Ak by ste v prírode hľadali naozaj úspešné zviera, je ním pes. Kedysi dávno bol vlkom. Dnes žije v hociktorom väčšom meste viac psov než jeho predkov divých vlkov na celom kontinente. Prinútil ľudí vytvoriť na obsluhu svojich skutočných i fiktívnych potrieb celé priemyselné odvetvie. Alebo neprinútil?
Cez psov sa ľudia dozvedajú veľa o prírode, ale ešte viac o sebe. Platí to však tak nejako antihistoricky. Domnievam sa, že vtedy, keď sa ešte len začínal zbližovať vlk s človekom (lebo inak tá domestikácia prebehnúť nemohla), vedel človek o prírode i sebe viac. Nie v podobe vedeckých poznatkov – tie neboli ešte žiadne – ale v podobe priamej skúsenosti a intuitívneho poznania, aké môžu mať len úplne prírodne žijúci ľudia. Získali sme civilizáciu, ale niečo sme aj nenávratne stratili. Určite aj niečo cenné. Pes to ešte stále vie pripomenúť, len my sa už nevieme na neho dívať očami jeho pôvodného druha – pravekého človeka. Za pokus to však stojí stále.
.o očarení a psoch
Niekedy v prvej polovici 90. rokov som strávil asi hodinku rozhovorom s americkým historikom a politickým analytikom Stephenom Thomasom, vysokým sivovlasým starším džentlmenom s pokojnými spôsobmi a prenikavými otázkami. Bolo leto a sedeli sme na káve na terase ktorejsi z kaviarní na Hviezdoslavovom námestí. Pod stolom mi počas celého rozhovoru ležala pri nohách naša prvá írska teriérka Gaia. Bol to jeden z mnohých podobných rozhovorov o slovenskej politike a časom mi vybledol v pamäti. Prvú polovicu roku 1996 som trávil vo Viedni na Inštitúte pre vedy o človeku. Tam som v blízkom kníhkupectve naďabil na knižku s názvom Das geheime Leben der Hunde (Tajný život psov). Ešte v ten deň som ju prečítal celú, nedalo sa od nej odtrhnúť. Potom mi ktosi daroval aj jej anglický originál. Ten sa čítal ešte príjemnejšie. Napísala ju pod názvom The Hidden Life of Dogs americká antropologička a spisovateľka Elisabeth Marshall Thomas. V apríli 1996 mi potom prišiel na adresu M.E.S.A. 10 balíček s knižkou a listom. Bol to čerstvý český preklad knižky pani Thomasovej s názvom Soukromý život psů, s jej vlastnoručným podpisom. List bol od jej manžela Stephena Thomasa, na ktorého zrejme silne zapôsobila spôsobná Gaia. Do toho okamihu som netušil, že pani Elisabeth Marshall Thomas, ktorej knižka ma tak očarila, je jeho manželka. Napísal mi, že si na mňa i Gaiu spomína a že sa mi chce knižkou svojej manželky poďakovať za náš dávnejší rozhovor. Štýlom i obsahom je to jeden z najmilších listov, aké som kedy dostal. A tak som si vtedy knižku jeho manželky prečítal tretíkrát, pre zmenu v češtine. S rovnakým pôžitkom. V roku 2000 napísala pani Marshall Thomas ďalšiu knižku o psoch, ktorá tiež vyšla v českom preklade pod názvom Společenský život psů. Je nemenej pútavá. Obe sú o očarení hĺbkou citov a vzťahov, ktoré pani Marshall Thomas u svojich psov objavila.
Pani Marshall Thomas nespomínam iba preto, lebo napísala dve krásne knižky o psoch. Krásnych knižiek o psoch napísali ľudia, ktorí ich milujú a rozumejú im, veľa. (Ak nepoznáte, tak skúste napríklad Konrada Lorenza Život se psem není pod psa, v origináli ´So kam der Mensch auf den Hund´, alebo Psi v lásce nikdy nelžou od Jeffreyho Moussaieffa Massona – tie sú k dispozícii aj v českom preklade.) Spomínam ju preto, lebo urobila niečo podobné, ako kedysi nositeľ Nobelovej ceny a spoluzakladateľ etológie Konrad Lorenz, lenže v opačnom garde. Konrad Lorenz sa dokázal pozrieť na človeka presnými očami zoológa, ktorý skúma správanie zvierat. Výsledkom boli úžasné knižky ako Takzvané zlo o podstate a účele agresivity a ďalšie. Dá sa povedať, že dovidel ďalej a hlbšie než dokázala dovtedy dovidieť psychológia i sociológia. Pani Marshall Thomas sa zadívala na psov a najmä ich život s ľuďmi očami skúsenej antropologičky a uvidela mnohé, čo dovtedy unikalo zoológom. A dívajúc sa na psov videla ľudí ich psími očami. Videné psími očami, nie je to vždy pekný pohľad. Ale veľmi poučný.
Pani Elisabeth Marshall Thomas je antropologička, ktorá strávila dlhé roky svojho života aj medzi bušmanmi v púšti Kalahari. Vracala sa tam celé polstoročie, žila s nimi, hovorí ich jazykom. Napísala o tom dve múdre a citlivé knižky. Prvú v roku 1959 s názvom The Harmless People (Neškodní ľudia) a druhú s odstupom takmer 50 rokov v roku 2006 s názvom The Old Way. Spomenul som ju aj v čísle 12/2007 .týždňa. Bušmani, ako ich poznala sa ten dlhý čas pani Marshall Thomas, žili tak, ako kedysi na úsvite ľudského veku skupinky lovcov a zberačov. Žili v podmienkach, v ktorých by nijaký moderný človek neprežil. A zistila, že ich sociálna štruktúra je prekvapujúco efektívna, ich povaha úplne mierna, ich spôsoby jemné, ich starostlivosť o deti vzorná, ich rodina pevná. Napísal som vtedy, že pravda o nich je pre nás, civilizovaných ľudí, zahanbujúca, lebo ako ľudia nie sme lepší naozaj v ničom, hoci ich život je o toľko ťažší. Nemám dôvod to meniť.
