Bola otvorená, priama, sebavedomá a vôbec sa netajila tým, že má vysoké ambície.
Monika Kavecká vtedy ešte pracovala ako sestra na oddelení žilinskej neurochirurgie, presnejšie na jednotke intenzívnej starostlivosti. Na tomto komplikovanom oddelení s obrovskou zodpovednosťou si odkrútila dvadsať rokov. Svoju prácu milovala a nemala som pochybnosti, že byť v starostlivosti takejto šikovnej a zároveň empatickej sestry je pre každého pacienta šťastie.
Lenže Monika Kavecká už vtedy, v októbri 2013, hovorila úprimne o tom, že má aj iné ambície ako pracovať v nemocnici. Mala dve vcelku odrastené deti, podporu rodiny, a tak sa naplno vrhla do verejného života. Stala sa šéfkou novozaloženého a radikálnejšie nastaveného Odborového združenia sestier a pôrodných asistentiek. Úspešne kandidovala do župného parlamentu. Sebavedomo pritom odmietla ponuky politických strán („nestotožňujem sa s politickými stranami), zohnala si podpisy a kandidovala ako nezávislá. O rok neskôr úspešne kandidovala za starostku v obci Kunerad, kde s rodinou žije. Overila si, že vie byť líderkou a zistila o sebe príjemnú vec: „Dokážem nadchnúť ľudí.“
Monika Kavecká sa teraz vložila do svojho najťažšieho boja – bojuje o lepšie ohodnotenie a postavenie sestier aj iných zdravotníckych pracovníkov.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.