Už od puberty ma zaujímalo, prečo je toľko pesničiek o hoteloch. Od Hotelu California, cez duet Sheryl Crow s Kidom Rockom, hotel je spomenutý niekoľkokrát v tvorbe Richarda Müllera…čo je na tých hoteloch, že to furt pchajú do textov?
A ešte tu máme aj množstvo filmov na čele s Million Dollar Hotelom a na chvoste s Hostelom. Postupne som to začala chápať. Jedna vec je, že nie je hotel ako hotel, a celkom iný zážitok z pobytu v hoteli má človek, keď je tam sám. Ísť na romantiku s partnerom je super, ale je to o romantike s partnerom. Ísť na dovolenku k moru s deckami a bývať pri mori je tiež super, ale spomienky a zážitky sa viažu na more, mušle a predraženú zmrzlinu. Cestovať však za prácou, sám a často, to je niečo iné. Vtedy sa prejaví sila hotela.
Človek zvyknutý na domov vníma cnenie za domovom, ale človek, čo už ani nevie, kde má domov, vníma hotely ako oázy v púšti. Bohužiaľ, nie všetky oázy majú vodu. Niekedy sú to len kaktusy. Ale aj v tom býva ich čaro. Ja v Prahe bývam skoro vždy v hoteloch. Platia to filmári, pre ktorých robím, a väčšinou ide o čisté päťhviezdičkáče. Ak si myslíte, že sa chválim, ste na omyle. Vždy keď ma víta hotelový poslíček s umelým úsmevom na ksichte, spomeniem si na drobného Inda v lacnom hosteli umývajúceho dlážku zvláštne voňajúcim roztokom, ktorý sa klania s plamienkami v očiach a so skutočnou radosťou. Podávajúc slečne kreditku pri ubytúvaní spomeniem si na sympatického tučného budhistu v Nepále, ktorý len mávne rukou na poschodie a povie „Go, choose your room“. Keď sa veziem v zrkadlami obloženom výťahu, spomínam si na rozheglané drevené schody v guesthouse v 4 000 metroch, z ktorých bol magický výhľad. Samozrejme, nie vždy som v 5-hviezdičkáči. To len keď som herečka. Keď som na šnúre s kapelou, sú to väčšinou intráky a robotnícke nocľahárne. Typický suchý vzduch, spoločná kuchynka na chodbe a zelená dlážka v kúpeľni. Na každých dverách nejaké príkazy. Odkladať si topánky a nevydávať zvuky po 22.00, neprať bielizeň na izbách, používať návleky, striedať si službu v kuchynke a v kúpeľni….Sediac včera v mojom päťhviezdičkáči do noci, s nespavosťou, neschopná zapnúť telku, pretože v noci chodia iba horory a kriminálky a ja sa potom bojím, načúvajúc vrčiacej chladničke a neónke nad mojou hlavou, pozorujúc svoj odraz na čiernej obrazovke a jediac odpornú objednanú pizzu, zrazu som dostala chuť napísať pieseň o hoteli. Z odporu k patetizmu radšej píšem článok.
A ešte tu máme aj množstvo filmov na čele s Million Dollar Hotelom a na chvoste s Hostelom. Postupne som to začala chápať. Jedna vec je, že nie je hotel ako hotel, a celkom iný zážitok z pobytu v hoteli má človek, keď je tam sám. Ísť na romantiku s partnerom je super, ale je to o romantike s partnerom. Ísť na dovolenku k moru s deckami a bývať pri mori je tiež super, ale spomienky a zážitky sa viažu na more, mušle a predraženú zmrzlinu. Cestovať však za prácou, sám a často, to je niečo iné. Vtedy sa prejaví sila hotela.
Človek zvyknutý na domov vníma cnenie za domovom, ale človek, čo už ani nevie, kde má domov, vníma hotely ako oázy v púšti. Bohužiaľ, nie všetky oázy majú vodu. Niekedy sú to len kaktusy. Ale aj v tom býva ich čaro. Ja v Prahe bývam skoro vždy v hoteloch. Platia to filmári, pre ktorých robím, a väčšinou ide o čisté päťhviezdičkáče. Ak si myslíte, že sa chválim, ste na omyle. Vždy keď ma víta hotelový poslíček s umelým úsmevom na ksichte, spomeniem si na drobného Inda v lacnom hosteli umývajúceho dlážku zvláštne voňajúcim roztokom, ktorý sa klania s plamienkami v očiach a so skutočnou radosťou. Podávajúc slečne kreditku pri ubytúvaní spomeniem si na sympatického tučného budhistu v Nepále, ktorý len mávne rukou na poschodie a povie „Go, choose your room“. Keď sa veziem v zrkadlami obloženom výťahu, spomínam si na rozheglané drevené schody v guesthouse v 4 000 metroch, z ktorých bol magický výhľad. Samozrejme, nie vždy som v 5-hviezdičkáči. To len keď som herečka. Keď som na šnúre s kapelou, sú to väčšinou intráky a robotnícke nocľahárne. Typický suchý vzduch, spoločná kuchynka na chodbe a zelená dlážka v kúpeľni. Na každých dverách nejaké príkazy. Odkladať si topánky a nevydávať zvuky po 22.00, neprať bielizeň na izbách, používať návleky, striedať si službu v kuchynke a v kúpeľni….Sediac včera v mojom päťhviezdičkáči do noci, s nespavosťou, neschopná zapnúť telku, pretože v noci chodia iba horory a kriminálky a ja sa potom bojím, načúvajúc vrčiacej chladničke a neónke nad mojou hlavou, pozorujúc svoj odraz na čiernej obrazovke a jediac odpornú objednanú pizzu, zrazu som dostala chuť napísať pieseň o hoteli. Z odporu k patetizmu radšej píšem článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.