Prof. Potemkin PhD.

Na tom istom mieste, v tom istom čase. Tentoraz to však nie je naša, ale medzinárodná hanba.

Potemkinovské vedecké megakonferencie sa konajú s ohromujúcou frekvenciou po celom svete. Na tom, že jedna z nich konečne dorazila aj na Slovensko, teda nie je nič zvláštne. Nás sa to vlastne dotýka len okrajovo, pretože jednak do organizácie nemusí byť (a v tomto prípade ani nebol) zapojený nikto z hostiteľskej krajiny, a jednak počet domácich účastníkov môže byť (a v tomto prípade naozaj bol) úplne minimálny. Pokojne by sme teda mohli konštatovať, že ide o globálny problém, ktorý si má riešiť svetová vedecká verejnosť a mávnuť nad tým rukou.

Na druhej strane, keď už ide o celosvetový fenomén a konečne ho tu máme celkom pod nosom, bola by asi škoda nepozrieť sa naň zblízka. Pretože bez priamej účasti sa o tom veľa dozvedieť nedá. Informácie z druhej ruky sa v takýchto prípadoch získavajú dosť ťažko. Väčšina zúčastnených totiž patrí buď k podvodníkom (rôzneho rangu), alebo k podvedeným. A jedni aj druhí majú svoje dôvody o celej záležitosti radšej mlčať než hovoriť.

Podľa certifikátu, ktorý som dostal od organizátorov, som sa počas posledného novembrového víkendu zúčastnil trinástich medzinárodných konferencií. Témy týchto konferencií pokrývali matematiku, elektroniku, biológiu, hydrauliku, marketing, elasticitu, informatiku, poľnohospodártvo, teoretickú fyziku, robotiku, ekonómiu, mechatroniku a mnoho ďalších oblastí. V čase, keď som pri registračnom stolíku preberal certifikát, boli tri z týchto konferencií v plnom prúde. Aspoň teda podľa programu. V skutočnosti boli miestnosti, v ktorých sa mali konferencie konať, úplne prázdne (teda, presne povedané, v troch prednáškových miestnostiach bol dohromady jeden človek).

Osobne mi to nijako zvlášť nevadilo. Ako novinár som nemusel zaplatiť registračný poplatok 250 eur za možnosť počúvať prednášky, ani iných 50 eur za možnosť predniesť svoj vlastný príspevok, ba dokonca ani ďalších 190 eur za to, že môj príspevok bude publikovaný v nejakom časopise. A zdalo sa, že to príliš nevadí ani tým ľuďom, ktorí tam (v celkovom počte menšom ako desať) postávali okolo stolíkov s kávou a skromným občerstvením.

Teda, zjavne im nevadilo tých prvých 250 eur, ktoré zaplatili za možnosť počúvať – nikto z nich sa nijakých prednášok nedožadoval. S tými ďalšími 240 eurami to už bolo trošku iné. Tam sa dožadovali – aj keď väčšinou len tak nesmelo – aspoň základnej informácie o tom, v akom časopise bude ich príspevok publikovaný.