Drevenú architektúru nepovažuje za symbol biedy, ako je to na Slovensku obvyklé. Mrzí ho, že cirkvi stavajú nové murované chrámy a na tie staré drevené niekedy zabúdajú. Muž, ktorý sa zaslúžil o zápis slovenských drevených kostolíkov do zoznamu UNESCO. Miloš Dudáš.
.ako ste sa dostali k pamiatkam?
Rok pred obhajobou dizertačnej práce, v roku 1993, som sa začal profesionálne venovať pamiatkam, najmä ľudovej drevenej architektúre, istý čas aj hradom. Chvíľu som medzi týmito dvoma oblasťami „lavíroval“, zvíťazili však drevené stavby. Potom mi veľmi pomohli stáže do Francúzska a do Nórska. Najmä tá druhá, ktorá trvala tri mesiace.
.čím vás tak oslovilo Nórsko?
Zhodou okolností som si teraz v Kanade, kde posudzovali a zapisovali do UNESCO naše drevené kostolíky, spomenul, že presne pred desiatimi rokmi som sedel pri jedinom drevenom nórskom kostolíku, ktorý je zapísaný v UNESCO. Počas workshopu, ktorý ma ani veľmi nebavil, som si vyšiel na kopec. Sedím, pozerám sa na kostol, v pozadí fjord, naokolo pokosená voňavá lúka... To mi utkvelo v pamäti a odvtedy sa intenzívne venujem našim dreveným kostolom.
.je Slovensko v tomto smere veľmoc?
V podstate áno. Najviac drevených kostolov je v Poľsku, na Ukrajine a v Bielorusku. Nóri majú 27 nádherných zachovaných drevených kostolov, z toho jeden je zapísaný v UNESCO. U nás je fenomenálne to, že na malom území sú tu rôzne konfesie, a všetky si stavali drevené kostoly. Dokonca sme mali drevené židovské synagógy.
.zachovala sa nejaká z nich?
Žiaľ, nie. Posledná drevená synagóga bola asanovaná v 50. rokoch 20. storočia.
.odkedy ste pripravovali nomináciu drevených kostolov pre UNESCO?
Prvý krok bola príprava výstavy o drevených kostoloch v roku 2001. Ľudia tu väčšinou poznajú drevené cerkvi na východe, najmä v okolí Svidníka a Bardejova. Ale že sú aj na Orave, na strednom Slovensku, pri Žiline, to často netušia. A to ma hnevalo. Snažil som sa dostať do povedomia drevené kostoly z celého Slovenska.
.koľko je na Slovensku drevených kostolov?
Asi 50 je evidovaných ako kultúrne pamiatky alebo muzeálne exponáty, z toho asi tri štvrtiny sú gréckokatolícke.
.ako sa vyberali kandidáti na zápis?
V roku 2002 sa dával do UNESCO predbežný zoznam pamiatok, ktoré by krajina chcela mať zapísané v budúcnosti. Doteraz máme dve prírodné, a to jaskyne Slovenského krasu a pralesy na východe, a štyri kultúrne zápisy * Banská Štiavnica, Vlkolínec, Bardejov a Spišský hrad s okolím. A vyzvali ma ako hlavného riešiteľa, aby som pripravil projekt zápisu kostolíkov. Priznám sa, najprv ma chytila hrôza (smiech).
.prečo?
Keď som si prvýkrát prečítal metodické pokyny UNESCO asi na 150 stranách, zľakol som sa.
.robili ste to sám?
Z 85 percent áno, kolegovia mi pomohli najmä s monitoringom a manažmentom. Najprv sme to mali robiť ako spoločný projekt s Poľskom a s Ukrajinou. Rokovania nikam neviedli, ukrajinská strana neprejavila vôbec záujem íst do spoločného projektu. Poľská strana ho prejavila, lenže oni už majú zapísané dva protestantské drevené kostoly zo Sliezska, a potom šest rímskokatolíckych z Malopoľska. Takže nemali záujem, aby sme tam dávali všetky kostoly zo Slovenska, iba jeden osobitný typ, na čo sme nepristúpili.
.vládne v tom medzi krajinami rivalita?
Určite. Je v tom lobing aj politika. Dôležité je aj to, aké krajiny sú zastúpené v 21-člennom výbore svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Teraz pre Európu, ktorá tam má iba dvoch zástupcov, nie je dobrá „konštelácia“. Trendom je zápis pamiatok z Afriky, Ázie či Tichomoria, teda z oblastí, ktoré nemajú ešte toľko zápisov.
.prečo ste vybrali práve týchto osem drevených kostolov?
Rozhodli sme sa poukázať na multietnický a multikonfesionálny rozmer tohto regiónu strednej Európy, kde sa na malom území stretávajú a ovplyvňujú kultúry Východu a Západu, čo sa odzrkadľuje aj v architektúre. Drevo ako materiál tu poznali dlhé stáročia. Stavali z neho nielen domy či hospodárske stavby, ale prirodzene aj kultové objekty. Niekde ich nahrádzali kameňom, inde ostávalo do 20. storočia základným stavebným materiálom. A keď sme si to takto postavili, zistili sme, že nie je problém, ktorý z rímskokatolíckych a evanjelických vybrať. Ťažké však bolo vybrať z kostolíkov – cerkví na východnom Slovensku. Tak sme si stanovili sedem výberových kritérií. Skúmala sa najmä autenticita, zachovanie toho pôvodného, či nebola integrita pamiatky narušená dostavbami a mladšími úpravami.
.tie kritériá ste si stanovili vy alebo UNESCO?
My. Centrála UNESCO má základné kritériá, ktoré musia pamiatky zapísané do zoznamu spĺňať – v preklade sa hovorí o výnimočných univerzálnych hodnotách. Každý kostolík sme porovnávali podľa týchto kritérií. Jedno z nich bolo, či objekt slúži svojmu úcelu. Body získal alebo strácal aj podľa toho, či je na svojom pôvodnom mieste, či nie je prevezený do skanzenu. Ďalším kritériom bolo, do akej miery je zachované vnútorné zariadenie. Porovnávalo sa úplne všetko, aj najbližšie okolie kostolíkov. Posudzovalo sa, čo je zachované, autentické. Na základe týchto kritérií sme si vybrali dvanásť objektov. Ale z tých bolo potrebné ešte vybrať a zostaviť finálnu nomináciu.
.ako reagovali na vaše iniciatívy cirkvi ako vlastníci kostolíkov?
Rôzne. Nie vždy sme sa stretli s ochotou, že chcú zápis do UNESCO.
.v čom bol problém?
