Súťaž v streľbe z poplašnej pištole, dostihy na „húpacích konýkoch“, prechod na novú menu. Slnko, víchrica, skvelá hudba. Braňo Jobus s megafónom, jeho brat Andrej v uniforme „minerála multiorganizácie KRIAK,“ atmosféra ako na domácej oslave. Také boli Vrbovské vetry.
Najprv sme do Vrbového prišli vo štvrtok večer. Spolu so Števo Hríbom, Martinom Mojžišom, Dorotou Nvotovou a Richardom Rybníčkom sme boli hosťami besedy Pod lampou. Takúto diskusiu sme už absolvovali nejednu. Vždy to bolo fajn, no táto bola iná. Pódium, na ktorom sme sedeli, bolo postavené na parkovisku pri miestnom „kulturáku“. Za nami bolo plátno, na ktoré sa každý večer od utorka až do piatku premietol film z pojazdného Bažant kinematografu. Pred nami sedelo asi 300 ľudí. Neboli ani tak zvedaví na nás hostí, ako na troch hostiteľov, ktorí boli na pódiu s nami. Väčšina otázok bola adresovaných Braňovi Jobusovi (nikto mu tu nepovie ináč ako „Branuško“), Andrejovi Jobusovi („Pán brat“) a Whiskymu. Celkom oprávnene. To, čo títo traja ľudia (s pomocou Martina Višňovského z Chiki Liki Tu-A a vrbovských nadšencov z „multiorganizácie KRIAK“) vo Vrbovom vytvorili, je pozoruhodné, krásne a dôležité.
.kultúra hrou
„Ked sme my boly deti, maly sme ve Vrbovém kino trikrát za týžden,“ hovorí tvrdým miestnym dialektom Branuško na štvrtkovej diskusii. „Kedy ste vy boly naposledy ve Vrbovém v kine?“, pýta sa tínedžeriek, ktoré sedia v prvej rade. Odpovede sa (podľa ich veku) líšia. Jedna hovorí, že keď mala sedem, iná keď mala päť, ďalšia si nepamätá. „No a preto sme do Vrbového pozvaly kinematograf. Ve Vrbovém je 24 krčiem, ale any jedno kino,“ dodáva.
Počas festivalu Vrbovské vetry sa na pódiu pri kulturáku čítala poézia, vystúpili tu mladé vrbovské kapely, bol tu organový koncert a podlampová debata. A každý večer film. V sobotu festival vyvrcholil koncertom pri futbalovom štadióne a v nedeľu predstavením ochotníckeho divadla v kultúrnom dome. Nevzniklo to všetko „len tak“. Jednak to bol už druhý ročník festivalu, ale čo je dôležitejšie, ide o jednu z množstva kultúrnych aktivít vrbovskej unikátnej „multiorganizácie KRIAK“. Tá vznikla pred mnohými rokmi z iniciatívy bratov Jobusovcov ako výraz ich detsky hravého, no zároveň poetického pohľadu na svet. Niečím to pripomína dianie okolo českého génia Járu Cimrmana, len je to oveľa skutočnejšie. KRIAK zastrešuje množstvo menších organizácií – medzi nimi napríklad Združenie bezpečných strelcov (strieľa sa výlučne z poplašných pištolí, symbolom Združenia je strelou nedotknutý terč) alebo Vrbovskú oslobodzovaciu armádu (jej cieľom je „oslobodiť susedný Prašník od svojej vlastnej nadvlády“).
