Päť ponaučení z Paríža

Pre celý kontinent by bolo dobre, keby si politici aj voliči vzali z tragédie ponaučenie.

Dohromady je týchto ponaučení päť – aspoň zatiaľ.

1. Nie je to naša chyba, je to ich chyba

Na Západe je islamský terorizmus neraz príležitosťou na sebabičovanie. Keby sme sa nemiešali do Stredného východu, znie táto argumentácia, radikáli by nás nechali na pokoji. Aj keby táto logika v iných kontextoch platila, v tomto prípade absolútne zlyháva. Francúzsko je, koniec koncov, hlasným prívržencom palestínskeho úsilia o štátnosť, je proti americkej vojne v Iraku a v priebehu desaťročí poskytuje domov miliónom moslimov zo Stredného východu a Severnej Afriky.

Útok v Paríži v zásade vôbec nie je reakciou na nič, čo by Francúzi urobili alebo neurobili. Je to výsledok brutálnej ideológie, ktorá sa rozšírila v uvažovaní radikálneho islamizmu, ktorý pochádza jednak z Európy, jednak zo Stredného východu. Nie je to tzv. stredoveká doktrína, je to totalitná doktrína. Verzia radikálneho islamizmu, ktorá zrejme motivovala útoky v Paríži, mieša dohromady náboženstvo a štát, súkromnú a verejnú sféru, a nenávidí už samu ideu otvorenej pluralitnej spoločnosti, v ktorej môžu moslimovia a nemoslimovia spolu mierumilovne nažívať.

2. Európania musia spolupracovať – a Amerika musí pomôcť

Útoky nepochybne posilnia v celej Európe krajnú pravicu a ovplyvnia aj reakciu Európskej únie na utečeneckú krízu. Už prvé reakcie niektorých stredoeurópskych lídrov sa vyznačovali silnou príchuťou škodoradosti v duchu „Ja som vám to hovoril!