Od čias lovcov a zberačov uplynuli veky, pomenili sa kontinenty, niekoľkokrát aj zemská klíma. A predsa máme k dispozícii iba tú istú citovú a sociálnu výbavu. Evolúcia na nej nevylepšila odvtedy nič, civilizácia a kultúra iba nepodstatné veci. Iba vďaka nej sa nám podarilo kedysi pred tisícročiami domestikovať psov. Alebo, ako si myslí pani Marshall Thomas, iniciovali ten proces domestikácie psy, presnejšie povedané, vtedy ešte vlci. Dodávam, že ak to tak bolo, tak najmä preto, lebo ich a naša emocionálna a citová výbava sú natoľko kompatibilné. Vravím kompatibilné, v istých ohľadoch podobné, nie totožné. Musia byť kompatibilné, lebo ak sú naše psy naozaj niečoho schopné, je to citová empatia. Vedia vycítiť naše emocionálne stavy často lepšie a skôr než si ich všimnú iní ľudia a vedia naše emócie „zrkadliť“. Svetom neurovied zatriasol v posledných rokoch objav takzvaných zrkadlových neurónov v mozgu primátov. To sú také, ktoré sú aktívne, keď zviera niečo robí, ale aj vtedy, keď pozoruje, ako to robí iné zviera. Predpokladá sa, že zrkadlové neuróny má aj človek a viaceré výskumy ukazujú tým smerom. Sú považované za možný základ empatie, učenia sa a podobne. Či ich má pes, zatiaľ nevedno. Ale niekedy to určite tak vyzerá.
.o antropomorfizovaní
Jeden z najväčších hriechov, ktorých sa možno v očiach akademickej vedy dopustiť, je antropomorfizovanie. Teda hľadanie a nachádzanie ľudských vlastností, spôsobov, vzorcov správania a podobne u zvierat. Všetky zvieratká, ktoré vystupujú v ľudských rozprávkach, sú antropomorfizované zvieratká. Správajú sa a komunikujú ako ľudia, len tak nejako inak vyzerajú. Aj v animovaných filmoch bývajú najúspešnejšími „fórmi“ ľudské gestá a ľudská mimika zvieracích aktérov. Dúfam, že si niekto spomenie na tigra Šerchána z animovanej disneyovskej Knihy džunglí, ako držal jednou labou za krk hada, obzeral si pri tom strašné pazúre na druhej labe spôsobom, akým si dámy obzerajú manikúru, a sladko húdol: „Tak ako, siláčisko?“ Veľmi smiešne a úspešné antropomorfizovanie je aj pes Scooby Doo a potom ešte milión ďalších dojímavých kreslených i hraných filmov so živými zvieratami – od Lassie až po komisára Rexa. Každý majiteľ psa, hádam s výnimkou menej sentimentálnych vidiečanov, ktorí majú ubrechaných psov výhradne vonku a celý život na reťazi, trochu či viac antropomorfizuje. Tí vidiečania síce neantropomorfizujú, ale tiež páchajú nevedomky krutosť, lebo nedovolia svojmu psovi či sučke byť súčasťou ľudskej svorky a pes potrebuje svorku viac než „výbeh“ a podobné veci. Výsledkom je často ustavične brechajúci, zlostný a neistý psí neurotik. Práve toho ale mnohí ľudia považujú za dobrého strážneho psa. Pes je predovšetkým sociálnym tvorom, a keď nemá svoju svorku iných psov, potrebuje aspoň ľudskú svorku. A výmenou za „sociálne istoty“ v nej rád prijme aj podriadenú rolu. Pes či psy sa mu votreli pod kožu, zlomili mu láskou srdce, urobili si z neho lídra svorky, tak na oplátku antropomorfizuje, aby dokázal ten vzťah pomenovať tak akosi na ľudský spôsob. Antropomorfizovanie vie byť aj veľmi smiešne, najmä keď sa človek díva na vyčačkaných a vyšampónovaných psích „metrosexuálov“ a psie fifleny v drahých oblečkoch, ktoré len čakajú na príležitosť vyváľať sa v nejakých vhodných výkaloch, lebo aj ich volá príroda. Ale zásadný hriech to, podľa môjho názoru, nie je ani v dennom živote, ani vo vede. Teda, ak sme si po celý čas vedomí, že antropomorfizujeme a sme schopní udržať si kritický odstup. I keď – u psov je to niekedy naozaj ťažké. Celé generácie psychológov sa pokúšali niečo dozvedieť trebárs o ľudskom učení tak, že preháňali laboratórne krysy bludiskami. Všeličo sa dá tomu vytýkať, ale behavioristi od Skinnera až po Pavlova dobre vedeli, že niektoré veci musia platiť univerzálne pre humánnu i „subhumánnu“ úroveň.
Antropomorfizovanie sociálne žijúcich zvierat a najmä psov jednak nie je fatálny hriech, jednak je aj užitočné. Emocionálny mozog psa je takmer rovnako zložitý a vyvinutý ako emocionálny mozog primátov a človeka. Je to fylogeneticky staršia štruktúra ako kognitívnymi funkciami nabitý ľudský telencefalón, ale bez nej si nemožno predstaviť ani ľudský život. A psychobiológovia vedia, že sociálny mozog je z veľkej časti identický s emocionálnym. Mimické, posturálne a iné prejavy emócií sú základným slovníkom sociálnej komunikácie nás ľudí i zvierat. Pre seba sme si pomenovali hnev ako hnev, úzkosť a strach ako úzkosť a strach, prekvapenie ako prekvapenie, radosť ako radosť, lebo máme dar reči a dar tvoriť abstraktné pojmy. Pozná niekto adekvátne iné, teda neantropomorfizujúce slová na označenie hnevu, úzkosti, prekvapenia či radosti, ak to cíti a prejavuje pes. Alebo prekáža aj slovíčko cíti, lebo pes nemá vedomie? Ubezpečujem vás, že pes vedomie má, tak ako má aj spánok a bezvedomie. Nie je to ľudské sebareflektujúce a abstraktného myslenia schopné vedomie – k tomu chýba tomu zvieraciemu mozočku v porovnaní s človekom priveľa mozgovej kôry – ale slovo vedomie je dobré. Rovnako ako slová hnev či strach. Neantropomorfizujeme preto, aby sme zvieraťu vnútili svoj svet, ale preto, lebo strašne chceme rozumieť, čo prebieha v tej psej hlave a antropomorfizovanie je jediný spôsob, ktorý máme ako nevedci k dispozícii, aby sme si to predstavili. Nie je to presný spôsob, ale keď sa naučíme čítať emocionálnu reč psieho tela a psiu mimiku, poslúži excelentne.
