Stará matka nám ako malým deťom rozprávala príbeh o svákovi Fábrym, ktorému sa v Ríme zacnelo po bryndzových haluškách, a tak si ich dal doviezť lietadlom.
Bolo to pred prvou svetovou vojnou, v dobe belle epoque. Starej matke, vtedy ešte mladej Ľudmile, vraveli Lula a až oveľa neskôr som si uvedomil, že v tom bol aj názvuk mena Lola, ktoré stelesňovalo dobovú la femme fragile. Lolity prišli až neskôr.
Lula sa premávala po Harmónii s tenisovou raketou pod pazuchou, v odvážnej sukienke po kolená, s jemne zvlnenými vlasmi, na ktorých zapracovala kulma. Nepochádzala zo zámožnej rodiny, ale jej budúca svokra Boženka Kutlíková mala u seba doma, v Prešporku, na váre všetkých dvanásť študentov zo slovenských rodín.
Sváko Fábry pochádzal, podobne ako sváko Dulla, z gründerskej rodiny slovenských garbiarov a bryndziarov. Ich mená neostali. Slávnejšími sa stali mená ako Pallener a Stein a odev vzorný šil Rolný. Ale zato ostali mená ako Jurkovič a v Harmónii názvy víl Vilma a Ružena. A po svákoch legendický príbeh o haluškách, dovezených do Ríma lietadlom. To bol vrchol slovenského raného kapitalizmu.
Spomenul som si na nich, keď sa začiatkom deväťdesiatych rokov vyrojili prví podnikatelia v sakách pastelovej farby. S nimi k nám vtrhli do miest ťažké terénne vozidlá, vily v pseudobarokovom štýle, bodygardi, výpalníci, jachty, smotánky a celebrity, oslavy štyridsiatin v pseudočínskom štýle na Červenom Kameni a po modernizačnom úspechu Báthoryčky k nim možno pribudnú aj oslavy v štýle Ficka s mladými pannami v kadi.
Zámožní podnikatelia splynuli s moderátorkami, športovcami, tanečníkmi a herečkami a vplynuli do obdobia rozvinutého sociálneho štátu. Začali myslieť národne. Tatranský národný park si želajú mať obsypaný nielen svojimi hotelmi, ale aj menami. Dúfajú, že druhá, tretia a štvrtá generácia ich detí bude o nich pyšne čítať v školských učebniciach.
Tejto túžbe rozumiem. Je pochopiteľná. Ich majetok pochádza z doby, keď sa ešte poriadne nerozlišovalo, čo je moje a čo tvoje a niektorí z toho, čo bolo za ich otcov tvoje, čiže štátne, spravili svoje, čiže súkromné.
Pochádza z čias, keď sa nezadefinovala zákonnosť, cez hraničnú čiaru morálneho a nemorálneho prechádzalo množstvo pašerákov a čističi sa nepremávali len v amerických trileroch, ale aj na našich kažodenných uliciach a spravodajských obrazovkách. Ich povesť sa nespája s tým, ako si dali doviezť lietadlom do Ríma bryndzové halušky, ale s tým, kde, kedy a ako porušovali pravidlá, mravy a stavebné povolenia.
Rozumiem aj ich pohŕdavému vzťahu k politikom. Zažili ich, ako sa striedajú každé štyri roky, mrvia a odchádzajú do zabudnutia. Len oni vedia, kto mal akú cenu.
Tomu všetkému rozumiem. Nie sú prví ani poslední. Trvalo dlho, kým sa z Divokého západu stalo kultivované západné pobrežie, Silicon Valley, Seattle, z Rockefellera, Forda, Guggenheima a Gatesa nadácie, múzeá, galérie, elitné univerzity a z Kruppovho či Flickovho majetku, páchnuceho totalitnou krvou, budovy internátov a galérie.
Všade na svete existuje kultúra, ktorá vzniká z práce a podnikavosti. Nebýva vystavovaná na obdiv. Na rozdiel od kultúry relaxu, v ktorej nás známe tváre moderátoriek, herečiek a úspešní športovci zásobujú každodennými senzáciami, podenkovými vzťahmi a strážou pred prezidentskými palácmi, je kultúra podnikania založená na tom, že podnikateľ zaplatí za bryndzu. Na dodržiavaní pravidiel a trvácnosti práce. Na dedení majetku, aj na majetku odkázanom verejnosti. To je totiž majetok, na ktorý budú môcť byť hrdé nielen vlastné deti, ale aj deti tých, čo s ním budú mať spoločný názov školy. Ja som napríklad chodil na Čapkovu školu. To bol český spisovateľ.
