Náboženská viera prežíva vo svete, ktorý pre ňu nebýva vždy priaznivým prostredím. A nejde ani o konflikt ateistov a veriacich. Skôr o skutočnosť, že svet často šliape po všetkom, čo mu pripadá príliš „abstraktné“, a odmeňuje len správanie, ktoré pokladá za striktne racionálne.
V tomto zmysle sa dá viera prirovnať k postave z divadelnej hry Tennessee Williamsa Električka zvaná túžba. Južanská kráska Blanche DuBois sa v nej so svojou citlivosťou a romantickými predstavami ocitne uprostred sveta, ktorý jej pripadá cudzí a surový. Tu sa však podobnosť končí. Pretože Blanche napokon končí na psychiatrii, a náboženská viera pretrváva medzi ľuďmi celé tisícročia, prežíva v každej známej kultúre, aspoň podľa tvrdení antropológie. Neodarwinisti, ktorí sa aj na náboženstvo pozerajú výhradne z evolučného hľadiska, to pokladajú za záhadu.
.matematika a viera
Pýtajú sa: prečo by rané ľudstvo praktizovalo obety a venovalo by napríklad cenné mäso nejakému neviditeľnému božstvu? Prečo by praktizovalo nebezpečné formy rituálneho mrzačenia tela? Iste, také postupy vtedy možno mnohé náboženstvá vyžadovali, ale čisto prakticky je to veľmi riskantné mrhanie obmedzeným časom a hmotnými zdrojmi.
Ako je teda možné, že náboženstvo vôbec prešlo úzkou bránou prirodzeného výberu?
Antropológ James W. Dow sa nazdáva, že našiel správnu odpoveď. Náboženstvo podľa neho v skutočnosti vždy zachránili neveriaci. Vyvinul nový počítačový program, ktorý svojou prelomovou simuláciou jeho tvrdenie dokazuje. Program sa nazýva Evogod a vysvetľuje, ako sa náboženstvu podarilo prežiť proces evolúcie.
James W. Dow je emeritným profesorom na Oakland University v Rochesteri v americkom štáte Michigan. Veľkú časť svojej kariéry venoval štúdiu náboženstva v Mexiku, zároveň je však matematik. A práve toto spojenie je dôležité. Jeho program Evogod totiž využíva matematické modely, pomocou ktorých simuluje existenciu kultúr v období pred vznikom písma, keď, ako hovorí Dow, prebiehala väčšia časť evolúcie ľudského mozgu. Pomocou podobných matematických modelov vedci často skúmajú ľudské správanie, napríklad reakcie davu na určité situácie a okolnosti.
Profesor Dow teda v počítači nasimuloval spoločnosť a tú „osídlil“ dvoma typmi ľudí: jedna skupina ľudí hlásala, že verí vo veci, ktoré boli inak neviditeľné a neoveriteľné (napríklad v duchov, bohov a podobne). Druhá skupina ľudí ničomu takému neverila. Pre potreby modelov Dow chápe náboženskú vieru ako dedičnú črtu.
V začiatkoch simulácie stíhal skupiny ľudí, ktoré hovorili o „neskutočných“ veciach, ako tieto javy označuje Dow, smutný osud: zakaždým bez výnimky povymierali. Prečo? Nevenovali dostatočnú pozornosť svojmu prostrediu, takže v ňom nemohli prežiť.
Potom však Dow do programu vložil zmenu: naprogramoval skupiny „realistov“, aby začali svojim imaginatívnejším blížnym pomáhať. Od tej chvíle veriaci prežili, nevymierali. Inými slovami, podľa Dowa to prebieha takto: „realista“ vie „nerealistovi“ poskytnúť životne dôležité informácie o prostredí („Hej, pozor, tamto je brloh leva!“). A tieto informácie pomáhajú veriacim prežiť.
Evogod ako program vôbec nevysvetľuje, prečo by „realisti“ takéto informácie veriacim poskytovali, ale „hovorí nám, že ak im takéto informácie poskytnú, je možná biologická evolúcia náboženského správania“, ako hovorí profesor Dow.
