Aj tento rok Pohoda potvrdila svoje prvenstvo medzi našimi festivalmi. Ľudia, ktorí sa tu každý rok stretávajú a atmosféra festivalu robia z trenčianskeho letiska na tie dva dni unikátne územie, kde sú k sebe všetci tolerantní a usmievajú sa.
Okrem týchto, už klasických záležitostí ma potešilo niekoľko inovácií: páčili sa mi horalky za päť korún (mňam!) či bar, ktorý vás zoberie na pivo do výšin. Ten som však napokon nevyskúšal, lebo predstava, že mi tam hore príde zle, ma odradila. Ale kamaráti sa nebáli a pochvaľovali si. Všímam si aj čoraz väčší výber jedál a maškŕt (india, čína, zmrzlina, dokonca krowky), ako aj možnosť oficiálne si v areáli kúpiť cigarety. Z Pohody sa stáva miesto, kde dostať to, čo chcete, a zabaviť sa nielen hudbou je čoraz menší problém.
.subways, Gossip, Fatboy
Pri zisťovaní festivalových noviniek a vylepšení najprv len podmazovo, ale potom aj aktívne počúvam úvodnú dychovku Májovák, perfektný štart dvoch pohodových dní. Prvým koncertom, ktorý si patrične užívam, je produkcia českých dekadentných umelcov Midi Lidi, ktorí hrajú o druhej poobede v jednom z menších stanov. Príde na nich dosť ľudí, počúvajúcich a tancujúcich, blažene sa usmievajúcich. Existenciálne elektro bolo naozaj výdatné, tak ho ešte umocním hitom Pražákům, těm je tu hej, ktorý kultová kapela s rímskou dvojkou za názvom práve hrala na neďalekom stejdži.
V prvý deň je pre mňa jedným z vytýčených vrcholov mladá kapela The Subways, ktorých šou sledujem z prvého radu (čo bolo fajn, ale, žiaľ, vôbec som nevidel bubeníka). Decká ma nesklamali: energia, jednoduchosť, radosť. Odohrali staršie veci z prvej platne aj niekoľko aktuálnych vypaľovačiek, Billy Lunna bavil aj pódiovou šou či stage divingom. Garážový anglický punk pop nie je ničím nový, ale verne odohraný je dobrým spestrením festivalu. V tomto prípade to tak bolo. Po The Subways vedieme s kamarátmi rozhovory pri pive a hodnotíme práve skončený koncert, keď zrazu zisťujeme, že teraz bude (aspoň hudobne) trošku hluché miesto, a tak zvažujem riešenie nejakých organizačných záležitostí, no oni ma prehovoria, aby som s nimi šiel na Tomáša Slobodu. Šiel som, ale nemal som ísť. Bolo to slabé, odvar Le Payaco plus štylizácia do The Libertines, len bez takého speváka, akým je Pete Doherty. Slobodov obdiv k Petovi i k jeho kapelám je jasný, rovnako ako jeho vzťah k britskej muzike, ktorý chce pretaviť do vlastných pesničiek, ale zatiaľ to, žiaľ, nevychádza.
Do The Gossip som, pravdupovediac, príliš veľké nádeje nevkladal, nemám ich až tak rád, myslím, že je oveľa viac lepších kapiel. Jeden kolega z internetového serveru dokonca tvrdí, že je to „kapela hajpovaná bruchom speváčky“. Možno by som s ním aj súhlasil. Nezaujali ma. The Tigerpicks boli so svojím elektroclashom oveľa zábavnejší. UNKLE nesklamal očakávania, zahral skvostný set, len prekážalo, že bol v zakrytom stane. Už minulé ročníky sa predovšetkým fanúšikovia elektroniky sťažovali na umiestnenie veľkých mien ich scény do krytého stanu. Bolo to tak aj teraz a sťažovali sme sa oprávnene, lebo tu bol zlý zvuk, aspoň na takého velikána, akým UNKLE určite je.
