„Hryzie?“ opýtal sa ma pán sklonený pod otvorenú kapotu škodovky, keď sa k nemu prikmotrila moja teriérka Sarah, vrtiac naraz chvostom i zadkom, s pootvorenými ústami a vyplazeným jazykom, stelesnená zvedavosť a otázka: „Čo to tam robíš, čo to máš, ukáž, nemáš tam nejaké maškrty?“
„Prečo by, preboha, mala hrýzť?“ opýtal som sa dotknuto a dodal som: „Ona sa len intenzívne zaujíma o motory.“
„Aha,“ povedal ten pán, potom sa odvážil poškrabať rozradostenú Sarah za ušami a vrátil sa k motoru. Tú otázku som dostal, ako, koniec koncov, väčšina majiteľov psov, veľakrát. Nekladú ju iba ľudia, ktorých už nejaký pes uhryzol či deti, ktorých doma strašia hryzúcimi psami rodičia. Ten pán sa to opýtal bez známok skutočnej obavy, že by ho mohla tá natešená sučka pohrýzť, tak akosi konverzačne, položartom. Ale niektorí ľudia sa to pýtajú celkom vážne, lebo sú presvedčení, že hryzenie ľudí patrí k bežnému psiemu správaniu. Nuž, nepatrí. Ak pes pohryzie človeka, takmer bez výnimky ide o poruchu správania a nie jeho normu, ak, pravda, nebráni napríklad svojho pána pred útokom iného človeka a podobne. Asi ako úder päsťou nie je v ľudskom správaní normou, ale poruchou, hoci existujú aj kritické situácie, keď udrieť treba. Hryzúci pes je ako človek mlátiaci okolo seba pri každej príležitosti päsťami. Jemne povedané, niečo s ním nie je v poriadku. Väčšinou je aj jasné, čo. Iba výnimočne za to nemôže človek či ľudia, s ktorými dovtedy ten pes prišiel do styku.
Ale je mnoho psov, s ktorými nie je všetko v poriadku a mnoho je psov, ktorí sa ľudí boja. Percentuálne určite viac než ľudí, ktorí sa boja psov. A tých je neúrekom. Lebo my ľudia robíme nepochybne pri výchove či nevýchove svojich psov ešte mnohonásobne viac chýb než pri výchove svojich detí. O niektorých sa zmienim.
.o škaredej modle
Hneď druhá najčastejšia otázka, ktorú majiteľ psa dostáva od kadekoho, je po prihlúplom „hryzie?“ otázka „poslúcha?“. Tá prvá otázka ukazuje na predsudok voči psom ako takým, tá druhá zase na úplné nepochopenie vzťahu psa k človeku. Poslušnosť psa je výborná vec, ale nie je to ani hlavná, ani najobdivuhodnejšia vlastnosť psa. Tá germánska poslušnosť, podľa ktorej predstáv musí pes reagovať ako vojenský stroj na každý vyšteknutý príkaz, je škaredá modla, ktorej sa klaňajú všetci psov neznalí a ešte aj milióny pomýlených medzi ľuďmi, ktorí by o psoch mali čosi vedieť. Napríklad aj takí, čo si hovoria chovatelia či cvičitelia. Väčšina ľudí sa domnieva, že poslušnosť a rýchlosť, s ktorou sa učí poslúchať príkazy, sú kritériom inteligencie psa, a pochybujú preto o inteligencii svojho psa, ak sa neučí poslúchať príkazy dostatočne rýchlo. Ak teda doma nemajú priamo komisára Rexa. Vôbec im nezíde na um, že možno na to idú zle, a možno chcú čosi, čo patrí naozaj iba do filmu. Je výborné, keď pes poslúchne ľudské príkazy a je to najčastejšie aj v jeho najlepšom záujme (hento či tamto nežer, stoj, nebež cez cestu a podobne...), ale verte mi, inteligencia psov je omnoho zložitejšia a hlbšia vec. Pes má pozoruhodnú emocionálnu inteligenciu, lebo pôvodná psia či vlčia svorka je spoločenstvo plné citov vrátane takých ako je láska, nenávisť, súcit, ľútosť či dokonca altruizmus. A pes má, v priamej súvislosti so svojou schopnosťou rozpoznávať citové rozpoloženie iných psov, ale i ľudí, aj pozoruhodnú sociálnu inteligenciu, lebo pôvodná psia či vlčia svorka je spoločenstvo plné vzťahov ako dominancia, submisivita, priateľstvo a solidarita. Vďaka emocionálnej a sociálnej inteligencii sa pes naučí aj takú vec, akou je poslušnosť. Jednoducho robí to, o čom pri hre a výcviku zistil, že vyvoláva pozitívnu citovú odozvu u jeho dominantného druha, teda u jeho pána. Tú pán prejaví odmenou, pohladením, maškrtou, tónom hlasu. Bezpodmienečná vojenská poslušnosť je aj u ľudí vynútená inštitúciou a hrozbou. Nie je to poslušnosť daná prirodzeným sociálnym vzťahom. Platí to aj u psov. Spoľahlivá poslušnosť psa je taká, ktorá je výsledkom vzájomnej citovej komunikácie a hry. Je formou vyjadrenia vzťahu. Tá hnusná modla vojenskej poslušnosti to však ignoruje. Aké city, pes je iba pes a má poslúchať, namietnu mnohí a pokúšajú sa dosiahnuť svoje trestami. Niekoľkokrát som počul rôznych hlupákov tvrdiť, že je potrebné psa „zlomiť“. Najlepšie bitkou. Tento spôsob „výchovy“ síce vedie k „poslušnosti“, ale aj k ustrašenému psovi, ktorý od svojho pána a ľudí všeobecne nič dobrého nečaká. Niekedy potom začína mať zmysel tá prvá hlúpa otázka: „Hryzie?“ Odpoveď môže znieť: „Áno. Preventívne.“
Elisabeth Marshall Thomas, o ktorej sme hovorili už v predchádzajúcom čísle .týždňa, má v tejto súvislosti ešte jednu dôležitú radu. Chce, „aby ste brali s rezervou prevládajúci názor, že musíte vždy a za každých okolností psa ovládať. Takmer všetky psy perfektne chápu hierarchiu v domácnosti a dobre vedia, že nikdy nebudú členom s najvyšším postavením. A ani o to nestoja. Pre psa je dôležité samo členstvo v skupine, vôbec nie vodcovstvo či alfa status – v procese domestikácie sa psy podobajú vlčiemu šteňaťu, a nie dospelému vlkovi, preto nielenže ochotne prijmú podriadené postavenie, dokonca ho vyžadujú. Mladý vlk bez vodcu je veľmi úbohé stvorenie a rovnako aj väčšina psov“. Zhrnuté a podtrhnuté – psovi netreba násilím vnucovať rešpekt, lebo ho pociťuje prirodzene k dominantnému členovi svorky, človeku. To, čo mu vnútite, potom nie je rešpekt, ale strach. Zvláštne – mnohí to nevedia odlíšiť ani vo vzťahoch medzi ľuďmi, prečo sa potom čudujeme, ak si to pletú v prípade psov? Pani Marshall Thomas vyčíta nepochopenie v tejto veci dokonca aj Konradovi Lorenzovi, zakladateľovi etológie a nositeľovi Nobelovej ceny, ktorého inak veľmi rešpektuje. Ten opisoval, ako učil jedného svojho psa poslúchať tak, že ho chytil za kožuch na krku a zatriasol ním, ako to vraj robí sučka šteňaťu či väčší pes malému. Je to určite lepšie ako to povestné capnutie novinami, ale príliš to nefunguje, skúšal som to aj ja, a malá Sarah sa na mňa nechápavo pozrela a o chvíľu spravila ešte jednu mláčku. Raz, keď mala asi tri mesiace, sme sa hrali v obývačke na zemi a ona ma pri hre hryzla tými strašne ostrými mliečnymi zúbkami do nosa. Ja som ju, inštinktívne predstierajúc hnev, okamžite rafol do ucha (nie príliš silno), po čom sa na mňa pozrela s novým rešpektom a už ma nikdy do nosa ani nikde inde nehryzla. Ani ja ju. Dohodli sme sa, že to už nebudeme spomínať a že ja som definitívne ten väčší pes. Nijako ju to ale nezobralo, lebo o sekundu sa opäť po mne štverala a ťahala nitky zo svetra.
