Slovenský cestovateľ je čudné spojenie, hádam aj oxymoron. Nebolo v našej histórii veľa takých, čo by cestovali len pre to, aby dychtivo poznávali svet a písali o tom aj knižky.
Dôvodov môže byť viacero – naša mentalita, ktorá nie je príliš naklonená cestovaniu, ale svoju úlohu zohrali celkom isto aj peniaze. Tí, čo boli literárne zdatní, zväčša na cestovanie nemali. Prví slovenskí spisovatelia boli zväčša kňazi a z ich príjmov na cestovanie nezvyšovalo. Cestovali síce slovenskí remeselníci, drotári, roľníci, ale oni – až na výnimky –cestopisy nevydávali.
Samozrejme, boli aj výnimky. Napríklad taký Ján Kollár.
.kollár – slovanský cestovateľ
Štyridsaťosemročný Kollár cítil únavu zo svojho náročnej práce – bol farárom vo veľkej evanjelickej farnosti v Budapešti. Unavovala ho aj „maďarománia“ a chcel sa veľmi vyhnúť cirkevnému konventu, na ktorom sa mali spojiť evanjelickí Maďari s kalvínmi. Preto prijal pozvanie na svadbu svojho známeho do Štajerska a urobil si odbočku až do Benátok. Považoval za svoju vlasteneckú povinnosť podrobne cestu literárne opísať. Bránil sa však tomu, že by písal len akýsi cestopis: „Já nepodávám zde všeobecná pravidla cestovatelům a milovnikům přírody, ani zákony umělcům a posudníkům podle řemesla, jimiž by se oni říditi měli: nýbrž vyjádřuji toliko to, co při tom mého jest, co jsem já sám při těchto věcech cítil a myslel, jak se zde zevnitřní svět v zrcadle mé duše ukazoval a zodrážel.“
Kollár si chcel síce oddýchnuť od zápasu za slovanstvo, ale celá jeho cesta do „hornej Itálie, Tyrolska a Bavorska“ je cestou národného buditeľa, nie cestovateľa. Všíma si, ako v hostincoch reagujú na jeho slovanskú reč, všade pátra po ľuďoch slovanského pôvodu, analyzuje názvy a hľadá v nich slovanský pôvod, všíma si, kde možno nájsť slovanské noviny. Ani v Benátkach nezabudne byť najmä Slovanom: „V Benátkach se nyní ještě asi 103 rozličných chrámův a chrámkův nalézá: my jsme jen nejpamatnější a obzvláště ty navštívili, které se slavjanským životem ve zvazku nějakém stojí...“
Kollárovi sa pre chýbajúce doklady nepodarilo dostať do Ríma či do južného Talianska, ale napokon ani neľutoval, lebo veď v týchto oblastiach Talianska je „méně slavjanských živlův, rumův a jmen místních“. Jeho cestopis je ťažko čitateľný, účel neposvätil prostriedky, a tak takmer tristostranový cestopis upadol rýchlo do zabudnutia.
