Keď som prvýkrát pristávala v Kábule na letisku v roku 2003, Afganci vyčkávali svojich príbuzných už na pristávacej ploche. Pri mojom druhom prílete v roku 2004 mohli čakať v príletovej hale. V 2005 už len pred budovou letiska a v júli 2007 za plotom, čo chráni letisko vo vzdialenosti niekoľko sto metrov.
.pádom Talibanu v roku 2001 dostal Afganistan jedinečnú príležitosť využiť pozornosť medzinárodného spoločenstva a vymaniť sa z bludného kruhu vnútorných konfliktov posledných desaťročí. Po siedmich rokoch medzinárodného úsilia o obnovu a rozvoj však čelí pesimistickým predpovediam budúcnosti. Afganistan je dnes najchudobnejšou krajinou mimo oblastí subsaharskej Afriky.
.tri správy
Nasvedčujú tomu aj tri agentúrne správy z jediného dňa – 13. júla. Afganské a Američanmi vedené spojenecké sily zabili počas bojov za uplynulé dva dni na juhu krajiny v provincii Helmand najmenej 40 militantov. Spojené štáty americké zvažujú stiahnutie časti svojich bojových síl z Iraku od septembra tohto roku. Vedie ich k tomu najmä naliehavá potreba vyslať posily do Afganistanu. Počas mája a júna zahynulo v Afganistane viac Američanov a spojeneckých vojakov ako v Iraku a v júli tento trend pokračuje. A do tretice: Pri samovražednom útoku v južnej provincii Uruzgan zahynulo najmenej 17 civilistov, prevažne detí, a štyria policajti.
Napriek miliónom dolárov, ktoré sa vynakladajú na boj s narkotikami, produkcia ópia v krajine rastie. Z Afganistanu dnes pochádza 92 % svetovej produkcie ópia, čo je viac ako za vlády Talibanu. Ekonomika sa obnovuje pomaly a mnohí obyvatelia ešte nepocítili výraznejšie zlepšenie. Útoky militantov sa množia najmä v južných provinciách, ale aj v hlavnom meste Kábul, kde si nedávny samovražedný útok na indickú ambasádu vyžiadal 41 obetí. Afganistan je na nebezpečnej križovatke, z ktorej by mohol opäť spadnúť do chaosu predchádzajúcich rokov.
.rastúca sila Talibanu
V Kábule to vidieť. Ulice hlavného mesta sú plné policajtov, každých dvadsať metrov hliadka so samopalom. Na každej križovatke stojí auto s guľometom na korbe. Keďže ubehlo len pár týždňov od posledného atentátu na prezidenta Karzaia, panuje opatrnosť. Až taká, že keď som pri náhodnom fotení pouličného ruchu cez okienko auta spravila záber cyklistu pred múrmi holandského veľvyslanectva, do pár sekúnd ma ozbrojenci z ochranky vytiahli z auta. Nasledoval výsluch, kontrola pasov, príkaz vymazať záber – a potom slušné ospravedlnenie: „Viete, pani, bezpečnostných opatrení nie je nikdy dosť.“ Viem. Samovražedný útok na indické veľvyslanectvo zo 7. júla im dáva za pravdu. Pri mojej poslednej návšteve Kábulu som bývala v hoteli len niekoľko desiatok metrov od miesta výbuchu. Pred veľvyslanectvom sa každý deň hadil rad čakajúcich na víza. A tak tam po útoku zostalo 41 mŕtvych a 150 zranených – najväčší počet obetí v Kábule od roku 2001.
Ešte horšie je v južných oblastiach Afganistanu. „Japonská firma, pre ktorú som v Kábule pracoval ako technik, ma chce presunúť na nové telekomunikačné projekty do Kandaháru. Hneď som dal výpoveď. Nedám sa predsa zastreliť. Talibanci na juhu útočia na všetko, čo znamená pokrok,“ hovorí 26-ročný Tariq, ktorý si po výpovedi z práce privyrába ako náš vodič.