.voči psom sme fašisti,
myslí si pani Marshall Thomas. Presnejšie povedané, naša spoločnosť má ku psom fašistický vzťah. Nerozoberajme presný politologický význam slova fašizmus, lebo je jasné, že ide o metaforu. V knihe Spoločenský život psov, z ktorej je aj predchádzajúci citát, vysvetľuje pani Marshall Thomas čo má tým fašizmom na mysli: „Psi sú naši otroci, či sa nám to páči, alebo nie. Kupujeme ich a predávame, legálne ich usmrcujeme z dôvodov, ktorým pes nemôže rozumieť, regulujeme ich rozmnožovanie buď tým, že ich zbavujeme semenníkov a maternice, alebo tak, že im sami vyberáme partnerov na párenie a v útlej mladosti im berieme ich deti....“ „Ovládame dokonca aj pohyb psov – buď ich držíme v kotercoch, alebo ich vodíme na remienku. Väčšina obcí nedovoľuje voľné pobehovanie psov, aj keď je pes čistotný a disciplinovaný a nespôsobuje nijaké problémy. Psy nemôžu obvykle behať ani v parkoch, aj keď ich majitelia odpracú ich výkaly. A väčšinou nesmú pobehovať ani vo voľnej prírode.“ „Moji psi sú chápaví a samostatní, zostávajú vedľa mňa a na zavolanie ku mne pribiehajú. Ale podľa psích fašistov nič také ako chápavý a samostatný pes neexistuje. Dnes majú čiastočne aj pravdu – pes, ktorý nemal dostatok slobody, aby mohol získať psiu múdrosť, či už z osobnej skúsenosti, alebo od ostatných psov, chápavý ani samostatný nebude.“
Mnohé psie útulky v západnom svete automaticky kastrujú psov a sterilizujú sučky, alebo ich vydávajú novým majiteľom iba pod podmienkou, že to dajú urobiť na vlastné náklady oni. Má to zabrániť nekontrolovanému množeniu sa psov, o ktorých by sa nemal opäť kto postarať. Motív je to chvályhodný, ale pre pani Marshall Thomas je i toto znakom nášho fašistického vzťahu ku psom. Ide o to, že na regulovanie nežiaduceho plodenia by postačovala vazektómia u psov, ako sa to robí v prípade regulácie počtu vlkov v Severnej Amerike, a nie rovno kastrácia (kompletné odstránenie semenníkov). Vlka uspia narkotizačnou šípkou vystrelenou z pušky a drobučkým chirurgickým zákrokom mu prerušia semenovody. Zviera sa nezmení hormonálne, má stále dostatok testosterónu, ktorý potrebuje pri regulácii správania a nezmení sa teda ani povahovo, a môže sa ďalej páriť, len už nesplodí so svojou vlčicou ďalšie vĺčatá. Vlčice potom sterilizovať vôbec netreba, lebo tie sú pri výbere partnera navyše, na rozdiel od samcov, prirodzene veľmi prieberčivé. Pani Marshall Thomas upozorňuje, že po úplnej kastrácii sa mení nielen správanie (často psi zostávajú nezrelí, smutní, pomalí), ale aj pach psa a vďaka tomu aj jeho sociálne postavenie medzi inými psami. Niekedy ich môžu iní psi aj napadnúť, nevediac, ako ten zmenený pach interpretovať. A pani Marshall Thomas dodáva k ľudskej posadnutosti kastrovaním psov aj tento ironický postreh: „Niektorí veterinári poukazujú na to, že kastrácia chráni psov pred rakovinou semenníkov – to môže byť pravda, ale potom by kastrácia chránila aj mužov, ktorí tiež trpia rakovinou semenníkov, a nepamätám sa, že by sa muži tlačili pred ordináciami, aby sa zbavili semenníkov – nenájdeme tam ani tých, ktorí na kastrácii psov trvajú.“ Isto ste vytušili, že pani Marshall Thomas má týchto mužov úprimne rada.
Pre jej názory na ľudskú spoločnosť vo vzťahu ku psom si Elisabeth Marshall Thomas vyslúžila záplavu ostrej kritiky (napríklad pre jej údajný „antropomorfizmus“), ale aj množstvo oddaných stúpencov. Patrím k tým druhým.