Niekde sa nedalo komunikovať. Chceli sme sa stretnúť a rozprávať o nominácii – a oni neprišli. Neprejavili záujem. Mali byť dve, tri rokovania, a neodpovedali ani na e-maily.
.kde sa to stalo?
Ak si dobre pamätám, v Krajnom Čiernom aj v Topoli, kde chrám prestal slúžiť svojmu úcelu. Je tam menej gréckokatolíkov a viac pravoslávnych, vzťahy sú rôzne...
.boli problémy skôr s cirkvou ako vlastníkom alebo so samosprávou?
Aj. Takže tieto dva spomínané chrámy sa do nominácie nedostali. Z hľadiska samotného objektu by si to rozhodne zaslúžili, viazla však komunikácia.
.zápis do zoznamu UNESCO je exkluzívna značka. Uvedomujú si to vlastníci?
Zrejme nie vždy.
.ešte za socializmu tu ľudia na drevo ako stavebný materiál nazerali ako na symbol chudoby.
Všeobecne je drevená architektúra u nás vnímaná negatívne. Je to asi sociálny problém, v povedomí ľudí je to spojené s ťažkým životom, biedou a doslova s bojom o prežitie. Tam, kde sa drevenice zachovali, v horských oblastiach, bol život naozaj taký. Vďaka tomu sa však zachovali. Nasledujúce generácie však túžili po stavbe kamennej, murovanej, veľkej, peknej, priestrannej, s veľkým oknom a dostatkom svetla. Nechceli už šero a otvorené ohnisko. Často mi vraveli: berte si to het, zvaľte to, premiestnite, ja si postavím niečo lepšie.
.týka sa tento negatívny postoj aj drevených kostolíkov?
V podvedomí cítim, že áno. Ako keby nie vždy vedeli posúdiť ich hodnotu. Hľadajú sa cesty, ako postaviť nové kostoly.
.boli aj zbúrané drevené kostoly, ktoré tak padli na oltár novým murovaným?
Neviem o takých prípadoch. Boli však postavené nové murované kostoly a zároveň opustené drevené, ktoré ostali prázdne a nevyužívané. Takých prípadov je niekoľko. Je to veľmi smutné, lebo ak prídete do nového kamenného kostola, zistíte, že „nemá dušu“. On ju možno získa desaťročiami, stáročiami, keď sa tam vystriedajú generácie veriacich a dokážu mu vpečatiť genius loci, duch miesta, a to predovšetkým svojou modlitbou a osobitným dialógom s Bohom. Teraz je to však chladné a sterilné. Kým drevený kostolík má celkom inú atmosféru.
.ako vznikala nominácia? Spočítali sa body a kto ich získal najviac, ten postúpil?
Nefungovalo to takto empiricky. Mnohé kostoly mali podobné hodnotenie. Potom sme však posudzovali, aký môže byť ich budúci život. A žiaľ, mnohé vypadli. Postihlo to aj nádherný chrám v Hrabovej Roztoke pri Snine: krásne zariadený, originálny interiér, ikonostas, lavice, zvony, zvonka drevená ohrada, nádherná lúka... ako v rozprávke, iný svet. Ale nie sú tam ľudia, gréckokatolíci, kostolík je prázdny. V obci ostali pravoslávni a tí si postavili novú murovanú cerkvu.
.po roku 1989 boli na východe majetkové spory medzi gréckokatolíkmi a pravoslávnymi. Do akej miery poznačili osud sakrálnych objektov?
Veľmi zlým spôsobom. Mnohé objekty prešli po roku 1950 od gréckokatolíkov, ktorí boli vtedy istým spôsobom potláčaní, k pravoslávnym. Tí sa o ne starali dobre, užívali ich, vzali si ich za svoje. Po roku 1989 ich však museli vrátiť. Vnímali to ako krivdu, pretože tam vložili svoju energiu – a medzi ľuďmi sa začali nezhody. Jeden prípad sa skončil tak, že kostol museli pravoslávni vrátiť, a keďže nemali chrám, tak si postavili nový murovaný, lenže gréckokatolíci im ho začali závidieť.
.sú aj prípady spoločného užívania?
Na východe nie. Viem o jednom takom zo začiatku 19. storočia na južnom Slovensku pri Lučenci. Ten však nebol v nominácii na zápis do UNESCO. Dlhé roky bol v zlom stave, nevyužívaný. Pred dvoma rokmi sa obnovil a je úplne krásne, že ho využívajú tri konfesie: evanjelici ako vlastníci, reformovaní a aj rímskokatolícka cirkev. Nemajú problém sa striedať.
.čo znamená pre pamiatku zápis do zoznamu UNESCO?
Keď to poviem cudzími slovami, tak „public relations“. Priamo z UNESCO však pamiatky nedostávajú peniaze. Ale každá krajina, ktorá má zápisy, to považuje za zdroj pýchy, prestíže a záväzok. Na Slovensku lokality zapísané v UNESCO dostávajú prioritne dotácie.
.je to aj vymáhateľné?
Nie, štát sa však zaviazal o ne starať.
.už niekoľko rokov máme zapísané štyri kultúrne lokality. Staráme sa o ne dobre?
Je otázka, či sa staráme dobre o pamiatky ako také. Starostlivosť pamiatkarov je jedna vec, druhou je postoj spoločnosti a pochopenie toho, že máme svoje korene. To je prirodzená ochrana, ktorá sa nedá v ľuďoch vytvoriť za 10-20 rokov. Iný postoj k tradícii majú, povedzme, v Anglicku, kde to kultivujú už stáročia. Druhá vec je, či sa naše inštitúcie dobre starajú o pamiatky. Nuž, často nie. Nefunguje tu úcta k zákonom.
.pri Vlkolínci bolo podmienkou zápisu to, že to bude živá komunita. Je to však chalupársky skanzen...
Skutočne je problém, čo so životom pamiatky. A Vlkolínec bola jedna krásna malebná osada, stratená pod Sidorovom. Nik o nej nevedel. Teraz tam prúdia davy ľudí. Keď som tam, cítim sa zle, to množstvo ľudí mi prekáža. Obyvatelia strácajú súkromie, sú podráždení. Prichádzajú noví ľudia, chalupári. Je to odvrátená strana zápisu do UNESCO.
.UNESCO na to nemá postupy a odporúčania?
Hovorí o rozvoji a podpore tradičného bývania, spôsobu života. Ale nemôžeme v 21. storočí chcieť, aby vo Vlkolínci ľudia mali drobné políčka a živili sa tak ako v 18. alebo 19. storočí.