Sklamaním večera (ale nie celého festivalu) bol pre mňa Fatboy Slim. Asi aj viem prečo: Norman chcel dokázať, že je stále svieži a vie robiť dobré veci, a tak nehral notoricky známe hitovky, na ktoré sme sa všetci tešili. Niektorí veľmi, iní striedmejšie, veď napokon, nebudeme si predstierať, že Fatboy Slim dnes už naozaj môže zaujímať skôr mierne pokročilých, trochu viac mainstreamových poslucháčov. Ale staré tanečné páky by sme si od neho vychutnali všetci. Fatboy ich však menil, mixoval ťažkopádne, samploval napríklad úvod zo Seven Nation Army od The White Stripes, tak trochu ako nejaký dídžej z Hornej Dolnej. „Ten preddídžej je fajn, ale kedy už bude Fatboy Slim?,“ pýta sa ma kamarátka, s ktorou sa náhodou stretávam, pozerajúc a zívajúc na Normana Cooka.
.cribs, Editors, The Streets
Sobotné ráno bolo pre mňa v znamení trémy, ale aj očakávania. O jedenástej sme totiž hrali naše divadlo z Cvernovky s názvom Redukcia a na údiv nás všetkých si ho prišlo pozrieť veľa ľudí. Dokonca ich bolo toľko, že vraj zdemolovali prístupové schody do drevenej arény Magic Mirrors. Príjemné ocenenie. Hralo sa dobre, hoci sme mali úplne iné podmienky ako doma a bolo to také festivalové improvizovanie. No bol to nezabudnuteľný zážitok. Hrať na Pohode hru vymyslenú v prachu jednej z bratislavských budov, odsúdených na demoláciu. Po tom, ako sme vyšli z už zbúranej Stoky na Pribinovej. Zrazu hráme na Pohode. Obrovský zážitok.
Koncertnú sobotu otváram českými The Prostitutes, pri ktorých síce veľmi netancujem, ale bavia ma. Dobrý indie zvuk, príjemný chillout po divadle. Írskych Bell X1 som chcel určite vidieť, predtým som ich poznal len zo singlov. Myslím, že hrali dobre, hoci pre trochu málo ľudí. Potom znenazdajky prišlo moje najväčšie festivalové sklamanie. The Cribs, ktorých mám rád a veľmi som sa na nich tešil, hrali príšerne. Áno, vraj boli unavení a nevyspatí. No, dobre, to bol aj nejeden z nás. Ale títo The Cribs namiesto toho, aby všetkým odporcom indie hudby ukázali, akí sú dobrí, pokazili všetko, čo sa len dalo. Zle zahraté všetky nástroje(!), otrasný spev, známe singlovky dostali nechutnú odfláknutú podobu. Toto je ten song, ktorý sa mi tak páčil? Možno ste si niečo také hovorili, keď The Cribs hrali, ehm, pokúšali sa hrať napríklad Our Bovine Public či single z aktuálnej platne. The Cribs mám stále rád, ale nahnevali ma. Hádam im Johnny Marr potom dá nejaké rady, ako hoci vyčerpaní, majú aspoň predstierať, že ich hranie baví. Fanúšikovia kapely, ktorí sa na tú hrôzu dokázali pozerať do konca, majú môj obdiv. Odišiel som po štyroch pesničkách.
Ale vďaka zlým The Cribs som aspoň letmo zachytil aj atmosféru, keď tisíce ľudí počúvajú Václava Havla. V sobotu večer zahrali Editors, a tí ma zasa vôbec nesklamali. Bolo to presne to, čo som chcel, pochmúrne, romantické, naliehavé. Skvelá kapela. Myslím, že všetci, čo sme si pod pódiom spolu s nimi spievali, sme boli unesení. Výborne znela aj nová pesnička, mix starších kúskov a hitov z aktuálnej platne bol krásny. Aj keď sa nekonal prídavok.
„Skloňte sa. Počujete ma? Dobry, dobra?“ bavil ľudí útly Mike Skinner aka The Streets. Vtipom si rýchlo získal publikum, ktorému zadával rôzne úlohy (objímte niekoho neznámeho vedľa vás!) a popritom aj pesničky: Fix But You Know It, Never Went To Church, When You Wasn't Famous... The Streets pre mňa mali festival uzavrieť, ale po skončení koncertu sa dozvedám, že pre technické problémy až teraz zahrá kapela Zita Swoon, ktorá mala podľa line upu hrať zároveň so Skinnerom. Takže tým technickým problémom patrí veľká vďaka, lebo inak by som kapelu nestihol a nevychutnal si úžasnú dávku indie-popu i exotiky so spevákom v kostýme piráta, vyhratými hudobníkmi a dvoma pôvabnými speváčkami. Bola to hudba na tancovanie, a predsa s jasným undergroundovým pozadím. Predviedli výbornú šou. „Thank you, people,“ ďakoval líder po každom songu.
