Dlho som nevedel pomenovať príčinu mojej vnútornej skepsy a nepokoja pri pohľade na vývoj správy vecí verejných v našej krajine. Tušil som, že zdrojom mojej traumy nebudú konkrétne kauzy, ani politické kotrmelce Slovenských ponovembrových reálií, ale čosi všeobecne platné.
Lenže čo? Našťastie sa mi dostal do rúk zborník textov, venovaných sedemdesiatinám Václava Havla od slovenských osobností. Marián Varga v ňom vyjadril obavu z totality v nás. Skrytej, nereflektovanej (možno zmutovanej – dodávam pre seba). Odvtedy ju vidím všade, kam sa len pozriem. My, statoční, sme proste obkľúčení.
Až... Až som sa dostal na Pohodu. A tam som zažil nevídané. Rôznosť farieb náramkov na ruke neodzrkadľuje kastovnícke privilégiá, ale vnáša do vecí poriadok a umožňuje tomuto pôvabnému mravenisku fungovať. Išli sme odviesť kamaráta do Trenčianskych Teplíc a keď sme sa v noci vracali, mládenec na bráne s neotrasiteľnou rozhodnosťou (bez príchute nadvlády služobnej moci či arogancie) oznámil: cez túto bránu sa dá vojsť až od ôsmej ráno. Voláme nášho šéfa, ten chce „sekuriťáka“ k telefónu, jeho meno a tak ďalej. Mladý muž zostáva profíkom a robí naďalej to, čo je jeho povinnosťou. Skúsime teda volať MIŠA, aby bolo jasné, aké máme styky (bože, ako sa teraz hanbím) a dozvieme sa to isté – treba použiť inú bránu, cez ktorú máme právo vojsť. Riešenie je zázračne prosté a volá sa poriadok. Lekcia slušnosti, normálnosti a poriadku pokračuje ďalej. Keď sme zbalili náš prevýznamný stánok (len ignorant nevie, že v ňom bola TÁ autogramiáda), pri odchode z areálu od nás chcú úplne elementárne veci, číslo stanoviska, a tak podobne. Doteraz som červený ako pivónia – v tej eufórii som sa vlastne nevedel ani len identifikovať.
Cestou domov mám o čom premýšľať. Našiel som červa vo vlastnom vnútri. Totalitas vulgaris v latentnej forme. Ďakujem ti Pohoda, čistiareň duší. Ad revidendum o rok. Všetci ťa potrebujeme.
Lenže čo? Našťastie sa mi dostal do rúk zborník textov, venovaných sedemdesiatinám Václava Havla od slovenských osobností. Marián Varga v ňom vyjadril obavu z totality v nás. Skrytej, nereflektovanej (možno zmutovanej – dodávam pre seba). Odvtedy ju vidím všade, kam sa len pozriem. My, statoční, sme proste obkľúčení.
Až... Až som sa dostal na Pohodu. A tam som zažil nevídané. Rôznosť farieb náramkov na ruke neodzrkadľuje kastovnícke privilégiá, ale vnáša do vecí poriadok a umožňuje tomuto pôvabnému mravenisku fungovať. Išli sme odviesť kamaráta do Trenčianskych Teplíc a keď sme sa v noci vracali, mládenec na bráne s neotrasiteľnou rozhodnosťou (bez príchute nadvlády služobnej moci či arogancie) oznámil: cez túto bránu sa dá vojsť až od ôsmej ráno. Voláme nášho šéfa, ten chce „sekuriťáka“ k telefónu, jeho meno a tak ďalej. Mladý muž zostáva profíkom a robí naďalej to, čo je jeho povinnosťou. Skúsime teda volať MIŠA, aby bolo jasné, aké máme styky (bože, ako sa teraz hanbím) a dozvieme sa to isté – treba použiť inú bránu, cez ktorú máme právo vojsť. Riešenie je zázračne prosté a volá sa poriadok. Lekcia slušnosti, normálnosti a poriadku pokračuje ďalej. Keď sme zbalili náš prevýznamný stánok (len ignorant nevie, že v ňom bola TÁ autogramiáda), pri odchode z areálu od nás chcú úplne elementárne veci, číslo stanoviska, a tak podobne. Doteraz som červený ako pivónia – v tej eufórii som sa vlastne nevedel ani len identifikovať.
Cestou domov mám o čom premýšľať. Našiel som červa vo vlastnom vnútri. Totalitas vulgaris v latentnej forme. Ďakujem ti Pohoda, čistiareň duší. Ad revidendum o rok. Všetci ťa potrebujeme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.