Jún bol najkrvavejším mesiacom od zvrhnutia talibanského režimu. Zahynulo 45 vojakov koaličných síl, viac ako v Iraku. Podľa agentúry AP americké ministerstvo obrany predpokladá, že Taliban bude útočiť ešte častejšie, pretože sa jeho bojovníci „zjednotili do húževnatého odporu“. Pritom už teraz počet útokov oproti vlaňajšku vzrástol o 40 percent. Dôkazom rastúcej sily Talibanu bol nedávny útok na väzenie v Kandaháre, odkiaľ utieklo takmer tisíc trestancov. Veľkú časť z nich tvorili bojovníci Talibanu. Afganský prezident a americkí generáli hovoria, že vinu za tento vývoj nesie pakistanská vláda a jej koketovanie s radikálnymi islamistami. Tí si na pakistanskej strane hraníc vybudovali základne a z nich podnikajú výpady do Afganistanu.
.noví Afganci
Napriek všetkému sa Kábul očividne mení. Bilbordy s národným hrdinom Masúdom, veliteľom protitalibanského odboja, ktorými bolo mesto pred pár rokmi doslova obložené, vystriedali bilbordy mobilných operátorov. Afganci zbožňujú techniku. Keď už civilisti nemusia používať zbrane, majú mobily. Pre istotu dva, s najmodernejšími funkciami. Na rozbitých cestách drahé terénne autá predbiehajú káričky so somármi. Nakúpiť dnes môžete v malých obchodíkoch či dielňach, ktoré sú tematicky rozdelené po uliciach. Stačí zájsť na ulicu mäsiarsku, kvetinovú, nábytkovú či pneumatikovú. Ale môžete si vybrať aj moderný obchodný dom alebo supermarket či butik.
Popri smetiskách, kde nomádi pasú svoje kozy, stoja nevkusne prezdobené vily tých, čo ťažia zo stále neprehľadnej situácie. Moderné presklené schodiská skombinované s antickými stĺpmi, všetko za vysokými múrmi. „Do domu investujú dva milióny dolárov, ale na vyasfaltovanie cesty pred domom je im ľúto dať dve tísícky,“ sťažuje sa Tariq, keď sa jeho autom hrkoceme po neasfaltovaných bočných cestách. Tariq býva s rodičmi na jednom zo sídlisk zvaných mikrorajóny, ktoré sú v Kábule poslednou spomienkou na pobyt sovietskych vojsk. „Rusi robili veľa pre chudobných ľudí. Napríklad pre nich stavali domy. Nie ako Američania,“ myslí si. Na zlé sa v Afganistane zabúda rýchlo, paneláky však zostali. Sú hmatateľnejšie ako tabule s logami zahraničných donorov, vrátane americkej vlády, ktorá sponzoruje vzdelávacie a sociálne programy.
V Kábule je asi desiatka reštaurácií, kam chodia najmä pracovníci medzinárodných organizácií. Bezpečnosťou sa ospravedlní aj istá dávka neokolonializmu, lebo tam majú prístup len držitelia zahraničných pasov. Reštaurácie s čínskou, francúzskou, libanonskou, talianskou či mexickou kuchyňou ponúkajú jedlá, ktoré síce nespĺňajú kvalitu pôvodnej kuchyne, zato však cenami dosahujú a dokonca často prevyšujú západnú Európu. Nemajú vývesný štít s názvom, ale spoľahlivo ich nájdete podľa skupiny ozbrojencov, súkromnej strážnej služby, ktorá chráni vchod, často navyše krytý valmi z vriec s pieskom. Prechod cez dvoje železných dverí, skener, kontrola tašiek a obhliadka, či nemáte pod šatami zbraň – bežná súčasť návštevy reštaurácie.
.vdovy v modrom a deti ulice
Bežná súčasť návštevy ulice je zase iná. „One dollar, one dollar,“ detská rúčka vám šermuje pod nosom novinami, pohľadnicami, starými žuvačkami. Úpenlivý pohľad vystrieda naliehanie. Dieťa sa nedá odbiť, jednoducho sa na vás zavesí.