.nie je teda zápis do UNESCO kontraproduktívny? Nestala sa z Vlkolínca umelá lokalita?
Napriek všetkému Vlkolínec nie je skanzen, je to živá osada.
.vlkolínčania sú alergickí aj na pamiatkarov, ktorí im podľa ich slov diktujú do najmenšieho detailu, čo môžu a čo nemôžu urobiť...
Mnohí ľudia si tam neuvedomujú, že keď vlastnia pamiatku, nie je to iba fasáda, ale dôležitá je jej dispozícia, materiál, dekor a autentická hmota ako taká. A mnohí nechcú prijať, že im do toho ako pamiatkari vstupujeme. Hovoria podráždene: je to moje a vy mi tu idete rozprávať, či môžem mať priečku, alebo kuchyňu? Čo vás do toho! Žiaľ, mnohým ľuďom chýba isté estetické cítenie a možno trochu aj pokora. Žili sme v uniformnom svete a po roku 1989 ako keby sa otvorila klietka. Obklopovalo nás šedé prostredie? O to viac sa nám teraz páči farebnosť a dekor. Prechádzame z extrému do extrému. To však „prehrmí“, verím tomu.
.stalo sa, že niektorú lokalitu vo svete už vyradili zo zoznamu UNESCO pre hrubé porušenie zásad?
Tento rok bola v Kanade na zasadnutí výboru veľká debata o Viedni, v súvislosti s výškovými budovami. Podobne sa veľa diskutovalo o Drážďanoch. Existuje kategória svetové dedičstvo v ohrození, kam sa zapisujú ohrozené pamiatky. Je to nepríjemná vizitka, európske krajiny sa tam veľmi nerady dostávajú. Naopak, africké krajiny to vítajú, lebo to znamená prístup k fondom na záchranu.
.hrozilo to aj slovenským lokalitám?
Ak si dobre spomínam, viselo to ako hrozba nad Banskou Štiavnicou, vzhľadom na nárast počtu satelitov na domoch. Slovensko muselo vysvetľovať, ako sa to bude riešiť.
.ustúpia potom štáty pod tlakom UNESCO?
Väčšinou áno, dá sa čas na nápravu. Teraz sa dokonca prvýkrát vyškrtla africká lokalita z UNESCO, je to precedens. Podľa mňa je to správne. UNESCO má už dnes zapísaných vyše 800 svetových lokalít. To nemôže rásť donekonečna. Ak tie, ktoré tam sú, porušia kritériá, nech sa zápis zruší.
.na čo sa vás pýtali v Quebecu ako jedného zo zástupcov Slovenska pri nominácii drevených kostolíkov?
Zástupca USA vravel: je to fajn, no chýba nám tu lepšie spracovaný generálny *manažment plán", spoločný pre všetky kostoly. Vedeli sme, že to je naše najslabšie miesto. Manažment plány pre samostatné objekty sme mali, globálny však nie. S pripomienkou, že ho dopracujeme, to však prešlo. Potom nám položil otázku zástupca z Barbadosu, ako sa robila porovnávacia štúdia. Pýtal sa, prečo v nej nie sú naše kostolíky porovnané s drevenými stavbami z Karibskej oblasti. Najprv som ho s hrôzou počúval, no našťastie vyhral názor, že nemožno porovnávať drevené stavby z celého sveta ako také, ale len drevené kultové kresťanské stavby. Zástupkyňa z Bahrajnu sa pýtala, prečo sa naša komparatívna štúdia zaoberá 15. až 18. storočím, čo je veľmi široký časový úsek, ktorý treba podľa nej zúžiť. Vysvetlenie znelo, že naše kostoly sú datované práve do tohto obdobia.
.má vôbec zástupca z Bahrajnu poňatie, kde leží Slovensko?
Azda má, vo výbore je 21 štátov. V našom prípade vypočutie trvalo asi 30 minút. Veľmi nás podporil zástupca z Izraela, ktorý Slovensko osobne pozná.
.malo UNESCO nejaké pripomienky, čo ešte treba zmeniť?
Pri troch kostolíkoch. V Hervartove je pri kostolíku novovybudované infocentrum. Dobrá architektúra, len je použitá nevhodná žltá farba. Takže požadujú upraviť farebnosť, aby to „nekričalo“. Alebo v Tvrdošíne pri vstupe do areálu umiestnili drevené plastiky ľudového umelca. Rušia tam.
.ozval sa vám niekto z majiteľov alebo samospráv po úspešnom zápise kostolíkov do Kanady, že sú štastní?
Nie, dodnes nikto. Priznám sa, že v Kanade som si čítal na internete naše noviny a mal som zmiešané pocity. Nebudem menovať kde, ale bolo napísané, že cirkev a obec sa niekoľko rokov usilovala o zápis do UNESCO. Ani slovo o pamiatkaroch. Mnohých sme pritom museli do toho doslova dotlačiť.
.má UNESCO ešte dnes taký kredit ako v minulosti?
Určite áno, aj keď v poslednom čase sa tam na môj vkus trošku viac začala rozrastať byrokracia.
.pýtame sa na to aj preto, lebo napríklad Machu Picchu v Peru zápis do UNESCO veľmi nepomohol. Turistický ruch ho takmer zničil.
Áno, táto pamiatka je už na zozname tých, ktoré sú ohrozené. Pri zlej konštelácii môže zápis pamiatke aj ublížiť. Je to veľké PR a pamiatka nemusí zvládnuť následný obrovský nápor turistov.
.neobávate sa, že niečo podobné sa môže stať aj v prípade slovenských kostolíkov?
Nemyslím si to. Je pravda, že niekde bude treba usmerňovať návštevnosť. Je neprijateľné, aby do malého kostolíka prišlo naraz sto ľudí. Možno to v niektorých kostolíkoch bude treba zariadiť tak, aby neboli otvorené každý deň.
.v niektorých z nich sú len tabuľky po slovensky, s číslom nejakej panej, ktorej treba v prípade záujmu o návštevu zatelefonovať. Zahraničný turista si tam nepomôže...
To budeme musieť teraz, samozrejme, riešiť.
.v súčasnosti sa veľa hovorí o zbúraní starej žilinskej katolíckej fary. Táto záležitosť sa priamo dotýka aj vášho úradu. V čom je problém?
Fara bola v máji vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. Cirkev sa voči tomuto rozhodnutiu odvolala a momentálne to rieši ministerstvo kultúry. Medzitým však fara už bola zbúraná.
.čo tam má vyrásť?
Obchodná zástavba. My sme dali podnety na zastavenie akýchkoľvek prác a impulz na pamiatkovú inšpekciu, aby celú vec prešetrila.