Bez záverečných fráz: na Pohode sa mi páčilo a prídem aj o rok.
Okrem týchto, už klasických záležitostí ma potešilo niekoľko inovácií: páčili sa mi horalky za päť korún (mňam!) či bar, ktorý vás zoberie na pivo do výšin. Ten som však napokon nevyskúšal, lebo predstava, že mi tam hore príde zle, ma odradila. Ale kamaráti sa nebáli a pochvaľovali si. Všímam si aj čoraz väčší výber jedál a maškŕt (india, čína, zmrzlina, dokonca krowky), ako aj možnosť oficiálne si v areáli kúpiť cigarety. Z Pohody sa stáva miesto, kde dostať to, čo chcete, a zabaviť sa nielen hudbou je čoraz menší problém.
.subways, Gossip, Fatboy
Pri zisťovaní festivalových noviniek a vylepšení najprv len podmazovo, ale potom aj aktívne počúvam úvodnú dychovku Májovák, perfektný štart dvoch pohodových dní. Prvým koncertom, ktorý si patrične užívam, je produkcia českých dekadentných umelcov Midi Lidi, ktorí hrajú o druhej poobede v jednom z menších stanov. Príde na nich dosť ľudí, počúvajúcich a tancujúcich, blažene sa usmievajúcich. Existenciálne elektro bolo naozaj výdatné, tak ho ešte umocním hitom Pražákům, těm je tu hej, ktorý kultová kapela s rímskou dvojkou za názvom práve hrala na neďalekom stejdži.
V prvý deň je pre mňa jedným z vytýčených vrcholov mladá kapela The Subways, ktorých šou sledujem z prvého radu (čo bolo fajn, ale, žiaľ, vôbec som nevidel bubeníka). Decká ma nesklamali: energia, jednoduchosť, radosť. Odohrali staršie veci z prvej platne aj niekoľko aktuálnych vypaľovačiek, Billy Lunna bavil aj pódiovou šou či stage divingom. Garážový anglický punk pop nie je ničím nový, ale verne odohraný je dobrým spestrením festivalu. V tomto prípade to tak bolo. Po The Subways vedieme s kamarátmi rozhovory pri pive a hodnotíme práve skončený koncert, keď zrazu zisťujeme, že teraz bude (aspoň hudobne) trošku hluché miesto, a tak zvažujem riešenie nejakých organizačných záležitostí, no oni ma prehovoria, aby som s nimi šiel na Tomáša Slobodu. Šiel som, ale nemal som ísť. Bolo to slabé, odvar Le Payaco plus štylizácia do The Libertines, len bez takého speváka, akým je Pete Doherty. Slobodov obdiv k Petovi i k jeho kapelám je jasný, rovnako ako jeho vzťah k britskej muzike, ktorý chce pretaviť do vlastných pesničiek, ale zatiaľ to, žiaľ, nevychádza.
Do The Gossip som, pravdupovediac, príliš veľké nádeje nevkladal, nemám ich až tak rád, myslím, že je oveľa viac lepších kapiel. Jeden kolega z internetového serveru dokonca tvrdí, že je to „kapela hajpovaná bruchom speváčky“. Možno by som s ním aj súhlasil. Nezaujali ma. The Tigerpicks boli so svojím elektroclashom oveľa zábavnejší. UNKLE nesklamal očakávania, zahral skvostný set, len prekážalo, že bol v zakrytom stane. Už minulé ročníky sa predovšetkým fanúšikovia elektroniky sťažovali na umiestnenie veľkých mien ich scény do krytého stanu. Bolo to tak aj teraz a sťažovali sme sa oprávnene, lebo tu bol zlý zvuk, aspoň na takého velikána, akým UNKLE určite je.
Sklamaním večera (ale nie celého festivalu) bol pre mňa Fatboy Slim. Asi aj viem prečo: Norman chcel dokázať, že je stále svieži a vie robiť dobré veci, a tak nehral notoricky známe hitovky, na ktoré sme sa všetci tešili. Niektorí veľmi, iní striedmejšie, veď napokon, nebudeme si predstierať, že Fatboy Slim dnes už naozaj môže zaujímať skôr mierne pokročilých, trochu viac mainstreamových poslucháčov. Ale staré tanečné páky by sme si od neho vychutnali všetci. Fatboy ich však menil, mixoval ťažkopádne, samploval napríklad úvod zo Seven Nation Army od The White Stripes, tak trochu ako nejaký dídžej z Hornej Dolnej. „Ten preddídžej je fajn, ale kedy už bude Fatboy Slim?,“ pýta sa ma kamarátka, s ktorou sa náhodou stretávam, pozerajúc a zívajúc na Normana Cooka.