.ľudia a ich psi(y)
Verím mojej kolegyni Eve, ktorá má z nás v redakcii na gramatiku najvycibrenejší cit, že ide ešte stále o legitímny dvojtvar (psi, vlci, vtáci, psy, vlky, vtáky) a ochotne sa demaskujem ako „psí antropomorfista“ v tomto článku tým, že dávam prednosť spojeniu „tí psi“ pred spojením „tie psy“, aj keby to puristom hneď prekážalo. Všetkých ľudí vlastne ich psi demaskujú hneď na niekoľko spôsobov – svojím správaním, lebo ho nadobudli v interakcii s nimi, svojím zovňajškom, lebo platí to isté, čo v prípade správania, a vlastne aj a možno najmä plemenom. Lebo mnohí (nie všetci) ľudia si zaobstarajú takého či onakého psa, lebo ich práve k takému psovi čosi pritiahne – legenda o povahe konkrétneho plemena, vzhľad, ktorý v duši čosi evokuje, sebaprojekcia (o psovi, ktorý dáva iným najavo, za koho sa jeho majiteľ považuje). Je v tom viac sociálnej a osobnostnej psychológie než logiky či utilitarizmu. Vyslovene „pracovných“ psov, ktorí majú v živote to privilégium, že robia pre svojho pána to, na čo bolo ich plemeno vyšľachtené, ubúda geometrickým radom. Väčšina jedincov plemena husky a malamud, ktorí dnes na svete žijú, neťahala nikdy sane, väčšina stavačov nikdy neukázala nehybným postojom poľovníkovi zver, väčšina retrieverov či španielov nikdy nepriniesla poľovníkovi z vody zastrelenú divú kačicu, väčšina borderských kólií nikdy nepásla stádo, väčšina jazvečíkov sa v živote nedostala ani na desať kilometrov od najbližšej jazvečej nory, väčšina foxteriérov nikdy nestretla líšku a väčšina čuvačov či kuvaszov nikdy nestrážila stádo oviec pred zlodejmi, vlkmi a medveďmi. A nijaký dnešný bulteriér, dúfam, nebojoval s býkom (definitívne túto ušľachtilú zábavu prenechali Španielom). Neznamená to, že by to tí psi nevedeli, keby dostali príležitosť. Staré inštinkty im, pravdepodobne, zostali, to len ich páni už tie inštinkty nemajú a spôsoby života už nepestujú a kupujú si ich „lebo sa im páčia“. Alebo ich deťom či manželkám. Je to však dobré aj takto, lebo inak by všetky tie krásne plemená zanikli len preto, lebo už pre ne niet tej špecializovanej práce. Ale poďme si, bez nároku na akúkoľvek úplnosť, povedať čosi o ľuďoch a ich konkrétnych psoch.
Najprv však stručná poznámka k všeobecnej povere, že sa páni a ich psi po čase podobajú, alebo že si ľudia kupujú psov na svoju podobu. Nuž, môj priateľ Laco, štíhly vyšší svetlovlasý muž, ktorého som už spomenul v predchádzajúcom článku, mal naraz troch psov – obrovského čierneho novofoundlanďana, anglického buldoga a dlhosrstého jazvečíka. Podobali sa navzájom hádam len tým vlhkým nosom a na Laca už vôbec ničím, ani povahou. So všetkými tromi však vychádzal výborne, len ten buldog trochu „dusil“ jazvečíka. Dúfam, že v psom raji, kam sa už obaja kvôli starobe pobrali, mu to už nerobí. Keď sme išli pred mnohými rokmi spolu s Lacom kupovať kdesi na Moravu jeho prvého anglického buldoga, Laco váhal aj nad krásnou sučkou perzského chrta saluki, ktorú ten chovateľ ponúkal. Saluki je jediný pes, ktorý sa na neho niečím (telesnou stavbou, je to štíhly chrt) podobal. Ale sučku saluki si vtedy nekúpil. Odišli sme s anglickou buldočkou Buginou.
.pes ako deklarácia sily
Vysvetliť toto je najľahšie. Stačí si predstaviť holohlavého „hrubokrkého“ jedinca s hrubou zlatou reťazou okolo krku vo veľkom aute a hádať, akého si asi „zaobstará“ psa. Môžete sa staviť o nemalú sumu, že čivava ani pudlík to nebudú. Hádate správne, bude to takmer naisto stafford, pitbull, argentínska doga, tosa, alebo niečo podobné. Pozor, nejde o veľkosť, ani o povrchnú podobnosť s majiteľom, ide výhradne o povesť. Majiteľovi záleží na tom, aby on sám vyzeral hrozivo, kŕmil sa preto anabolickými hormónmi a chodil do činkárne, tetovanie stojí bagateľ a tupý útočný výraz sa nebolo treba učiť, ten sa usadil na tvári akosi v procese vývoja a dozrievania osobnosti. Pes hrozivého výzoru, ale najmä hrozivej povesti, je tu primárne na to, aby hrozivý dojem, ktorý chce majiteľ budiť, zdôraznil a potvrdil aj ľuďom, ktorým by to inak nedošlo. Ten pes plní úlohu projekcie, je sebaobrazom majiteľa, jeho predstavou o sebe samom. Škoda dodávať, že tie plemená za to nemôžu a v rukách skúsených a láskavých ľudí sa z nich stanú väčšinou spoľahliví domáci psi milujúci rodinu. A škoda dodávať aj to, že v prípade tých vystrihaných majiteľov s podozrivými zdrojmi príjmov väčšinou nepôjde o skúsených a už vôbec nie o láskavých ľudí. Hoci... Niekedy dojem klame. Niekedy. Hrôza ide aj z takého bullteriéra a iní psi majú viac než dosť dobrých dôvodov sa ho báť. Nie je veľký, ale je to masívna guľa oceľových svalov a jeho zuby majú zovretie sily hydraulického lisu. K tomu treba pripočítať ten „klabonosí ksicht“ a malé šikmé úskočné očičká a postrach je na svete. Aj mnohých bullteriérov si ľudia kupujú „aby sa ich báli“. Ale väčšina bullteriérov, ktorých poznám, sú voči ľuďom mierni a láskaví, radi sa hrajú a páchajú rôzne žartíky. Poznám v susedstve jedného statného vystrihaného mládenca s bullteriérom, ktorý pri pohľade na svojho, naozaj bitkársky vyzerajúceho psa viditeľne znežnie a dostane taký romantický výraz. Minule mi porozprával, aký je jeho pes dobrý a bol na to viditeľne pyšný. Pes na nás celý čas hľadel šikmými očkami a priateľsky nás bil po nohách chvostom. Možno si ho ten mládenec pôvodne kúpil s úplne opačnou predstavou.
.pes ako „accessory“
Áno, ide o módny doplnok. Väčšinou pre dámu. Mnohí čitatelia asi netušia, koľko psov sa kupuje s mentálnou projekciou toho, ako sa bude pri dáme vynímať – farbou, postavou a podobne. Nejde iba o pudlíkov, ktoré patria k nohám elegantných dám už storočia. Možno práve o pudlíkov ide dnes menej ako o iných psov. Mnohý krásny vysoký írsky setter s mahagónovou lesklou srsťou, plný neskrotného temperamentu a inštinktov lesného lovca, sa ocitol po boku paničky, nič netušiacej o jeho pudoch ani o poľovačkách, len pre svoju krásu a eleganciu. Tak dobre vyzerá k tomu zelenému kostýmu. A stalo sa to i najrôznejším chrtom – saluki, afganským chrtom, dokonca ruským barzojom. Títo neúnavní bežci a lovci zo saván a stepí teraz nechápavo cupitajú na vôdzke po nákupných strediskách. Nikde nijaký kľučkujúci zajac, ani antilopa, ani vlk, ktorého by sa dalo uštvať, iba paničkine kamarátky a ľudia, ľudia, ľudia. Občas nejaký ťarbavý pes, tiež na vôdzke.