.a o kynomorfizovaní
Koniec koncov, nemáme si so psami čo vyčítať, lebo ani psy nemajú inú možnosť, než interpretovať naše správanie cez optiku svojho vlastného psieho sveta. „My ľudia nie sme jediný živočíšny druh, ktorý aplikuje svoje vlastné hodnoty a skúsenosti pri výklade iných stvorení. Psy to robia tiež a niekedy dokonca úspešnejšie než psychiatri. Keď sa pes, ktorý vlastní kosť, vyhráža ľudskému pozorovateľovi, predpokladá, že človek ten oslintaný a špinou olepený predmet chce. Uplatňuje tak psie hodnoty, alebo – kynomorfizuje. Väčšina zvierat vrátane psov však neustále hodnotí iné druhy tak, že ich pozoruje a vciťuje sa do ich situácie,“ napísala v úvode svojej knižky The Hidden Life of Dogs Elisabeth Marshall Thomas. Tam je aj rozkošná epizóda vzájomného zdvorilého antropomorfizovania a kynomorfizovania, ktorá sa odohrala medzi mojím známym pánom Stephenom Thomasom, autorkiným mužom, a jeho psom. Jedného horúceho dňa si Stephen Thomas kúpil kornútik zmrzliny. Potom sa podľa rozprávania autorky odohralo toto: „S prvým líznutím si všimol, že ho pes pozoruje. Ponúkol mu teda kornútik a čakal, že ho pes jednoducho „schramstne„. K nášmu veľkému prekvapeniu si však pes spôsobne odlizol iba trochu, presne ako môj muž. Ten si teda lizol znovu a zase kornútik ponúkol psovi, ktorý si tiež ešte raz lizol. Tak sa teda tí dvaja striedali a celú zmrzlinu vylízali až na dno kornútika. Manžel si z neho odhryzol. Pes ho pozoroval. Manžel čakal, že pes zhltne celý kornútik, a tak mu ho ponúkol – ako sa domnieval – naposledy. Pes však odtiahol pysky, až mu bolo vidieť drobučké rezáky, a veľmi vybraným spôsobom si odhryzol. Ešte dvakrát sa môj manžel vystriedal so psom, až z kornútika zostala iba špička.“ Pani Marshall Thomas to považuje za fascinujúce, lebo pes nikdy nevidel, že by sa dvaja ľudia delili o stravu tak, že si striedavo odhrýzajú malé kúsky. Keď jedia spolu dva psy, môžu jesť aj súčasne, ale tak, že si vzájomne rešpektujú akýsi imaginárny priestor okolo papule. „Vzorec striedavého odhrýzania patrí však výhradne do ľudského správania. Napriek tomu ho pes môjho muža napodobnil, a to bez toho, aby už niekoho videl sa tak správať. Ktože to nakoniec dostal posledný kúsok kornútika? Môj muž, pes mu ho prenechal, pretože si hryzol predtým,“ dokončila rozprávanie o zmrzline pani Marshall Thomas. Vidím pred sebou toho sivovlasého džentlmena vybraných spôsobov, ako som si ho pamätal, aj s jeho psom, ktorého si však musím vymyslieť, lebo sme sa s ním nestretli, a je mi z ich antropomorfne-kynomorfného vzťahu veselo. Lebo je to krásny vzťah. Tým nechcem nikoho nahovárať, aby sa so svojim psom delil o zmrzlinu. Mohlo by ho potom škriabať v krku.
.o nečakanej sprche
Spomeniem bezvýznamnú psiu epizódu, ktorá však zanechala určite silný dojem na dvoch priateľských dámach na bicykloch. Obávam sa, že nie bez výhrady pozitívny. Spomínam ju preto, lebo je z hľadiska interakcie ľudí a psov poučná a varovná bez toho, aby sa v nej vyskytovali psie tesáky, krv či ľudská tragédia. Nič pre bulvár. Pred pár rokmi som sa túlal na pravom brehu Dunaja v zvyškoch lužného lesa pri rakúskej štátnej hranici, ktorý sa zachoval pred expanziou panelákov možno aj vďaka paranoidným komunistom a ich hraničnému zakázanému pásmu. Štyridsať rokov doň mohli iba pohraničníci s príkazom strieľať na „narušiteľov“ a ich vlčiaky s príkazom trhať. Pohraničníci zmizli najprv podmienečne a teraz už nadobro. Aj ich vlčiaky. Breh Dunaja nie je na tom úseku regulovaný a sú tam také tiché zátočiny so štrkovými malými plážami, nad ktorými sa skláňajú stromy zvyknuté byť niekedy po pás vo vode. Práve tam som sa potuloval s priateľom Lacom, jeho psom Macom a mojou sučkou Sarah, írskou teriérkou. Popri Macovi vyzerá hrdzavosrstá Sarah celkom drobná a krehká. Maco je novofoundlandský huňatý čierny obor asi o desať kíl ťažší ako jeho štíhly pán. Váži temer toľko, čo ja a ja nie som ani celkom štíhly, ani malý. Maco aj Sarah sa kúpali, Laco a ja sme sa na nich kochali a mudrovali, už neviem o čom. Naraz po cestičke pribicyklovali k vode dve športovo vymódené dámy, veselo pozdravili, povedali uveličene „jéj“ a natešene sa prizerali, ako obrovský Maco radostne vychádza z vody smerom k nim, papuľu od ucha k uchu, stelesnené priateľstvo. Laco i ja, vediac presne čo príde, sme ešte stihli z bezpečnej vzdialenosti skríknuť „utekajte!“, ale dámy už zareagovať nestihli. Maco sa ocitol asi tak meter od nich, zastal a otrepal sa. Neviete si predstaviť, koľko sa vojde vody do kožuchu statného novofoundlanďana. Mokré bolo naraz všetko, les naokolo a najmä boli premočené dámy aj s bicyklami. Maco za to nemohol, chcel sa iba kamarátiť, ale musel sa najprv otrepať. Treba dodať, že mokrý Maco vie aj pozoruhodne smrdieť. Dámy boli dámy a nenahnevali sa. Zniesli tú aromatickú potopu s noblesou. Ak sa dívali dobre, museli si tiež všimnúť, čo psičkári vedia dávno – pes sa začína otrepávať tak, že najprv zatočí pomaly a potom stále rýchlejšie hlavou a to trepanie potom prechádza ako vlna cez krk, lopatky, trup, a až nakoniec sa otrepe zadok a chvost. Ak by niektorá z nich mala tú nepravdepodobnú duchaprítomnosť a odvahu (my s Lacom sa Maca nebojíme, lebo väčšieho dobráka niet, ale stáli sme priďaleko) a stihla priskočiť k Macovi a chytiť mu tú jeho veľkú hlavu, nedokázal by ňou zatrepať a potom by nezatrepal ani zvyškom tela (opačne, teda od zadku, to nijaký pes nevie). Získali by čas na ústup. Teoreticky. Verte mi, mám to vyskúšané (na Sarah, nie na Macovi). To je celá príhoda. Nemá významnú pointu. Poučné je na nej len to, že ak viete čo-to o správaní sa psov, vyhnete sa mokrým prekvapeniam. Prekvapuje najmä to, že po toľkých tisícročiach spoločného života vie väčšina ľudí vrátane tých, ktorí majú psov úprimne radi, o nich tak málo, že ich prekvapí pes, ktorý vylezie z vody a najprv otrepe, a až potom robí všetko ostatné.
