„Sám věřím jen v silné prožitky z mládí, dobré lidi, citlivá srdce a věrnou lásku. To je čistý zdroj umělecký. Vládnout perem nebo štětcem – to už je jen technika, to je detail.“
Kto by nepoznal Josefa Ladu! Pokiaľ nemáte na polici niektorú z jeho mnohých ilustrovaných knižiek, určite si ho pripomeniete najneskôr na Vianoce (v zahmlenej budúcnosti sa jasne črtajú povedomé čierne obrysy Troch kráľov na pohľadnici s pozadím zasneženej krajiny).
Masovopopulárny český kresliar, maliar, ilustrátor a spisovateľ bol večným hľadačom stratenej (?) idyly a tak trochu aj (láskavým) učiteľom národa.
Nedá sa pritom povedať, že by sa jeho život odvíjal zvlášť idylicky, alebo že by ho zvlášť pozitívne ovplyvnili práve učitelia.
.obuvníkov syn
Detstvo Josefa Ladu bolo chudobné, ale pokojné a spomenuté „silné prožitky“ v ňom nechýbali. Narodil sa 17. decembra 1887 v Hrusiciach neďaleko Prahy, v dome č. 15. V rodine obuvníka Josefa Ladu a jeho manželky Alžběty ho vítali traja súrodenci na čele s najstarším – sedemnásťročným Františkom. Josef po polroku života vypadol z kolísky a poranil si pravé oko o obuvnícky nôž tak nešťastne, že až do smrti videl len jedným. Úraz spôsobil plošné videnie, ktoré ovplyvnilo – ako píše Jiří Olič v monografii Lada (Slovart, 2008 – o knihe viac v rámčeku) – celý nasledujúci vývoj výtvarného umelca.
.zvieracia farma
Ladovi rodičia boli jednoduchí vidiecki ľudia, intelektuálne debaty o umení a podobných veciach do hrusickej každodennosti nepatrili. Zato Josífek Ševcovic, ako ho nazývali susedia, kreslil od najútlejšieho veku (bez debaty) ako posadnutý. Výtvarník spomína, že ho už vtedy najviac zaujímali domáce zvieratá (zverinec napokon nadlho ostal jeho obľúbeným zdrojom námetov, a to v takom rozsahu a obsahu, že vzdialená príbuznosť s omnoho mladším Orwellom a jeho Zvieracou farmou sa nutkavo natíska nielen autorovi monografie). Mierne humoristickými výtvormi zabával najmä svojich spolužiakov z miestnej základnej školy, samotnú inštitúciu však nemal v láske a averzia voči vzdelávacím zariadeniam nezmizla ani neskôr.
„Ačkoli Josef Lada byl v podstatě autodidakt, nestudoval a neměl ani maturitu, uměl psát a malovat jako málokdo z jeho současníku,“ píše Olič v knihe Lada. „Když psal, činil tak přirozeně, jako by na čtvrtky papíru kreslil nějaké zvířecí dobrodružství, a když maloval, přinášel příběh, přestože to bylo jen pár figur provedených jednoduchou formou – vyprávěly kouzelný děj plný citů, které se slovy vyjadřují nesnadno.“
.humor z núdze
Keď v roku 1901 Josef Lada opustil základnú školu, otec, vediac o synovej túžbe po maliarstve, ho síce s dobrým, ale naivným úmyslom poslal do učenia k maliarovi izieb. Po štyroch týždňoch sa sklamaný Josef vrátil do rodnej dediny a až v polovici nasledujúceho roka nastúpil ku knihárskemu majstrovi Janovi Karáskovi v Prahe, u ktorého sa aj vyučil.
Natrvalo sa usadil v hlavnom meste.
Neprestajne kreslil a obrázky roznášal po redakciách časopisov a novín. Prvý úspech v podobe uverejnenej kresby prišiel v roku 1904 v časopise Máj. V redakcii odporučili talentovanému chlapcovi štúdium na Umeleckopriemyselnej škole. Ladu však prijali len do večerných kurzov, kde dlho nepobudol (o dva roky neskôr sa stal riadnym študentom, ale na vlastnú žiadosť školu opustil už po niekoľkých mesiacoch).