Bolo to pred prvou svetovou vojnou, v dobe belle epoque. Starej matke, vtedy ešte mladej Ľudmile, vraveli Lula a až oveľa neskôr som si uvedomil, že v tom bol aj názvuk mena Lola, ktoré stelesňovalo dobovú la femme fragile. Lolity prišli až neskôr.
Lula sa premávala po Harmónii s tenisovou raketou pod pazuchou, v odvážnej sukienke po kolená, s jemne zvlnenými vlasmi, na ktorých zapracovala kulma. Nepochádzala zo zámožnej rodiny, ale jej budúca svokra Boženka Kutlíková mala u seba doma, v Prešporku, na váre všetkých dvanásť študentov zo slovenských rodín.
Sváko Fábry pochádzal, podobne ako sváko Dulla, z gründerskej rodiny slovenských garbiarov a bryndziarov. Ich mená neostali. Slávnejšími sa stali mená ako Pallener a Stein a odev vzorný šil Rolný. Ale zato ostali mená ako Jurkovič a v Harmónii názvy víl Vilma a Ružena. A po svákoch legendický príbeh o haluškách, dovezených do Ríma lietadlom. To bol vrchol slovenského raného kapitalizmu.
Spomenul som si na nich, keď sa začiatkom deväťdesiatych rokov vyrojili prví podnikatelia v sakách pastelovej farby. S nimi k nám vtrhli do miest ťažké terénne vozidlá, vily v pseudobarokovom štýle, bodygardi, výpalníci, jachty, smotánky a celebrity, oslavy štyridsiatin v pseudočínskom štýle na Červenom Kameni a po modernizačnom úspechu Báthoryčky k nim možno pribudnú aj oslavy v štýle Ficka s mladými pannami v kadi.
Zámožní podnikatelia splynuli s moderátorkami, športovcami, tanečníkmi a herečkami a vplynuli do obdobia rozvinutého sociálneho štátu. Začali myslieť národne. Tatranský národný park si želajú mať obsypaný nielen svojimi hotelmi, ale aj menami. Dúfajú, že druhá, tretia a štvrtá generácia ich detí bude o nich pyšne čítať v školských učebniciach.
Tejto túžbe rozumiem. Je pochopiteľná. Ich majetok pochádza z doby, keď sa ešte poriadne nerozlišovalo, čo je moje a čo tvoje a niektorí z toho, čo bolo za ich otcov tvoje, čiže štátne, spravili svoje, čiže súkromné.
Pochádza z čias, keď sa nezadefinovala zákonnosť, cez hraničnú čiaru morálneho a nemorálneho prechádzalo množstvo pašerákov a čističi sa nepremávali len v amerických trileroch, ale aj na našich kažodenných uliciach a spravodajských obrazovkách. Ich povesť sa nespája s tým, ako si dali doviezť lietadlom do Ríma bryndzové halušky, ale s tým, kde, kedy a ako porušovali pravidlá, mravy a stavebné povolenia.
Rozumiem aj ich pohŕdavému vzťahu k politikom. Zažili ich, ako sa striedajú každé štyri roky, mrvia a odchádzajú do zabudnutia. Len oni vedia, kto mal akú cenu.
Tomu všetkému rozumiem. Nie sú prví ani poslední. Trvalo dlho, kým sa z Divokého západu stalo kultivované západné pobrežie, Silicon Valley, Seattle, z Rockefellera, Forda, Guggenheima a Gatesa nadácie, múzeá, galérie, elitné univerzity a z Kruppovho či Flickovho majetku, páchnuceho totalitnou krvou, budovy internátov a galérie.
Všade na svete existuje kultúra, ktorá vzniká z práce a podnikavosti. Nebýva vystavovaná na obdiv. Na rozdiel od kultúry relaxu, v ktorej nás známe tváre moderátoriek, herečiek a úspešní športovci zásobujú každodennými senzáciami, podenkovými vzťahmi a strážou pred prezidentskými palácmi, je kultúra podnikania založená na tom, že podnikateľ zaplatí za bryndzu. Na dodržiavaní pravidiel a trvácnosti práce. Na dedení majetku, aj na majetku odkázanom verejnosti. To je totiž majetok, na ktorý budú môcť byť hrdé nielen vlastné deti, ale aj deti tých, čo s ním budú mať spoločný názov školy. Ja som napríklad chodil na Čapkovu školu. To bol český spisovateľ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.