.o hádzaní paličiek a loptičiek
Mám dôvodné podozrenie, že za mnohé posttraumatické artritídy ramenného kĺbu nespočetných majiteľov psov môže neodborné hádzanie palíc, paličiek a loptičiek, ktoré žiadny slušný pán, čo by ho aká lámka trápila, svojmu psovi neodoprie. Rôzne plemená psov majú k naháňaniu a aportovaniu palíc, paličiek a loptičiek rôznu afinitu. Niektoré to necháva vlažnými (napríklad väčšinu basetov, ktorých som poznal, ale tomu sa pri tých kratučkých nohách a mohutnom tele ani nemožno čudovať), iné by to robili aj hodiny, a to aj v dôchodcovskom veku. Samozrejme, že všetky typy retrieverov, ale aj teriéry, stavače, ovčiaky... Práve ich pánom hrozí tá artritída. Niektorí z týchto ohrozených pánov riskujú tú chronickú artritídu ramenného kĺbu v presvedčení, že ich pes potrebuje a chce športovať, keď to už oni zanedbávajú. Vedia, že keď sa len tak spoločne motkajú na prechádzke, ich psa či sučku zaujímajú najmä pachové odkazy od iných psov a pri ich „čítaní“ nosom si príliš nezabehajú. Ale to s tým športovaním je, odpustite úprimnosť, naozaj hlúposť. Pravda je taká, že psy nijakú zodpovednosť voči svojej kondičke či zdraviu nepociťujú a nič im nie je cudzejšie než ľudská predstava o behaní za zdravím. Väčšinou behajú ako malé deti, ktoré pomaly chodiť tuším ani nevedia. Moju sučku Sarah pochytí, napriek jej už takmer dôstojnému veku, občas na väčšej lúke niečo ako behací „rapeľ“ – náhle vytrieli a začne sa šialenou rýchlosťou točiť okolo svojej osi a meniť smer, potom vyrazí jedným smerom, po sto metroch sa prudko otočí do protismeru a začne kľučkovať a znovu kamsi šprintuje. Po chvíli zastane, pozerá sa na mňa, dychčí s vyplazeným jazykom a tvári sa šťastne a trochu nepríčetne. Všimol som si, že ju to pochytí najčastejšie na lúke, kde je vysoká tráva, ktorá jej asi šteklí brucho. V tom „rapli“ je neuveriteľné pôžitkárstvo, radostné šalenie, ale ani kúsok vážneho športu. Psy, ak im to ešte dovolí vek a stav kĺbov (lebo aj psy mávajú na staré kolená artritídu), behajú rady, lebo je to súčasť loveckej hry. Letiaca loptička či palička je bežiaca korisť, ktorú treba dobehnúť, nájsť, chytiť do zubov a doniesť. Čo majú naháňať, keď je kľučkujúcich králikov v mestských parkoch ako šafranu? Naše psy bývali kedysi vlkmi a programová výbava lovca im zostala. Keď šprintujú za paličkou, nešportujú. Lovia. A baví ich to.
Ak ho máte po ruke, tak najlepšie miesto na hádzanie paličiek je les. Jednak ich tam je všade dostatok, jednak je tam skvelý „lovecký terén“. Sarah miluje bratislavský Horský park, lebo tam môže robiť to, čo má najradšej – šprintovať za paličkami pomedzi kríky a do strmého kopca. To sa jej páči viac než rovina. Keď sa autom blížime k parku, vie to, vylezie na sedadlo spolujazdca, nepokojne vyzerá cez okno a začne túžobne kňučať, hoci sme ešte aspoň kilometer od cieľa. Vypiskuje a kňučí stále viac a keď zaparkujem pri horárni, nepočká, kým ju vypustím z auta „jej“ dverami, ale pretlačí sa popri mne cez šoférske dvere a trieli o dušu medzi stromy. Je to tak 50 metrov. Zamknem auto a viem, že ju tam nájdem na úpätí prvého strmého svahu, ako ma vyzerá na cestičke, nedočkavo piští a čaká, kým sa zohnem po prvú paličku. Vyštartuje skôr, než ju stihnem hodiť. Idem po cestičke a zbieram jednu haluz za druhou, hádžem hore kopcom a Sarah behá do kopca a z kopca ako zmyslov zbavená. Keď ju drobný porast prevyšuje, skáče na mieste do výšky ako antilopa, aby videla, kam palička letí. Mimovoľne čistím chodníky v parku od paličiek – hádžem ich do lesa. Prestať mi Sarah dovolí, až keď je na pokraji síl, čo môže trvať aj pol hodinu. Zatiaľ vládzem viac. Ak to viem posúdiť, tak myslím, že Sarah je vtedy intenzívne šťastná a jej v podstate drobné telo dupoce lesom až praštia konáre. Máločo je príjemnejšie, ako pohľad na psa, ktorý sa tak veľmi teší. Som ochotný si kvôli tomu aj vykĺbiť rameno. Ak sa bavíme o športových výsledkoch nášho (Sarah a môjho) dlhoročného snaženia sa v Horskom a iných parkoch a lesoparkoch, myslím, že už celkom dobre hádžem palice.