Naďalej sa pokúšal preraziť v tlači. Jeho veľkou počiatočnou túžbou bolo stať sa maliarom, čo mu v predstavách neodlučiteľne splývalo s tvorbou olejomalieb. Redakcie však vyžadovali kresby humoristické, a tak Lada pristúpil na kompromis a naplnenie veľkej túžby odložil. V knihe spomienok Kronika mého života vysvetľuje: „Snad mi někdo napověděl, že bych si kreslením veselých obrázků spíše usnadnil existenční zápas a cestu k vytčenému cíli než malováním obrazů, na něž jsem předně ještě zdaleka nestačil a k jejichž malování jsem neměl ani času, ani prostředků.“
Noviny a časopisy, vďaka ktorým získal mnoho obdivovateľov, už neopustil ani v čase, keď si mohol dovoliť maľovať aj inak.
.moderný proti svojej vôli
Počas života publikoval – výtvarne aj literárne, interne aj externe – v množstve periodík. Zo začiatku sa ukrýva aj pod pseudonymami: Ballada, J. L. Ballada, Otto R. Hagen, Franta Křivý, Hrusický... Svoj charakteristický štýl našiel a zdokonaľoval aj vďaka doslova každodennému cviku. V roku 1911 vydal prvú autorskú knihu Moje abeceda a po nej mnohé ďalšie.
Lada mal vynikajúcu výtvarnú pamäť. Takmer nikdy nekreslil podľa živého modelu. Ľudí a zvieratá v ich prirodzenom prostredí len pozoroval a neskôr, sediac za svojím stolom, ich znovu objavoval a ukladal na papier podľa aktuálnej potreby. Vytváral takpovediac všeobecné typy, ktoré donekonečna varioval.
Hoci sa výtvarník vymedzoval voči pretrvávajúcemu vplyvu secesie, ale aj voči moderným prúdom svojej doby, ich odraz vo vlastnom diele nemohol poprieť. K secesii odkazuje predovšetkým Ladova dekoratívna rastlinná ornamentika. Vplyv kubistov či expresionistov, ktorých diela dokonca parodoval, zas prezrádza jeho práca s obrazovým priestorom, splošťovanie tvarov, popieranie perspektívy, využívanie výraznej obrysovej línie...
Jiří Olič pripomína príbeh, ktorý sa odohral po druhej svetovej vojne v Paríži. Maliar Josef Šíma sa tu stretol s Pablom Picassom a ukazoval mu reprodukcie českých moderných maliarov. Picassa vraj zaujal iba Lada a poznamenal: „Tento muž zaobchádza s formou rovnako slobodne ako ja.“
.dobrý vojak
Josef Lada prežil obe svetové vojny. A obe ho výrazne poznačili. V čase vypuknutia prvej býval v spoločnom podnájme s Jaroslavom Haškom, kamarátom z okruhu anarchistického hnutia. (Patrili doň aj Fráňa Šrámek, Karel Toman či Marie Majerová, výtvarník s nimi nadviazal kontakt v roku 1907.) S Haškom prežívali bohémske dni. Keď však spisovateľ začiatkom druhého roka vojny narukoval, na spolubývajúceho, ktorý pre zranenie oka bojovať nemohol, zanevrel. Lada v Kronike spomína, že v ten večer, keď sa Hašek vrátil z odvodu, jednoducho vyhlásil, že „s umazaným civilistou nemluví“ a odvtedy s ním zaobchádzal ako s menejcenným človekom. Ich priateľstvo sa už nikdy neobnovilo v pôvodnej forme, ale malo de facto obojstrannú celoživotnú dohru v podobe Osudů dobrého vojáka Švejka.
Hašek sa totiž po šiestich rokoch neprítomnosti nečakane vrátil do Prahy. „Předcházela ho pověst bolševického komisaře, jenž po boku sovětských soudruh* bojoval proti československým legiím v Rusku, a tak – ve změněných podmínkách * se od něho většina přátel odvracela,“ píše Olič. Lada nebol výnimkou. Keď ho však bývalý kamarát v roku 1921 navštívil a prosil, aby nakreslil obálku na prvé – zošitové vydanie Švejka, vyhovel mu. Bola to prvá a posledná ilustrácia, pri ktorej sa autori osobne stretli. Hašek sa z Prahy odsťahoval a 3. januára 1923 zomrel. Lada na jeseň toho roku vydal v Nedělní obrazové a zábavné příloze Českého slova prvé prerozprávanie Švejka v komiksovej forme. Ilustrovaniu jeho ďalších príbehov a iných Haškových kníh sa potom venoval až do smrti.