.ako je možné, že ak už niečo bolo vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku, vlastník, ktorým je v tomto prípade cirkev, sa to napriek tomu rozhodne zbúrať?
Osobne si myslím, že nebol dodržaný pamiatkový zákon, ktorý okrem iného hovorí, že „vlastník veci navrhnutej na vyhlásenie za kultúrnu pamiatku je povinný od doručenia oznámenia o začatí konania chrániť vec pred poškodením, zničením alebo odcudzením...“
.súčasný primátor Ivan Harman argumentuje tým, že investor bude musieť na tom istom mieste postaviť repliku pôvodnej fary, ktorá bude súčasťou novej zástavby. Čo si o tom myslíte?
No ale, kde je potom autenticita a integrita pôvodného historického objektu?
.je to technologicky možné aj v tomto prípade?
Možné je všetko, no pri murovaných stavbách len vo veľmi, veľmi obmedzenej miere.
.čím bola fara vzácna?
Z pohľadu architektúry, urbanizmu a kompozície celého priestoru. Tvorila jeden celok s budovou farského kostola, mimochodom, nedávno povýšeného na katedrálu novovzniknutej diecézy. Aj keď bola postavená až koncom 18 storočia, mala v sebe staršie stredoveké jadro. Bola spojená s históriou cirkvi a s históriou mesta.
.jedným z argumentov na zbúranie bolo aj to, že pod objektom fary sa pravdepodobne nachádzajú pozostatky starého hradu, ktoré treba archeologicky preskúmať. Čo si o tom myslíte?
Počas výskumu, ktorý prebiehal vedľa tejto lokality, sa našli pozostatky nejakého objektu, pravdepodobne obytnej veže. Či to zasahuje aj do tohto priestoru, však vôbec nie je isté. A to pre tento výsostne teoretický predpoklad máme zbúrať objekt z 18. storočia? Nonsens.
.nedávno vydali niektorí architekti apel, že v Žiline hrozí zánik mnohých objektov slávneho architekta Maximiliána Scheera. Sú tu tlaky staviteľov väčšie ako v iných mestách?
Žilina nie je v rámci slovenských miest žiadnou výnimkou. Tie tlaky sú veľké, ale ide o to, kde sa presadia. Nie je nič ľahšie, ako povedať, že pamiatkari zaspali, že nám prerábajú Scheerovu vilu na Malej Prahe. Áno prerábajú, ale ja nemôžem byť pri každom objekte, ktorý navyše nie je kultúrnou pamiatkou, a pripútať sa k nemu reťazou. Môžeme debatovať, či by mal, alebo nemal byť zapísaný na zoznam kultúrnych pamiatok. Takýchto objektov, ktoré by bolo treba zapísať, je viac, no zoznam pamiatkového fondu je otvorený a živý dokument a možno ho dopĺňať. Tie stavebné veci sa dnes dejú strašne rýchlo, niekedy mám pocit, akoby sme len dobiehali realitu. Navyše, často sa píše len o tom, čo sa nepodarilo, ale málokto si všimne, ak sa nám niečo podarí.
.čo sa vám v poslednom čase podarilo?
Neďaleko centra Žiliny je vila Nečas, krásny barokový kaštieľ, ktorý sa podarilo veľmi citlivo obnoviť. Ďalším príkladom sú obnovené drevenice v Čičmanoch alebo kysuckej Oščadnici, z ktorých mnohé boli v dezolátnom stave. A vynikajúca obnova Kaplnky sv. Michala na Oravskom hrade.
.ako sa pamiatkarom v Žiline fungovalo počas éry primátora Slotu?
Veľa osobných stretnutí sme nemali. Ak si odmyslím Mariánske námestie a fontánu na ňom, tak som s bývalým primátorom mal problém len raz. Išlo o archeologický výskum pri jednej stavbe. Vtedy primátor Slota presadzoval, aby „sa to zbytočne nezdržiavalo“. Problém je fontána na Mariánskom námestí, ktorá vyrástla bez povolenia. Dali sme v tejto veci podnet na pamiatkovú inšpekciu, ale mesto zatiaľ vec nerieši.
.každý, kto cestuje po Slovensku, si môže všimnúť veľké množstvo neopravených kaštieľov a šľachtických kúrií. Prečo je ešte stále toľko pamiatok v dezolátnom stave?
Súvisí to aj s vývojom v niektorých regiónoch. Zoberte si napríklad Gemer. Ten bol na vrchole v stredoveku, bola tam bohatá banská činnosť, vznikali nádherné stavby, bohato zdobené kostoly so vzácnymi freskami. Dnes je tento región trochu na okraji. To má vplyv aj na ochranu pamiatok. Dosť ťažko sa chráni krásny gotický kostol, keď dedina vymiera, odchádzajú veriaci a prakticky tam už neexistuje cirkevný zbor. Kostol môžete zrekonštruovať, ale keď nie je využívaný, bude chátrať. Ďalším príkladom sú hrady. V nejakej dobe boli na vrchole, ale v sedemnástom storočí začali upadať. Dnes ich môžeme len zakonzervovať a pribrzdiť zánik. Nemôžeme ich však znovu budovať.
.kaštiele sa však obnoviť dajú.
Kaštiele a kúrie mali v minulosti hospodárske zázemie, pôdu a lesy, ktoré ich živili. Neskôr boli znárodnené a slúžili ako slúžili. V reštitúciách ich získali potomkovia, ktorí už niekoľko generácií žili v paneláku. Bolo to plným právom, ale dostali už objekt bez zázemia, ktoré by ho dokázalo uživiť. Nie v každom kaštieli sa dal vybudovať penzión alebo hotel a tak mnohí reštituenti tieto objekty predali. Kaštieľ však dokáže uživiť alebo úspešne komerčne využívať len ekonomický silný subjekt. Mnohé tieto objekty sú dnes také zdevastované aj preto, lebo sa takýto silný subjekt nenašiel.
.prečo sú však tieto objekty v Česku alebo v Maďarsku v oveľa lepšom stave?
To súvisí aj s postojom ľudí. Mám dojem, že my sa stále staviame skôr do polohy krpčiarov a na šlachtu, ktorá tu žila, sa pozeráme ako na cudzí, nepriateľský element. Ako najznámejší rodák z Terchovej sa prezentuje zbojník Jánošík, ale nikto už nevie, že odtiaľ pochádzal aj Adam František Kollár, knihovník, historik, pedagóg, filológ, publicista a dvorský radca Márie Terézie, prezývaný aj slovenský Sokrates. Aj u nás sa však dajú nájsť pozitívne príklady. Napríklad rekonštrukcia a využívanie kaštieľa v Liptovskom Hrádku.