A začínam rozumieť, čo chcú psy najviac. Pani Marshall Thomas vraví, že chcú k niekomu patriť a chcú jeden druhého. Niečo mi to pripomína.
Pokračovanie témy v budúcom čísle .týždňa
Cez psov sa ľudia dozvedajú veľa o prírode, ale ešte viac o sebe. Platí to však tak nejako antihistoricky. Domnievam sa, že vtedy, keď sa ešte len začínal zbližovať vlk s človekom (lebo inak tá domestikácia prebehnúť nemohla), vedel človek o prírode i sebe viac. Nie v podobe vedeckých poznatkov – tie neboli ešte žiadne – ale v podobe priamej skúsenosti a intuitívneho poznania, aké môžu mať len úplne prírodne žijúci ľudia. Získali sme civilizáciu, ale niečo sme aj nenávratne stratili. Určite aj niečo cenné. Pes to ešte stále vie pripomenúť, len my sa už nevieme na neho dívať očami jeho pôvodného druha – pravekého človeka. Za pokus to však stojí stále.
.o očarení a psoch
Niekedy v prvej polovici 90. rokov som strávil asi hodinku rozhovorom s americkým historikom a politickým analytikom Stephenom Thomasom, vysokým sivovlasým starším džentlmenom s pokojnými spôsobmi a prenikavými otázkami. Bolo leto a sedeli sme na káve na terase ktorejsi z kaviarní na Hviezdoslavovom námestí. Pod stolom mi počas celého rozhovoru ležala pri nohách naša prvá írska teriérka Gaia. Bol to jeden z mnohých podobných rozhovorov o slovenskej politike a časom mi vybledol v pamäti. Prvú polovicu roku 1996 som trávil vo Viedni na Inštitúte pre vedy o človeku. Tam som v blízkom kníhkupectve naďabil na knižku s názvom Das geheime Leben der Hunde (Tajný život psov). Ešte v ten deň som ju prečítal celú, nedalo sa od nej odtrhnúť. Potom mi ktosi daroval aj jej anglický originál. Ten sa čítal ešte príjemnejšie. Napísala ju pod názvom The Hidden Life of Dogs americká antropologička a spisovateľka Elisabeth Marshall Thomas. V apríli 1996 mi potom prišiel na adresu M.E.S.A. 10 balíček s knižkou a listom. Bol to čerstvý český preklad knižky pani Thomasovej s názvom Soukromý život psů, s jej vlastnoručným podpisom. List bol od jej manžela Stephena Thomasa, na ktorého zrejme silne zapôsobila spôsobná Gaia. Do toho okamihu som netušil, že pani Elisabeth Marshall Thomas, ktorej knižka ma tak očarila, je jeho manželka. Napísal mi, že si na mňa i Gaiu spomína a že sa mi chce knižkou svojej manželky poďakovať za náš dávnejší rozhovor. Štýlom i obsahom je to jeden z najmilších listov, aké som kedy dostal. A tak som si vtedy knižku jeho manželky prečítal tretíkrát, pre zmenu v češtine. S rovnakým pôžitkom. V roku 2000 napísala pani Marshall Thomas ďalšiu knižku o psoch, ktorá tiež vyšla v českom preklade pod názvom Společenský život psů. Je nemenej pútavá. Obe sú o očarení hĺbkou citov a vzťahov, ktoré pani Marshall Thomas u svojich psov objavila.
Pani Marshall Thomas nespomínam iba preto, lebo napísala dve krásne knižky o psoch. Krásnych knižiek o psoch napísali ľudia, ktorí ich milujú a rozumejú im, veľa. (Ak nepoznáte, tak skúste napríklad Konrada Lorenza Život se psem není pod psa, v origináli ´So kam der Mensch auf den Hund´, alebo Psi v lásce nikdy nelžou od Jeffreyho Moussaieffa Massona – tie sú k dispozícii aj v českom preklade.) Spomínam ju preto, lebo urobila niečo podobné, ako kedysi nositeľ Nobelovej ceny a spoluzakladateľ etológie Konrad Lorenz, lenže v opačnom garde. Konrad Lorenz sa dokázal pozrieť na človeka presnými očami zoológa, ktorý skúma správanie zvierat. Výsledkom boli úžasné knižky ako Takzvané zlo o podstate a účele agresivity a ďalšie. Dá sa povedať, že dovidel ďalej a hlbšie než dokázala dovtedy dovidieť psychológia i sociológia. Pani Marshall Thomas sa zadívala na psov a najmä ich život s ľuďmi očami skúsenej antropologičky a uvidela mnohé, čo dovtedy unikalo zoológom. A dívajúc sa na psov videla ľudí ich psími očami. Videné psími očami, nie je to vždy pekný pohľad. Ale veľmi poučný.
Pani Elisabeth Marshall Thomas je antropologička, ktorá strávila dlhé roky svojho života aj medzi bušmanmi v púšti Kalahari. Vracala sa tam celé polstoročie, žila s nimi, hovorí ich jazykom. Napísala o tom dve múdre a citlivé knižky. Prvú v roku 1959 s názvom The Harmless People (Neškodní ľudia) a druhú s odstupom takmer 50 rokov v roku 2006 s názvom The Old Way. Spomenul som ju aj v čísle 12/2007 .týždňa. Bušmani, ako ich poznala sa ten dlhý čas pani Marshall Thomas, žili tak, ako kedysi na úsvite ľudského veku skupinky lovcov a zberačov. Žili v podmienkach, v ktorých by nijaký moderný človek neprežil. A zistila, že ich sociálna štruktúra je prekvapujúco efektívna, ich povaha úplne mierna, ich spôsoby jemné, ich starostlivosť o deti vzorná, ich rodina pevná. Napísal som vtedy, že pravda o nich je pre nás, civilizovaných ľudí, zahanbujúca, lebo ako ľudia nie sme lepší naozaj v ničom, hoci ich život je o toľko ťažší. Nemám dôvod to meniť.