.cribs, Editors, The Streets
Sobotné ráno bolo pre mňa v znamení trémy, ale aj očakávania. O jedenástej sme totiž hrali naše divadlo z Cvernovky s názvom Redukcia a na údiv nás všetkých si ho prišlo pozrieť veľa ľudí. Dokonca ich bolo toľko, že vraj zdemolovali prístupové schody do drevenej arény Magic Mirrors. Príjemné ocenenie. Hralo sa dobre, hoci sme mali úplne iné podmienky ako doma a bolo to také festivalové improvizovanie. No bol to nezabudnuteľný zážitok. Hrať na Pohode hru vymyslenú v prachu jednej z bratislavských budov, odsúdených na demoláciu. Po tom, ako sme vyšli z už zbúranej Stoky na Pribinovej. Zrazu hráme na Pohode. Obrovský zážitok.
Koncertnú sobotu otváram českými The Prostitutes, pri ktorých síce veľmi netancujem, ale bavia ma. Dobrý indie zvuk, príjemný chillout po divadle. Írskych Bell X1 som chcel určite vidieť, predtým som ich poznal len zo singlov. Myslím, že hrali dobre, hoci pre trochu málo ľudí. Potom znenazdajky prišlo moje najväčšie festivalové sklamanie. The Cribs, ktorých mám rád a veľmi som sa na nich tešil, hrali príšerne. Áno, vraj boli unavení a nevyspatí. No, dobre, to bol aj nejeden z nás. Ale títo The Cribs namiesto toho, aby všetkým odporcom indie hudby ukázali, akí sú dobrí, pokazili všetko, čo sa len dalo. Zle zahraté všetky nástroje(!), otrasný spev, známe singlovky dostali nechutnú odfláknutú podobu. Toto je ten song, ktorý sa mi tak páčil? Možno ste si niečo také hovorili, keď The Cribs hrali, ehm, pokúšali sa hrať napríklad Our Bovine Public či single z aktuálnej platne. The Cribs mám stále rád, ale nahnevali ma. Hádam im Johnny Marr potom dá nejaké rady, ako hoci vyčerpaní, majú aspoň predstierať, že ich hranie baví. Fanúšikovia kapely, ktorí sa na tú hrôzu dokázali pozerať do konca, majú môj obdiv. Odišiel som po štyroch pesničkách.
Ale vďaka zlým The Cribs som aspoň letmo zachytil aj atmosféru, keď tisíce ľudí počúvajú Václava Havla. V sobotu večer zahrali Editors, a tí ma zasa vôbec nesklamali. Bolo to presne to, čo som chcel, pochmúrne, romantické, naliehavé. Skvelá kapela. Myslím, že všetci, čo sme si pod pódiom spolu s nimi spievali, sme boli unesení. Výborne znela aj nová pesnička, mix starších kúskov a hitov z aktuálnej platne bol krásny. Aj keď sa nekonal prídavok.
„Skloňte sa. Počujete ma? Dobry, dobra?“ bavil ľudí útly Mike Skinner aka The Streets. Vtipom si rýchlo získal publikum, ktorému zadával rôzne úlohy (objímte niekoho neznámeho vedľa vás!) a popritom aj pesničky: Fix But You Know It, Never Went To Church, When You Wasn't Famous... The Streets pre mňa mali festival uzavrieť, ale po skončení koncertu sa dozvedám, že pre technické problémy až teraz zahrá kapela Zita Swoon, ktorá mala podľa line upu hrať zároveň so Skinnerom. Takže tým technickým problémom patrí veľká vďaka, lebo inak by som kapelu nestihol a nevychutnal si úžasnú dávku indie-popu i exotiky so spevákom v kostýme piráta, vyhratými hudobníkmi a dvoma pôvabnými speváčkami. Bola to hudba na tancovanie, a predsa s jasným undergroundovým pozadím. Predviedli výbornú šou. „Thank you, people,“ ďakoval líder po každom songu.
Bez záverečných fráz: na Pohode sa mi páčilo a prídem aj o rok.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.