Ale stáva sa to aj iným poctivým lovcom – napríklad takému west highlandskému bielemu teriérovi, lebo je to presne ten z fľaše whisky Black&White a všetci híkajú, aký je zlatý. A on by radšej lovil nejakú drobnú háveď. Nedochádza mu, že už nie je teriér, ale módny „accessory“.
V neposlednom rade sú tu ešte tí najdrobnejší psíci, povedzme čivavy alebo yorkshirské teriéry. Tie patria dáme na ruky a plnia úlohu behajúcej brošne. Aj to boli kedysi zúriví lovci drobnej hávede, ale z pohľadu striedajúcich sa psích generácií je to už veľmi, veľmi dávno.
Psi ako módne doplnky mávajú však v živote aj šťastie, lebo ak ich panička nemá srdce z plechu (a prečo by mala mať?), tak ju spravidla citovo zlomia, opantajú a všetko jej o svojej psej duši akosi vysvetlia. Najmä ak ich dostane ešte ako malé šteňa. Väčšinou sa im tak podarí zmeniť aj zvyky paničky, ktorá sa náhle ocitne namiesto na vysokých podpätkoch v teniskách, namiesto v kostýme v teniskách, tričku a džínsoch, a namiesto v nákupnom stredisku v lese, kde uveličene pozoruje svoj pôvodný módny doplnok ako sa naháňa za všeličím a váľa v podozrivých veciach.
.o psoch, ktorí pracujú
Niektorí psi žijú s človekom ešte aj tak, ako s ním žili predkovia dnešných psov pred desiatkami tisícov rokov, keď ešte ľudia žili ako skupinky zberačov a lovcov. Nie je ich veľa a je to najmä v Afrike. Psi, ktorí tam žijú s bušmanmi v Kalahari, spolupracujú napríklad pri love, ale netvoria typickú úzko štruktúrovanú svorku ako divé psy či vlci. Iných psov vnímajú skôr ako konkurentov a vodcom svorky je pre nich ten „ich“ človek. Píše o tom opäť pani Marshall Thomas a opisuje jednu príhodu so psami, ktorej bola v Afrike svedkom. Za kríkmi pri ľudskej osade sa zakrádal veľký leopard a niektorý zo psov ho musel zacítiť. Dva mesiace predtým tam už leopard napadol a ťažko zranil muža z osady. Pani Marshall Thomas píše, že si navždy zapamätá ten strhujúci pohľad na šesť odvážnych psov, zjazvených, hladných a vychudnutých, ako zúrivo prenasledujú veľkého zdravého leoparda v dokonalej fyzickej kondícii, ktorý vážil toľko, čo všetkých tých šesť psov dohromady. A predsa mali tí psi dostatok odvahy, aby sa proti nemu postavili, i vôle vydať zo seba vzácnu energiu a hnať ho plnou rýchlosťou až ďaleko za dedinu.
Ale aj psi žijúci s modernými ľuďmi v krajinách Západu majú niekedy šťastie, že si ich kúpi majiteľ, ktorý si sníva svoj romantický sen o zachraňovaní ľudí, a začne s nimi cvičiť práve to zachraňovanie. Mnohí mi dosvedčia, že psi taký výcvik milujú a najmä to, že záchranári bývajú svojim psom veľmi láskavými a dobrými pánmi. Nehovoriac ani o tých výnimočných ľuďoch, ktorí dokážu vychovať svojho labradora ako slepeckého psa a o vzťahu, ktorý potom medzi takým psom a jeho šťastným novým majiteľom vznikne.
.nepracujú, nelovia, nestrážia,
tak načo vlastne má väčšina ľudí žijúcich v činžiakoch a mestách tých svojich psov? Som presvedčený, že kvôli vzťahu. Kvôli celkom unikátnemu a citovo veľmi hojivému a hrejivému vzťahu, ktorý je vo svojej podstate sociálnym vzťahom, hoci nemôže nijako nahrádzať vzťahy s inými ľuďmi (i keď mnohým pomáha v samote). Je to veľmi asymetrický vzťah, lebo pes v meste je na človeka odkázaný 24 hodín denne. Platí za starostlivosť, ktorú dostáva a ľudský čas iba tým, čo má – lojalitou, prítulnosťou, láskou. Ale robí to ako nijaký iný tvor spomedzi tých, ktoré si ľudia domestikovali. Zaujímavé, ako málo ľudí, často aj spomedzi tých, ktorí majú psov, si uvedomuje, že pes potrebuje najviac to, čo sám dáva. Potrebuje pocit, že patrí k svorke (teda k pánovi či pánom), potrebuje to mať potvrdené aj stokrát denne, potrebuje spoločnosť „svojich“ ľudí a potrebuje pozornosť, hranie sa, dotyk, pohladenie. To potrebuje omnoho viac než fiktívny „výbeh“ na dvore. Ak to má, je to šťastný pes a dáva to aj najavo. To, že to dáva najavo a ako to dáva najavo, je tým hlavným dôvodom, prečo máme psov. Je nám s nimi dobre.
Preto všetci tí, ktorí hovoria o tom, že psa áno, ale nie do bytu, nevedia o psoch nič. Nanajvýš vedia, ako psi vyzerajú a vedia sa pýtať, nie príliš bystro, či „hryzie“ a či „poslúcha“. Pes žije vonku rovnako rád ako vnútri, ak sú tam „jeho“ ľudia. Je to predovšetkým a v prvom rade sociálne zviera. Ak sú „jeho“ ľudia v dome, ktorý je pred ním trvalo zavretý, a on sám vonku na dvore, pohľad na hviezdnatú oblohu mu samotu a pocit odstrčenia nevylieči, ani si sám nezašportuje behaním po dvore.
Myslím si, že to o tom recipročnom vzťahu ľudí so psami platí bez ohľadu na to, čo bol pôvodný motív, pre ktorý sa človek rozhodol kúpiť si psa. Nech je to pôvodne trebárs aj móda, alebo iný profánny dôvod. Tí, ktorí sa napríklad len tak zbavia šteniatka, ktoré sa zmenilo z darčeka deťom na nepohodlnú príťaž tým, že ho kdesi za mestom vyhodia na cestu, sú nielen ľuďmi bez zodpovednosti, ale pravdepodobne aj ľuďmi so zakrpatenou citovou a sociálnou inteligenciou. Psi aj ľudia by sa im mali radšej vyhnúť.