.ako ste sa dostali k pamiatkam?
Rok pred obhajobou dizertačnej práce, v roku 1993, som sa začal profesionálne venovať pamiatkam, najmä ľudovej drevenej architektúre, istý čas aj hradom. Chvíľu som medzi týmito dvoma oblasťami „lavíroval“, zvíťazili však drevené stavby. Potom mi veľmi pomohli stáže do Francúzska a do Nórska. Najmä tá druhá, ktorá trvala tri mesiace.
.čím vás tak oslovilo Nórsko?
Zhodou okolností som si teraz v Kanade, kde posudzovali a zapisovali do UNESCO naše drevené kostolíky, spomenul, že presne pred desiatimi rokmi som sedel pri jedinom drevenom nórskom kostolíku, ktorý je zapísaný v UNESCO. Počas workshopu, ktorý ma ani veľmi nebavil, som si vyšiel na kopec. Sedím, pozerám sa na kostol, v pozadí fjord, naokolo pokosená voňavá lúka... To mi utkvelo v pamäti a odvtedy sa intenzívne venujem našim dreveným kostolom.
.je Slovensko v tomto smere veľmoc?
V podstate áno. Najviac drevených kostolov je v Poľsku, na Ukrajine a v Bielorusku. Nóri majú 27 nádherných zachovaných drevených kostolov, z toho jeden je zapísaný v UNESCO. U nás je fenomenálne to, že na malom území sú tu rôzne konfesie, a všetky si stavali drevené kostoly. Dokonca sme mali drevené židovské synagógy.
.zachovala sa nejaká z nich?
Žiaľ, nie. Posledná drevená synagóga bola asanovaná v 50. rokoch 20. storočia.
.odkedy ste pripravovali nomináciu drevených kostolov pre UNESCO?
Prvý krok bola príprava výstavy o drevených kostoloch v roku 2001. Ľudia tu väčšinou poznajú drevené cerkvi na východe, najmä v okolí Svidníka a Bardejova. Ale že sú aj na Orave, na strednom Slovensku, pri Žiline, to často netušia. A to ma hnevalo. Snažil som sa dostať do povedomia drevené kostoly z celého Slovenska.
.koľko je na Slovensku drevených kostolov?
Asi 50 je evidovaných ako kultúrne pamiatky alebo muzeálne exponáty, z toho asi tri štvrtiny sú gréckokatolícke.
.ako sa vyberali kandidáti na zápis?
V roku 2002 sa dával do UNESCO predbežný zoznam pamiatok, ktoré by krajina chcela mať zapísané v budúcnosti. Doteraz máme dve prírodné, a to jaskyne Slovenského krasu a pralesy na východe, a štyri kultúrne zápisy * Banská Štiavnica, Vlkolínec, Bardejov a Spišský hrad s okolím. A vyzvali ma ako hlavného riešiteľa, aby som pripravil projekt zápisu kostolíkov. Priznám sa, najprv ma chytila hrôza (smiech).
.prečo?
Keď som si prvýkrát prečítal metodické pokyny UNESCO asi na 150 stranách, zľakol som sa.
.robili ste to sám?
Z 85 percent áno, kolegovia mi pomohli najmä s monitoringom a manažmentom. Najprv sme to mali robiť ako spoločný projekt s Poľskom a s Ukrajinou. Rokovania nikam neviedli, ukrajinská strana neprejavila vôbec záujem íst do spoločného projektu. Poľská strana ho prejavila, lenže oni už majú zapísané dva protestantské drevené kostoly zo Sliezska, a potom šest rímskokatolíckych z Malopoľska. Takže nemali záujem, aby sme tam dávali všetky kostoly zo Slovenska, iba jeden osobitný typ, na čo sme nepristúpili.
.vládne v tom medzi krajinami rivalita?
Určite. Je v tom lobing aj politika. Dôležité je aj to, aké krajiny sú zastúpené v 21-člennom výbore svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Teraz pre Európu, ktorá tam má iba dvoch zástupcov, nie je dobrá „konštelácia“. Trendom je zápis pamiatok z Afriky, Ázie či Tichomoria, teda z oblastí, ktoré nemajú ešte toľko zápisov.
.prečo ste vybrali práve týchto osem drevených kostolov?
Rozhodli sme sa poukázať na multietnický a multikonfesionálny rozmer tohto regiónu strednej Európy, kde sa na malom území stretávajú a ovplyvňujú kultúry Východu a Západu, čo sa odzrkadľuje aj v architektúre. Drevo ako materiál tu poznali dlhé stáročia. Stavali z neho nielen domy či hospodárske stavby, ale prirodzene aj kultové objekty. Niekde ich nahrádzali kameňom, inde ostávalo do 20. storočia základným stavebným materiálom. A keď sme si to takto postavili, zistili sme, že nie je problém, ktorý z rímskokatolíckych a evanjelických vybrať. Ťažké však bolo vybrať z kostolíkov – cerkví na východnom Slovensku. Tak sme si stanovili sedem výberových kritérií. Skúmala sa najmä autenticita, zachovanie toho pôvodného, či nebola integrita pamiatky narušená dostavbami a mladšími úpravami.
.tie kritériá ste si stanovili vy alebo UNESCO?
My. Centrála UNESCO má základné kritériá, ktoré musia pamiatky zapísané do zoznamu spĺňať – v preklade sa hovorí o výnimočných univerzálnych hodnotách. Každý kostolík sme porovnávali podľa týchto kritérií. Jedno z nich bolo, či objekt slúži svojmu úcelu. Body získal alebo strácal aj podľa toho, či je na svojom pôvodnom mieste, či nie je prevezený do skanzenu. Ďalším kritériom bolo, do akej miery je zachované vnútorné zariadenie. Porovnávalo sa úplne všetko, aj najbližšie okolie kostolíkov. Posudzovalo sa, čo je zachované, autentické. Na základe týchto kritérií sme si vybrali dvanásť objektov. Ale z tých bolo potrebné ešte vybrať a zostaviť finálnu nomináciu.
.ako reagovali na vaše iniciatívy cirkvi ako vlastníci kostolíkov?
Rôzne. Nie vždy sme sa stretli s ochotou, že chcú zápis do UNESCO.
.v čom bol problém?
Niekde sa nedalo komunikovať. Chceli sme sa stretnúť a rozprávať o nominácii – a oni neprišli. Neprejavili záujem. Mali byť dve, tri rokovania, a neodpovedali ani na e-maily.
