Coldplay dnes majú fanúšikov na celom svete. Kedysi alternatívna gitarovka sa za viac než desať rokov výrazne zmenila.
V druhej polovici 90. rokov začínali Coldplay ako veľa iných kapiel. Spolužiaci z londýnskej univerzity rozmýšľali nad založením kapely. Potom prišli prvé hrania pod rôznymi názvami (Pectoralz, Starfish). Obsadenie skupiny sa ustálilo v zložení Chris Martin (spev, klavír, gitara), Jonny Buckland (gitara), Guy Berryman (basgitara) a Will Champion (bicie). Vzťahy sa kde-tu naštrbili, ale budúcnosť skupiny to zásadne neovplyvnilo. Členovia si priniesli rôznorodé inšpirácie: Martin bol fascinovaný hrou na klavíri a tvorbou Toma Waitsa, gitarista Buckland zasa ako malý počúval Jimiho Hendrixa a staré skladby Erica Claptona.
.začiatky
V roku 1998 sa Coldplay predstavili prvou EP platňou Safety, určenou najmä nahrávacím spoločnostiam, tú ďalšiu (Brothers & Sisters) o rok nato vydalo nezávislé londýnske vydavateľstvo Fierce Panda, ale kapela sa už zakrátko dostala do katalógu veľkej značky Parlophone, s ktorou v roku 1999 podpísala zmluvu na päť albumov. Vydáva u nej dodnes. Coldplay nepodceňovali intenzívne koncertovanie, s materiálom, ktorý mali, si trúfli vystúpiť na festivale Glastonbury.
Tretie EP The Blue Room dostalo kapelu do povedomia vďaka hraniu v rádiách a vtedy už nebolo ďaleko od vydania úspešného debutového albumu Parachutes (2000), ktorý ponúkol niekoľko výborných singlov bodujúcich v Anglicku i v USA. Melancholické pesničky s dobrým zvukom sa kapele naozaj vydarili a pre tých, čo mali radi nedávnu éru gitarovej melanchólie, reprezentovanú aj Radiohead a ich albumami Bends či OK Computer, boli Coldplay zásahom do čierneho. Skladba Yellow bola dlho hitom, uplakanými songami Trouble či Don't Panic sa poslucháči radi dostávali z depresie alebo do nej. Smutný spev, klavírna intímnosť, nezávislé gitary, platňa znela ako dobre zvládnutý indie rock. Parachutes bol skvelý začiatok, a keď sa k nemu dnes po rokoch vrátite, nájdete tu aj medzi nesinglovými piesňami niekoľko silných melódií.
.druhý a najlepší album
S ďalším albumom A Rush Of Blood To The Head (2002) kapela dlho neotáľala. Spravila dobre, pretože v jej diskografii je dosiaľ najvydarenejším exemplárom. Producentom albumu bol, rovnako ako v prípade Parachutes, Ken Nelson, ktorý produkoval napríklad britských nezávislákov Gomez či vynikajúci album The Hour Of Bewilderbeast od Damona Gougha alias Badly Drawn Boy. Druhá platňa v roku 2003 získala Grammy za najlepší alternatívny album roka. Kapela v rovnakej ankete bodovala aj ďalší rok, keď bol singel Clocks vyhlásený za najlepšiu nahrávku roka. Coldplay si na A Rush Of Blood To The Head priniesli to najlepšie z Parachutes, ale sami vlastné sily napli oveľa viac * kým prvý album naozaj zaujímal prevažne poslucháčov obľubujúcich smutnú melodiku, druhá doska sa dostala k väčšinovejšiemu publiku. Je to kolekcia vyspelých pesničiek a melódií, ktoré ostávajú v pamäti. Majú podobnú silu ako staršie britpopové trvalky trebárs od The Verve, ku ktorým sa dodnes mnohí radi vraciame.
