Pred niekoľkými týždňami zrušila EÚ diplomatické sankcie voči Kube. Bez toho, aby došlo k zlepšeniu situácie v oblasti ľudských práv. Dala tým Európa voľnú ruku Raúlovi Castrovi na zásahy voči disidentom? Aké boli garancie, že kubánsky režim nezačne opäť zatvárať? O pár dní kubánske úrady zatkli 23 disidentov.
Boli medzi nimi aj tí, čo dostávajú pomoc od slovenských mimovládok. Po výsluchu ich prepustili. Na Kube sa však začína horúce leto, čo je už tradične sezóna zvýšeného sociálneho napätia a protestov najmä v provinciách na východe ostrova. Čo sa bude diať?
Sankcie platili od roku 2003, keď Fidel Castro nechal uväzniť 75 disidentov (spisovateľov, katolíckych aktivistov, nezávislých novinárov a odborárov). Po vstupe do EÚ sa ku Kube začalo vyjadrovať aj Slovensko. Spoločný postup Európy spočiatku viedol k istým výsledkom: výmenou za pozastavenie sankcií v januári 2005 dostali dve desiatky disidentov prerušený výkon trestu. Potom však Európa zmäkla, sankcie začali jednotlivé krajiny obchádzať. Havane napokon stačilo počkať, kým jej „spojenci“ v Bruseli presadia úplné zrušenie sankcií.
Za zmäkčením bolo najmä Španielsko a jeho ekonomické záujmy. V Madride vyhodnotili, že kubánsky režim ani pod Raúlom nebude pripravený robiť „ústupky“ v oblasti ľudských práv, ale chystá sa otvárať ekonomiku. Španielski socialisti sa radi prihlásili, potrebovali však znormalizovanie vzťahov celej EÚ s Kubou. Keďže to bolo podmienené ľudskoprávnymi požiadavkami, bola ich treba obísť. Preto ľavicovej diktatúre v Havane znížili latku. Dôsledne proti sa stavali Česi, Švédi a Nemci, najdlhšie nad zrušením sankcií vraj váhala kancelárka Merkel. Nakoniec si vyvzdorovali iba nejasné poistky. Výsledky novej politiky voči Kube si únia vyhodnotí v júni 2009. Kritériom majú byť aj výsledky v oblasti ľudských práv a politických väzňov. Toto sú dnes európske „nástroje“ na ochranu kubánskej opozície...
Od februára, keď Fidela po 49 rokoch oficiálne nahradil jeho mladší brat, sa na Kube začala „prechodná éra“. Totalitný charakter režimu však zostáva rovnaký – ani generál Raúl a jeho súdruhovia v uniformách nechcú vedieť, aké percento občanov Kuby ich naozaj podporuje. Nepripustili slobodné voľby a sú odhodlaní tvrdo potláčať tie skupiny občanov, ktoré sa pýtajú na legitimitu vlády jednej strany. Raúl od februára 2008 povolil Kubáncom kupovať počítače, DVD či mobily a vstupovať do hotelov a zón doteraz vyhradených pre zahraničných turistov. Sú to symbolické zmeny, ale na bežných ľudí nemajú výraznejší dopad. Väčšina z nich žije v chudobe, dôchodcovia s príjmom 300 Sk na mesiac. Mladší Kubánci nemôžu slobodne surfovať na internete ani vycestovať. Stovky z nich preto každý mesiac podnikajú riskantné plavby na pltiach či pneumatikách cez karibské úžiny k brehom americkej Floridy alebo Mexika. Ak by toto „hlasovanie veslami“ bolo vyjadrením nálad, od začiatku tohto roka sa počty mierne zvýšili.
Čo sa začína viditeľne meniť, je medzinárodná konštelácia. Havane sa začínajú ponúkať rôzni obchodní partneri – aktivizuje sa Brazília, návrat k politike úzkej spolupráce chystá Mexiko. Posledné roky držala Kubu na vodou pomoc z Venezuely a Číny. Pre Čínu je to súčasť globálnej diplomacie, v rámci ktorej neváha podporovať ani režim v Sudáne napriek genocíde v Darfúre. Pre Cháveza je to dobrý obchod: za lacné dodávky ropy „dováža“ do chudobných provincií Venezuely kubánskych učiteľov a doktorov (ktorí chýbajú doma). Do medzinárodnej hry o parcelovanie budúcich pozícií na Kube sa teraz pridáva Španielsko a pár ďalších európskych krajín. Navyše čoskoro bude vo Washingtone nová administratíva, a kandidát Obama sľubuje zrušiť americké obchodné embargo voči Kube.