„Prečo by, preboha, mala hrýzť?“ opýtal som sa dotknuto a dodal som: „Ona sa len intenzívne zaujíma o motory.“
„Aha,“ povedal ten pán, potom sa odvážil poškrabať rozradostenú Sarah za ušami a vrátil sa k motoru. Tú otázku som dostal, ako, koniec koncov, väčšina majiteľov psov, veľakrát. Nekladú ju iba ľudia, ktorých už nejaký pes uhryzol či deti, ktorých doma strašia hryzúcimi psami rodičia. Ten pán sa to opýtal bez známok skutočnej obavy, že by ho mohla tá natešená sučka pohrýzť, tak akosi konverzačne, položartom. Ale niektorí ľudia sa to pýtajú celkom vážne, lebo sú presvedčení, že hryzenie ľudí patrí k bežnému psiemu správaniu. Nuž, nepatrí. Ak pes pohryzie človeka, takmer bez výnimky ide o poruchu správania a nie jeho normu, ak, pravda, nebráni napríklad svojho pána pred útokom iného človeka a podobne. Asi ako úder päsťou nie je v ľudskom správaní normou, ale poruchou, hoci existujú aj kritické situácie, keď udrieť treba. Hryzúci pes je ako človek mlátiaci okolo seba pri každej príležitosti päsťami. Jemne povedané, niečo s ním nie je v poriadku. Väčšinou je aj jasné, čo. Iba výnimočne za to nemôže človek či ľudia, s ktorými dovtedy ten pes prišiel do styku.
Ale je mnoho psov, s ktorými nie je všetko v poriadku a mnoho je psov, ktorí sa ľudí boja. Percentuálne určite viac než ľudí, ktorí sa boja psov. A tých je neúrekom. Lebo my ľudia robíme nepochybne pri výchove či nevýchove svojich psov ešte mnohonásobne viac chýb než pri výchove svojich detí. O niektorých sa zmienim.
.o škaredej modle
Hneď druhá najčastejšia otázka, ktorú majiteľ psa dostáva od kadekoho, je po prihlúplom „hryzie?“ otázka „poslúcha?“. Tá prvá otázka ukazuje na predsudok voči psom ako takým, tá druhá zase na úplné nepochopenie vzťahu psa k človeku. Poslušnosť psa je výborná vec, ale nie je to ani hlavná, ani najobdivuhodnejšia vlastnosť psa. Tá germánska poslušnosť, podľa ktorej predstáv musí pes reagovať ako vojenský stroj na každý vyšteknutý príkaz, je škaredá modla, ktorej sa klaňajú všetci psov neznalí a ešte aj milióny pomýlených medzi ľuďmi, ktorí by o psoch mali čosi vedieť. Napríklad aj takí, čo si hovoria chovatelia či cvičitelia. Väčšina ľudí sa domnieva, že poslušnosť a rýchlosť, s ktorou sa učí poslúchať príkazy, sú kritériom inteligencie psa, a pochybujú preto o inteligencii svojho psa, ak sa neučí poslúchať príkazy dostatočne rýchlo. Ak teda doma nemajú priamo komisára Rexa. Vôbec im nezíde na um, že možno na to idú zle, a možno chcú čosi, čo patrí naozaj iba do filmu. Je výborné, keď pes poslúchne ľudské príkazy a je to najčastejšie aj v jeho najlepšom záujme (hento či tamto nežer, stoj, nebež cez cestu a podobne...), ale verte mi, inteligencia psov je omnoho zložitejšia a hlbšia vec. Pes má pozoruhodnú emocionálnu inteligenciu, lebo pôvodná psia či vlčia svorka je spoločenstvo plné citov vrátane takých ako je láska, nenávisť, súcit, ľútosť či dokonca altruizmus. A pes má, v priamej súvislosti so svojou schopnosťou rozpoznávať citové rozpoloženie iných psov, ale i ľudí, aj pozoruhodnú sociálnu inteligenciu, lebo pôvodná psia či vlčia svorka je spoločenstvo plné vzťahov ako dominancia, submisivita, priateľstvo a solidarita. Vďaka emocionálnej a sociálnej inteligencii sa pes naučí aj takú vec, akou je poslušnosť. Jednoducho robí to, o čom pri hre a výcviku zistil, že vyvoláva pozitívnu citovú odozvu u jeho dominantného druha, teda u jeho pána. Tú pán prejaví odmenou, pohladením, maškrtou, tónom hlasu. Bezpodmienečná vojenská poslušnosť je aj u ľudí vynútená inštitúciou a hrozbou. Nie je to poslušnosť daná prirodzeným sociálnym vzťahom. Platí to aj u psov. Spoľahlivá poslušnosť psa je taká, ktorá je výsledkom vzájomnej citovej komunikácie a hry. Je formou vyjadrenia vzťahu. Tá hnusná modla vojenskej poslušnosti to však ignoruje. Aké city, pes je iba pes a má poslúchať, namietnu mnohí a pokúšajú sa dosiahnuť svoje trestami. Niekoľkokrát som počul rôznych hlupákov tvrdiť, že je potrebné psa „zlomiť“. Najlepšie bitkou. Tento spôsob „výchovy“ síce vedie k „poslušnosti“, ale aj k ustrašenému psovi, ktorý od svojho pána a ľudí všeobecne nič dobrého nečaká. Niekedy potom začína mať zmysel tá prvá hlúpa otázka: „Hryzie?“ Odpoveď môže znieť: „Áno. Preventívne.“
Elisabeth Marshall Thomas, o ktorej sme hovorili už v predchádzajúcom čísle .týždňa, má v tejto súvislosti ešte jednu dôležitú radu. Chce, „aby ste brali s rezervou prevládajúci názor, že musíte vždy a za každých okolností psa ovládať. Takmer všetky psy perfektne chápu hierarchiu v domácnosti a dobre vedia, že nikdy nebudú členom s najvyšším postavením. A ani o to nestoja. Pre psa je dôležité samo členstvo v skupine, vôbec nie vodcovstvo či alfa status – v procese domestikácie sa psy podobajú vlčiemu šteňaťu, a nie dospelému vlkovi, preto nielenže ochotne prijmú podriadené postavenie, dokonca ho vyžadujú. Mladý vlk bez vodcu je veľmi úbohé stvorenie a rovnako aj väčšina psov“. Zhrnuté a podtrhnuté – psovi netreba násilím vnucovať rešpekt, lebo ho pociťuje prirodzene k dominantnému členovi svorky, človeku. To, čo mu vnútite, potom nie je rešpekt, ale strach. Zvláštne – mnohí to nevedia odlíšiť ani vo vzťahoch medzi ľuďmi, prečo sa potom čudujeme, ak si to pletú v prípade psov? Pani Marshall Thomas vyčíta nepochopenie v tejto veci dokonca aj Konradovi Lorenzovi, zakladateľovi etológie a nositeľovi Nobelovej ceny, ktorého inak veľmi rešpektuje. Ten opisoval, ako učil jedného svojho psa poslúchať tak, že ho chytil za kožuch na krku a zatriasol ním, ako to vraj robí sučka šteňaťu či väčší pes malému. Je to určite lepšie ako to povestné capnutie novinami, ale príliš to nefunguje, skúšal som to aj ja, a malá Sarah sa na mňa nechápavo pozrela a o chvíľu spravila ešte jednu mláčku. Raz, keď mala asi tri mesiace, sme sa hrali v obývačke na zemi a ona ma pri hre hryzla tými strašne ostrými mliečnymi zúbkami do nosa. Ja som ju, inštinktívne predstierajúc hnev, okamžite rafol do ucha (nie príliš silno), po čom sa na mňa pozrela s novým rešpektom a už ma nikdy do nosa ani nikde inde nehryzla. Ani ja ju. Dohodli sme sa, že to už nebudeme spomínať a že ja som definitívne ten väčší pes. Nijako ju to ale nezobralo, lebo o sekundu sa opäť po mne štverala a ťahala nitky zo svetra.