Pesničky z druhej platne navždy zostanú coldplayovské. Singel The Scientist (pamätný klip idúci odzadu) či In My Place patria do reprezentačného inventára tejto britskej skupiny. „Album Parachutes bol zámorský hit a jeho nasledovník z roku 2002 potvrdil úspech tým, že bol väčší a lepší ako Parachutes a postavil Coldplay do svetla nielen nových Radiohead, ale aj nových U2. Kapely, ktorá patrí svetu, ale ktorej fanúšikovia veria, že tá hudba je iba pre nich,“ píše na svojich stránkach internetová hudobná encyklopédia Allmusic.com. Po veľkom počte koncertov (zo Sydney vznikla aj živá CD a DVD nahrávka) mali Coldplay fanúšikov na celom svete, základňu si úspešne rozširovali aj angažovaním sa v charitatívnych projektoch. Nielenže im odvádzali časť zo svojich zárobkov, nápisy ako Make Trade Fair kapela vždy jasne deklarovala, napríklad na prstoch svojho frontmana hrajúceho na klavíri. Kamerám snímajúcim koncerty ani fanúšikom tieto odkazy nemohli uniknúť.
.komerčná trojka
Treťou platňou X&Y Coldplay vykročili k väčšinovému poslucháčovi, za čo ich kritici veru príliš nepochválili. Stredný prúd ťažiaci z predošlých úspechov, miešajúci vplyvy od Pink Floyd cez Kraftwerk k obligátnym U2 – skladby ako Talk či Speed Of Sound zamávali starým zádumčivým časom. Predalo sa viac ako osem miliónov kópií. Lídrovi Chrisovi Martinovi a jeho žene, herečke Gwyneth Paltrow, sa ešte počas nahrávania nových pesničiek narodila dcérka Apple. Časti materiálu, nahratého ešte za účasti dvorného producenta Kena Nelsona, sa kapela zbavila a uprednostnila nový producentský prístup Dantona Suppla, ktorý spolupracoval napríklad s The Cure. Pesničky sa do výslednej podoby dostali až po viacerých opakovaných nahrávaniach. Navyše, ako líder Chris Martin priznal v rozhovore pre magazín Entertainment Weekly, ich tvorbu poznačila vzájomná vyčerpanosť členov zo seba samých. Boli spolu stále a jeden druhého považovali za samozrejmosť, čo bránilo invenčnosti a rozpútalo poriadnu ponorkovú chorobu.
Albumom X&Y sa kapela dostala do pozície superskupiny so „štadiónovými“ manierami, čo logicky vyústilo do čiastočnej zmeny fanúšikovskej základne. Otvorili ste konzervu a vypadli odtiaľ Coldplay. „Prečo kapela, ktorá sa mi páči, chce meniť to, čo sa mi na nej páči? Je to hrozné,“ píše jeden zo smutných fanúšikov na internete o svojich pocitoch z platne X&Y. Určite nebol jediný.
.nech žije život
Posledná platňa (recenzia v predošlom .týždni) znamená ešte výraznejší odklon od predchádzajúcej tvorby. Napokon, sama kapela vraví o predošlých albumoch ako o trilógii, ktorá sa definitíve uzavrela. Zvuk ovplyvnila koncertná šnúra po Latinskej Amerike a Španielsku, vplyvy hispánskej kultúry a zvuk hudby znejúcej v kostoloch. Áno, nové skladby chlapci naozaj hrali aj v (ženských) kláštoroch. Producentmi platne boli Brian Eno a Markus Dravs, samotným nahrávaním kapela strávila rok, ďalšie mesiace sa niesli v znamení štúdiových úprav. Enov prístup k hudbe je tu značne počuteľný. Coldplay vraj potrebovali radu, nevedeli si odpovedať na čudnú otázku: čo robiť, aby nezneli tak ako Coldplay? Zdá sa, že Brian Eno vedel, ako na to.
Je to dvojsečná platňa. Indiánske perkusie v úvodnej inštrumentálke Life In Technicolor aj očividnú U2 štylizáciu v ďalších skladbách môžeme akceptovať, prípadne zhovievavo prehliadnuť. Razom odsúdiť celú platňu by však bolo nesprávne. Nový singel Viva La Vida môže pripomenúť aj beatlesovku Eleanor Rigby. Je to hitová pesnička, ale jej text sa vznáša kdesi vo výšinách bývalého vládcu sveta, ktorý počuje zvony z Jeruzalema a raz ho osloví aj Svätý Peter. Toto sú Coldplay? Tá kapela z konca 90. rokov?