.kde sa to stalo?
Ak si dobre pamätám, v Krajnom Čiernom aj v Topoli, kde chrám prestal slúžiť svojmu úcelu. Je tam menej gréckokatolíkov a viac pravoslávnych, vzťahy sú rôzne...
.boli problémy skôr s cirkvou ako vlastníkom alebo so samosprávou?
Aj. Takže tieto dva spomínané chrámy sa do nominácie nedostali. Z hľadiska samotného objektu by si to rozhodne zaslúžili, viazla však komunikácia.
.zápis do zoznamu UNESCO je exkluzívna značka. Uvedomujú si to vlastníci?
Zrejme nie vždy.
.ešte za socializmu tu ľudia na drevo ako stavebný materiál nazerali ako na symbol chudoby.
Všeobecne je drevená architektúra u nás vnímaná negatívne. Je to asi sociálny problém, v povedomí ľudí je to spojené s ťažkým životom, biedou a doslova s bojom o prežitie. Tam, kde sa drevenice zachovali, v horských oblastiach, bol život naozaj taký. Vďaka tomu sa však zachovali. Nasledujúce generácie však túžili po stavbe kamennej, murovanej, veľkej, peknej, priestrannej, s veľkým oknom a dostatkom svetla. Nechceli už šero a otvorené ohnisko. Často mi vraveli: berte si to het, zvaľte to, premiestnite, ja si postavím niečo lepšie.
.týka sa tento negatívny postoj aj drevených kostolíkov?
V podvedomí cítim, že áno. Ako keby nie vždy vedeli posúdiť ich hodnotu. Hľadajú sa cesty, ako postaviť nové kostoly.
.boli aj zbúrané drevené kostoly, ktoré tak padli na oltár novým murovaným?
Neviem o takých prípadoch. Boli však postavené nové murované kostoly a zároveň opustené drevené, ktoré ostali prázdne a nevyužívané. Takých prípadov je niekoľko. Je to veľmi smutné, lebo ak prídete do nového kamenného kostola, zistíte, že „nemá dušu“. On ju možno získa desaťročiami, stáročiami, keď sa tam vystriedajú generácie veriacich a dokážu mu vpečatiť genius loci, duch miesta, a to predovšetkým svojou modlitbou a osobitným dialógom s Bohom. Teraz je to však chladné a sterilné. Kým drevený kostolík má celkom inú atmosféru.
.ako vznikala nominácia? Spočítali sa body a kto ich získal najviac, ten postúpil?
Nefungovalo to takto empiricky. Mnohé kostoly mali podobné hodnotenie. Potom sme však posudzovali, aký môže byť ich budúci život. A žiaľ, mnohé vypadli. Postihlo to aj nádherný chrám v Hrabovej Roztoke pri Snine: krásne zariadený, originálny interiér, ikonostas, lavice, zvony, zvonka drevená ohrada, nádherná lúka... ako v rozprávke, iný svet. Ale nie sú tam ľudia, gréckokatolíci, kostolík je prázdny. V obci ostali pravoslávni a tí si postavili novú murovanú cerkvu.
.po roku 1989 boli na východe majetkové spory medzi gréckokatolíkmi a pravoslávnymi. Do akej miery poznačili osud sakrálnych objektov?
Veľmi zlým spôsobom. Mnohé objekty prešli po roku 1950 od gréckokatolíkov, ktorí boli vtedy istým spôsobom potláčaní, k pravoslávnym. Tí sa o ne starali dobre, užívali ich, vzali si ich za svoje. Po roku 1989 ich však museli vrátiť. Vnímali to ako krivdu, pretože tam vložili svoju energiu – a medzi ľuďmi sa začali nezhody. Jeden prípad sa skončil tak, že kostol museli pravoslávni vrátiť, a keďže nemali chrám, tak si postavili nový murovaný, lenže gréckokatolíci im ho začali závidieť.
.sú aj prípady spoločného užívania?
Na východe nie. Viem o jednom takom zo začiatku 19. storočia na južnom Slovensku pri Lučenci. Ten však nebol v nominácii na zápis do UNESCO. Dlhé roky bol v zlom stave, nevyužívaný. Pred dvoma rokmi sa obnovil a je úplne krásne, že ho využívajú tri konfesie: evanjelici ako vlastníci, reformovaní a aj rímskokatolícka cirkev. Nemajú problém sa striedať.
.čo znamená pre pamiatku zápis do zoznamu UNESCO?
Keď to poviem cudzími slovami, tak „public relations“. Priamo z UNESCO však pamiatky nedostávajú peniaze. Ale každá krajina, ktorá má zápisy, to považuje za zdroj pýchy, prestíže a záväzok. Na Slovensku lokality zapísané v UNESCO dostávajú prioritne dotácie.
.je to aj vymáhateľné?
Nie, štát sa však zaviazal o ne starať.
.už niekoľko rokov máme zapísané štyri kultúrne lokality. Staráme sa o ne dobre?
Je otázka, či sa staráme dobre o pamiatky ako také. Starostlivosť pamiatkarov je jedna vec, druhou je postoj spoločnosti a pochopenie toho, že máme svoje korene. To je prirodzená ochrana, ktorá sa nedá v ľuďoch vytvoriť za 10-20 rokov. Iný postoj k tradícii majú, povedzme, v Anglicku, kde to kultivujú už stáročia. Druhá vec je, či sa naše inštitúcie dobre starajú o pamiatky. Nuž, často nie. Nefunguje tu úcta k zákonom.
.pri Vlkolínci bolo podmienkou zápisu to, že to bude živá komunita. Je to však chalupársky skanzen...
Skutočne je problém, čo so životom pamiatky. A Vlkolínec bola jedna krásna malebná osada, stratená pod Sidorovom. Nik o nej nevedel. Teraz tam prúdia davy ľudí. Keď som tam, cítim sa zle, to množstvo ľudí mi prekáža. Obyvatelia strácajú súkromie, sú podráždení. Prichádzajú noví ľudia, chalupári. Je to odvrátená strana zápisu do UNESCO.
.UNESCO na to nemá postupy a odporúčania?
Hovorí o rozvoji a podpore tradičného bývania, spôsobu života. Ale nemôžeme v 21. storočí chcieť, aby vo Vlkolínci ľudia mali drobné políčka a živili sa tak ako v 18. alebo 19. storočí.
.nie je teda zápis do UNESCO kontraproduktívny? Nestala sa z Vlkolínca umelá lokalita?
Napriek všetkému Vlkolínec nie je skanzen, je to živá osada.