.zechentner na cestách
Lekár a spisovateľ Gustáv Zechenter-Laskomerský mal ako stoličný a neskôr banský lekár dobré príjmy, a tak si mohol dovoliť aj ďaleké cesty. Prvý Zechenterov cestopis, ktorý napísal z Chorvátska (1847), bol ešte plný romantických národnobuditeľských vsuviek. Ale postupne sa Zechenter odromantizúval a využíval svoje znalosti z prírodovedy, geológie, histórie, aj dojmy a vtipné postrehy. Z talianskych ciest môže pobaviť Zechenterov opis, ako sa kúpalo na benátskom lide: Po tom, čo sa kúpajúci preobliekol v komôrke a odovzdal šaty a všetky drahocennosti zapečatil do obálky s vlastnoručne napísanou adresou, mohol konečne vojsť do vody. „Dnu do mora boli stĺpy a od stĺpa do stĺpa povrazy. Človek, držiac sa povrazu, mohol vniknúť, pokiaľ chcel: ja som až po bradu vliezol. Okolo nás, menovite v kruhu tých stĺpov, križovali pre istotu člnky.“
V roku 1864 podnikol Zechenter loďou cestu do Carihradu a bola to už cesta organizovaná ako hromadný zájazd s presne určeným programom. Zechenter teda cestoval ako moderný turista. Na lodi Bombay boli dva salóny, 32 kabín, kuchyňa s dvoma kuchármi, ktorí varili štyri razy denne pre 170 obyvateľov lode. „Podľa stavu asi takto boli zastúpení: jedno knieža, dvaja profesori, dvaja mestskí úradníci, veľkokupci, fabrikanti po traja, baróni, stavitelia po štyria...“ Na lodi boli aj grófi, študenti, štátni úradníci, advokáti, vojenskí dôstojníci, lekári a kupci. Národností bolo zastúpených veľa, ale najviac bolo Nemcov. Všade, kam loď prišla, už zájazd čakali pripravené fiakre a presne pripravený program. Zechenter takéto organizované cestovanie odporúča, iba pripomína: „Aby každý, kto chce cestovať a dostane do ruky programy ciest, nedržal sa kŕčovite práve na literu tých sľubov. Ale pri tom všetkom takéto, v spoločnosti konané cesty sú z viac príčin veľmi praktické – jedno, že človek mnoho skúsi a vidí, a toto za taký peniaz, žeby to ináč nemohol zakúsiť za dvoj-trojnásobnú cenu, a ďalej má tú výhodu, že príde do styku s rozličnými stavmi spolucestujúcich.“
.cestujúci stolár
Medzi zvláštne úkazy slovenských cestopiscov patrí Daniel Šustek, narodený v roku 1846 v Slovenskej Ľupči, vyučený za nábytkového a stavebného stolára. Šustek sa vydal ako vandrovný tovariš do sveta peši, s palicou v ruke. Cez Ostrihom, Budín prišiel do Merana pri talianskych hraniciach. Už tam ho fascinovali cestovatelia, a tak sa pustil do cestovania aj on. Všade si niečo ako stolár či tesár privyrobil a išiel ďalej. Prešiel Paríž, Carihrad, Egypt, Palestínu, Sýriu a napokon sa vydal do Ameriky, kde sa naveľa aj usadil a začal podnikať.
Necestoval za lepším živobytím ako tisícky slovenských remeselníkov: „Šiel som z pasie, aby som videl nové svety a poznal nových ľudí,“ priznáva. Šustek ako menej zdatný autor písal síce menej pútavo, ale autenticky. O tureckých ženách napríklad napísal: „Nielenže si práškujú tvár, ale maľujú si načierno mihalnice. Obočie si čiernou farbou v prostriedku nad očami spojujú a na bokoch preťahujú až k ušiam. Vidno to dosť dobre cez riedke závoje, ktorými si zastierajú tvár. Vyzerá to síce akosi neprirodzene, ale gusto je gusto a pánom Turkom sa to tak iste páči.“ Šustek bol naozajstný cestovateľ – vnímavý, ochotný zvládať všetky možné cestovateľské útrapy. „Celý boží deň trampotili sme sa v tom piesku a nejedli sme ani hryzu chleba,“ píše o svojom pešom putovaní púšťou k Suezskému prieplavu. „Chýlilo sa už hodne k večeru, a nám ani zďaleka neukazoval sa nijaký domček, kde by sme nočný prítulok boli hľadať mohli: priskorili sme teda kroky naše a stúpali sme dvojnásobným napnutím síl napred... Ale nič a nič! Tichá noc zaťahovala celý obzor, a my stáli sme osamotelí na púšti afrikánskej. ,Kde a ako prenocujeme?´ pýta sa môj kamarát. ,Tu na piesku, pod holým nebom!´ odvetím ja. ,A keď nás ľudožrútska hyena prepadne?´ Ja odvetím, že síce tiež nemám chuti vstúpiť s týmto arcidravcom do bližšej známosti, že ale na všetko musíme byť pripravení. Pomodlili sme sa a položili k sebe otvorené nože a železom obité drúky...“
.nepokojná duša Bencúrova
Martin Kukučín, pravým menom Matej Bencúr, nebol nikdy domased. Študoval v Prahe, svoju lekársku kariéru začínal v Dalmácii na ostrove Brač, odtiaľ sa pobral do Južnej Ameriky. Cestopisy písal z Dalmácie, Patagónie i z Francúzska. Kukučín bol však zvláštny cestovateľ. Viac ako prírodné krásy či pamätihodnosti ho zaujímali praktické veci, dobré jedlo a ešte ľudia. Neuveriteľný je jeho cestopis Dojmy z Francúzska. V lete roku 1922 počas návratu z Južnej Ameriky strávil Kukučín niekoľko týždňov v Paríži. Je to práve v čase, keď toto mesto objavujú mladí Američania a Hemingway píše o Paríži ako o pohyblivom sviatku. Kukučín sa však hnevá: „Paríž patrí Američanom. Majú výhody ako nikdy: oni ich využívajú. Dolár im otvára dvere všade...“
Životom unavený Kukučín šomre na zle prepečenú pečienku, potom na priveľmi bledé pivo, opisuje nepríjemné vybavovačky v banke či colné kontroly. Z návštevy opery mu utkvie najmä to, že tam bol nevhodne oblečený, do Louvru sa dostane náhodou pri zháňaní dáždnika. Z ľudí najviac lipne na partii, ktorá sa utvorila pri plavbe na lodi z Južnej Ameriky.