Jedným z najvážnejších následkov dlhoročnej vojny je to, že množstvo rodín ostalo bez mužov a otcov živiteľov. Pre vdovy je extrémne ťažké nájsť si prácu, keďže celá generácia žien nemala prístup k vzdelaniu a zamestnaniu. Ak sa o ne nepostará vzdialenejšia rodina, môžu len žobrať na ulici. Modré kôpky nešťastia – vdovy zahalené v modrých burkách, sedia pri okrajoch ciest, často medzi autami na rušných uliciach a naťahujú ruku. Ďalšou možnosťou je poslať zarábať na ulicu deti. Zarábajú predajom zápaliek, žuvačiek, plastových obalov či starých časopisov a kníh, ktoré tu zostali po zahraničných hosťoch. Niektoré sa prehrabávajú na všadeprítomných smetiskách v nádeji, že nájdu cenný tovar a ten výhodne predajú priekupníkovi. Tvrdé žuvačky po záručnej lehote si kúpi málokto...
Štrnásťročný Faríd s telesným handicapom, ktorý je z 8-člennej rodiny bez otca, má šťastie. Dostal sa medzi 4 000 detí z ulice, o ktoré sa v Kábule stará nezisková organizácia Aschiana. „Naša pomoc je len kvapkou v mori,“ hovorí zakladateľ centra Mohammed Yousuf. Odhaduje, že len v Kábule je 30 000 detí, ktoré namiesto školy zabezpečujú obživu pre svoju rodinu. Deťom poskytujú v Aschiane základné vzdelanie, umelecké a športové krúžky a výučbu praktických zručností, ktoré im pomôžu získať v budúcnosti lepšiu prácu. „Naším cieľom je dostať dieťa z ulice natrvalo,“ hovorí Mohammed. Hľadajú sa preto individuálni darcovia, ktorí si „adoptujú dieťa“: prispejú rodine dieťaťa 20 USD mesačne a tým jej umožnia poslať dieťa do štátnej školy. Dieťa nemusí pracovať, pretože 20 USD je maximálna suma, ktorú by na ulici zarobilo. V sponzorskom programe je dnes 270 detí, z toho 25 vďaka podpore slovenských darcov.
.slovenský tréning novinárov
Náš tlmočník Poyan má 22 rokov. Študuje techniku na univerzite, zároveň si privyrába ako tlmočník, počas dňa na americkej ambasáde pre diplomatov, v podvečer na našom kurze pre študentky žurnalistiky. Má trendové tričko, rifle, hodinky, americký prízvuk, inteligentný prejav. Ťažko uveriť, že nejde o amerického študenta, ale o chlapca z Kábulu, čo nikdy nevycestoval z krajiny, ktorá ešte pred siedmymi rokmi pripomínala pravidlami stredovek a bola zničená dvomi dekádami vojen.
Poyan nie je v mladej generácii výnimkou. Tá znamená pre krajinu jeden z najväčších kapitálov. Pokiaľ by sa však situácia v krajine zhoršovala, hrozí zase odliv mozgov. Počas vedenia vzdelávacích kurzov na fakulte žurnalistiky v spolupráci so Slovenským rozhlasom, ale aj kurzov pre mladé dievčatá bez vyššieho vzdelania, sme stretli množstvo mladých ľudí dychtivých po vzdelaní. Chlapcom sebavedomie nechýba, tak ako nechýba celej mužskej afganskej populácii. Teoreticky sa cítia pripravení pre prácu budúcich novinárov, obmedzuje ich fakt, že škola nemá okrem počítačov žiadnu techniku. Keď sa naučia robiť s prinesenými nahrávacími zariadeniami, sú schopní zo dňa na deň priniesť a zostrihať reportáž o problémoch vody v Kábule a získať pre interview expertov, pracovníkov ministerstiev či vybehnúť sa spýtať na problémy s vodou miestnych ľudí, čo žijú na kopcoch okolo mesta.