Od čias lovcov a zberačov uplynuli veky, pomenili sa kontinenty, niekoľkokrát aj zemská klíma. A predsa máme k dispozícii iba tú istú citovú a sociálnu výbavu. Evolúcia na nej nevylepšila odvtedy nič, civilizácia a kultúra iba nepodstatné veci. Iba vďaka nej sa nám podarilo kedysi pred tisícročiami domestikovať psov. Alebo, ako si myslí pani Marshall Thomas, iniciovali ten proces domestikácie psy, presnejšie povedané, vtedy ešte vlci. Dodávam, že ak to tak bolo, tak najmä preto, lebo ich a naša emocionálna a citová výbava sú natoľko kompatibilné. Vravím kompatibilné, v istých ohľadoch podobné, nie totožné. Musia byť kompatibilné, lebo ak sú naše psy naozaj niečoho schopné, je to citová empatia. Vedia vycítiť naše emocionálne stavy často lepšie a skôr než si ich všimnú iní ľudia a vedia naše emócie „zrkadliť“. Svetom neurovied zatriasol v posledných rokoch objav takzvaných zrkadlových neurónov v mozgu primátov. To sú také, ktoré sú aktívne, keď zviera niečo robí, ale aj vtedy, keď pozoruje, ako to robí iné zviera. Predpokladá sa, že zrkadlové neuróny má aj človek a viaceré výskumy ukazujú tým smerom. Sú považované za možný základ empatie, učenia sa a podobne. Či ich má pes, zatiaľ nevedno. Ale niekedy to určite tak vyzerá.
.o antropomorfizovaní
Jeden z najväčších hriechov, ktorých sa možno v očiach akademickej vedy dopustiť, je antropomorfizovanie. Teda hľadanie a nachádzanie ľudských vlastností, spôsobov, vzorcov správania a podobne u zvierat. Všetky zvieratká, ktoré vystupujú v ľudských rozprávkach, sú antropomorfizované zvieratká. Správajú sa a komunikujú ako ľudia, len tak nejako inak vyzerajú. Aj v animovaných filmoch bývajú najúspešnejšími „fórmi“ ľudské gestá a ľudská mimika zvieracích aktérov. Dúfam, že si niekto spomenie na tigra Šerchána z animovanej disneyovskej Knihy džunglí, ako držal jednou labou za krk hada, obzeral si pri tom strašné pazúre na druhej labe spôsobom, akým si dámy obzerajú manikúru, a sladko húdol: „Tak ako, siláčisko?“ Veľmi smiešne a úspešné antropomorfizovanie je aj pes Scooby Doo a potom ešte milión ďalších dojímavých kreslených i hraných filmov so živými zvieratami – od Lassie až po komisára Rexa. Každý majiteľ psa, hádam s výnimkou menej sentimentálnych vidiečanov, ktorí majú ubrechaných psov výhradne vonku a celý život na reťazi, trochu či viac antropomorfizuje. Tí vidiečania síce neantropomorfizujú, ale tiež páchajú nevedomky krutosť, lebo nedovolia svojmu psovi či sučke byť súčasťou ľudskej svorky a pes potrebuje svorku viac než „výbeh“ a podobné veci. Výsledkom je často ustavične brechajúci, zlostný a neistý psí neurotik. Práve toho ale mnohí ľudia považujú za dobrého strážneho psa. Pes je predovšetkým sociálnym tvorom, a keď nemá svoju svorku iných psov, potrebuje aspoň ľudskú svorku. A výmenou za „sociálne istoty“ v nej rád prijme aj podriadenú rolu. Pes či psy sa mu votreli pod kožu, zlomili mu láskou srdce, urobili si z neho lídra svorky, tak na oplátku antropomorfizuje, aby dokázal ten vzťah pomenovať tak akosi na ľudský spôsob. Antropomorfizovanie vie byť aj veľmi smiešne, najmä keď sa človek díva na vyčačkaných a vyšampónovaných psích „metrosexuálov“ a psie fifleny v drahých oblečkoch, ktoré len čakajú na príležitosť vyváľať sa v nejakých vhodných výkaloch, lebo aj ich volá príroda. Ale zásadný hriech to, podľa môjho názoru, nie je ani v dennom živote, ani vo vede. Teda, ak sme si po celý čas vedomí, že antropomorfizujeme a sme schopní udržať si kritický odstup. I keď – u psov je to niekedy naozaj ťažké. Celé generácie psychológov sa pokúšali niečo dozvedieť trebárs o ľudskom učení tak, že preháňali laboratórne krysy bludiskami. Všeličo sa dá tomu vytýkať, ale behavioristi od Skinnera až po Pavlova dobre vedeli, že niektoré veci musia platiť univerzálne pre humánnu i „subhumánnu“ úroveň.
Antropomorfizovanie sociálne žijúcich zvierat a najmä psov jednak nie je fatálny hriech, jednak je aj užitočné. Emocionálny mozog psa je takmer rovnako zložitý a vyvinutý ako emocionálny mozog primátov a človeka. Je to fylogeneticky staršia štruktúra ako kognitívnymi funkciami nabitý ľudský telencefalón, ale bez nej si nemožno predstaviť ani ľudský život. A psychobiológovia vedia, že sociálny mozog je z veľkej časti identický s emocionálnym. Mimické, posturálne a iné prejavy emócií sú základným slovníkom sociálnej komunikácie nás ľudí i zvierat. Pre seba sme si pomenovali hnev ako hnev, úzkosť a strach ako úzkosť a strach, prekvapenie ako prekvapenie, radosť ako radosť, lebo máme dar reči a dar tvoriť abstraktné pojmy. Pozná niekto adekvátne iné, teda neantropomorfizujúce slová na označenie hnevu, úzkosti, prekvapenia či radosti, ak to cíti a prejavuje pes. Alebo prekáža aj slovíčko cíti, lebo pes nemá vedomie? Ubezpečujem vás, že pes vedomie má, tak ako má aj spánok a bezvedomie. Nie je to ľudské sebareflektujúce a abstraktného myslenia schopné vedomie – k tomu chýba tomu zvieraciemu mozočku v porovnaní s človekom priveľa mozgovej kôry – ale slovo vedomie je dobré. Rovnako ako slová hnev či strach. Neantropomorfizujeme preto, aby sme zvieraťu vnútili svoj svet, ale preto, lebo strašne chceme rozumieť, čo prebieha v tej psej hlave a antropomorfizovanie je jediný spôsob, ktorý máme ako nevedci k dispozícii, aby sme si to predstavili. Nie je to presný spôsob, ale keď sa naučíme čítať emocionálnu reč psieho tela a psiu mimiku, poslúži excelentne.