Paríž mu pripadá malý a nedozretý, hoci pripúšťa, že čakal ešte niečo horšie. Má aj komplexy, keď vidí uvoľnených Američanov: „Ich peniaze, listy a šeky prijímajú skoro s nábožnou úctou. Ľahko sa im rojiť po úradovniach bánk, zhovárať sa veselo, vystupovať sebavedome. Hľadia na nás dobromyseľne, trochu s ľútosťou, ako na bibasov a troškárov, že sme trochu pod závozom, nevieme žiť...“
Kritik Oskár Čepán bol ku Kukučínovi pri tomto cestopise nemilosrdný: obvinil ho z malicherného prakticizmu: „Návštevy kultúrnych a historických pamiatok sa vždy končia tým, že hľadá tichú reštauráciu, kde sa dobre a lacno varí. Potom dopodrobna opíše jedlá v bufetoch, druhy šuniek, syrov a rýb.“
Nuž, nie každý cestopis sa vydarí.
Dôvodov môže byť viacero – naša mentalita, ktorá nie je príliš naklonená cestovaniu, ale svoju úlohu zohrali celkom isto aj peniaze. Tí, čo boli literárne zdatní, zväčša na cestovanie nemali. Prví slovenskí spisovatelia boli zväčša kňazi a z ich príjmov na cestovanie nezvyšovalo. Cestovali síce slovenskí remeselníci, drotári, roľníci, ale oni – až na výnimky –cestopisy nevydávali.
Samozrejme, boli aj výnimky. Napríklad taký Ján Kollár.
.kollár – slovanský cestovateľ
Štyridsaťosemročný Kollár cítil únavu zo svojho náročnej práce – bol farárom vo veľkej evanjelickej farnosti v Budapešti. Unavovala ho aj „maďarománia“ a chcel sa veľmi vyhnúť cirkevnému konventu, na ktorom sa mali spojiť evanjelickí Maďari s kalvínmi. Preto prijal pozvanie na svadbu svojho známeho do Štajerska a urobil si odbočku až do Benátok. Považoval za svoju vlasteneckú povinnosť podrobne cestu literárne opísať. Bránil sa však tomu, že by písal len akýsi cestopis: „Já nepodávám zde všeobecná pravidla cestovatelům a milovnikům přírody, ani zákony umělcům a posudníkům podle řemesla, jimiž by se oni říditi měli: nýbrž vyjádřuji toliko to, co při tom mého jest, co jsem já sám při těchto věcech cítil a myslel, jak se zde zevnitřní svět v zrcadle mé duše ukazoval a zodrážel.“
Kollár si chcel síce oddýchnuť od zápasu za slovanstvo, ale celá jeho cesta do „hornej Itálie, Tyrolska a Bavorska“ je cestou národného buditeľa, nie cestovateľa. Všíma si, ako v hostincoch reagujú na jeho slovanskú reč, všade pátra po ľuďoch slovanského pôvodu, analyzuje názvy a hľadá v nich slovanský pôvod, všíma si, kde možno nájsť slovanské noviny. Ani v Benátkach nezabudne byť najmä Slovanom: „V Benátkach se nyní ještě asi 103 rozličných chrámův a chrámkův nalézá: my jsme jen nejpamatnější a obzvláště ty navštívili, které se slavjanským životem ve zvazku nějakém stojí...“
Kollárovi sa pre chýbajúce doklady nepodarilo dostať do Ríma či do južného Talianska, ale napokon ani neľutoval, lebo veď v týchto oblastiach Talianska je „méně slavjanských živlův, rumův a jmen místních“. Jeho cestopis je ťažko čitateľný, účel neposvätil prostriedky, a tak takmer tristostranový cestopis upadol rýchlo do zabudnutia.