S dievčatami treba pracovať úplne inak. Už to, že uvažujú o práci novinárok, je na afganské pomery veľmi sebavedomé. Keď však majú prvý krát čítať prinesené správy nahlas, ledva sa dokážu nadýchnuť a tichým hláskom predniesť text bez toho, aby sa prepadli od hanby. Po pár dňoch povzbudzovania a hlasových cvičení z nich predsa len dostaneme súvislý zvukový prejav, v dvoch prípadoch aj vyslovene mikrofonický. Istota v prezentácii však nie je ich jediný hendikep. Máloktorá z nich si vie predstaviť, že by ju rodičia pustili robiť rozhovory s cudzími ľuďmi, alebo že by jej dovolili ukázať sa na obrazovke. Ako domácu úlohu prinesie jedna študentka spracovanú story o vražde majiteľky súkromnej rozhlasovej stanice Rádio Peace v provincii Parwan v roku 2007, ktorá sa stala len týždeň po vražde populárnej 22-ročnej televíznej moderátorky, zastrelenej v rodičovskom dome v Kábule.
.mister Friend, bakshis!
Pri odchode na letisku od nás zástupca ministerstva vnútra pýta kartu cudzinca, opečiatkovanú pred odchodom na ministerstve. Problém je, že nám ju pri príchode nikto nedal. To však nezaujíma ani jeho, ani načúvajúceho colníka, ktorý k jeho rade, nech sa vydáme naspäť do mesta po pečiatku, pridá povzbudivé „Inak váš let bude zrušený“. Vybaviť čokoľvek v krátkom čase na ministerstve okolo poludnia je nemožné, a preto sa pokorne ospravedlňujeme a pýtame sa na náhradné riešenia. Tými sú, samozrejme, bakshis pre colníka, ktorý nás pustí. Neskôr zistí, že dostal málo, a príde si vypýtať viac. Pracovník ministerstva vnútra medzitým príde, že máme zaplatiť ďalšiemu colníkovi, ktorý dáva pečiatku do pasu. Následne si peniaze vypýtajú pracovníci, čo bezpečnostnou páskou označia kufre. Neunúvajú sa vydať z väčšej bankovky, veď predsa ešte niečo treba dať aj pracovníkom, ktorí nám kufor odnesú pár metrov k odbavovaciemu pultu. Potom zaznie ďalšie neodolateľné „Mister Friend, give me bakshis“ od pracovníka, ktorý vyloží kufor na bežiaci pás.
Je pre nás celkom úľavou nastupovať do lietadla. Na rozlúčku nám máva prezident Karzai z obrovského bilbordu zo steny letiskovej budovy. Aj sa usmieva. Kiežby mal prečo.
Autorka pracuje v organizácii Človek v ohrození
.pádom Talibanu v roku 2001 dostal Afganistan jedinečnú príležitosť využiť pozornosť medzinárodného spoločenstva a vymaniť sa z bludného kruhu vnútorných konfliktov posledných desaťročí. Po siedmich rokoch medzinárodného úsilia o obnovu a rozvoj však čelí pesimistickým predpovediam budúcnosti. Afganistan je dnes najchudobnejšou krajinou mimo oblastí subsaharskej Afriky.
.tri správy
Nasvedčujú tomu aj tri agentúrne správy z jediného dňa – 13. júla. Afganské a Američanmi vedené spojenecké sily zabili počas bojov za uplynulé dva dni na juhu krajiny v provincii Helmand najmenej 40 militantov. Spojené štáty americké zvažujú stiahnutie časti svojich bojových síl z Iraku od septembra tohto roku. Vedie ich k tomu najmä naliehavá potreba vyslať posily do Afganistanu. Počas mája a júna zahynulo v Afganistane viac Američanov a spojeneckých vojakov ako v Iraku a v júli tento trend pokračuje. A do tretice: Pri samovražednom útoku v južnej provincii Uruzgan zahynulo najmenej 17 civilistov, prevažne detí, a štyria policajti.
Napriek miliónom dolárov, ktoré sa vynakladajú na boj s narkotikami, produkcia ópia v krajine rastie. Z Afganistanu dnes pochádza 92 % svetovej produkcie ópia, čo je viac ako za vlády Talibanu. Ekonomika sa obnovuje pomaly a mnohí obyvatelia ešte nepocítili výraznejšie zlepšenie. Útoky militantov sa množia najmä v južných provinciách, ale aj v hlavnom meste Kábul, kde si nedávny samovražedný útok na indickú ambasádu vyžiadal 41 obetí. Afganistan je na nebezpečnej križovatke, z ktorej by mohol opäť spadnúť do chaosu predchádzajúcich rokov.