.chceme mormónsku pestúnku
V akademickom prostredí, ktoré sa venuje objasňovaniu evolúcie náboženstva, sa Dowova štúdia dočkala nadšeného prijatia. Napríklad Richard Sosis, antropológ z University of Connecticut, sa sám zaraďuje medzi evolucionistov. A prišiel s teóriou, prečo by skupiny ľudí bez náboženského presvedčenia pomáhali veriacim prežiť.
Vedy, ktoré skúmajú spoločnosť, sa zhodujú, že náboženstvo vie často podnietiť zmysel pre solidaritu a spoluprácu, vďaka ktorému potom prežije celá kultúra.
Keď sa teda veriaci odhodlane venujú určitému „nákladnému“ typu správania, zvyšok spoločnosti to berie ako pozitívny signál. Alebo, ako to formuluje profesor James W. Dow: „Ak je niekto ochotný obetovať sa pre nejakého abstraktného boha, ľudia majú pocit, že je takisto ochotný obetovať sa aj pre komunitu.“
Napríklad keď sledujeme, ako sa ultraortodoxní židia celý deň modlia pod horúcim slnkom pri Múre nárekov v Jeruzaleme, nemusíme byť rovnakej viery ako oni, aby nás pochytil úžas aj obdiv. Fíha, hovoríme si, títo ľudia sa venujú niečomu viac ako len sebe samým. A takúto vlastnosť pokladáme za dobrú.
Sosis uvádza ďalší príklad. Manželské páry z New Yorku si občas dávajú inzeráty do novín v Utahu, aby si našli k deťom pestúnky z mormónskeho prostredia. Prečo to robia, keď sami nie sú mormóni a, samozrejme, nemienia mať mormónov ani zo svojich detí? Všeobecne sa vie, že mormóni odsudzujú fajčenie, pitie a hýrenie. A z toho akosi logicky vyplýva, že mormónky budú zodpovedné vychovávateľky, ktorým sa pri deťoch dá veriť. „Ide o to, že na mormónoch je skutočne čosi, čo v človeku nutne vyvoláva dôveru,“ hovorí Sosis.
.argument v prospech ateistov?
Evolučný prístup k skúmaniu náboženskej viery však nie je bez rozporov a nie každý ho prijíma. Niektorí vedci, napríklad Luther H. Martin z University of Vermont, pokladajú náboženstvo skôr za vedľajší produkt mozgových funkcií, ktorý sa vyvinul na celkom iné účely.
„Vedci sa predsa nevedia zhodnúť ani len na tom, aká je presná definícia náboženstva,“ hovorí Martin. „Potom je úplne zbytočné a nezmyselné hľadať ho niekde v ľudských génoch. Je ťažké vedieť, čo sa to vlastne vyvíja, o čom to hovoríme.“
Ešte menej súhlasu s Dowovými teóriami prejavujú teológovia. Teológ John F. Haught z Georgetown University namieta: „Dowova práca je iba ďalší pokus vysvetliť náboženstvo úplne naturalisticky.“ To Haught pokladá za nešťastné.
„Ja Darwinovu evolúciu akceptujem,“ vysvetľuje. „Nepochybujem ani o tom, že náboženstvo je schopné adaptácie. To však neznamená, že nie je pravdivé. Jeho pravda leží na hlbšej úrovni, než akú je veda schopná postihnúť a preskúmať.“
Samozrejme, je mnoho iných veriacich, ktorí si myslia, že náboženstvo – a vôbec nič z toho, čo Boh stvoril – sa nevyvíjalo. Dow však tvrdí, že jeho práca „nemala byť v nijakom prípade argumentáciou v prospech ateizmu“.
„Vedecký pohľad na náboženstvo môže byť užitočný,“ hovorí. „Ale nemusí byť náhradou za náboženstvo, ktoré poskytuje mnohé cenné náhľady, najmä na ľudský život.“
Ako je to teda? Vyvíjalo sa náboženstvo, alebo nie? A ak áno, čo na jeho vývoj pôsobilo? Matematické modely sú v každom prípade zaujímavé, ťažko však vysvetlia úplne všetko – a najmä sotva uspokoja všetkých, keď ide o také dôležité a pre mnohých ľudí hlboko intímne záležitosti, ako je viera.