Okrem toho KRIAK organizuje každoročné „vedecké sympózium“, ktoré o. i. s vedeckou presnosťou dokázalo, že „stred sveta a vesmíru“ je vo Vrbovom (presné miesto označuje „monument“) a veľa ďalších, podobne pôvabných aktivít. Umeleckým vyjadrením KRIAK-u sú kapely Karpatské chrbáty, Vrbovskí víťazi (hrajú výlučne piesne o bezpečnosti pri práci, ich heslom je „Bezpečnosť pri práci je dôležitejšia, než práca sama“), Vrbovské vŕby (hrajú „sedlácku gotiku“) a 13. Batalión (dychovka s nástrojmi vyrobenými z inštalatérskych rúr a splachovacích zariadení). „Precedom“ multiorganizácie je „Húpací konýk“ (pred rokom mal na obecnom úrade vo Vrbovom svadbu s „Húpacú kobylú“ z Prašníka – oddával ich skutočný starosta, po sobáši nasledovala zábava). Boli by to všetko len detské hry dospelých mužov, keby sa to nestalo takou dôležitou súčasťou kultúrneho života Vrbového (a nielen jeho – KRIAK má fanúšikov po celom Slovensku). Pod záštitou „Pána Precedu“ sa vo Vrbovom konajú koncerty, kultúrne akcie, literárne podujatia, programy pre deti – a posledné dva roky aj festival Vrbovské vetry.
.festival hudby a radosci
Keď sme sa do Vrbového vrátili v sobotu popoludní, na parkovisku pri štadióne veselo vyhrávala dychovka Vrbovanka (Branuško: „Vždy hrávajú desi v kúte, včil sme sa rozhodly, že ich zdvihneme hore na pódium.“). Na mieste nás víta Whisky („Dobre, že ste prišli skôr, lebo teraz to bude najlepšie,“ hovorí) a Martin Višňovský, vzápätí stretávame Branuška. Vraj po takýchto akciách vždy stratí hlas – nie zo spievania, ale z hlasného rozprávania – a preto si tentoraz zaobstaral megafón. Pán brat si za pódiom chystá nástroje sofistikovane vyrobené z inštalatérskeho materiálu. Je už v „minerálskej“ uniforme, pretože má každú chvíľu dôjsť k slávnostnému otvoreniu festivalu. Keďže ide o obrad spojený s otvorením veľkého potrubného ventilu a výstrelom z historického dela, organizátori sa rozhodli hneď po slávnostnom otvorení zaradiť do programu slávnostné ukončenie festivalu („Keby sme to nechaly na konyec, musely by sme strielat po polnoci a mnohí by už boly v nálade, a tak by si to patrične neužily,“ hovorí abstinent Branuško). Rany z dela sú ohlušujúce, festival je otvorený a vzápätí ukončený. Program však pokračuje ďalej. Kým za pódiom vystupujú z auta členovia skupiny Buty, na pódiu dochádza k historickej udalosti: prechádza sa na novú menu. Dvaja bradatí minciari z Kremnice tu slávnostne vyrazili prvú mincu 1 VRB, s konverzným kurzom 1 VRB / 20 Sk. Mena sa hneď dostáva do obehu, minciari razia ostošesť.
Kým si Buty chystajú aparatúru, rovno pod pódiom prebieha súťaž v streľbe z poplašnej pištole. Keďže sa zase ani jednému účastníkovi nepodarilo trafiť terč, o víťazovi rozhodlo žrebovanie. Ovácie pre víťazku Terezu sú však napriek tomu obrovské. Vystúpenie Buty otvorilo vypustenie holubíc mieru na znak slovensko-moravského priateľstva, ostravská kapela potom odohrala koncert na želanie. Podľa prianí účastníkov sme tak počuli Františka, Krtka, Mám jednu ruku dlouhou, a ďalšie hity z hrubého spevníka Radeka Pastrnáka. Jedným uchom počúvajúc sa rozprávame s mnohými starými aj úplne novými kamarátmi – ešte aj predajcovia piva a kofoly sú priateľskí a zhovorčiví. „Vyzerá to, že na nás ide búrka,“ prichádza z Jóbovou zvesťou Whisky. „Whisinko, skús sa mýlyt,“ hovorí mu Jobus Brano. Počas dostihov na „húpacích konýkoch“ už vieme to, čo ostatní ešte nie: prekvapením večera bude koncert skupiny Para. Zastavili sa na ceste z Moravy, kde hrali na festivale Colours of Ostrava. Keď začnú hrať, ľudia (ktorých je stále viac) sa potešia a prvýkrát sa nahrnú pod pódium. Para predvedie skvelú šou, ľudia spievajú, Lasky pláva na rukách divákov, všetko vrcholí piesňou Doma dobre, ktorú tak ako na platni s Parou zaspieva jej autor Branuško. „Stred sveta je vo Vrbovom,“ spievame s ním a zdá sa nám, že v tento večer to platí doslova. Festival „hudby a radosci“ je v plnom prúde, tešíme sa na Živé kvety, Slobodku, Chiki Liki Tu-A a Karpatské chrbáty. Lucia Piussi prichádza na pódium a spieva o tom, aký je dnes nádherný deň. Má pravdu, ale trochu ináč, než sa zdalo. Od Záhoria prichádza búrka...