.rastúca sila Talibanu
V Kábule to vidieť. Ulice hlavného mesta sú plné policajtov, každých dvadsať metrov hliadka so samopalom. Na každej križovatke stojí auto s guľometom na korbe. Keďže ubehlo len pár týždňov od posledného atentátu na prezidenta Karzaia, panuje opatrnosť. Až taká, že keď som pri náhodnom fotení pouličného ruchu cez okienko auta spravila záber cyklistu pred múrmi holandského veľvyslanectva, do pár sekúnd ma ozbrojenci z ochranky vytiahli z auta. Nasledoval výsluch, kontrola pasov, príkaz vymazať záber – a potom slušné ospravedlnenie: „Viete, pani, bezpečnostných opatrení nie je nikdy dosť.“ Viem. Samovražedný útok na indické veľvyslanectvo zo 7. júla im dáva za pravdu. Pri mojej poslednej návšteve Kábulu som bývala v hoteli len niekoľko desiatok metrov od miesta výbuchu. Pred veľvyslanectvom sa každý deň hadil rad čakajúcich na víza. A tak tam po útoku zostalo 41 mŕtvych a 150 zranených – najväčší počet obetí v Kábule od roku 2001.
Ešte horšie je v južných oblastiach Afganistanu. „Japonská firma, pre ktorú som v Kábule pracoval ako technik, ma chce presunúť na nové telekomunikačné projekty do Kandaháru. Hneď som dal výpoveď. Nedám sa predsa zastreliť. Talibanci na juhu útočia na všetko, čo znamená pokrok,“ hovorí 26-ročný Tariq, ktorý si po výpovedi z práce privyrába ako náš vodič.
Jún bol najkrvavejším mesiacom od zvrhnutia talibanského režimu. Zahynulo 45 vojakov koaličných síl, viac ako v Iraku. Podľa agentúry AP americké ministerstvo obrany predpokladá, že Taliban bude útočiť ešte častejšie, pretože sa jeho bojovníci „zjednotili do húževnatého odporu“. Pritom už teraz počet útokov oproti vlaňajšku vzrástol o 40 percent. Dôkazom rastúcej sily Talibanu bol nedávny útok na väzenie v Kandaháre, odkiaľ utieklo takmer tisíc trestancov. Veľkú časť z nich tvorili bojovníci Talibanu. Afganský prezident a americkí generáli hovoria, že vinu za tento vývoj nesie pakistanská vláda a jej koketovanie s radikálnymi islamistami. Tí si na pakistanskej strane hraníc vybudovali základne a z nich podnikajú výpady do Afganistanu.
.noví Afganci
Napriek všetkému sa Kábul očividne mení. Bilbordy s národným hrdinom Masúdom, veliteľom protitalibanského odboja, ktorými bolo mesto pred pár rokmi doslova obložené, vystriedali bilbordy mobilných operátorov. Afganci zbožňujú techniku. Keď už civilisti nemusia používať zbrane, majú mobily. Pre istotu dva, s najmodernejšími funkciami. Na rozbitých cestách drahé terénne autá predbiehajú káričky so somármi. Nakúpiť dnes môžete v malých obchodíkoch či dielňach, ktoré sú tematicky rozdelené po uliciach. Stačí zájsť na ulicu mäsiarsku, kvetinovú, nábytkovú či pneumatikovú. Ale môžete si vybrať aj moderný obchodný dom alebo supermarket či butik.
Popri smetiskách, kde nomádi pasú svoje kozy, stoja nevkusne prezdobené vily tých, čo ťažia zo stále neprehľadnej situácie. Moderné presklené schodiská skombinované s antickými stĺpmi, všetko za vysokými múrmi. „Do domu investujú dva milióny dolárov, ale na vyasfaltovanie cesty pred domom je im ľúto dať dve tísícky,“ sťažuje sa Tariq, keď sa jeho autom hrkoceme po neasfaltovaných bočných cestách. Tariq býva s rodičmi na jednom zo sídlisk zvaných mikrorajóny, ktoré sú v Kábule poslednou spomienkou na pobyt sovietskych vojsk. „Rusi robili veľa pre chudobných ľudí. Napríklad pre nich stavali domy. Nie ako Američania,“ myslí si. Na zlé sa v Afganistane zabúda rýchlo, paneláky však zostali. Sú hmatateľnejšie ako tabule s logami zahraničných donorov, vrátane americkej vlády, ktorá sponzoruje vzdelávacie a sociálne programy.
