Novej knihe Laca Kováča som vďačný za to, že mi pripomenula, kto vlastne som.
Kniha Ladislava Kováča Closing Human Evolution: Life in the Ultimate Age, ktorá vyšla v tomto roku vo vydavateľstve Springer (v rámci série Springer Briefs in Evolutionary Biology), rozhodne nesrší optimizmom. Uzatvorenie ľudskej evolúcie a život v záverečnej ére síce nemusia byť nevyhnutne pesimistickými témami, ale ak sa ľudská evolúcia uzatvára práve teraz a záverečná éra nemá trvať dlhšie ako niekoľko desiatok rokov, tak to asi naozaj nie je dôvod na radosť. Ešte šťastie, že sa dá so závermi autora nesúhlasiť.
Nesúhlas so závermi však neznamená nesúhlas s celou knihou. Často to znamená – a v tomto prípade to platí celkom určite – že na mnohých miestach súhlasíte úplne, na na iných menej a len na niektorých vôbec nie. A ak je autorom knihy niekto, koho si naozaj vážite, potom je súhlas aj nesúhlas zaujímavým intelektuálnym zážitkom.
tri vety
Kováčova kniha je komponovaná ako hudobná skladba. Po úvodnom prelúdiu nasledujú tri symfonické vety a nakoniec prichádza krátke finále. Každá veta či kapitola má svoj vlastný hlavný motív, do ktorého sú votkané ďalšie motívy, často vo forme citácií veľkého množstva veľmi rôznorodých textov (obrovská sčítanosť autora je zrejmá prakticky z každej stránky). Jednotlivé hlasy pritom niekedy znejú v dokonalom súzvuku, inokedy si zámerne protirečia.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.