Ortodoxní zástancovia starého coldplayovského zvuku nový album charakterizujú stroho – je to hlúposť, ktorej neveríme. Iní si všímajú konceptuálnosť platne a vyzdvihujú, že ide o veľké dielo, ktoré treba vnímať. Intenzívne a opakovane. Nedá sa nič robiť, s novým zvukom Coldplay sa musí každý fanúšik popasovať sám. Asi to bol zámer, veď kapela hovorí, že z dlhého názvu platne (Viva La Vida Or Death And All His Friends) si má každý vybrať to svoje. Vraj, ak vám príde optimistická, volajte ju Viva la Vida, ak naopak depresívna, je pre vás vhodná druhá časť názvu.
Bude naozaj zaujímavé sledovať, ako sa Coldplay zmenia pri piatom albume, či sa vrátia k starým časom, alebo sa od nich ešte viac odpútajú. Je to ešte ďaleká budúcnosť. Prítomnosť sa teší zo života.
COLDPLAY / „Teraz sme dosť nervózni. Už dlho tu nebola žiadna veľká britská kapela,“ vraví Chris Martin v londýnskom štúdiu rádia Xfm pri príležitosti vydania novej platne. Britskí hudobní novinári a ani ich čitatelia však Coldplay nemajú príliš v láske. Jedna z príhod za všetky: Martina na ulici verbálne napadol chlapík, ktorého otravovalo, že Coldplay sú všade, kam sa len pozrie. Kapela mu venovala dve fľaše vína a z nepriateľa sa stal zrazu fanúšik. Milióny ďalších na všetkých kontinentoch si však, samozrejme, získali svojou hudbou. A ak aj nový zvuk nie je pre vás to pravé, staršie kúsky im už nikto neodpára. Coldplay sú jednou z kapiel, ktorá dokázala, ako sa dá z indie éteru dostať do stredného prúdu a ako alternatíva vplýva na mainstream. A to sa dá považovať za veľký úspech.
V druhej polovici 90. rokov začínali Coldplay ako veľa iných kapiel. Spolužiaci z londýnskej univerzity rozmýšľali nad založením kapely. Potom prišli prvé hrania pod rôznymi názvami (Pectoralz, Starfish). Obsadenie skupiny sa ustálilo v zložení Chris Martin (spev, klavír, gitara), Jonny Buckland (gitara), Guy Berryman (basgitara) a Will Champion (bicie). Vzťahy sa kde-tu naštrbili, ale budúcnosť skupiny to zásadne neovplyvnilo. Členovia si priniesli rôznorodé inšpirácie: Martin bol fascinovaný hrou na klavíri a tvorbou Toma Waitsa, gitarista Buckland zasa ako malý počúval Jimiho Hendrixa a staré skladby Erica Claptona.
.začiatky
V roku 1998 sa Coldplay predstavili prvou EP platňou Safety, určenou najmä nahrávacím spoločnostiam, tú ďalšiu (Brothers & Sisters) o rok nato vydalo nezávislé londýnske vydavateľstvo Fierce Panda, ale kapela sa už zakrátko dostala do katalógu veľkej značky Parlophone, s ktorou v roku 1999 podpísala zmluvu na päť albumov. Vydáva u nej dodnes. Coldplay nepodceňovali intenzívne koncertovanie, s materiálom, ktorý mali, si trúfli vystúpiť na festivale Glastonbury.
Tretie EP The Blue Room dostalo kapelu do povedomia vďaka hraniu v rádiách a vtedy už nebolo ďaleko od vydania úspešného debutového albumu Parachutes (2000), ktorý ponúkol niekoľko výborných singlov bodujúcich v Anglicku i v USA. Melancholické pesničky s dobrým zvukom sa kapele naozaj vydarili a pre tých, čo mali radi nedávnu éru gitarovej melanchólie, reprezentovanú aj Radiohead a ich albumami Bends či OK Computer, boli Coldplay zásahom do čierneho. Skladba Yellow bola dlho hitom, uplakanými songami Trouble či Don't Panic sa poslucháči radi dostávali z depresie alebo do nej. Smutný spev, klavírna intímnosť, nezávislé gitary, platňa znela ako dobre zvládnutý indie rock. Parachutes bol skvelý začiatok, a keď sa k nemu dnes po rokoch vrátite, nájdete tu aj medzi nesinglovými piesňami niekoľko silných melódií.