.voči psom sme fašisti,
myslí si pani Marshall Thomas. Presnejšie povedané, naša spoločnosť má ku psom fašistický vzťah. Nerozoberajme presný politologický význam slova fašizmus, lebo je jasné, že ide o metaforu. V knihe Spoločenský život psov, z ktorej je aj predchádzajúci citát, vysvetľuje pani Marshall Thomas čo má tým fašizmom na mysli: „Psi sú naši otroci, či sa nám to páči, alebo nie. Kupujeme ich a predávame, legálne ich usmrcujeme z dôvodov, ktorým pes nemôže rozumieť, regulujeme ich rozmnožovanie buď tým, že ich zbavujeme semenníkov a maternice, alebo tak, že im sami vyberáme partnerov na párenie a v útlej mladosti im berieme ich deti....“ „Ovládame dokonca aj pohyb psov – buď ich držíme v kotercoch, alebo ich vodíme na remienku. Väčšina obcí nedovoľuje voľné pobehovanie psov, aj keď je pes čistotný a disciplinovaný a nespôsobuje nijaké problémy. Psy nemôžu obvykle behať ani v parkoch, aj keď ich majitelia odpracú ich výkaly. A väčšinou nesmú pobehovať ani vo voľnej prírode.“ „Moji psi sú chápaví a samostatní, zostávajú vedľa mňa a na zavolanie ku mne pribiehajú. Ale podľa psích fašistov nič také ako chápavý a samostatný pes neexistuje. Dnes majú čiastočne aj pravdu – pes, ktorý nemal dostatok slobody, aby mohol získať psiu múdrosť, či už z osobnej skúsenosti, alebo od ostatných psov, chápavý ani samostatný nebude.“
Mnohé psie útulky v západnom svete automaticky kastrujú psov a sterilizujú sučky, alebo ich vydávajú novým majiteľom iba pod podmienkou, že to dajú urobiť na vlastné náklady oni. Má to zabrániť nekontrolovanému množeniu sa psov, o ktorých by sa nemal opäť kto postarať. Motív je to chvályhodný, ale pre pani Marshall Thomas je i toto znakom nášho fašistického vzťahu ku psom. Ide o to, že na regulovanie nežiaduceho plodenia by postačovala vazektómia u psov, ako sa to robí v prípade regulácie počtu vlkov v Severnej Amerike, a nie rovno kastrácia (kompletné odstránenie semenníkov). Vlka uspia narkotizačnou šípkou vystrelenou z pušky a drobučkým chirurgickým zákrokom mu prerušia semenovody. Zviera sa nezmení hormonálne, má stále dostatok testosterónu, ktorý potrebuje pri regulácii správania a nezmení sa teda ani povahovo, a môže sa ďalej páriť, len už nesplodí so svojou vlčicou ďalšie vĺčatá. Vlčice potom sterilizovať vôbec netreba, lebo tie sú pri výbere partnera navyše, na rozdiel od samcov, prirodzene veľmi prieberčivé. Pani Marshall Thomas upozorňuje, že po úplnej kastrácii sa mení nielen správanie (často psi zostávajú nezrelí, smutní, pomalí), ale aj pach psa a vďaka tomu aj jeho sociálne postavenie medzi inými psami. Niekedy ich môžu iní psi aj napadnúť, nevediac, ako ten zmenený pach interpretovať. A pani Marshall Thomas dodáva k ľudskej posadnutosti kastrovaním psov aj tento ironický postreh: „Niektorí veterinári poukazujú na to, že kastrácia chráni psov pred rakovinou semenníkov – to môže byť pravda, ale potom by kastrácia chránila aj mužov, ktorí tiež trpia rakovinou semenníkov, a nepamätám sa, že by sa muži tlačili pred ordináciami, aby sa zbavili semenníkov – nenájdeme tam ani tých, ktorí na kastrácii psov trvajú.“ Isto ste vytušili, že pani Marshall Thomas má týchto mužov úprimne rada.
Pre jej názory na ľudskú spoločnosť vo vzťahu ku psom si Elisabeth Marshall Thomas vyslúžila záplavu ostrej kritiky (napríklad pre jej údajný „antropomorfizmus“), ale aj množstvo oddaných stúpencov. Patrím k tým druhým.
