnú plnosť a šťastie precítil iba v Ríme a nikdy potom“. Rím je jednoducho večné mesto. A Goethe to vyjadril azda ako nik iný.
Rím, Sicília a Taliansko vôbec boli pre Goetheho spojením krásy, radosti, vášne, poznania, objavovania a samozrejme tvorby. Po talianskom polostrove cestoval krátko pred vypuknutím Francúzskej revolúcie v rokoch 1786 * 88 a cestu opísal najprv časopisecky a neskôr v knihe Talianska cesta, ktorú vydal o tridsať rokov neskôr. Niežeby pred ním podobné cestopisy neexistovali, Goethe sám bol niektorými z nich ovplyvnený, ale jeho „zápisky z cesty“ sa stali predsa len prelomom. Heineho a Humboldta očarili okamžite, Manna a mnohých ďalších neskôr a Goetheho samotného cesta zásadne ovplyvnila aj v ďalších dielach (Faust či Torquato Tasso). Ako písal v jednom liste pred návratom, „v tunajšej osamotenosti som sa opäť našiel: ako čo? – Ako umelec!“ Taliansko v ňom vyvoláva odmietanie nemeckej či, ako to nazýval, „severskej“ umelosti a „chladného a vlhkého súmraku“. Naopak nadchýna sa talianskou krajinou, slnkom, prírodou, ale najmä kultúrou – jednoduchosťou gréckej antiky na Sicílii, ale aj umením, architektúrou a takmer neobsiahnuteľným bohatstvom Ríma. Antike sa vyznáva s takou otvorenosťou, že sa v kresťanskom svete dobrovoľne považuje za pohana. Nadchýna sa aj súčasnosťou: talianskou spoločnosťou, ľuďmi, ich zvykmi, hlučnými prejavmi, krásnymi ženami, ľudovými slávnosťami či poéziou. Taliansko je pre neho zasnúbená zem. Výročie dňa, keď začal svoju cestu v Karlových Varoch, nazýva „narodením k novému životu“ a matke o svojom návrate píše: „vrátim sa ako nový človek a budem žiť sám pre seba aj svojich priateľov na väčšiu radosť.
Talianska cesta nie je obyčajný cestopis a už vôbec nie bedeker na spôsob Lonely Planet. Je to samostatné literárne dielo, v ktorom s veľkým Goethem čitateľ objavuje krásu Sixtínskej kaplnky, Raffaelove či Michelangelove maľby, sochy rímskych cisárov, dovezené egyptské obelisky či korešponduje s blízkymi. Keď má túto fascinujúcu cestu Goethe zakončiť, na poslednej strane akoby dôjdu veľkému básnikovi slová a siahne po Ovídiovej elégii o smútku vyhnanca spomínajúceho na Rím.
Autor je publicista
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.