V Kábule je asi desiatka reštaurácií, kam chodia najmä pracovníci medzinárodných organizácií. Bezpečnosťou sa ospravedlní aj istá dávka neokolonializmu, lebo tam majú prístup len držitelia zahraničných pasov. Reštaurácie s čínskou, francúzskou, libanonskou, talianskou či mexickou kuchyňou ponúkajú jedlá, ktoré síce nespĺňajú kvalitu pôvodnej kuchyne, zato však cenami dosahujú a dokonca často prevyšujú západnú Európu. Nemajú vývesný štít s názvom, ale spoľahlivo ich nájdete podľa skupiny ozbrojencov, súkromnej strážnej služby, ktorá chráni vchod, často navyše krytý valmi z vriec s pieskom. Prechod cez dvoje železných dverí, skener, kontrola tašiek a obhliadka, či nemáte pod šatami zbraň – bežná súčasť návštevy reštaurácie.
.vdovy v modrom a deti ulice
Bežná súčasť návštevy ulice je zase iná. „One dollar, one dollar,“ detská rúčka vám šermuje pod nosom novinami, pohľadnicami, starými žuvačkami. Úpenlivý pohľad vystrieda naliehanie. Dieťa sa nedá odbiť, jednoducho sa na vás zavesí.
Jedným z najvážnejších následkov dlhoročnej vojny je to, že množstvo rodín ostalo bez mužov a otcov živiteľov. Pre vdovy je extrémne ťažké nájsť si prácu, keďže celá generácia žien nemala prístup k vzdelaniu a zamestnaniu. Ak sa o ne nepostará vzdialenejšia rodina, môžu len žobrať na ulici. Modré kôpky nešťastia – vdovy zahalené v modrých burkách, sedia pri okrajoch ciest, často medzi autami na rušných uliciach a naťahujú ruku. Ďalšou možnosťou je poslať zarábať na ulicu deti. Zarábajú predajom zápaliek, žuvačiek, plastových obalov či starých časopisov a kníh, ktoré tu zostali po zahraničných hosťoch. Niektoré sa prehrabávajú na všadeprítomných smetiskách v nádeji, že nájdu cenný tovar a ten výhodne predajú priekupníkovi. Tvrdé žuvačky po záručnej lehote si kúpi málokto...
Štrnásťročný Faríd s telesným handicapom, ktorý je z 8-člennej rodiny bez otca, má šťastie. Dostal sa medzi 4 000 detí z ulice, o ktoré sa v Kábule stará nezisková organizácia Aschiana. „Naša pomoc je len kvapkou v mori,“ hovorí zakladateľ centra Mohammed Yousuf. Odhaduje, že len v Kábule je 30 000 detí, ktoré namiesto školy zabezpečujú obživu pre svoju rodinu. Deťom poskytujú v Aschiane základné vzdelanie, umelecké a športové krúžky a výučbu praktických zručností, ktoré im pomôžu získať v budúcnosti lepšiu prácu. „Naším cieľom je dostať dieťa z ulice natrvalo,“ hovorí Mohammed. Hľadajú sa preto individuálni darcovia, ktorí si „adoptujú dieťa“: prispejú rodine dieťaťa 20 USD mesačne a tým jej umožnia poslať dieťa do štátnej školy. Dieťa nemusí pracovať, pretože 20 USD je maximálna suma, ktorú by na ulici zarobilo. V sponzorskom programe je dnes 270 detí, z toho 25 vďaka podpore slovenských darcov.
.slovenský tréning novinárov
Náš tlmočník Poyan má 22 rokov. Študuje techniku na univerzite, zároveň si privyrába ako tlmočník, počas dňa na americkej ambasáde pre diplomatov, v podvečer na našom kurze pre študentky žurnalistiky. Má trendové tričko, rifle, hodinky, americký prízvuk, inteligentný prejav. Ťažko uveriť, že nejde o amerického študenta, ale o chlapca z Kábulu, čo nikdy nevycestoval z krajiny, ktorá ešte pred siedmymi rokmi pripomínala pravidlami stredovek a bola zničená dvomi dekádami vojen.