.a o kynomorfizovaní
Koniec koncov, nemáme si so psami čo vyčítať, lebo ani psy nemajú inú možnosť, než interpretovať naše správanie cez optiku svojho vlastného psieho sveta. „My ľudia nie sme jediný živočíšny druh, ktorý aplikuje svoje vlastné hodnoty a skúsenosti pri výklade iných stvorení. Psy to robia tiež a niekedy dokonca úspešnejšie než psychiatri. Keď sa pes, ktorý vlastní kosť, vyhráža ľudskému pozorovateľovi, predpokladá, že človek ten oslintaný a špinou olepený predmet chce. Uplatňuje tak psie hodnoty, alebo – kynomorfizuje. Väčšina zvierat vrátane psov však neustále hodnotí iné druhy tak, že ich pozoruje a vciťuje sa do ich situácie,“ napísala v úvode svojej knižky The Hidden Life of Dogs Elisabeth Marshall Thomas. Tam je aj rozkošná epizóda vzájomného zdvorilého antropomorfizovania a kynomorfizovania, ktorá sa odohrala medzi mojím známym pánom Stephenom Thomasom, autorkiným mužom, a jeho psom. Jedného horúceho dňa si Stephen Thomas kúpil kornútik zmrzliny. Potom sa podľa rozprávania autorky odohralo toto: „S prvým líznutím si všimol, že ho pes pozoruje. Ponúkol mu teda kornútik a čakal, že ho pes jednoducho „schramstne„. K nášmu veľkému prekvapeniu si však pes spôsobne odlizol iba trochu, presne ako môj muž. Ten si teda lizol znovu a zase kornútik ponúkol psovi, ktorý si tiež ešte raz lizol. Tak sa teda tí dvaja striedali a celú zmrzlinu vylízali až na dno kornútika. Manžel si z neho odhryzol. Pes ho pozoroval. Manžel čakal, že pes zhltne celý kornútik, a tak mu ho ponúkol – ako sa domnieval – naposledy. Pes však odtiahol pysky, až mu bolo vidieť drobučké rezáky, a veľmi vybraným spôsobom si odhryzol. Ešte dvakrát sa môj manžel vystriedal so psom, až z kornútika zostala iba špička.“ Pani Marshall Thomas to považuje za fascinujúce, lebo pes nikdy nevidel, že by sa dvaja ľudia delili o stravu tak, že si striedavo odhrýzajú malé kúsky. Keď jedia spolu dva psy, môžu jesť aj súčasne, ale tak, že si vzájomne rešpektujú akýsi imaginárny priestor okolo papule. „Vzorec striedavého odhrýzania patrí však výhradne do ľudského správania. Napriek tomu ho pes môjho muža napodobnil, a to bez toho, aby už niekoho videl sa tak správať. Ktože to nakoniec dostal posledný kúsok kornútika? Môj muž, pes mu ho prenechal, pretože si hryzol predtým,“ dokončila rozprávanie o zmrzline pani Marshall Thomas. Vidím pred sebou toho sivovlasého džentlmena vybraných spôsobov, ako som si ho pamätal, aj s jeho psom, ktorého si však musím vymyslieť, lebo sme sa s ním nestretli, a je mi z ich antropomorfne-kynomorfného vzťahu veselo. Lebo je to krásny vzťah. Tým nechcem nikoho nahovárať, aby sa so svojim psom delil o zmrzlinu. Mohlo by ho potom škriabať v krku.
.o nečakanej sprche
Spomeniem bezvýznamnú psiu epizódu, ktorá však zanechala určite silný dojem na dvoch priateľských dámach na bicykloch. Obávam sa, že nie bez výhrady pozitívny. Spomínam ju preto, lebo je z hľadiska interakcie ľudí a psov poučná a varovná bez toho, aby sa v nej vyskytovali psie tesáky, krv či ľudská tragédia. Nič pre bulvár. Pred pár rokmi som sa túlal na pravom brehu Dunaja v zvyškoch lužného lesa pri rakúskej štátnej hranici, ktorý sa zachoval pred expanziou panelákov možno aj vďaka paranoidným komunistom a ich hraničnému zakázanému pásmu. Štyridsať rokov doň mohli iba pohraničníci s príkazom strieľať na „narušiteľov“ a ich vlčiaky s príkazom trhať. Pohraničníci zmizli najprv podmienečne a teraz už nadobro. Aj ich vlčiaky. Breh Dunaja nie je na tom úseku regulovaný a sú tam také tiché zátočiny so štrkovými malými plážami, nad ktorými sa skláňajú stromy zvyknuté byť niekedy po pás vo vode. Práve tam som sa potuloval s priateľom Lacom, jeho psom Macom a mojou sučkou Sarah, írskou teriérkou. Popri Macovi vyzerá hrdzavosrstá Sarah celkom drobná a krehká. Maco je novofoundlandský huňatý čierny obor asi o desať kíl ťažší ako jeho štíhly pán. Váži temer toľko, čo ja a ja nie som ani celkom štíhly, ani malý. Maco aj Sarah sa kúpali, Laco a ja sme sa na nich kochali a mudrovali, už neviem o čom. Naraz po cestičke pribicyklovali k vode dve športovo vymódené dámy, veselo pozdravili, povedali uveličene „jéj“ a natešene sa prizerali, ako obrovský Maco radostne vychádza z vody smerom k nim, papuľu od ucha k uchu, stelesnené priateľstvo. Laco i ja, vediac presne čo príde, sme ešte stihli z bezpečnej vzdialenosti skríknuť „utekajte!“, ale dámy už zareagovať nestihli. Maco sa ocitol asi tak meter od nich, zastal a otrepal sa. Neviete si predstaviť, koľko sa vojde vody do kožuchu statného novofoundlanďana. Mokré bolo naraz všetko, les naokolo a najmä boli premočené dámy aj s bicyklami. Maco za to nemohol, chcel sa iba kamarátiť, ale musel sa najprv otrepať. Treba dodať, že mokrý Maco vie aj pozoruhodne smrdieť. Dámy boli dámy a nenahnevali sa. Zniesli tú aromatickú potopu s noblesou. Ak sa dívali dobre, museli si tiež všimnúť, čo psičkári vedia dávno – pes sa začína otrepávať tak, že najprv zatočí pomaly a potom stále rýchlejšie hlavou a to trepanie potom prechádza ako vlna cez krk, lopatky, trup, a až nakoniec sa otrepe zadok a chvost. Ak by niektorá z nich mala tú nepravdepodobnú duchaprítomnosť a odvahu (my s Lacom sa Maca nebojíme, lebo väčšieho dobráka niet, ale stáli sme priďaleko) a stihla priskočiť k Macovi a chytiť mu tú jeho veľkú hlavu, nedokázal by ňou zatrepať a potom by nezatrepal ani zvyškom tela (opačne, teda od zadku, to nijaký pes nevie). Získali by čas na ústup. Teoreticky. Verte mi, mám to vyskúšané (na Sarah, nie na Macovi). To je celá príhoda. Nemá významnú pointu. Poučné je na nej len to, že ak viete čo-to o správaní sa psov, vyhnete sa mokrým prekvapeniam. Prekvapuje najmä to, že po toľkých tisícročiach spoločného života vie väčšina ľudí vrátane tých, ktorí majú psov úprimne radi, o nich tak málo, že ich prekvapí pes, ktorý vylezie z vody a najprv otrepe, a až potom robí všetko ostatné.