.vietor
„Priatelya, ide na nás búrka,“ hovorí Branuško z pódia po tretej piesni Kvetov, „Ak príde, tak sa šeci chodte skryt na tribúnu.“ Nestačí to ani dopovedať a zdvihne sa prudký vietor. Koncert je prerušený, ľudia odchádzajú na krytú tribúnu, organizátori ratujú nástroje a aparatúru. Keď sa k vetru pridá prudký dážď, zdá sa, že festival skončil.
Na tribúne však vládne krásna atmosféra. Pankáči s čírami, miestni Vrbovčania, festivalová mládež, potrundžení mládenci aj tancachtivé devy robia mexické vlny, spievajú ľudovky, piesne Vrbovských víťazov a Karpatských chrbátov, v klubovej miestnosti vnútri tribúny sa začína reggae diskotéka. Po telefonáte so Slovenským hydrometeorologickým ústavom prináša Whisky dobrú správu: búrka nás chytila len okrajom, pokračuje ďalej a do jednej v noci utíchne aj vietor. Ešte treba prehovoriť zvukára, ktorému zmokla časť aparatúry, dať dokopy to čo je použiteľné, zistiť, či to funguje a Branuško oznamuje spievajúcej tribúne: Hrať sa bude!
Z aparatúry veru veľa neostalo, mixážny pult pred pódiom bolo treba úplne zrušiť, no nakoniec sa to podarilo. Ľudia chcú Živé kvety, no ich bubeníčka je v tom čase už v Bratislave. Tak ju zaskočí Juraj Vitéz zo Slobodky, k Lucii sa pridá Whisky a zaspievajú spolu tri pesničky. Hneď po nich zahrá krátky, intenzívny koncert Slobodná Európa (aj s vokálmi Lucie Piussi). Počúvame správy o tom, že viacerí účastníci Vetrov sa do Vrbového vrátili až od Hlohovca, atmosféra nočného koncertu je neopakovateľná a len ťažko opísateľná. Okolo tretej prichádzajú dvaja mestskí policajti. „Branuško, keby nyečo, tak zavolaj,“ hovoria a uznávajú, že najdôležitejšia kultúrna udalosť vo Vrbovom sa napriek nočnému pokoju jednoducho musí dohrať do konca. Chiki Liki Tu-A, ďalšia hostiteľská kapela hrá napriek neskorej hodine tak sviežo, ako som ich asi doteraz nikdy nepočul. Prichádza trombonista Toto v rôznych kostýmoch a úlohách a s ním obľúbené „Projekty“. Ľudia sa bavia, chlapci hrajú výborne. Možno aj preto, lebo majú okrúhle výročie: je to ich sedemstý koncert. Vystúpením Karpatských chrbátov Vetry vrcholia. V „bekstejdži“ možno stretnúť Tomáša Slobodu, Dorotu Nvotovú, Martina Štempela – muzikantov, ktorí sa tu len zastavili a vzhľadom na silnú atmosféru nedokázali odísť. Lúčime sa s Andrejom, Whiskym a Martinom Višňovským. „Inde by sa už nehralo, ale tu sa mosí,“ hovorí mi Branuško, keď sa lúčime.
Bol to festival s úžasnou atmosférou, dobrou muzikou a s vetrom, ktorý síce spôsobil škody, ale všetkých prítomných stmelil a utužil. „Doma dobre, aha,“ spieval Braňo so skupinou Para. Presne tak nám v tú veternú noc bolo vo Vrbovom. Doma a dobre.