.zechentner na cestách
Lekár a spisovateľ Gustáv Zechenter-Laskomerský mal ako stoličný a neskôr banský lekár dobré príjmy, a tak si mohol dovoliť aj ďaleké cesty. Prvý Zechenterov cestopis, ktorý napísal z Chorvátska (1847), bol ešte plný romantických národnobuditeľských vsuviek. Ale postupne sa Zechenter odromantizúval a využíval svoje znalosti z prírodovedy, geológie, histórie, aj dojmy a vtipné postrehy. Z talianskych ciest môže pobaviť Zechenterov opis, ako sa kúpalo na benátskom lide: Po tom, čo sa kúpajúci preobliekol v komôrke a odovzdal šaty a všetky drahocennosti zapečatil do obálky s vlastnoručne napísanou adresou, mohol konečne vojsť do vody. „Dnu do mora boli stĺpy a od stĺpa do stĺpa povrazy. Človek, držiac sa povrazu, mohol vniknúť, pokiaľ chcel: ja som až po bradu vliezol. Okolo nás, menovite v kruhu tých stĺpov, križovali pre istotu člnky.“
V roku 1864 podnikol Zechenter loďou cestu do Carihradu a bola to už cesta organizovaná ako hromadný zájazd s presne určeným programom. Zechenter teda cestoval ako moderný turista. Na lodi Bombay boli dva salóny, 32 kabín, kuchyňa s dvoma kuchármi, ktorí varili štyri razy denne pre 170 obyvateľov lode. „Podľa stavu asi takto boli zastúpení: jedno knieža, dvaja profesori, dvaja mestskí úradníci, veľkokupci, fabrikanti po traja, baróni, stavitelia po štyria...“ Na lodi boli aj grófi, študenti, štátni úradníci, advokáti, vojenskí dôstojníci, lekári a kupci. Národností bolo zastúpených veľa, ale najviac bolo Nemcov. Všade, kam loď prišla, už zájazd čakali pripravené fiakre a presne pripravený program. Zechenter takéto organizované cestovanie odporúča, iba pripomína: „Aby každý, kto chce cestovať a dostane do ruky programy ciest, nedržal sa kŕčovite práve na literu tých sľubov. Ale pri tom všetkom takéto, v spoločnosti konané cesty sú z viac príčin veľmi praktické – jedno, že človek mnoho skúsi a vidí, a toto za taký peniaz, žeby to ináč nemohol zakúsiť za dvoj-trojnásobnú cenu, a ďalej má tú výhodu, že príde do styku s rozličnými stavmi spolucestujúcich.“
.cestujúci stolár
Medzi zvláštne úkazy slovenských cestopiscov patrí Daniel Šustek, narodený v roku 1846 v Slovenskej Ľupči, vyučený za nábytkového a stavebného stolára. Šustek sa vydal ako vandrovný tovariš do sveta peši, s palicou v ruke. Cez Ostrihom, Budín prišiel do Merana pri talianskych hraniciach. Už tam ho fascinovali cestovatelia, a tak sa pustil do cestovania aj on. Všade si niečo ako stolár či tesár privyrobil a išiel ďalej. Prešiel Paríž, Carihrad, Egypt, Palestínu, Sýriu a napokon sa vydal do Ameriky, kde sa naveľa aj usadil a začal podnikať.
