Týmito nezvyčajnými slovami sa so mnou lúčil mládenec pri východe, keď som sa vracal v nedeľu nadránom z festivalu Bažant Pohoda 2008. Až teraz som si uvedomil, že som mu vlastne zabudol odpovedať: „a my ďakujeme za Pohodu!“.
Na festival som pricestoval tak, ako každý rok, vlakom z Bratislavy. Aj tentoraz pristúpila v Trnave početná a hlučná skupina mládeže, ktorá sa pripravovala na stánky s občerstvením, kde majú mať „len“ pivo, typickým slovenským spôsobom – získavali náskok miešaním niekoľkých druhov tvrdého alkoholu s nealko brzdami. Nuž, aj keby si vybrali trenčianske letisko len ako kulisu na svoju pitku, dá sa im udeliť dobrý bod za výber prostredia. Ako som sa však neskôr dopočul, hlavným magnetom pre nich bola skupina The Streets, o čom svedčili aj melódie z mobilov. Toto počínanie začudovane pozorovali nielen starší spolucestujúci, ale aj dve distingvované young ladies, ktoré mi prezradili, že sú z Londýna a že po Readingu a Exite prišli zbierať festivalové skúsenosti do strednej Európy. A viete, na koho sa tešili najviac? Tiež na The Streets.
.so stresom
Po upršanom štvrtku zostalo na ploche letiska iba zopár pásov blata a udupaná tráva. Napriek tomu, že vchod na festival sa posunul o niekoľko stoviek metrov bližšie k areálu, ja som zostal verný starej bráne, kade som prekĺzol aj vďaka tomu, že som sa dostal do zoznamu účinkujúcich. Bolo to celkom príjemné, byť pár minút sám, krátko predtým, ako sa človek nechá pohltiť davom. V diaľke už zneli tóny baníckej dychovky Májovák, pri ktorých sa rezkejšie kráčalo vpred. Keď zoberiem do úvahy, že ešte vo štvrtok poobede som zarezával v práci, je skvelou iróniou osudu, že prvý známy človek, na ktorého som naďabil v areáli, bol môj šéf.
Keďže dychovka sa práve končila, prvé miesto, kam som zamieril, bolo šapitó Garnier Magic Mirrors, kde som mal vystupovať. Sympatická drevená stavba s farebnými sklenenými okienkami, secesnými ozdobami a dvoma barmi pôsobila veľmi útulne. Kúsok od nej bola čajovňa, kde som dal svoj prvý zelený a takto posilnený sa vybral na okružnú cestu. Jedným očkom som kukol na Karpatské chrbáty, nekompromisné a zábavné ako vždy, popočúval som trochu Midi Lidi, ktorí ma nechytili až tak ako na platni a pod veľkým pódiom som potichu závidel tým, ktorí ešte nikdy nevideli šou Sto múch, takže mali byť čím prekvapení. Nakoniec som kruh uzavrel v Tatra banka Aréne, kde sa práve začínala Fermata. Toto bol môj prvý pozitívny hudobný šok tohtoročného festivalu. Hudba, o ktorej som si nevedno prečo myslel, že už je dávno mŕtva, ma zrazu oslovila tak ako nikdy predtým. Privrel som oči a predstavoval som si, aké by to bolo, keby sa títo ozajstní páni muzikanti namiesto niekoľkých lavíc zaplnených divákmi všetkých generácií mohli dívať na tisíchlavý dav a siluetu trenčianskeho hradu na obzore. Títo ľudia sa na nič nehrali, oni HRALI! Aký to kontrast v porovnaní s egocentrikom Michaelom Kocábom, poskakujúcim neďaleko odtiaľ, ktorého Pražský výběr II mal bližšie k jarmočnej atrakcii než k skutočnému umeniu.