Zdroj: Religion News
V tomto zmysle sa dá viera prirovnať k postave z divadelnej hry Tennessee Williamsa Električka zvaná túžba. Južanská kráska Blanche DuBois sa v nej so svojou citlivosťou a romantickými predstavami ocitne uprostred sveta, ktorý jej pripadá cudzí a surový. Tu sa však podobnosť končí. Pretože Blanche napokon končí na psychiatrii, a náboženská viera pretrváva medzi ľuďmi celé tisícročia, prežíva v každej známej kultúre, aspoň podľa tvrdení antropológie. Neodarwinisti, ktorí sa aj na náboženstvo pozerajú výhradne z evolučného hľadiska, to pokladajú za záhadu.
.matematika a viera
Pýtajú sa: prečo by rané ľudstvo praktizovalo obety a venovalo by napríklad cenné mäso nejakému neviditeľnému božstvu? Prečo by praktizovalo nebezpečné formy rituálneho mrzačenia tela? Iste, také postupy vtedy možno mnohé náboženstvá vyžadovali, ale čisto prakticky je to veľmi riskantné mrhanie obmedzeným časom a hmotnými zdrojmi.
Ako je teda možné, že náboženstvo vôbec prešlo úzkou bránou prirodzeného výberu?
Antropológ James W. Dow sa nazdáva, že našiel správnu odpoveď. Náboženstvo podľa neho v skutočnosti vždy zachránili neveriaci. Vyvinul nový počítačový program, ktorý svojou prelomovou simuláciou jeho tvrdenie dokazuje. Program sa nazýva Evogod a vysvetľuje, ako sa náboženstvu podarilo prežiť proces evolúcie.
James W. Dow je emeritným profesorom na Oakland University v Rochesteri v americkom štáte Michigan. Veľkú časť svojej kariéry venoval štúdiu náboženstva v Mexiku, zároveň je však matematik. A práve toto spojenie je dôležité. Jeho program Evogod totiž využíva matematické modely, pomocou ktorých simuluje existenciu kultúr v období pred vznikom písma, keď, ako hovorí Dow, prebiehala väčšia časť evolúcie ľudského mozgu. Pomocou podobných matematických modelov vedci často skúmajú ľudské správanie, napríklad reakcie davu na určité situácie a okolnosti.
Profesor Dow teda v počítači nasimuloval spoločnosť a tú „osídlil“ dvoma typmi ľudí: jedna skupina ľudí hlásala, že verí vo veci, ktoré boli inak neviditeľné a neoveriteľné (napríklad v duchov, bohov a podobne). Druhá skupina ľudí ničomu takému neverila. Pre potreby modelov Dow chápe náboženskú vieru ako dedičnú črtu.
V začiatkoch simulácie stíhal skupiny ľudí, ktoré hovorili o „neskutočných“ veciach, ako tieto javy označuje Dow, smutný osud: zakaždým bez výnimky povymierali. Prečo? Nevenovali dostatočnú pozornosť svojmu prostrediu, takže v ňom nemohli prežiť.
Potom však Dow do programu vložil zmenu: naprogramoval skupiny „realistov“, aby začali svojim imaginatívnejším blížnym pomáhať. Od tej chvíle veriaci prežili, nevymierali. Inými slovami, podľa Dowa to prebieha takto: „realista“ vie „nerealistovi“ poskytnúť životne dôležité informácie o prostredí („Hej, pozor, tamto je brloh leva!“). A tieto informácie pomáhajú veriacim prežiť.
Evogod ako program vôbec nevysvetľuje, prečo by „realisti“ takéto informácie veriacim poskytovali, ale „hovorí nám, že ak im takéto informácie poskytnú, je možná biologická evolúcia náboženského správania“, ako hovorí profesor Dow.