Necestoval za lepším živobytím ako tisícky slovenských remeselníkov: „Šiel som z pasie, aby som videl nové svety a poznal nových ľudí,“ priznáva. Šustek ako menej zdatný autor písal síce menej pútavo, ale autenticky. O tureckých ženách napríklad napísal: „Nielenže si práškujú tvár, ale maľujú si načierno mihalnice. Obočie si čiernou farbou v prostriedku nad očami spojujú a na bokoch preťahujú až k ušiam. Vidno to dosť dobre cez riedke závoje, ktorými si zastierajú tvár. Vyzerá to síce akosi neprirodzene, ale gusto je gusto a pánom Turkom sa to tak iste páči.“ Šustek bol naozajstný cestovateľ – vnímavý, ochotný zvládať všetky možné cestovateľské útrapy. „Celý boží deň trampotili sme sa v tom piesku a nejedli sme ani hryzu chleba,“ píše o svojom pešom putovaní púšťou k Suezskému prieplavu. „Chýlilo sa už hodne k večeru, a nám ani zďaleka neukazoval sa nijaký domček, kde by sme nočný prítulok boli hľadať mohli: priskorili sme teda kroky naše a stúpali sme dvojnásobným napnutím síl napred... Ale nič a nič! Tichá noc zaťahovala celý obzor, a my stáli sme osamotelí na púšti afrikánskej. ,Kde a ako prenocujeme?´ pýta sa môj kamarát. ,Tu na piesku, pod holým nebom!´ odvetím ja. ,A keď nás ľudožrútska hyena prepadne?´ Ja odvetím, že síce tiež nemám chuti vstúpiť s týmto arcidravcom do bližšej známosti, že ale na všetko musíme byť pripravení. Pomodlili sme sa a položili k sebe otvorené nože a železom obité drúky...“
.nepokojná duša Bencúrova
Martin Kukučín, pravým menom Matej Bencúr, nebol nikdy domased. Študoval v Prahe, svoju lekársku kariéru začínal v Dalmácii na ostrove Brač, odtiaľ sa pobral do Južnej Ameriky. Cestopisy písal z Dalmácie, Patagónie i z Francúzska. Kukučín bol však zvláštny cestovateľ. Viac ako prírodné krásy či pamätihodnosti ho zaujímali praktické veci, dobré jedlo a ešte ľudia. Neuveriteľný je jeho cestopis Dojmy z Francúzska. V lete roku 1922 počas návratu z Južnej Ameriky strávil Kukučín niekoľko týždňov v Paríži. Je to práve v čase, keď toto mesto objavujú mladí Američania a Hemingway píše o Paríži ako o pohyblivom sviatku. Kukučín sa však hnevá: „Paríž patrí Američanom. Majú výhody ako nikdy: oni ich využívajú. Dolár im otvára dvere všade...“
Životom unavený Kukučín šomre na zle prepečenú pečienku, potom na priveľmi bledé pivo, opisuje nepríjemné vybavovačky v banke či colné kontroly. Z návštevy opery mu utkvie najmä to, že tam bol nevhodne oblečený, do Louvru sa dostane náhodou pri zháňaní dáždnika. Z ľudí najviac lipne na partii, ktorá sa utvorila pri plavbe na lodi z Južnej Ameriky.
Paríž mu pripadá malý a nedozretý, hoci pripúšťa, že čakal ešte niečo horšie. Má aj komplexy, keď vidí uvoľnených Američanov: „Ich peniaze, listy a šeky prijímajú skoro s nábožnou úctou. Ľahko sa im rojiť po úradovniach bánk, zhovárať sa veselo, vystupovať sebavedome. Hľadia na nás dobromyseľne, trochu s ľútosťou, ako na bibasov a troškárov, že sme trochu pod závozom, nevieme žiť...“
Kritik Oskár Čepán bol ku Kukučínovi pri tomto cestopise nemilosrdný: obvinil ho z malicherného prakticizmu: „Návštevy kultúrnych a historických pamiatok sa vždy končia tým, že hľadá tichú reštauráciu, kde sa dobre a lacno varí. Potom dopodrobna opíše jedlá v bufetoch, druhy šuniek, syrov a rýb.“
Nuž, nie každý cestopis sa vydarí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.