Pomaly sa blížil čas, keď som sa mal postaviť na pódium k Danielovi Hevierovi, a tak som ešte rýchlo skontroloval Puding pani Elvisovej a The Subways. Tí prví idú s formou stále hore a podarilo sa im urobiť v O2 Aréne poriadne buli, a to nielen preto, že Miloš mal meniny. Subways pôsobili na mňa len ako obyčajná gitarovka. Nervozita pred blížiacim sa vystúpením však rástla, a tak som sa pobral skontrolovať situáciu v stane s magickými zrkadlami. Tam už medzitým Magor Jirous s pivom v ruke oblažoval pár desiatok ľudí svojou skvelou poéziou, prednášanou s veľmi chabou artikuláciou. „Takto nejako museli vyzerať Bukowského čítačky,“ pošepkal mi do ucha Daniel, s ktorým sme potajomky dolaďovali posledné detaily jeho vystúpenia. Priznám sa, že okrem častí, ktoré sme chystali spolu – to znamená recitovanie do hudobných podmazov – som neveľmi tušil, čo sa bude diať. Najväčšiu časť Hevierovej šou zaberali pesničky, ktoré sám zložil (vrátane textov, ktoré vraj odmietli rôzni speváci), zahral na klávesoch a zaspieval. Ukázalo sa, že jeho sebahodnotenie – „som najlepšie spievajúci slovenský literát“, bolo priskromné. Myslím si, že keby tieto songy v primeranej kvalite nahral, vytrel by zrak aj takým bardom, ako je Marián Geišberg či Dano Heriban. Hoci spočiatku v sále nebolo viac ľudí ako na Magorovi, ku koncu to už začalo hustnúť, takže záverečné maľovanie a pokus o slam-poetry s hlavou v obraze zožali hlasný potlesk.
.bez stresu
Až od tejto chvíle sa pre mňa začala skutočná bezstresová pohoda. Kým som si balil dídžejskú tašku, ešte som stihol zaregistrovať v zákulisí nenápadnú Camille O´Sullivan, ktorá si práve objednávala do šatne červené víno. Ja som zvolil iné osvieženie a išiel som sa pozrieť na koncert Tinariwen. V príjemných nárazoch pulzujúci zvukový vetrík zo Sahary zo mňa odohnal posledné zvyšky únavy a mohol som začať naplno vnímať. Hoci Lady Saw začala vystúpenie vo veľkom štýle, srdce mi v tú noc ukradla celkom iná dáma. Beth Ditto z The Gossip je nielen odvážna, originálna a emancipovaná žena, ale hlavne majiteľka krásneho tela a hlasu. Hoci som počul aj také názory, že vraj sa ňu nedalo pozerať, ja by som ju nevymenil za žiadnu strojenú modelku – so skvele šliapucou kapelou urobili v Trenčíne atmosféru ako Janis Joplin na Woodstocku. Bol to jeden z mála koncertov na Pohode, na ktorých som vydržal až do konca. Skúsenosti z minulých rokov ma totiž naučili používať viac cit ako rozum a ak som mal pri niektorom vystúpení pocit, že možno mi niekde inde ujde niečo lepšie, neváhal som odísť (do tejto kategórie patrili Gocoo, Matthew Herbert Big Band, Tosh Meets Marley, Unkle, The Prostitutes, Lou Rhodes či Modré hory). Potom bolo zopár vystúpení, pri ktorých som si bol stopercentne istý, že všade inde to bude lepšie (Fatboy Slim, ktorého strčil do vrecka hravý Mr. Oizo, depresívny Richard Müller, z ktorého ma vyliečila až Zita Swoon či Cartonnage, ktorí zneli ako kombinácia Michala Davida a Depeche Mode). Boli však aj také okamihy, keď som niekde síce nebol dlho, ale bolo mi veľmi ľúto odtiaľ odísť (Camille O´Sullivan, Bell X1, The Swan Bride, Longital, Mango Salseros, Joan Baez, Hiromi).
Z niektorých koncertov som však odísť nemal silu. Okrem The Gossip to bol napríklad izraelský Boom Pam – ich smutné tváre, keď videli tú hŕstku divákov na začiatku svojho vystúpenia v Nay Tanečnom dome počas Fatboy Slima na hlavnom pódiu s pribúdajúcimi tanečníkmi čoraz viac žiarili. After Phurikane som síce nevidel celé, ale bol to jediný koncert, na ktorý som sa po krátkej chvíli vrátil – tento spôsob narábania s tradičnou hudbou sa mi vidí veľmi plodný. ZVA 12-28 mali obrovské šťastie, že boli poslednou živou kapelou piatkového večera a ich poslucháči mali zasa šťastie, že mali dosť miesta na tancovanie. Britský spevácky zbor Royal Choral Society s orchestrom opery SND nastavil sobotňajšiu latku nesmierne vysoko a u mňa sa na ich úroveň priblížili už len malebne tancujúci Seun Kuti s Egyptom 80, v zapadajúcom slnku žiariaci kráľ Solomon Burke a slovenskými slovíčkami ohurujúci pouličný kazateľ Mike Skinner z The Streets. Do extázy by ma asi dostal aj Erik Sumo Band, ale posunutý začiatok koncertu mi zmaril plány – v tom čase som sa už hudbou a tancom znavený poberal na prvý ranný rýchlik.