.chceme mormónsku pestúnku
V akademickom prostredí, ktoré sa venuje objasňovaniu evolúcie náboženstva, sa Dowova štúdia dočkala nadšeného prijatia. Napríklad Richard Sosis, antropológ z University of Connecticut, sa sám zaraďuje medzi evolucionistov. A prišiel s teóriou, prečo by skupiny ľudí bez náboženského presvedčenia pomáhali veriacim prežiť.
Vedy, ktoré skúmajú spoločnosť, sa zhodujú, že náboženstvo vie často podnietiť zmysel pre solidaritu a spoluprácu, vďaka ktorému potom prežije celá kultúra.
Keď sa teda veriaci odhodlane venujú určitému „nákladnému“ typu správania, zvyšok spoločnosti to berie ako pozitívny signál. Alebo, ako to formuluje profesor James W. Dow: „Ak je niekto ochotný obetovať sa pre nejakého abstraktného boha, ľudia majú pocit, že je takisto ochotný obetovať sa aj pre komunitu.“
Napríklad keď sledujeme, ako sa ultraortodoxní židia celý deň modlia pod horúcim slnkom pri Múre nárekov v Jeruzaleme, nemusíme byť rovnakej viery ako oni, aby nás pochytil úžas aj obdiv. Fíha, hovoríme si, títo ľudia sa venujú niečomu viac ako len sebe samým. A takúto vlastnosť pokladáme za dobrú.
Sosis uvádza ďalší príklad. Manželské páry z New Yorku si občas dávajú inzeráty do novín v Utahu, aby si našli k deťom pestúnky z mormónskeho prostredia. Prečo to robia, keď sami nie sú mormóni a, samozrejme, nemienia mať mormónov ani zo svojich detí? Všeobecne sa vie, že mormóni odsudzujú fajčenie, pitie a hýrenie. A z toho akosi logicky vyplýva, že mormónky budú zodpovedné vychovávateľky, ktorým sa pri deťoch dá veriť. „Ide o to, že na mormónoch je skutočne čosi, čo v človeku nutne vyvoláva dôveru,“ hovorí Sosis.
.argument v prospech ateistov?
Evolučný prístup k skúmaniu náboženskej viery však nie je bez rozporov a nie každý ho prijíma. Niektorí vedci, napríklad Luther H. Martin z University of Vermont, pokladajú náboženstvo skôr za vedľajší produkt mozgových funkcií, ktorý sa vyvinul na celkom iné účely.
„Vedci sa predsa nevedia zhodnúť ani len na tom, aká je presná definícia náboženstva,“ hovorí Martin. „Potom je úplne zbytočné a nezmyselné hľadať ho niekde v ľudských génoch. Je ťažké vedieť, čo sa to vlastne vyvíja, o čom to hovoríme.“
Ešte menej súhlasu s Dowovými teóriami prejavujú teológovia. Teológ John F. Haught z Georgetown University namieta: „Dowova práca je iba ďalší pokus vysvetliť náboženstvo úplne naturalisticky.“ To Haught pokladá za nešťastné.
„Ja Darwinovu evolúciu akceptujem,“ vysvetľuje. „Nepochybujem ani o tom, že náboženstvo je schopné adaptácie. To však neznamená, že nie je pravdivé. Jeho pravda leží na hlbšej úrovni, než akú je veda schopná postihnúť a preskúmať.“
Samozrejme, je mnoho iných veriacich, ktorí si myslia, že náboženstvo – a vôbec nič z toho, čo Boh stvoril – sa nevyvíjalo. Dow však tvrdí, že jeho práca „nemala byť v nijakom prípade argumentáciou v prospech ateizmu“.
„Vedecký pohľad na náboženstvo môže byť užitočný,“ hovorí. „Ale nemusí byť náhradou za náboženstvo, ktoré poskytuje mnohé cenné náhľady, najmä na ľudský život.“
Ako je to teda? Vyvíjalo sa náboženstvo, alebo nie? A ak áno, čo na jeho vývoj pôsobilo? Matematické modely sú v každom prípade zaujímavé, ťažko však vysvetlia úplne všetko – a najmä sotva uspokoja všetkých, keď ide o také dôležité a pre mnohých ľudí hlboko intímne záležitosti, ako je viera.
Zdroj: Religion News
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.