.vlkolínčania sú alergickí aj na pamiatkarov, ktorí im podľa ich slov diktujú do najmenšieho detailu, čo môžu a čo nemôžu urobiť...
Mnohí ľudia si tam neuvedomujú, že keď vlastnia pamiatku, nie je to iba fasáda, ale dôležitá je jej dispozícia, materiál, dekor a autentická hmota ako taká. A mnohí nechcú prijať, že im do toho ako pamiatkari vstupujeme. Hovoria podráždene: je to moje a vy mi tu idete rozprávať, či môžem mať priečku, alebo kuchyňu? Čo vás do toho! Žiaľ, mnohým ľuďom chýba isté estetické cítenie a možno trochu aj pokora. Žili sme v uniformnom svete a po roku 1989 ako keby sa otvorila klietka. Obklopovalo nás šedé prostredie? O to viac sa nám teraz páči farebnosť a dekor. Prechádzame z extrému do extrému. To však „prehrmí“, verím tomu.
.stalo sa, že niektorú lokalitu vo svete už vyradili zo zoznamu UNESCO pre hrubé porušenie zásad?
Tento rok bola v Kanade na zasadnutí výboru veľká debata o Viedni, v súvislosti s výškovými budovami. Podobne sa veľa diskutovalo o Drážďanoch. Existuje kategória svetové dedičstvo v ohrození, kam sa zapisujú ohrozené pamiatky. Je to nepríjemná vizitka, európske krajiny sa tam veľmi nerady dostávajú. Naopak, africké krajiny to vítajú, lebo to znamená prístup k fondom na záchranu.
.hrozilo to aj slovenským lokalitám?
Ak si dobre spomínam, viselo to ako hrozba nad Banskou Štiavnicou, vzhľadom na nárast počtu satelitov na domoch. Slovensko muselo vysvetľovať, ako sa to bude riešiť.
.ustúpia potom štáty pod tlakom UNESCO?
Väčšinou áno, dá sa čas na nápravu. Teraz sa dokonca prvýkrát vyškrtla africká lokalita z UNESCO, je to precedens. Podľa mňa je to správne. UNESCO má už dnes zapísaných vyše 800 svetových lokalít. To nemôže rásť donekonečna. Ak tie, ktoré tam sú, porušia kritériá, nech sa zápis zruší.
.na čo sa vás pýtali v Quebecu ako jedného zo zástupcov Slovenska pri nominácii drevených kostolíkov?
Zástupca USA vravel: je to fajn, no chýba nám tu lepšie spracovaný generálny *manažment plán", spoločný pre všetky kostoly. Vedeli sme, že to je naše najslabšie miesto. Manažment plány pre samostatné objekty sme mali, globálny však nie. S pripomienkou, že ho dopracujeme, to však prešlo. Potom nám položil otázku zástupca z Barbadosu, ako sa robila porovnávacia štúdia. Pýtal sa, prečo v nej nie sú naše kostolíky porovnané s drevenými stavbami z Karibskej oblasti. Najprv som ho s hrôzou počúval, no našťastie vyhral názor, že nemožno porovnávať drevené stavby z celého sveta ako také, ale len drevené kultové kresťanské stavby. Zástupkyňa z Bahrajnu sa pýtala, prečo sa naša komparatívna štúdia zaoberá 15. až 18. storočím, čo je veľmi široký časový úsek, ktorý treba podľa nej zúžiť. Vysvetlenie znelo, že naše kostoly sú datované práve do tohto obdobia.
.má vôbec zástupca z Bahrajnu poňatie, kde leží Slovensko?
Azda má, vo výbore je 21 štátov. V našom prípade vypočutie trvalo asi 30 minút. Veľmi nás podporil zástupca z Izraela, ktorý Slovensko osobne pozná.
.malo UNESCO nejaké pripomienky, čo ešte treba zmeniť?
Pri troch kostolíkoch. V Hervartove je pri kostolíku novovybudované infocentrum. Dobrá architektúra, len je použitá nevhodná žltá farba. Takže požadujú upraviť farebnosť, aby to „nekričalo“. Alebo v Tvrdošíne pri vstupe do areálu umiestnili drevené plastiky ľudového umelca. Rušia tam.
.ozval sa vám niekto z majiteľov alebo samospráv po úspešnom zápise kostolíkov do Kanady, že sú štastní?
Nie, dodnes nikto. Priznám sa, že v Kanade som si čítal na internete naše noviny a mal som zmiešané pocity. Nebudem menovať kde, ale bolo napísané, že cirkev a obec sa niekoľko rokov usilovala o zápis do UNESCO. Ani slovo o pamiatkaroch. Mnohých sme pritom museli do toho doslova dotlačiť.
.má UNESCO ešte dnes taký kredit ako v minulosti?
Určite áno, aj keď v poslednom čase sa tam na môj vkus trošku viac začala rozrastať byrokracia.
.pýtame sa na to aj preto, lebo napríklad Machu Picchu v Peru zápis do UNESCO veľmi nepomohol. Turistický ruch ho takmer zničil.
Áno, táto pamiatka je už na zozname tých, ktoré sú ohrozené. Pri zlej konštelácii môže zápis pamiatke aj ublížiť. Je to veľké PR a pamiatka nemusí zvládnuť následný obrovský nápor turistov.
.neobávate sa, že niečo podobné sa môže stať aj v prípade slovenských kostolíkov?
Nemyslím si to. Je pravda, že niekde bude treba usmerňovať návštevnosť. Je neprijateľné, aby do malého kostolíka prišlo naraz sto ľudí. Možno to v niektorých kostolíkoch bude treba zariadiť tak, aby neboli otvorené každý deň.
.v niektorých z nich sú len tabuľky po slovensky, s číslom nejakej panej, ktorej treba v prípade záujmu o návštevu zatelefonovať. Zahraničný turista si tam nepomôže...
To budeme musieť teraz, samozrejme, riešiť.
.v súčasnosti sa veľa hovorí o zbúraní starej žilinskej katolíckej fary. Táto záležitosť sa priamo dotýka aj vášho úradu. V čom je problém?
Fara bola v máji vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. Cirkev sa voči tomuto rozhodnutiu odvolala a momentálne to rieši ministerstvo kultúry. Medzitým však fara už bola zbúraná.
.čo tam má vyrásť?
Obchodná zástavba. My sme dali podnety na zastavenie akýchkoľvek prác a impulz na pamiatkovú inšpekciu, aby celú vec prešetrila.
.ako je možné, že ak už niečo bolo vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku, vlastník, ktorým je v tomto prípade cirkev, sa to napriek tomu rozhodne zbúrať?