A ešte jeden „koncert“ mi zostane nadlho v pamäti – niekoľkotisícový polkruh pred TB Arénou, ktorý so zatajeným dychom počúval Václava Havla. Na tých, ktorí sú zvyknutí na súčasných slovenských politikov, to muselo pôsobiť ako zjavenie – zrazu bol pred nimi človek, ktorý mal dlhé roky najvyššiu funkciu v dvoch štátoch, no pritom nezabudol hovoriť zrozumiteľne, vtipne a múdro.
.stretnutia
Hovorí sa, že na Pohode sú okrem hudby a rôznych sprievodných akcií, ktorých tento rok zasa pribudlo, dôležité aj stretnutia s ľuďmi. I ja som stretol nemálo priateľov, bývalých spolužiakov či príbuzných, s ktorými som stihol prehodiť aspoň zopár slov. Najviac ma však asi potešil neplánovaný rozhovor s tromi postaršími pánmi, členmi Royal Choral Society, s ktorými sme stáli neďaleko seba počas vystúpenia Solomona Burka. Keď sme sa po tejto nezabudnuteľnej šou pomaly presúvali k hlavnému pódiu, dozvedel som sa od nich napríklad to, že ich zbor ešte nikdy nespieval na takomto multižánrovom podujatí, iba na open-airoch zameraných čisto na klasiku, ale že sa im to veľmi páčilo. Pochválili aj Suchoňovu skladbu Aká si mi krásna, ktorú si nacvičili pre návštevníkov Pohody. Keďže bývali v neďalekom hoteli, ešte mali v pláne stihnúť minimálne Editors a Joan Baez. Prekvapilo ich však, že Editors sú tiež Angličania, zrejme preto, ako poznamenal jeden z nich, „že viac počúvajú BBC3 ako BBC1”.
Z Pohody sa definitívne stalo miesto, kde sa rovnako dobre cítia starí i mladí, niekoľkomesačné bábätká nevynímajúc. Samozrejme, že vždy je čo zlepšovať. Tentoraz zamrzeli napríklad prekrývania večerných koncertov v tanečnom stane s headlinermi na hlavnom pódiu či časté problémy so zvukom, nemilo ma prekvapili aj ambulantné stánky s cigaretami. V magickom zrkadlovom stane, ktorý mal komornú atmosféru a menej výkonné ozvučenie, miestami zasa prekážali presluchy zo susedného veľkého pódia. Tieto, aj iné sťažnosti, však usporiadatelia určite zoberú do úvahy a o rok bude kultúry ešte viac.
Na festival som pricestoval tak, ako každý rok, vlakom z Bratislavy. Aj tentoraz pristúpila v Trnave početná a hlučná skupina mládeže, ktorá sa pripravovala na stánky s občerstvením, kde majú mať „len“ pivo, typickým slovenským spôsobom – získavali náskok miešaním niekoľkých druhov tvrdého alkoholu s nealko brzdami. Nuž, aj keby si vybrali trenčianske letisko len ako kulisu na svoju pitku, dá sa im udeliť dobrý bod za výber prostredia. Ako som sa však neskôr dopočul, hlavným magnetom pre nich bola skupina The Streets, o čom svedčili aj melódie z mobilov. Toto počínanie začudovane pozorovali nielen starší spolucestujúci, ale aj dve distingvované young ladies, ktoré mi prezradili, že sú z Londýna a že po Readingu a Exite prišli zbierať festivalové skúsenosti do strednej Európy. A viete, na koho sa tešili najviac? Tiež na The Streets.
.so stresom
Po upršanom štvrtku zostalo na ploche letiska iba zopár pásov blata a udupaná tráva. Napriek tomu, že vchod na festival sa posunul o niekoľko stoviek metrov bližšie k areálu, ja som zostal verný starej bráne, kade som prekĺzol aj vďaka tomu, že som sa dostal do zoznamu účinkujúcich. Bolo to celkom príjemné, byť pár minút sám, krátko predtým, ako sa človek nechá pohltiť davom. V diaľke už zneli tóny baníckej dychovky Májovák, pri ktorých sa rezkejšie kráčalo vpred. Keď zoberiem do úvahy, že ešte vo štvrtok poobede som zarezával v práci, je skvelou iróniou osudu, že prvý známy človek, na ktorého som naďabil v areáli, bol môj šéf.
