Navštíviť koncert Thomasa Alana Waitsa (7.12.1949) je životným snom a túžbou storočia takmer každého vyznávača prazvláštnych piesní pódiového šamana, neobyčajného muzikanta a experimentátora, kalifornského speváka, gitaristu, klaviristu, herca, textára aj skladateľa.
Nie je to vôbec jednoduché – tento drsný bluesovo – vaudevillový šansoniér v ostatných rokoch vystupuje málo, nepravidelne a často za zvláštnych okolností. Jeho koncerty bývajú vypredané v priebehu niekoľkých hodín napriek sporadickej propagácii a kolapsy predpredajových serverov sú typické v ktorejkoľvek časti zemegule.
.lístky na meno
Sám majster, ktorý popularitu veľmi nerešpektuje a visí u neho „na háku“ (na koncerty nie je vytlačený ani jediný plagát), má pre svoje publikum pomerne zvláštne identifikačné požiadavky – neuznáva totiž voľné vstupenky, nekontrolovateľný vstup médií a snobov ani čierny trh s lístkami. Jeho manažment preto zaviedol prísne pravidlá na predaj vstupeniek. Na každej je vytlačené meno a priezvisko držiteľa, ktorý sa navyše pred vstupom musí preukázať identifikačným preukazom – podobne ako pri letenke. Prináša to bizarné situácie, ktoré najlepšie ilustruje nedávna príhoda, keď osobná ochranka musela Waitsovi krátko pred koncertom doručiť naliehavú správu: „Robia nám tu problémy dvaja páni bez lístkov, ktorí tvrdia, že sú vaši parťáci, dôverne vás poznajú a rozhodne musia vidieť koncert!“ „Čože?“ vykríkol Waits, „Ako sa tí dvaja parchanti volajú?“ „Iggy Pop a Johnny Depp ...“ V Prahe sa to nestalo, hoci medzi divákmi boli také esá ako dramatik Václav Havel, textár Michal Horáček, publicista Josef Rauvolf alebo kritik Jiří Černý.
.bizarná hviezda
„Verejný“ osobný a umelecký život Toma Waitsa je román so zákrutami rozličného typu, plný mystifikácií a dráždivých scén. Začínal koncom 60. rokov minulého storočia ako „súkromný detektív noci“ * čudácky pesničkár s gitarou, klavírom a najmä neobvyklými textami (dokumentujú to nahrávky The Early Years Vol. 1 & 2, pripomínajúce country-bluesových matadorov), ktorému vrcholiace obdobie psychedelie a hippies veľa nehovorilo. Viac sa jeho záujem koncentroval na beatnikov (Jack Kerouac), swingových zblúdencov (Harry Belafonte), klubových džezmenov a` la Dizzy Gillespie, neskôr aj zabávačov typu Lennyho Brucea alebo pesničkára Lorda Buckleyho. Predčítaval v kluboch texty Charlesa Bukowského a Delmora Schwarza pri hudbe Chucka E.Weissa. V obľube mal aj starý nemecký kabaret spred 2. svetovej vojny a dekadentne modifikovaný vaudeville, čo sa v jeho tvorbe výraznejšie objavilo neskôr. Pre širšie publikum ho objavil vtedajší manažér Franka Zappu Herb Cohen a pomohol mu začať éru gramofónových nahrávok aj „vážnejších“ koncertov albumom Closing Time (1973).
Toto obdobie sa nieslo v duchu úprimného prejavu piesní klubovej atmosféry džezového kvarteta so širokým formálnym a tematickým záberom. Waits mal svojrázny názor na svoju produkciu, ktorú vyjadril koncom 70. rokov : „Nemá cenu vytvárať sny, ktoré sa nikdy nenaplnia. Buď ste úspešní v tom, že prepadnete, alebo neúspešní, hoci máte úspech. Radšej by som mal neúspech podľa vlastného hľadiska, ako úspech zásluhou niekoho iného.“ Po nahraní siedmich radových platní plných sladkobôľneho zúfalstva fitzgeraldovskej nostalgie, zhudobnených príbehov tzv. tall tales * nadsadených rozprávaní, v ktorých realita organicky splýva s fantáziou a majú pôvod už v antických príbehoch „chválenkárskeho vojaka“, a odkazov na kultové symboly americkej pop kultúry posúva Waits svoju tvorbu do aktuálnej dnešnej podoby. Výraznú zásluhu má na tom svadba s pôvabnou spisovateľkou a scenáristkou Kathleen Brennan (venoval jej pieseň na albume Heartattack And Vine,1980), častejšia spolupráca s filmovými režisérmi (Jim Jarmusch, Francis Ford Coppola, Roberto Benigni, Robert Altman, Terry Gilliam) a presťahovanie sa do New York City. Jeho práca akceptuje prvky minimalizmu a „novej hudby“, cítiť vplyvy Harryho Partcha a Roberta Wilsona, avantgardných divadelníkov aj klasickej opery. Napriek kontinuálne narastajúcej popularite a oceneniam (dve ceny Grammy, nominácie na Oscara) si však táto – pre verejnosť bizarná – postava šoubiznisu udržiava pozoruhodný odstup od médií a bulvárnych klebiet – doslova vlastným telom chráni svoje súkromie, kde v kontraste s niekedy až hysterickou verejnou prezentáciou vystupuje ako starostlivý otec detí a láskavý manžel osudovej ženy i najbližšej umeleckej spolupracovníčky. Je jedným z mála šťastlivcov, ktorý si aj v dnešnom bulvárom a konzumom presiaknutom svete, ovládanom médiami a zákulisnými intrigami, môže robiť, čo sa mu zachce a najmä kedy sa mu to chce.