.noc
S príchodom druhej svetovej vojny sa umelec, trpiaci dedičnou neurasténiou, ktorá mu v ťažších štádiách pre pocity úzkosti znemožňovala voľný pohyb medzi ľuďmi, čoraz viac uzatváral do samoty. Dcéra Alena v knihe Můj táta Josef Lada hovorí: „Téměř vůbec nevycházel, stával u okna, díval se mlčky ven a na hlavě měl mokrý šátek.“ V tom čase opustil redakciu Českého slova a karikaturistickú kresbu obmedzil na minimum. Zameral sa najmä na voľnú tvorbu, ktorej dominovala krajinomaľba. Už v 30. rokoch vstúpila do jeho obrazov noc, melanchólia a smútok, vodníci, rusalky, noční hlásnici… Vojnové pomery a najmä strata mladšej dcéry Evy, ktorá zomrela v roku 1945 pri americkom nálete na Prahu, len pridali dôvody na ich prítomnosť.
Mĺkve, zasnežené nočné krajiny a bytosti noci, ktoré z hĺbky svojej samoty pozorujú svet ľudí, patria k Ladovým najvýraznejším, najpôsobivejším dielam.
Ich autor zrejme idylickú rozprávkovú krajinu napriek neúnavnému snaženiu nenachádzal.
Lada
Objemná výtvarná monografia Lada z vydavateľstva Slovart prináša nové čítanie o Josefovi Ladovi (1887 – 1957) a predovšetkým veľa, veľa obrázkov. Trojica autorov – Jiří Olič, Lev Pavluch, Polana Bregantová – odviedla robotu, ktorej výsledkom je takmer osemsto kvalitných strán.
Ako Olič (mimochodom aj autor knihy Jos. Lada, ktorá vyšla vo vydavateľstve Petrov v roku 2003) v úvode poznamenal, *výtvarná monografie zajisté není životopis". Základné a dôležité biografické údaje však v texte nechýbajú a plným právom približujú kontext vzniku Ladových diel, logiku vývoja jeho štýlu a námetov. Textová koncepcia prehľadne spracúva a člení jednotlivé tvorivé obdobia umelca a ak sa aj stane, že sa informácie opakujú, tak nikdy nie bezdôvodne. Použitý obrazový materiál mapuje (kvantitatívne závratnú) produkciu Josefa Ladu (bez prehnaného zveličenia) od a po zet vo všetkých jej farbách a odtieňoch. Hoci rozmery publikácie – pre zberateľov iste príťažlivé – môžu v bežnom čitateľovi vzbudiť bázeň, jej obsah je prekvapivo skladný. Dokonca aj v prípade, že vám Lada neladí.
Kto by nepoznal Josefa Ladu! Pokiaľ nemáte na polici niektorú z jeho mnohých ilustrovaných knižiek, určite si ho pripomeniete najneskôr na Vianoce (v zahmlenej budúcnosti sa jasne črtajú povedomé čierne obrysy Troch kráľov na pohľadnici s pozadím zasneženej krajiny).
Masovopopulárny český kresliar, maliar, ilustrátor a spisovateľ bol večným hľadačom stratenej (?) idyly a tak trochu aj (láskavým) učiteľom národa.
Nedá sa pritom povedať, že by sa jeho život odvíjal zvlášť idylicky, alebo že by ho zvlášť pozitívne ovplyvnili práve učitelia.
.obuvníkov syn
Detstvo Josefa Ladu bolo chudobné, ale pokojné a spomenuté „silné prožitky“ v ňom nechýbali. Narodil sa 17. decembra 1887 v Hrusiciach neďaleko Prahy, v dome č. 15. V rodine obuvníka Josefa Ladu a jeho manželky Alžběty ho vítali traja súrodenci na čele s najstarším – sedemnásťročným Františkom. Josef po polroku života vypadol z kolísky a poranil si pravé oko o obuvnícky nôž tak nešťastne, že až do smrti videl len jedným. Úraz spôsobil plošné videnie, ktoré ovplyvnilo – ako píše Jiří Olič v monografii Lada (Slovart, 2008 – o knihe viac v rámčeku) – celý nasledujúci vývoj výtvarného umelca.
.zvieracia farma
Ladovi rodičia boli jednoduchí vidiecki ľudia, intelektuálne debaty o umení a podobných veciach do hrusickej každodennosti nepatrili. Zato Josífek Ševcovic, ako ho nazývali susedia, kreslil od najútlejšieho veku (bez debaty) ako posadnutý. Výtvarník spomína, že ho už vtedy najviac zaujímali domáce zvieratá (zverinec napokon nadlho ostal jeho obľúbeným zdrojom námetov, a to v takom rozsahu a obsahu, že vzdialená príbuznosť s omnoho mladším Orwellom a jeho Zvieracou farmou sa nutkavo natíska nielen autorovi monografie). Mierne humoristickými výtvormi zabával najmä svojich spolužiakov z miestnej základnej školy, samotnú inštitúciu však nemal v láske a averzia voči vzdelávacím zariadeniam nezmizla ani neskôr.