.ľudia a ich psi(y)
Verím mojej kolegyni Eve, ktorá má z nás v redakcii na gramatiku najvycibrenejší cit, že ide ešte stále o legitímny dvojtvar (psi, vlci, vtáci, psy, vlky, vtáky) a ochotne sa demaskujem ako „psí antropomorfista“ v tomto článku tým, že dávam prednosť spojeniu „tí psi“ pred spojením „tie psy“, aj keby to puristom hneď prekážalo. Všetkých ľudí vlastne ich psi demaskujú hneď na niekoľko spôsobov – svojím správaním, lebo ho nadobudli v interakcii s nimi, svojím zovňajškom, lebo platí to isté, čo v prípade správania, a vlastne aj a možno najmä plemenom. Lebo mnohí (nie všetci) ľudia si zaobstarajú takého či onakého psa, lebo ich práve k takému psovi čosi pritiahne – legenda o povahe konkrétneho plemena, vzhľad, ktorý v duši čosi evokuje, sebaprojekcia (o psovi, ktorý dáva iným najavo, za koho sa jeho majiteľ považuje). Je v tom viac sociálnej a osobnostnej psychológie než logiky či utilitarizmu. Vyslovene „pracovných“ psov, ktorí majú v živote to privilégium, že robia pre svojho pána to, na čo bolo ich plemeno vyšľachtené, ubúda geometrickým radom. Väčšina jedincov plemena husky a malamud, ktorí dnes na svete žijú, neťahala nikdy sane, väčšina stavačov nikdy neukázala nehybným postojom poľovníkovi zver, väčšina retrieverov či španielov nikdy nepriniesla poľovníkovi z vody zastrelenú divú kačicu, väčšina borderských kólií nikdy nepásla stádo, väčšina jazvečíkov sa v živote nedostala ani na desať kilometrov od najbližšej jazvečej nory, väčšina foxteriérov nikdy nestretla líšku a väčšina čuvačov či kuvaszov nikdy nestrážila stádo oviec pred zlodejmi, vlkmi a medveďmi. A nijaký dnešný bulteriér, dúfam, nebojoval s býkom (definitívne túto ušľachtilú zábavu prenechali Španielom). Neznamená to, že by to tí psi nevedeli, keby dostali príležitosť. Staré inštinkty im, pravdepodobne, zostali, to len ich páni už tie inštinkty nemajú a spôsoby života už nepestujú a kupujú si ich „lebo sa im páčia“. Alebo ich deťom či manželkám. Je to však dobré aj takto, lebo inak by všetky tie krásne plemená zanikli len preto, lebo už pre ne niet tej špecializovanej práce. Ale poďme si, bez nároku na akúkoľvek úplnosť, povedať čosi o ľuďoch a ich konkrétnych psoch.
Najprv však stručná poznámka k všeobecnej povere, že sa páni a ich psi po čase podobajú, alebo že si ľudia kupujú psov na svoju podobu. Nuž, môj priateľ Laco, štíhly vyšší svetlovlasý muž, ktorého som už spomenul v predchádzajúcom článku, mal naraz troch psov – obrovského čierneho novofoundlanďana, anglického buldoga a dlhosrstého jazvečíka. Podobali sa navzájom hádam len tým vlhkým nosom a na Laca už vôbec ničím, ani povahou. So všetkými tromi však vychádzal výborne, len ten buldog trochu „dusil“ jazvečíka. Dúfam, že v psom raji, kam sa už obaja kvôli starobe pobrali, mu to už nerobí. Keď sme išli pred mnohými rokmi spolu s Lacom kupovať kdesi na Moravu jeho prvého anglického buldoga, Laco váhal aj nad krásnou sučkou perzského chrta saluki, ktorú ten chovateľ ponúkal. Saluki je jediný pes, ktorý sa na neho niečím (telesnou stavbou, je to štíhly chrt) podobal. Ale sučku saluki si vtedy nekúpil. Odišli sme s anglickou buldočkou Buginou.
.pes ako deklarácia sily
Vysvetliť toto je najľahšie. Stačí si predstaviť holohlavého „hrubokrkého“ jedinca s hrubou zlatou reťazou okolo krku vo veľkom aute a hádať, akého si asi „zaobstará“ psa. Môžete sa staviť o nemalú sumu, že čivava ani pudlík to nebudú. Hádate správne, bude to takmer naisto stafford, pitbull, argentínska doga, tosa, alebo niečo podobné. Pozor, nejde o veľkosť, ani o povrchnú podobnosť s majiteľom, ide výhradne o povesť. Majiteľovi záleží na tom, aby on sám vyzeral hrozivo, kŕmil sa preto anabolickými hormónmi a chodil do činkárne, tetovanie stojí bagateľ a tupý útočný výraz sa nebolo treba učiť, ten sa usadil na tvári akosi v procese vývoja a dozrievania osobnosti. Pes hrozivého výzoru, ale najmä hrozivej povesti, je tu primárne na to, aby hrozivý dojem, ktorý chce majiteľ budiť, zdôraznil a potvrdil aj ľuďom, ktorým by to inak nedošlo. Ten pes plní úlohu projekcie, je sebaobrazom majiteľa, jeho predstavou o sebe samom. Škoda dodávať, že tie plemená za to nemôžu a v rukách skúsených a láskavých ľudí sa z nich stanú väčšinou spoľahliví domáci psi milujúci rodinu. A škoda dodávať aj to, že v prípade tých vystrihaných majiteľov s podozrivými zdrojmi príjmov väčšinou nepôjde o skúsených a už vôbec nie o láskavých ľudí. Hoci... Niekedy dojem klame. Niekedy. Hrôza ide aj z takého bullteriéra a iní psi majú viac než dosť dobrých dôvodov sa ho báť. Nie je veľký, ale je to masívna guľa oceľových svalov a jeho zuby majú zovretie sily hydraulického lisu. K tomu treba pripočítať ten „klabonosí ksicht“ a malé šikmé úskočné očičká a postrach je na svete. Aj mnohých bullteriérov si ľudia kupujú „aby sa ich báli“. Ale väčšina bullteriérov, ktorých poznám, sú voči ľuďom mierni a láskaví, radi sa hrajú a páchajú rôzne žartíky. Poznám v susedstve jedného statného vystrihaného mládenca s bullteriérom, ktorý pri pohľade na svojho, naozaj bitkársky vyzerajúceho psa viditeľne znežnie a dostane taký romantický výraz. Minule mi porozprával, aký je jeho pes dobrý a bol na to viditeľne pyšný. Pes na nás celý čas hľadel šikmými očkami a priateľsky nás bil po nohách chvostom. Možno si ho ten mládenec pôvodne kúpil s úplne opačnou predstavou.
.pes ako „accessory“
Áno, ide o módny doplnok. Väčšinou pre dámu. Mnohí čitatelia asi netušia, koľko psov sa kupuje s mentálnou projekciou toho, ako sa bude pri dáme vynímať – farbou, postavou a podobne. Nejde iba o pudlíkov, ktoré patria k nohám elegantných dám už storočia. Možno práve o pudlíkov ide dnes menej ako o iných psov. Mnohý krásny vysoký írsky setter s mahagónovou lesklou srsťou, plný neskrotného temperamentu a inštinktov lesného lovca, sa ocitol po boku paničky, nič netušiacej o jeho pudoch ani o poľovačkách, len pre svoju krásu a eleganciu. Tak dobre vyzerá k tomu zelenému kostýmu. A stalo sa to i najrôznejším chrtom – saluki, afganským chrtom, dokonca ruským barzojom. Títo neúnavní bežci a lovci zo saván a stepí teraz nechápavo cupitajú na vôdzke po nákupných strediskách. Nikde nijaký kľučkujúci zajac, ani antilopa, ani vlk, ktorého by sa dalo uštvať, iba paničkine kamarátky a ľudia, ľudia, ľudia. Občas nejaký ťarbavý pes, tiež na vôdzke.