Vrbovské vetry, 12. júl 2008, Vrbové.
Najprv sme do Vrbového prišli vo štvrtok večer. Spolu so Števo Hríbom, Martinom Mojžišom, Dorotou Nvotovou a Richardom Rybníčkom sme boli hosťami besedy Pod lampou. Takúto diskusiu sme už absolvovali nejednu. Vždy to bolo fajn, no táto bola iná. Pódium, na ktorom sme sedeli, bolo postavené na parkovisku pri miestnom „kulturáku“. Za nami bolo plátno, na ktoré sa každý večer od utorka až do piatku premietol film z pojazdného Bažant kinematografu. Pred nami sedelo asi 300 ľudí. Neboli ani tak zvedaví na nás hostí, ako na troch hostiteľov, ktorí boli na pódiu s nami. Väčšina otázok bola adresovaných Braňovi Jobusovi (nikto mu tu nepovie ináč ako „Branuško“), Andrejovi Jobusovi („Pán brat“) a Whiskymu. Celkom oprávnene. To, čo títo traja ľudia (s pomocou Martina Višňovského z Chiki Liki Tu-A a vrbovských nadšencov z „multiorganizácie KRIAK“) vo Vrbovom vytvorili, je pozoruhodné, krásne a dôležité.
.kultúra hrou
„Ked sme my boly deti, maly sme ve Vrbovém kino trikrát za týžden,“ hovorí tvrdým miestnym dialektom Branuško na štvrtkovej diskusii. „Kedy ste vy boly naposledy ve Vrbovém v kine?“, pýta sa tínedžeriek, ktoré sedia v prvej rade. Odpovede sa (podľa ich veku) líšia. Jedna hovorí, že keď mala sedem, iná keď mala päť, ďalšia si nepamätá. „No a preto sme do Vrbového pozvaly kinematograf. Ve Vrbovém je 24 krčiem, ale any jedno kino,“ dodáva.
Počas festivalu Vrbovské vetry sa na pódiu pri kulturáku čítala poézia, vystúpili tu mladé vrbovské kapely, bol tu organový koncert a podlampová debata. A každý večer film. V sobotu festival vyvrcholil koncertom pri futbalovom štadióne a v nedeľu predstavením ochotníckeho divadla v kultúrnom dome. Nevzniklo to všetko „len tak“. Jednak to bol už druhý ročník festivalu, ale čo je dôležitejšie, ide o jednu z množstva kultúrnych aktivít vrbovskej unikátnej „multiorganizácie KRIAK“. Tá vznikla pred mnohými rokmi z iniciatívy bratov Jobusovcov ako výraz ich detsky hravého, no zároveň poetického pohľadu na svet. Niečím to pripomína dianie okolo českého génia Járu Cimrmana, len je to oveľa skutočnejšie. KRIAK zastrešuje množstvo menších organizácií – medzi nimi napríklad Združenie bezpečných strelcov (strieľa sa výlučne z poplašných pištolí, symbolom Združenia je strelou nedotknutý terč) alebo Vrbovskú oslobodzovaciu armádu (jej cieľom je „oslobodiť susedný Prašník od svojej vlastnej nadvlády“).
Okrem toho KRIAK organizuje každoročné „vedecké sympózium“, ktoré o. i. s vedeckou presnosťou dokázalo, že „stred sveta a vesmíru“ je vo Vrbovom (presné miesto označuje „monument“) a veľa ďalších, podobne pôvabných aktivít. Umeleckým vyjadrením KRIAK-u sú kapely Karpatské chrbáty, Vrbovskí víťazi (hrajú výlučne piesne o bezpečnosti pri práci, ich heslom je „Bezpečnosť pri práci je dôležitejšia, než práca sama“), Vrbovské vŕby (hrajú „sedlácku gotiku“) a 13. Batalión (dychovka s nástrojmi vyrobenými z inštalatérskych rúr a splachovacích zariadení). „Precedom“ multiorganizácie je „Húpací konýk“ (pred rokom mal na obecnom úrade vo Vrbovom svadbu s „Húpacú kobylú“ z Prašníka – oddával ich skutočný starosta, po sobáši nasledovala zábava). Boli by to všetko len detské hry dospelých mužov, keby sa to nestalo takou dôležitou súčasťou kultúrneho života Vrbového (a nielen jeho – KRIAK má fanúšikov po celom Slovensku). Pod záštitou „Pána Precedu“ sa vo Vrbovom konajú koncerty, kultúrne akcie, literárne podujatia, programy pre deti – a posledné dva roky aj festival Vrbovské vetry.