Osobne si myslím, že nebol dodržaný pamiatkový zákon, ktorý okrem iného hovorí, že „vlastník veci navrhnutej na vyhlásenie za kultúrnu pamiatku je povinný od doručenia oznámenia o začatí konania chrániť vec pred poškodením, zničením alebo odcudzením...“
.súčasný primátor Ivan Harman argumentuje tým, že investor bude musieť na tom istom mieste postaviť repliku pôvodnej fary, ktorá bude súčasťou novej zástavby. Čo si o tom myslíte?
No ale, kde je potom autenticita a integrita pôvodného historického objektu?
.je to technologicky možné aj v tomto prípade?
Možné je všetko, no pri murovaných stavbách len vo veľmi, veľmi obmedzenej miere.
.čím bola fara vzácna?
Z pohľadu architektúry, urbanizmu a kompozície celého priestoru. Tvorila jeden celok s budovou farského kostola, mimochodom, nedávno povýšeného na katedrálu novovzniknutej diecézy. Aj keď bola postavená až koncom 18 storočia, mala v sebe staršie stredoveké jadro. Bola spojená s históriou cirkvi a s históriou mesta.
.jedným z argumentov na zbúranie bolo aj to, že pod objektom fary sa pravdepodobne nachádzajú pozostatky starého hradu, ktoré treba archeologicky preskúmať. Čo si o tom myslíte?
Počas výskumu, ktorý prebiehal vedľa tejto lokality, sa našli pozostatky nejakého objektu, pravdepodobne obytnej veže. Či to zasahuje aj do tohto priestoru, však vôbec nie je isté. A to pre tento výsostne teoretický predpoklad máme zbúrať objekt z 18. storočia? Nonsens.
.nedávno vydali niektorí architekti apel, že v Žiline hrozí zánik mnohých objektov slávneho architekta Maximiliána Scheera. Sú tu tlaky staviteľov väčšie ako v iných mestách?
Žilina nie je v rámci slovenských miest žiadnou výnimkou. Tie tlaky sú veľké, ale ide o to, kde sa presadia. Nie je nič ľahšie, ako povedať, že pamiatkari zaspali, že nám prerábajú Scheerovu vilu na Malej Prahe. Áno prerábajú, ale ja nemôžem byť pri každom objekte, ktorý navyše nie je kultúrnou pamiatkou, a pripútať sa k nemu reťazou. Môžeme debatovať, či by mal, alebo nemal byť zapísaný na zoznam kultúrnych pamiatok. Takýchto objektov, ktoré by bolo treba zapísať, je viac, no zoznam pamiatkového fondu je otvorený a živý dokument a možno ho dopĺňať. Tie stavebné veci sa dnes dejú strašne rýchlo, niekedy mám pocit, akoby sme len dobiehali realitu. Navyše, často sa píše len o tom, čo sa nepodarilo, ale málokto si všimne, ak sa nám niečo podarí.
.čo sa vám v poslednom čase podarilo?
Neďaleko centra Žiliny je vila Nečas, krásny barokový kaštieľ, ktorý sa podarilo veľmi citlivo obnoviť. Ďalším príkladom sú obnovené drevenice v Čičmanoch alebo kysuckej Oščadnici, z ktorých mnohé boli v dezolátnom stave. A vynikajúca obnova Kaplnky sv. Michala na Oravskom hrade.
.ako sa pamiatkarom v Žiline fungovalo počas éry primátora Slotu?
Veľa osobných stretnutí sme nemali. Ak si odmyslím Mariánske námestie a fontánu na ňom, tak som s bývalým primátorom mal problém len raz. Išlo o archeologický výskum pri jednej stavbe. Vtedy primátor Slota presadzoval, aby „sa to zbytočne nezdržiavalo“. Problém je fontána na Mariánskom námestí, ktorá vyrástla bez povolenia. Dali sme v tejto veci podnet na pamiatkovú inšpekciu, ale mesto zatiaľ vec nerieši.
.každý, kto cestuje po Slovensku, si môže všimnúť veľké množstvo neopravených kaštieľov a šľachtických kúrií. Prečo je ešte stále toľko pamiatok v dezolátnom stave?
Súvisí to aj s vývojom v niektorých regiónoch. Zoberte si napríklad Gemer. Ten bol na vrchole v stredoveku, bola tam bohatá banská činnosť, vznikali nádherné stavby, bohato zdobené kostoly so vzácnymi freskami. Dnes je tento región trochu na okraji. To má vplyv aj na ochranu pamiatok. Dosť ťažko sa chráni krásny gotický kostol, keď dedina vymiera, odchádzajú veriaci a prakticky tam už neexistuje cirkevný zbor. Kostol môžete zrekonštruovať, ale keď nie je využívaný, bude chátrať. Ďalším príkladom sú hrady. V nejakej dobe boli na vrchole, ale v sedemnástom storočí začali upadať. Dnes ich môžeme len zakonzervovať a pribrzdiť zánik. Nemôžeme ich však znovu budovať.
.kaštiele sa však obnoviť dajú.
Kaštiele a kúrie mali v minulosti hospodárske zázemie, pôdu a lesy, ktoré ich živili. Neskôr boli znárodnené a slúžili ako slúžili. V reštitúciách ich získali potomkovia, ktorí už niekoľko generácií žili v paneláku. Bolo to plným právom, ale dostali už objekt bez zázemia, ktoré by ho dokázalo uživiť. Nie v každom kaštieli sa dal vybudovať penzión alebo hotel a tak mnohí reštituenti tieto objekty predali. Kaštieľ však dokáže uživiť alebo úspešne komerčne využívať len ekonomický silný subjekt. Mnohé tieto objekty sú dnes také zdevastované aj preto, lebo sa takýto silný subjekt nenašiel.
.prečo sú však tieto objekty v Česku alebo v Maďarsku v oveľa lepšom stave?
To súvisí aj s postojom ľudí. Mám dojem, že my sa stále staviame skôr do polohy krpčiarov a na šlachtu, ktorá tu žila, sa pozeráme ako na cudzí, nepriateľský element. Ako najznámejší rodák z Terchovej sa prezentuje zbojník Jánošík, ale nikto už nevie, že odtiaľ pochádzal aj Adam František Kollár, knihovník, historik, pedagóg, filológ, publicista a dvorský radca Márie Terézie, prezývaný aj slovenský Sokrates. Aj u nás sa však dajú nájsť pozitívne príklady. Napríklad rekonštrukcia a využívanie kaštieľa v Liptovskom Hrádku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.