Ale stáva sa to aj iným poctivým lovcom – napríklad takému west highlandskému bielemu teriérovi, lebo je to presne ten z fľaše whisky Black&White a všetci híkajú, aký je zlatý. A on by radšej lovil nejakú drobnú háveď. Nedochádza mu, že už nie je teriér, ale módny „accessory“.
V neposlednom rade sú tu ešte tí najdrobnejší psíci, povedzme čivavy alebo yorkshirské teriéry. Tie patria dáme na ruky a plnia úlohu behajúcej brošne. Aj to boli kedysi zúriví lovci drobnej hávede, ale z pohľadu striedajúcich sa psích generácií je to už veľmi, veľmi dávno.
Psi ako módne doplnky mávajú však v živote aj šťastie, lebo ak ich panička nemá srdce z plechu (a prečo by mala mať?), tak ju spravidla citovo zlomia, opantajú a všetko jej o svojej psej duši akosi vysvetlia. Najmä ak ich dostane ešte ako malé šteňa. Väčšinou sa im tak podarí zmeniť aj zvyky paničky, ktorá sa náhle ocitne namiesto na vysokých podpätkoch v teniskách, namiesto v kostýme v teniskách, tričku a džínsoch, a namiesto v nákupnom stredisku v lese, kde uveličene pozoruje svoj pôvodný módny doplnok ako sa naháňa za všeličím a váľa v podozrivých veciach.
.o psoch, ktorí pracujú
Niektorí psi žijú s človekom ešte aj tak, ako s ním žili predkovia dnešných psov pred desiatkami tisícov rokov, keď ešte ľudia žili ako skupinky zberačov a lovcov. Nie je ich veľa a je to najmä v Afrike. Psi, ktorí tam žijú s bušmanmi v Kalahari, spolupracujú napríklad pri love, ale netvoria typickú úzko štruktúrovanú svorku ako divé psy či vlci. Iných psov vnímajú skôr ako konkurentov a vodcom svorky je pre nich ten „ich“ človek. Píše o tom opäť pani Marshall Thomas a opisuje jednu príhodu so psami, ktorej bola v Afrike svedkom. Za kríkmi pri ľudskej osade sa zakrádal veľký leopard a niektorý zo psov ho musel zacítiť. Dva mesiace predtým tam už leopard napadol a ťažko zranil muža z osady. Pani Marshall Thomas píše, že si navždy zapamätá ten strhujúci pohľad na šesť odvážnych psov, zjazvených, hladných a vychudnutých, ako zúrivo prenasledujú veľkého zdravého leoparda v dokonalej fyzickej kondícii, ktorý vážil toľko, čo všetkých tých šesť psov dohromady. A predsa mali tí psi dostatok odvahy, aby sa proti nemu postavili, i vôle vydať zo seba vzácnu energiu a hnať ho plnou rýchlosťou až ďaleko za dedinu.
Ale aj psi žijúci s modernými ľuďmi v krajinách Západu majú niekedy šťastie, že si ich kúpi majiteľ, ktorý si sníva svoj romantický sen o zachraňovaní ľudí, a začne s nimi cvičiť práve to zachraňovanie. Mnohí mi dosvedčia, že psi taký výcvik milujú a najmä to, že záchranári bývajú svojim psom veľmi láskavými a dobrými pánmi. Nehovoriac ani o tých výnimočných ľuďoch, ktorí dokážu vychovať svojho labradora ako slepeckého psa a o vzťahu, ktorý potom medzi takým psom a jeho šťastným novým majiteľom vznikne.
.nepracujú, nelovia, nestrážia,
tak načo vlastne má väčšina ľudí žijúcich v činžiakoch a mestách tých svojich psov? Som presvedčený, že kvôli vzťahu. Kvôli celkom unikátnemu a citovo veľmi hojivému a hrejivému vzťahu, ktorý je vo svojej podstate sociálnym vzťahom, hoci nemôže nijako nahrádzať vzťahy s inými ľuďmi (i keď mnohým pomáha v samote). Je to veľmi asymetrický vzťah, lebo pes v meste je na človeka odkázaný 24 hodín denne. Platí za starostlivosť, ktorú dostáva a ľudský čas iba tým, čo má – lojalitou, prítulnosťou, láskou. Ale robí to ako nijaký iný tvor spomedzi tých, ktoré si ľudia domestikovali. Zaujímavé, ako málo ľudí, často aj spomedzi tých, ktorí majú psov, si uvedomuje, že pes potrebuje najviac to, čo sám dáva. Potrebuje pocit, že patrí k svorke (teda k pánovi či pánom), potrebuje to mať potvrdené aj stokrát denne, potrebuje spoločnosť „svojich“ ľudí a potrebuje pozornosť, hranie sa, dotyk, pohladenie. To potrebuje omnoho viac než fiktívny „výbeh“ na dvore. Ak to má, je to šťastný pes a dáva to aj najavo. To, že to dáva najavo a ako to dáva najavo, je tým hlavným dôvodom, prečo máme psov. Je nám s nimi dobre.
Preto všetci tí, ktorí hovoria o tom, že psa áno, ale nie do bytu, nevedia o psoch nič. Nanajvýš vedia, ako psi vyzerajú a vedia sa pýtať, nie príliš bystro, či „hryzie“ a či „poslúcha“. Pes žije vonku rovnako rád ako vnútri, ak sú tam „jeho“ ľudia. Je to predovšetkým a v prvom rade sociálne zviera. Ak sú „jeho“ ľudia v dome, ktorý je pred ním trvalo zavretý, a on sám vonku na dvore, pohľad na hviezdnatú oblohu mu samotu a pocit odstrčenia nevylieči, ani si sám nezašportuje behaním po dvore.
Myslím si, že to o tom recipročnom vzťahu ľudí so psami platí bez ohľadu na to, čo bol pôvodný motív, pre ktorý sa človek rozhodol kúpiť si psa. Nech je to pôvodne trebárs aj móda, alebo iný profánny dôvod. Tí, ktorí sa napríklad len tak zbavia šteniatka, ktoré sa zmenilo z darčeka deťom na nepohodlnú príťaž tým, že ho kdesi za mestom vyhodia na cestu, sú nielen ľuďmi bez zodpovednosti, ale pravdepodobne aj ľuďmi so zakrpatenou citovou a sociálnou inteligenciou. Psi aj ľudia by sa im mali radšej vyhnúť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.