.druhý a najlepší album
S ďalším albumom A Rush Of Blood To The Head (2002) kapela dlho neotáľala. Spravila dobre, pretože v jej diskografii je dosiaľ najvydarenejším exemplárom. Producentom albumu bol, rovnako ako v prípade Parachutes, Ken Nelson, ktorý produkoval napríklad britských nezávislákov Gomez či vynikajúci album The Hour Of Bewilderbeast od Damona Gougha alias Badly Drawn Boy. Druhá platňa v roku 2003 získala Grammy za najlepší alternatívny album roka. Kapela v rovnakej ankete bodovala aj ďalší rok, keď bol singel Clocks vyhlásený za najlepšiu nahrávku roka. Coldplay si na A Rush Of Blood To The Head priniesli to najlepšie z Parachutes, ale sami vlastné sily napli oveľa viac * kým prvý album naozaj zaujímal prevažne poslucháčov obľubujúcich smutnú melodiku, druhá doska sa dostala k väčšinovejšiemu publiku. Je to kolekcia vyspelých pesničiek a melódií, ktoré ostávajú v pamäti. Majú podobnú silu ako staršie britpopové trvalky trebárs od The Verve, ku ktorým sa dodnes mnohí radi vraciame.
Pesničky z druhej platne navždy zostanú coldplayovské. Singel The Scientist (pamätný klip idúci odzadu) či In My Place patria do reprezentačného inventára tejto britskej skupiny. „Album Parachutes bol zámorský hit a jeho nasledovník z roku 2002 potvrdil úspech tým, že bol väčší a lepší ako Parachutes a postavil Coldplay do svetla nielen nových Radiohead, ale aj nových U2. Kapely, ktorá patrí svetu, ale ktorej fanúšikovia veria, že tá hudba je iba pre nich,“ píše na svojich stránkach internetová hudobná encyklopédia Allmusic.com. Po veľkom počte koncertov (zo Sydney vznikla aj živá CD a DVD nahrávka) mali Coldplay fanúšikov na celom svete, základňu si úspešne rozširovali aj angažovaním sa v charitatívnych projektoch. Nielenže im odvádzali časť zo svojich zárobkov, nápisy ako Make Trade Fair kapela vždy jasne deklarovala, napríklad na prstoch svojho frontmana hrajúceho na klavíri. Kamerám snímajúcim koncerty ani fanúšikom tieto odkazy nemohli uniknúť.
.komerčná trojka
Treťou platňou X&Y Coldplay vykročili k väčšinovému poslucháčovi, za čo ich kritici veru príliš nepochválili. Stredný prúd ťažiaci z predošlých úspechov, miešajúci vplyvy od Pink Floyd cez Kraftwerk k obligátnym U2 – skladby ako Talk či Speed Of Sound zamávali starým zádumčivým časom. Predalo sa viac ako osem miliónov kópií. Lídrovi Chrisovi Martinovi a jeho žene, herečke Gwyneth Paltrow, sa ešte počas nahrávania nových pesničiek narodila dcérka Apple. Časti materiálu, nahratého ešte za účasti dvorného producenta Kena Nelsona, sa kapela zbavila a uprednostnila nový producentský prístup Dantona Suppla, ktorý spolupracoval napríklad s The Cure. Pesničky sa do výslednej podoby dostali až po viacerých opakovaných nahrávaniach. Navyše, ako líder Chris Martin priznal v rozhovore pre magazín Entertainment Weekly, ich tvorbu poznačila vzájomná vyčerpanosť členov zo seba samých. Boli spolu stále a jeden druhého považovali za samozrejmosť, čo bránilo invenčnosti a rozpútalo poriadnu ponorkovú chorobu.