.festival hudby a radosci
Keď sme sa do Vrbového vrátili v sobotu popoludní, na parkovisku pri štadióne veselo vyhrávala dychovka Vrbovanka (Branuško: „Vždy hrávajú desi v kúte, včil sme sa rozhodly, že ich zdvihneme hore na pódium.“). Na mieste nás víta Whisky („Dobre, že ste prišli skôr, lebo teraz to bude najlepšie,“ hovorí) a Martin Višňovský, vzápätí stretávame Branuška. Vraj po takýchto akciách vždy stratí hlas – nie zo spievania, ale z hlasného rozprávania – a preto si tentoraz zaobstaral megafón. Pán brat si za pódiom chystá nástroje sofistikovane vyrobené z inštalatérskeho materiálu. Je už v „minerálskej“ uniforme, pretože má každú chvíľu dôjsť k slávnostnému otvoreniu festivalu. Keďže ide o obrad spojený s otvorením veľkého potrubného ventilu a výstrelom z historického dela, organizátori sa rozhodli hneď po slávnostnom otvorení zaradiť do programu slávnostné ukončenie festivalu („Keby sme to nechaly na konyec, musely by sme strielat po polnoci a mnohí by už boly v nálade, a tak by si to patrične neužily,“ hovorí abstinent Branuško). Rany z dela sú ohlušujúce, festival je otvorený a vzápätí ukončený. Program však pokračuje ďalej. Kým za pódiom vystupujú z auta členovia skupiny Buty, na pódiu dochádza k historickej udalosti: prechádza sa na novú menu. Dvaja bradatí minciari z Kremnice tu slávnostne vyrazili prvú mincu 1 VRB, s konverzným kurzom 1 VRB / 20 Sk. Mena sa hneď dostáva do obehu, minciari razia ostošesť.
Kým si Buty chystajú aparatúru, rovno pod pódiom prebieha súťaž v streľbe z poplašnej pištole. Keďže sa zase ani jednému účastníkovi nepodarilo trafiť terč, o víťazovi rozhodlo žrebovanie. Ovácie pre víťazku Terezu sú však napriek tomu obrovské. Vystúpenie Buty otvorilo vypustenie holubíc mieru na znak slovensko-moravského priateľstva, ostravská kapela potom odohrala koncert na želanie. Podľa prianí účastníkov sme tak počuli Františka, Krtka, Mám jednu ruku dlouhou, a ďalšie hity z hrubého spevníka Radeka Pastrnáka. Jedným uchom počúvajúc sa rozprávame s mnohými starými aj úplne novými kamarátmi – ešte aj predajcovia piva a kofoly sú priateľskí a zhovorčiví. „Vyzerá to, že na nás ide búrka,“ prichádza z Jóbovou zvesťou Whisky. „Whisinko, skús sa mýlyt,“ hovorí mu Jobus Brano. Počas dostihov na „húpacích konýkoch“ už vieme to, čo ostatní ešte nie: prekvapením večera bude koncert skupiny Para. Zastavili sa na ceste z Moravy, kde hrali na festivale Colours of Ostrava. Keď začnú hrať, ľudia (ktorých je stále viac) sa potešia a prvýkrát sa nahrnú pod pódium. Para predvedie skvelú šou, ľudia spievajú, Lasky pláva na rukách divákov, všetko vrcholí piesňou Doma dobre, ktorú tak ako na platni s Parou zaspieva jej autor Branuško. „Stred sveta je vo Vrbovom,“ spievame s ním a zdá sa nám, že v tento večer to platí doslova. Festival „hudby a radosci“ je v plnom prúde, tešíme sa na Živé kvety, Slobodku, Chiki Liki Tu-A a Karpatské chrbáty. Lucia Piussi prichádza na pódium a spieva o tom, aký je dnes nádherný deň. Má pravdu, ale trochu ináč, než sa zdalo. Od Záhoria prichádza búrka...