Keďže dychovka sa práve končila, prvé miesto, kam som zamieril, bolo šapitó Garnier Magic Mirrors, kde som mal vystupovať. Sympatická drevená stavba s farebnými sklenenými okienkami, secesnými ozdobami a dvoma barmi pôsobila veľmi útulne. Kúsok od nej bola čajovňa, kde som dal svoj prvý zelený a takto posilnený sa vybral na okružnú cestu. Jedným očkom som kukol na Karpatské chrbáty, nekompromisné a zábavné ako vždy, popočúval som trochu Midi Lidi, ktorí ma nechytili až tak ako na platni a pod veľkým pódiom som potichu závidel tým, ktorí ešte nikdy nevideli šou Sto múch, takže mali byť čím prekvapení. Nakoniec som kruh uzavrel v Tatra banka Aréne, kde sa práve začínala Fermata. Toto bol môj prvý pozitívny hudobný šok tohtoročného festivalu. Hudba, o ktorej som si nevedno prečo myslel, že už je dávno mŕtva, ma zrazu oslovila tak ako nikdy predtým. Privrel som oči a predstavoval som si, aké by to bolo, keby sa títo ozajstní páni muzikanti namiesto niekoľkých lavíc zaplnených divákmi všetkých generácií mohli dívať na tisíchlavý dav a siluetu trenčianskeho hradu na obzore. Títo ľudia sa na nič nehrali, oni HRALI! Aký to kontrast v porovnaní s egocentrikom Michaelom Kocábom, poskakujúcim neďaleko odtiaľ, ktorého Pražský výběr II mal bližšie k jarmočnej atrakcii než k skutočnému umeniu.
Pomaly sa blížil čas, keď som sa mal postaviť na pódium k Danielovi Hevierovi, a tak som ešte rýchlo skontroloval Puding pani Elvisovej a The Subways. Tí prví idú s formou stále hore a podarilo sa im urobiť v O2 Aréne poriadne buli, a to nielen preto, že Miloš mal meniny. Subways pôsobili na mňa len ako obyčajná gitarovka. Nervozita pred blížiacim sa vystúpením však rástla, a tak som sa pobral skontrolovať situáciu v stane s magickými zrkadlami. Tam už medzitým Magor Jirous s pivom v ruke oblažoval pár desiatok ľudí svojou skvelou poéziou, prednášanou s veľmi chabou artikuláciou. „Takto nejako museli vyzerať Bukowského čítačky,“ pošepkal mi do ucha Daniel, s ktorým sme potajomky dolaďovali posledné detaily jeho vystúpenia. Priznám sa, že okrem častí, ktoré sme chystali spolu – to znamená recitovanie do hudobných podmazov – som neveľmi tušil, čo sa bude diať. Najväčšiu časť Hevierovej šou zaberali pesničky, ktoré sám zložil (vrátane textov, ktoré vraj odmietli rôzni speváci), zahral na klávesoch a zaspieval. Ukázalo sa, že jeho sebahodnotenie – „som najlepšie spievajúci slovenský literát“, bolo priskromné. Myslím si, že keby tieto songy v primeranej kvalite nahral, vytrel by zrak aj takým bardom, ako je Marián Geišberg či Dano Heriban. Hoci spočiatku v sále nebolo viac ľudí ako na Magorovi, ku koncu to už začalo hustnúť, takže záverečné maľovanie a pokus o slam-poetry s hlavou v obraze zožali hlasný potlesk.
.bez stresu
Až od tejto chvíle sa pre mňa začala skutočná bezstresová pohoda. Kým som si balil dídžejskú tašku, ešte som stihol zaregistrovať v zákulisí nenápadnú Camille O´Sullivan, ktorá si práve objednávala do šatne červené víno. Ja som zvolil iné osvieženie a išiel som sa pozrieť na koncert Tinariwen. V príjemných nárazoch pulzujúci zvukový vetrík zo Sahary zo mňa odohnal posledné zvyšky únavy a mohol som začať naplno vnímať. Hoci Lady Saw začala vystúpenie vo veľkom štýle, srdce mi v tú noc ukradla celkom iná dáma. Beth Ditto z The Gossip je nielen odvážna, originálna a emancipovaná žena, ale hlavne majiteľka krásneho tela a hlasu. Hoci som počul aj také názory, že vraj sa ňu nedalo pozerať, ja by som ju nevymenil za žiadnu strojenú modelku – so skvele šliapucou kapelou urobili v Trenčíne atmosféru ako Janis Joplin na Woodstocku. Bol to jeden z mála koncertov na Pohode, na ktorých som vydržal až do konca. Skúsenosti z minulých rokov ma totiž naučili používať viac cit ako rozum a ak som mal pri niektorom vystúpení pocit, že možno mi niekde inde ujde niečo lepšie, neváhal som odísť (do tejto kategórie patrili Gocoo, Matthew Herbert Big Band, Tosh Meets Marley, Unkle, The Prostitutes, Lou Rhodes či Modré hory). Potom bolo zopár vystúpení, pri ktorých som si bol stopercentne istý, že všade inde to bude lepšie (Fatboy Slim, ktorého strčil do vrecka hravý Mr. Oizo, depresívny Richard Müller, z ktorého ma vyliečila až Zita Swoon či Cartonnage, ktorí zneli ako kombinácia Michala Davida a Depeche Mode). Boli však aj také okamihy, keď som niekde síce nebol dlho, ale bolo mi veľmi ľúto odtiaľ odísť (Camille O´Sullivan, Bell X1, The Swan Bride, Longital, Mango Salseros, Joan Baez, Hiromi).