„Ačkoli Josef Lada byl v podstatě autodidakt, nestudoval a neměl ani maturitu, uměl psát a malovat jako málokdo z jeho současníku,“ píše Olič v knihe Lada. „Když psal, činil tak přirozeně, jako by na čtvrtky papíru kreslil nějaké zvířecí dobrodružství, a když maloval, přinášel příběh, přestože to bylo jen pár figur provedených jednoduchou formou – vyprávěly kouzelný děj plný citů, které se slovy vyjadřují nesnadno.“
.humor z núdze
Keď v roku 1901 Josef Lada opustil základnú školu, otec, vediac o synovej túžbe po maliarstve, ho síce s dobrým, ale naivným úmyslom poslal do učenia k maliarovi izieb. Po štyroch týždňoch sa sklamaný Josef vrátil do rodnej dediny a až v polovici nasledujúceho roka nastúpil ku knihárskemu majstrovi Janovi Karáskovi v Prahe, u ktorého sa aj vyučil.
Natrvalo sa usadil v hlavnom meste.
Neprestajne kreslil a obrázky roznášal po redakciách časopisov a novín. Prvý úspech v podobe uverejnenej kresby prišiel v roku 1904 v časopise Máj. V redakcii odporučili talentovanému chlapcovi štúdium na Umeleckopriemyselnej škole. Ladu však prijali len do večerných kurzov, kde dlho nepobudol (o dva roky neskôr sa stal riadnym študentom, ale na vlastnú žiadosť školu opustil už po niekoľkých mesiacoch).
Naďalej sa pokúšal preraziť v tlači. Jeho veľkou počiatočnou túžbou bolo stať sa maliarom, čo mu v predstavách neodlučiteľne splývalo s tvorbou olejomalieb. Redakcie však vyžadovali kresby humoristické, a tak Lada pristúpil na kompromis a naplnenie veľkej túžby odložil. V knihe spomienok Kronika mého života vysvetľuje: „Snad mi někdo napověděl, že bych si kreslením veselých obrázků spíše usnadnil existenční zápas a cestu k vytčenému cíli než malováním obrazů, na něž jsem předně ještě zdaleka nestačil a k jejichž malování jsem neměl ani času, ani prostředků.“
Noviny a časopisy, vďaka ktorým získal mnoho obdivovateľov, už neopustil ani v čase, keď si mohol dovoliť maľovať aj inak.
.moderný proti svojej vôli
Počas života publikoval – výtvarne aj literárne, interne aj externe – v množstve periodík. Zo začiatku sa ukrýva aj pod pseudonymami: Ballada, J. L. Ballada, Otto R. Hagen, Franta Křivý, Hrusický... Svoj charakteristický štýl našiel a zdokonaľoval aj vďaka doslova každodennému cviku. V roku 1911 vydal prvú autorskú knihu Moje abeceda a po nej mnohé ďalšie.
Lada mal vynikajúcu výtvarnú pamäť. Takmer nikdy nekreslil podľa živého modelu. Ľudí a zvieratá v ich prirodzenom prostredí len pozoroval a neskôr, sediac za svojím stolom, ich znovu objavoval a ukladal na papier podľa aktuálnej potreby. Vytváral takpovediac všeobecné typy, ktoré donekonečna varioval.
Hoci sa výtvarník vymedzoval voči pretrvávajúcemu vplyvu secesie, ale aj voči moderným prúdom svojej doby, ich odraz vo vlastnom diele nemohol poprieť. K secesii odkazuje predovšetkým Ladova dekoratívna rastlinná ornamentika. Vplyv kubistov či expresionistov, ktorých diela dokonca parodoval, zas prezrádza jeho práca s obrazovým priestorom, splošťovanie tvarov, popieranie perspektívy, využívanie výraznej obrysovej línie...