.vietor
„Priatelya, ide na nás búrka,“ hovorí Branuško z pódia po tretej piesni Kvetov, „Ak príde, tak sa šeci chodte skryt na tribúnu.“ Nestačí to ani dopovedať a zdvihne sa prudký vietor. Koncert je prerušený, ľudia odchádzajú na krytú tribúnu, organizátori ratujú nástroje a aparatúru. Keď sa k vetru pridá prudký dážď, zdá sa, že festival skončil.
Na tribúne však vládne krásna atmosféra. Pankáči s čírami, miestni Vrbovčania, festivalová mládež, potrundžení mládenci aj tancachtivé devy robia mexické vlny, spievajú ľudovky, piesne Vrbovských víťazov a Karpatských chrbátov, v klubovej miestnosti vnútri tribúny sa začína reggae diskotéka. Po telefonáte so Slovenským hydrometeorologickým ústavom prináša Whisky dobrú správu: búrka nás chytila len okrajom, pokračuje ďalej a do jednej v noci utíchne aj vietor. Ešte treba prehovoriť zvukára, ktorému zmokla časť aparatúry, dať dokopy to čo je použiteľné, zistiť, či to funguje a Branuško oznamuje spievajúcej tribúne: Hrať sa bude!
Z aparatúry veru veľa neostalo, mixážny pult pred pódiom bolo treba úplne zrušiť, no nakoniec sa to podarilo. Ľudia chcú Živé kvety, no ich bubeníčka je v tom čase už v Bratislave. Tak ju zaskočí Juraj Vitéz zo Slobodky, k Lucii sa pridá Whisky a zaspievajú spolu tri pesničky. Hneď po nich zahrá krátky, intenzívny koncert Slobodná Európa (aj s vokálmi Lucie Piussi). Počúvame správy o tom, že viacerí účastníci Vetrov sa do Vrbového vrátili až od Hlohovca, atmosféra nočného koncertu je neopakovateľná a len ťažko opísateľná. Okolo tretej prichádzajú dvaja mestskí policajti. „Branuško, keby nyečo, tak zavolaj,“ hovoria a uznávajú, že najdôležitejšia kultúrna udalosť vo Vrbovom sa napriek nočnému pokoju jednoducho musí dohrať do konca. Chiki Liki Tu-A, ďalšia hostiteľská kapela hrá napriek neskorej hodine tak sviežo, ako som ich asi doteraz nikdy nepočul. Prichádza trombonista Toto v rôznych kostýmoch a úlohách a s ním obľúbené „Projekty“. Ľudia sa bavia, chlapci hrajú výborne. Možno aj preto, lebo majú okrúhle výročie: je to ich sedemstý koncert. Vystúpením Karpatských chrbátov Vetry vrcholia. V „bekstejdži“ možno stretnúť Tomáša Slobodu, Dorotu Nvotovú, Martina Štempela – muzikantov, ktorí sa tu len zastavili a vzhľadom na silnú atmosféru nedokázali odísť. Lúčime sa s Andrejom, Whiskym a Martinom Višňovským. „Inde by sa už nehralo, ale tu sa mosí,“ hovorí mi Branuško, keď sa lúčime.
Bol to festival s úžasnou atmosférou, dobrou muzikou a s vetrom, ktorý síce spôsobil škody, ale všetkých prítomných stmelil a utužil. „Doma dobre, aha,“ spieval Braňo so skupinou Para. Presne tak nám v tú veternú noc bolo vo Vrbovom. Doma a dobre.
Vrbovské vetry, 12. júl 2008, Vrbové.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.