Ako však pripomína bývalý mexický minister zahraničných vecí Jorge Castańeda, ak krajiny EÚ a Latinskej Ameriky voči Kube prestanú uplatňovať rovnaké meradlá, aké viedli v celej Latinskej Amerike k postupnému zlepšeniu demokracie a ľudských práv, budú pokrytecké a nezodpovedné.
Boli medzi nimi aj tí, čo dostávajú pomoc od slovenských mimovládok. Po výsluchu ich prepustili. Na Kube sa však začína horúce leto, čo je už tradične sezóna zvýšeného sociálneho napätia a protestov najmä v provinciách na východe ostrova. Čo sa bude diať?
Sankcie platili od roku 2003, keď Fidel Castro nechal uväzniť 75 disidentov (spisovateľov, katolíckych aktivistov, nezávislých novinárov a odborárov). Po vstupe do EÚ sa ku Kube začalo vyjadrovať aj Slovensko. Spoločný postup Európy spočiatku viedol k istým výsledkom: výmenou za pozastavenie sankcií v januári 2005 dostali dve desiatky disidentov prerušený výkon trestu. Potom však Európa zmäkla, sankcie začali jednotlivé krajiny obchádzať. Havane napokon stačilo počkať, kým jej „spojenci“ v Bruseli presadia úplné zrušenie sankcií.
Za zmäkčením bolo najmä Španielsko a jeho ekonomické záujmy. V Madride vyhodnotili, že kubánsky režim ani pod Raúlom nebude pripravený robiť „ústupky“ v oblasti ľudských práv, ale chystá sa otvárať ekonomiku. Španielski socialisti sa radi prihlásili, potrebovali však znormalizovanie vzťahov celej EÚ s Kubou. Keďže to bolo podmienené ľudskoprávnymi požiadavkami, bola ich treba obísť. Preto ľavicovej diktatúre v Havane znížili latku. Dôsledne proti sa stavali Česi, Švédi a Nemci, najdlhšie nad zrušením sankcií vraj váhala kancelárka Merkel. Nakoniec si vyvzdorovali iba nejasné poistky. Výsledky novej politiky voči Kube si únia vyhodnotí v júni 2009. Kritériom majú byť aj výsledky v oblasti ľudských práv a politických väzňov. Toto sú dnes európske „nástroje“ na ochranu kubánskej opozície...
Od februára, keď Fidela po 49 rokoch oficiálne nahradil jeho mladší brat, sa na Kube začala „prechodná éra“. Totalitný charakter režimu však zostáva rovnaký – ani generál Raúl a jeho súdruhovia v uniformách nechcú vedieť, aké percento občanov Kuby ich naozaj podporuje. Nepripustili slobodné voľby a sú odhodlaní tvrdo potláčať tie skupiny občanov, ktoré sa pýtajú na legitimitu vlády jednej strany. Raúl od februára 2008 povolil Kubáncom kupovať počítače, DVD či mobily a vstupovať do hotelov a zón doteraz vyhradených pre zahraničných turistov. Sú to symbolické zmeny, ale na bežných ľudí nemajú výraznejší dopad. Väčšina z nich žije v chudobe, dôchodcovia s príjmom 300 Sk na mesiac. Mladší Kubánci nemôžu slobodne surfovať na internete ani vycestovať. Stovky z nich preto každý mesiac podnikajú riskantné plavby na pltiach či pneumatikách cez karibské úžiny k brehom americkej Floridy alebo Mexika. Ak by toto „hlasovanie veslami“ bolo vyjadrením nálad, od začiatku tohto roka sa počty mierne zvýšili.
Čo sa začína viditeľne meniť, je medzinárodná konštelácia. Havane sa začínajú ponúkať rôzni obchodní partneri – aktivizuje sa Brazília, návrat k politike úzkej spolupráce chystá Mexiko. Posledné roky držala Kubu na vodou pomoc z Venezuely a Číny. Pre Čínu je to súčasť globálnej diplomacie, v rámci ktorej neváha podporovať ani režim v Sudáne napriek genocíde v Darfúre. Pre Cháveza je to dobrý obchod: za lacné dodávky ropy „dováža“ do chudobných provincií Venezuely kubánskych učiteľov a doktorov (ktorí chýbajú doma). Do medzinárodnej hry o parcelovanie budúcich pozícií na Kube sa teraz pridáva Španielsko a pár ďalších európskych krajín. Navyše čoskoro bude vo Washingtone nová administratíva, a kandidát Obama sľubuje zrušiť americké obchodné embargo voči Kube.
Ako však pripomína bývalý mexický minister zahraničných vecí Jorge Castańeda, ak krajiny EÚ a Latinskej Ameriky voči Kube prestanú uplatňovať rovnaké meradlá, aké viedli v celej Latinskej Amerike k postupnému zlepšeniu demokracie a ľudských práv, budú pokrytecké a nezodpovedné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.