Jiří Olič pripomína príbeh, ktorý sa odohral po druhej svetovej vojne v Paríži. Maliar Josef Šíma sa tu stretol s Pablom Picassom a ukazoval mu reprodukcie českých moderných maliarov. Picassa vraj zaujal iba Lada a poznamenal: „Tento muž zaobchádza s formou rovnako slobodne ako ja.“
.dobrý vojak
Josef Lada prežil obe svetové vojny. A obe ho výrazne poznačili. V čase vypuknutia prvej býval v spoločnom podnájme s Jaroslavom Haškom, kamarátom z okruhu anarchistického hnutia. (Patrili doň aj Fráňa Šrámek, Karel Toman či Marie Majerová, výtvarník s nimi nadviazal kontakt v roku 1907.) S Haškom prežívali bohémske dni. Keď však spisovateľ začiatkom druhého roka vojny narukoval, na spolubývajúceho, ktorý pre zranenie oka bojovať nemohol, zanevrel. Lada v Kronike spomína, že v ten večer, keď sa Hašek vrátil z odvodu, jednoducho vyhlásil, že „s umazaným civilistou nemluví“ a odvtedy s ním zaobchádzal ako s menejcenným človekom. Ich priateľstvo sa už nikdy neobnovilo v pôvodnej forme, ale malo de facto obojstrannú celoživotnú dohru v podobe Osudů dobrého vojáka Švejka.
Hašek sa totiž po šiestich rokoch neprítomnosti nečakane vrátil do Prahy. „Předcházela ho pověst bolševického komisaře, jenž po boku sovětských soudruh* bojoval proti československým legiím v Rusku, a tak – ve změněných podmínkách * se od něho většina přátel odvracela,“ píše Olič. Lada nebol výnimkou. Keď ho však bývalý kamarát v roku 1921 navštívil a prosil, aby nakreslil obálku na prvé – zošitové vydanie Švejka, vyhovel mu. Bola to prvá a posledná ilustrácia, pri ktorej sa autori osobne stretli. Hašek sa z Prahy odsťahoval a 3. januára 1923 zomrel. Lada na jeseň toho roku vydal v Nedělní obrazové a zábavné příloze Českého slova prvé prerozprávanie Švejka v komiksovej forme. Ilustrovaniu jeho ďalších príbehov a iných Haškových kníh sa potom venoval až do smrti.
.noc
S príchodom druhej svetovej vojny sa umelec, trpiaci dedičnou neurasténiou, ktorá mu v ťažších štádiách pre pocity úzkosti znemožňovala voľný pohyb medzi ľuďmi, čoraz viac uzatváral do samoty. Dcéra Alena v knihe Můj táta Josef Lada hovorí: „Téměř vůbec nevycházel, stával u okna, díval se mlčky ven a na hlavě měl mokrý šátek.“ V tom čase opustil redakciu Českého slova a karikaturistickú kresbu obmedzil na minimum. Zameral sa najmä na voľnú tvorbu, ktorej dominovala krajinomaľba. Už v 30. rokoch vstúpila do jeho obrazov noc, melanchólia a smútok, vodníci, rusalky, noční hlásnici… Vojnové pomery a najmä strata mladšej dcéry Evy, ktorá zomrela v roku 1945 pri americkom nálete na Prahu, len pridali dôvody na ich prítomnosť.
Mĺkve, zasnežené nočné krajiny a bytosti noci, ktoré z hĺbky svojej samoty pozorujú svet ľudí, patria k Ladovým najvýraznejším, najpôsobivejším dielam.
Ich autor zrejme idylickú rozprávkovú krajinu napriek neúnavnému snaženiu nenachádzal.
Lada
Objemná výtvarná monografia Lada z vydavateľstva Slovart prináša nové čítanie o Josefovi Ladovi (1887 – 1957) a predovšetkým veľa, veľa obrázkov. Trojica autorov – Jiří Olič, Lev Pavluch, Polana Bregantová – odviedla robotu, ktorej výsledkom je takmer osemsto kvalitných strán.
Ako Olič (mimochodom aj autor knihy Jos. Lada, ktorá vyšla vo vydavateľstve Petrov v roku 2003) v úvode poznamenal, *výtvarná monografie zajisté není životopis". Základné a dôležité biografické údaje však v texte nechýbajú a plným právom približujú kontext vzniku Ladových diel, logiku vývoja jeho štýlu a námetov. Textová koncepcia prehľadne spracúva a člení jednotlivé tvorivé obdobia umelca a ak sa aj stane, že sa informácie opakujú, tak nikdy nie bezdôvodne. Použitý obrazový materiál mapuje (kvantitatívne závratnú) produkciu Josefa Ladu (bez prehnaného zveličenia) od a po zet vo všetkých jej farbách a odtieňoch. Hoci rozmery publikácie – pre zberateľov iste príťažlivé – môžu v bežnom čitateľovi vzbudiť bázeň, jej obsah je prekvapivo skladný. Dokonca aj v prípade, že vám Lada neladí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.