.o hádzaní paličiek a loptičiek
Mám dôvodné podozrenie, že za mnohé posttraumatické artritídy ramenného kĺbu nespočetných majiteľov psov môže neodborné hádzanie palíc, paličiek a loptičiek, ktoré žiadny slušný pán, čo by ho aká lámka trápila, svojmu psovi neodoprie. Rôzne plemená psov majú k naháňaniu a aportovaniu palíc, paličiek a loptičiek rôznu afinitu. Niektoré to necháva vlažnými (napríklad väčšinu basetov, ktorých som poznal, ale tomu sa pri tých kratučkých nohách a mohutnom tele ani nemožno čudovať), iné by to robili aj hodiny, a to aj v dôchodcovskom veku. Samozrejme, že všetky typy retrieverov, ale aj teriéry, stavače, ovčiaky... Práve ich pánom hrozí tá artritída. Niektorí z týchto ohrozených pánov riskujú tú chronickú artritídu ramenného kĺbu v presvedčení, že ich pes potrebuje a chce športovať, keď to už oni zanedbávajú. Vedia, že keď sa len tak spoločne motkajú na prechádzke, ich psa či sučku zaujímajú najmä pachové odkazy od iných psov a pri ich „čítaní“ nosom si príliš nezabehajú. Ale to s tým športovaním je, odpustite úprimnosť, naozaj hlúposť. Pravda je taká, že psy nijakú zodpovednosť voči svojej kondičke či zdraviu nepociťujú a nič im nie je cudzejšie než ľudská predstava o behaní za zdravím. Väčšinou behajú ako malé deti, ktoré pomaly chodiť tuším ani nevedia. Moju sučku Sarah pochytí, napriek jej už takmer dôstojnému veku, občas na väčšej lúke niečo ako behací „rapeľ“ – náhle vytrieli a začne sa šialenou rýchlosťou točiť okolo svojej osi a meniť smer, potom vyrazí jedným smerom, po sto metroch sa prudko otočí do protismeru a začne kľučkovať a znovu kamsi šprintuje. Po chvíli zastane, pozerá sa na mňa, dychčí s vyplazeným jazykom a tvári sa šťastne a trochu nepríčetne. Všimol som si, že ju to pochytí najčastejšie na lúke, kde je vysoká tráva, ktorá jej asi šteklí brucho. V tom „rapli“ je neuveriteľné pôžitkárstvo, radostné šalenie, ale ani kúsok vážneho športu. Psy, ak im to ešte dovolí vek a stav kĺbov (lebo aj psy mávajú na staré kolená artritídu), behajú rady, lebo je to súčasť loveckej hry. Letiaca loptička či palička je bežiaca korisť, ktorú treba dobehnúť, nájsť, chytiť do zubov a doniesť. Čo majú naháňať, keď je kľučkujúcich králikov v mestských parkoch ako šafranu? Naše psy bývali kedysi vlkmi a programová výbava lovca im zostala. Keď šprintujú za paličkou, nešportujú. Lovia. A baví ich to.
Ak ho máte po ruke, tak najlepšie miesto na hádzanie paličiek je les. Jednak ich tam je všade dostatok, jednak je tam skvelý „lovecký terén“. Sarah miluje bratislavský Horský park, lebo tam môže robiť to, čo má najradšej – šprintovať za paličkami pomedzi kríky a do strmého kopca. To sa jej páči viac než rovina. Keď sa autom blížime k parku, vie to, vylezie na sedadlo spolujazdca, nepokojne vyzerá cez okno a začne túžobne kňučať, hoci sme ešte aspoň kilometer od cieľa. Vypiskuje a kňučí stále viac a keď zaparkujem pri horárni, nepočká, kým ju vypustím z auta „jej“ dverami, ale pretlačí sa popri mne cez šoférske dvere a trieli o dušu medzi stromy. Je to tak 50 metrov. Zamknem auto a viem, že ju tam nájdem na úpätí prvého strmého svahu, ako ma vyzerá na cestičke, nedočkavo piští a čaká, kým sa zohnem po prvú paličku. Vyštartuje skôr, než ju stihnem hodiť. Idem po cestičke a zbieram jednu haluz za druhou, hádžem hore kopcom a Sarah behá do kopca a z kopca ako zmyslov zbavená. Keď ju drobný porast prevyšuje, skáče na mieste do výšky ako antilopa, aby videla, kam palička letí. Mimovoľne čistím chodníky v parku od paličiek – hádžem ich do lesa. Prestať mi Sarah dovolí, až keď je na pokraji síl, čo môže trvať aj pol hodinu. Zatiaľ vládzem viac. Ak to viem posúdiť, tak myslím, že Sarah je vtedy intenzívne šťastná a jej v podstate drobné telo dupoce lesom až praštia konáre. Máločo je príjemnejšie, ako pohľad na psa, ktorý sa tak veľmi teší. Som ochotný si kvôli tomu aj vykĺbiť rameno. Ak sa bavíme o športových výsledkoch nášho (Sarah a môjho) dlhoročného snaženia sa v Horskom a iných parkoch a lesoparkoch, myslím, že už celkom dobre hádžem palice.
A začínam rozumieť, čo chcú psy najviac. Pani Marshall Thomas vraví, že chcú k niekomu patriť a chcú jeden druhého. Niečo mi to pripomína.
Pokračovanie témy v budúcom čísle .týždňa
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.