Albumom X&Y sa kapela dostala do pozície superskupiny so „štadiónovými“ manierami, čo logicky vyústilo do čiastočnej zmeny fanúšikovskej základne. Otvorili ste konzervu a vypadli odtiaľ Coldplay. „Prečo kapela, ktorá sa mi páči, chce meniť to, čo sa mi na nej páči? Je to hrozné,“ píše jeden zo smutných fanúšikov na internete o svojich pocitoch z platne X&Y. Určite nebol jediný.
.nech žije život
Posledná platňa (recenzia v predošlom .týždni) znamená ešte výraznejší odklon od predchádzajúcej tvorby. Napokon, sama kapela vraví o predošlých albumoch ako o trilógii, ktorá sa definitíve uzavrela. Zvuk ovplyvnila koncertná šnúra po Latinskej Amerike a Španielsku, vplyvy hispánskej kultúry a zvuk hudby znejúcej v kostoloch. Áno, nové skladby chlapci naozaj hrali aj v (ženských) kláštoroch. Producentmi platne boli Brian Eno a Markus Dravs, samotným nahrávaním kapela strávila rok, ďalšie mesiace sa niesli v znamení štúdiových úprav. Enov prístup k hudbe je tu značne počuteľný. Coldplay vraj potrebovali radu, nevedeli si odpovedať na čudnú otázku: čo robiť, aby nezneli tak ako Coldplay? Zdá sa, že Brian Eno vedel, ako na to.
Je to dvojsečná platňa. Indiánske perkusie v úvodnej inštrumentálke Life In Technicolor aj očividnú U2 štylizáciu v ďalších skladbách môžeme akceptovať, prípadne zhovievavo prehliadnuť. Razom odsúdiť celú platňu by však bolo nesprávne. Nový singel Viva La Vida môže pripomenúť aj beatlesovku Eleanor Rigby. Je to hitová pesnička, ale jej text sa vznáša kdesi vo výšinách bývalého vládcu sveta, ktorý počuje zvony z Jeruzalema a raz ho osloví aj Svätý Peter. Toto sú Coldplay? Tá kapela z konca 90. rokov?
Ortodoxní zástancovia starého coldplayovského zvuku nový album charakterizujú stroho – je to hlúposť, ktorej neveríme. Iní si všímajú konceptuálnosť platne a vyzdvihujú, že ide o veľké dielo, ktoré treba vnímať. Intenzívne a opakovane. Nedá sa nič robiť, s novým zvukom Coldplay sa musí každý fanúšik popasovať sám. Asi to bol zámer, veď kapela hovorí, že z dlhého názvu platne (Viva La Vida Or Death And All His Friends) si má každý vybrať to svoje. Vraj, ak vám príde optimistická, volajte ju Viva la Vida, ak naopak depresívna, je pre vás vhodná druhá časť názvu.
Bude naozaj zaujímavé sledovať, ako sa Coldplay zmenia pri piatom albume, či sa vrátia k starým časom, alebo sa od nich ešte viac odpútajú. Je to ešte ďaleká budúcnosť. Prítomnosť sa teší zo života.
COLDPLAY / „Teraz sme dosť nervózni. Už dlho tu nebola žiadna veľká britská kapela,“ vraví Chris Martin v londýnskom štúdiu rádia Xfm pri príležitosti vydania novej platne. Britskí hudobní novinári a ani ich čitatelia však Coldplay nemajú príliš v láske. Jedna z príhod za všetky: Martina na ulici verbálne napadol chlapík, ktorého otravovalo, že Coldplay sú všade, kam sa len pozrie. Kapela mu venovala dve fľaše vína a z nepriateľa sa stal zrazu fanúšik. Milióny ďalších na všetkých kontinentoch si však, samozrejme, získali svojou hudbou. A ak aj nový zvuk nie je pre vás to pravé, staršie kúsky im už nikto neodpára. Coldplay sú jednou z kapiel, ktorá dokázala, ako sa dá z indie éteru dostať do stredného prúdu a ako alternatíva vplýva na mainstream. A to sa dá považovať za veľký úspech.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.