Z niektorých koncertov som však odísť nemal silu. Okrem The Gossip to bol napríklad izraelský Boom Pam – ich smutné tváre, keď videli tú hŕstku divákov na začiatku svojho vystúpenia v Nay Tanečnom dome počas Fatboy Slima na hlavnom pódiu s pribúdajúcimi tanečníkmi čoraz viac žiarili. After Phurikane som síce nevidel celé, ale bol to jediný koncert, na ktorý som sa po krátkej chvíli vrátil – tento spôsob narábania s tradičnou hudbou sa mi vidí veľmi plodný. ZVA 12-28 mali obrovské šťastie, že boli poslednou živou kapelou piatkového večera a ich poslucháči mali zasa šťastie, že mali dosť miesta na tancovanie. Britský spevácky zbor Royal Choral Society s orchestrom opery SND nastavil sobotňajšiu latku nesmierne vysoko a u mňa sa na ich úroveň priblížili už len malebne tancujúci Seun Kuti s Egyptom 80, v zapadajúcom slnku žiariaci kráľ Solomon Burke a slovenskými slovíčkami ohurujúci pouličný kazateľ Mike Skinner z The Streets. Do extázy by ma asi dostal aj Erik Sumo Band, ale posunutý začiatok koncertu mi zmaril plány – v tom čase som sa už hudbou a tancom znavený poberal na prvý ranný rýchlik.
A ešte jeden „koncert“ mi zostane nadlho v pamäti – niekoľkotisícový polkruh pred TB Arénou, ktorý so zatajeným dychom počúval Václava Havla. Na tých, ktorí sú zvyknutí na súčasných slovenských politikov, to muselo pôsobiť ako zjavenie – zrazu bol pred nimi človek, ktorý mal dlhé roky najvyššiu funkciu v dvoch štátoch, no pritom nezabudol hovoriť zrozumiteľne, vtipne a múdro.
.stretnutia
Hovorí sa, že na Pohode sú okrem hudby a rôznych sprievodných akcií, ktorých tento rok zasa pribudlo, dôležité aj stretnutia s ľuďmi. I ja som stretol nemálo priateľov, bývalých spolužiakov či príbuzných, s ktorými som stihol prehodiť aspoň zopár slov. Najviac ma však asi potešil neplánovaný rozhovor s tromi postaršími pánmi, členmi Royal Choral Society, s ktorými sme stáli neďaleko seba počas vystúpenia Solomona Burka. Keď sme sa po tejto nezabudnuteľnej šou pomaly presúvali k hlavnému pódiu, dozvedel som sa od nich napríklad to, že ich zbor ešte nikdy nespieval na takomto multižánrovom podujatí, iba na open-airoch zameraných čisto na klasiku, ale že sa im to veľmi páčilo. Pochválili aj Suchoňovu skladbu Aká si mi krásna, ktorú si nacvičili pre návštevníkov Pohody. Keďže bývali v neďalekom hoteli, ešte mali v pláne stihnúť minimálne Editors a Joan Baez. Prekvapilo ich však, že Editors sú tiež Angličania, zrejme preto, ako poznamenal jeden z nich, „že viac počúvajú BBC3 ako BBC1”.
Z Pohody sa definitívne stalo miesto, kde sa rovnako dobre cítia starí i mladí, niekoľkomesačné bábätká nevynímajúc. Samozrejme, že vždy je čo zlepšovať. Tentoraz zamrzeli napríklad prekrývania večerných koncertov v tanečnom stane s headlinermi na hlavnom pódiu či časté problémy so zvukom, nemilo ma prekvapili aj ambulantné stánky s cigaretami. V magickom zrkadlovom stane, ktorý mal komornú atmosféru a menej výkonné ozvučenie, miestami zasa prekážali presluchy zo susedného veľkého pódia. Tieto, aj iné sťažnosti, však usporiadatelia určite zoberú do úvahy a o rok bude kultúry ešte viac.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.