Poyan nie je v mladej generácii výnimkou. Tá znamená pre krajinu jeden z najväčších kapitálov. Pokiaľ by sa však situácia v krajine zhoršovala, hrozí zase odliv mozgov. Počas vedenia vzdelávacích kurzov na fakulte žurnalistiky v spolupráci so Slovenským rozhlasom, ale aj kurzov pre mladé dievčatá bez vyššieho vzdelania, sme stretli množstvo mladých ľudí dychtivých po vzdelaní. Chlapcom sebavedomie nechýba, tak ako nechýba celej mužskej afganskej populácii. Teoreticky sa cítia pripravení pre prácu budúcich novinárov, obmedzuje ich fakt, že škola nemá okrem počítačov žiadnu techniku. Keď sa naučia robiť s prinesenými nahrávacími zariadeniami, sú schopní zo dňa na deň priniesť a zostrihať reportáž o problémoch vody v Kábule a získať pre interview expertov, pracovníkov ministerstiev či vybehnúť sa spýtať na problémy s vodou miestnych ľudí, čo žijú na kopcoch okolo mesta.
S dievčatami treba pracovať úplne inak. Už to, že uvažujú o práci novinárok, je na afganské pomery veľmi sebavedomé. Keď však majú prvý krát čítať prinesené správy nahlas, ledva sa dokážu nadýchnuť a tichým hláskom predniesť text bez toho, aby sa prepadli od hanby. Po pár dňoch povzbudzovania a hlasových cvičení z nich predsa len dostaneme súvislý zvukový prejav, v dvoch prípadoch aj vyslovene mikrofonický. Istota v prezentácii však nie je ich jediný hendikep. Máloktorá z nich si vie predstaviť, že by ju rodičia pustili robiť rozhovory s cudzími ľuďmi, alebo že by jej dovolili ukázať sa na obrazovke. Ako domácu úlohu prinesie jedna študentka spracovanú story o vražde majiteľky súkromnej rozhlasovej stanice Rádio Peace v provincii Parwan v roku 2007, ktorá sa stala len týždeň po vražde populárnej 22-ročnej televíznej moderátorky, zastrelenej v rodičovskom dome v Kábule.
.mister Friend, bakshis!
Pri odchode na letisku od nás zástupca ministerstva vnútra pýta kartu cudzinca, opečiatkovanú pred odchodom na ministerstve. Problém je, že nám ju pri príchode nikto nedal. To však nezaujíma ani jeho, ani načúvajúceho colníka, ktorý k jeho rade, nech sa vydáme naspäť do mesta po pečiatku, pridá povzbudivé „Inak váš let bude zrušený“. Vybaviť čokoľvek v krátkom čase na ministerstve okolo poludnia je nemožné, a preto sa pokorne ospravedlňujeme a pýtame sa na náhradné riešenia. Tými sú, samozrejme, bakshis pre colníka, ktorý nás pustí. Neskôr zistí, že dostal málo, a príde si vypýtať viac. Pracovník ministerstva vnútra medzitým príde, že máme zaplatiť ďalšiemu colníkovi, ktorý dáva pečiatku do pasu. Následne si peniaze vypýtajú pracovníci, čo bezpečnostnou páskou označia kufre. Neunúvajú sa vydať z väčšej bankovky, veď predsa ešte niečo treba dať aj pracovníkom, ktorí nám kufor odnesú pár metrov k odbavovaciemu pultu. Potom zaznie ďalšie neodolateľné „Mister Friend, give me bakshis“ od pracovníka, ktorý vyloží kufor na bežiaci pás.
Je pre nás celkom úľavou nastupovať do lietadla. Na rozlúčku nám máva prezident Karzai z obrovského bilbordu zo steny letiskovej budovy. Aj sa usmieva. Kiežby mal prečo.
Autorka pracuje v organizácii Človek v ohrození
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.