.vážny dadaista
Jeho kľukatý príbeh sa dá pomerne slušne zmapovať pomocou nahrávanej hudobno-textovej práce a koncertov, ako to napokon ukázali aj jeho pražské prezentácie. Vystúpenie na scéne, ktorá pripomína viacej starinárstvo, umiestnené na zvetrané šantánové pódium, začína Waits výrazne upraveným morbídnym valčíkom Lucinda z ostatného (troj-) CD Orphans. Famózna inštrumentácia a dokonalý zvuk uchváti každého. Prvý blok pokračuje skladbou Way Down In The Hole v duchu špecifického blues-rockového soundu bez klasických dvanásťtaktových schém a maestro, podupávajúci v umelom prachu pódia, predvádza svoje vokálno-kaukliarske pohyby v duchu smutného Charlieho Chaplina a roztatáreného Marcela Marceau.
Jeho intonačné variácie sú napriek krkolomným hlasovým farbám, ktoré mení do najrozličnejších deštrukčných odtieňov (od šmirgľového až po megafónový), dokonalé a nepotrebujú žiadne „tabletky odvahy“, iba poriadny sluch. Svoje fantastické spevácke dispozície napokon ukázal vo vynikajúcej pesničke I´ll Shoot The Moon.
Publikum ani nedýcha, zážitok umocňuje dokonalá rytmika (Tomov syn Casey Waits – bicie a Seth Ford Young – kontrabas) s neuveriteľným dychárom (Vincent Henry – saxofóny, ústna harmonika, klarinet, ale aj gitara) a gitaristom Omarom Torrezom, ktorá občas posúva hudobný prejav formácie od hardrocku cez flamengo, modifikované tango a booggie-wooggie až po chopinovské pobrnkávanie (famózny klávesista Patrick Warren). Sem-tam sa objaví aj ďalší člen waitsovskej rodiny, klarinetista a perkusionista Sullivan Waits. Ďalšia časť je venovaná klavírnym drobnostiam. Po preludovaní You Can Never Hold Spring (z filmu Tiger a sneh) na spôsob Mariána Vargu prichádza so známymi Tom Traubert´s Blues (Waltzing Matilda), On The Nickel, Invitation To The Blues, House Where Nobody Lives a Innocent When You Dream. Občas sa primotáva gospel (Jesus Gonna Be Here) a experimentálne deštrukčné rytmické pokusy (Rain Dogs) či garážový rock (Hooker In Minneapolis).
Tom Waits je veľký humorista a jeho koncerty sú do určitej miery aj divadelným predstavením, hoci tentoraz sa dosť miernil. Žartovne experimentuje s rekvizitami (až woodyallenovské zrkadlenie s „laserovým klobúkom“ v Eyeball Kid) a diskutuje s publikom (pokus o češtinu: „Sakra, jak se máte?“). Koncert vrcholí pesničkou Make It Rain, kde sa Waits v kuželi reflektora necháva posýpať „pokleslým“ zlatým flitrovo-konfetovým dažďom.
Obdivuhodný človek so zmyslom pre humor a dadaistický spôsob tvorby nám ukázal a dovolil poznať zmes vážneho prejavu, originálnej hudby a určitej kabaretiérskej pokleslosti s láskou k časom hudby nesprofanovanej gýčiarmi. Vznik jeho piesní, koncertovanie i celý ďalší tvorivý život sa často podobá skladačkám surrealistov, hoci má v skutočnosti celkom reálny a realistický základ. Koncerty zneli veľmi koncepčne a ukázali hlavnú hviezdu na skutočnom vrchole schopností. Patrili určite k tomu najlepšiemu, čo sa dá vo svete pódiovej prezentácie vidieť aj počuť.
Tom Waits, Glitter And Doom Tour, Kongresové Centrum Praha, 21. a 22. júl 2008
Autor je lekár a hudobný publicista.
Nie je to vôbec jednoduché – tento drsný bluesovo – vaudevillový šansoniér v ostatných rokoch vystupuje málo, nepravidelne a často za zvláštnych okolností. Jeho koncerty bývajú vypredané v priebehu niekoľkých hodín napriek sporadickej propagácii a kolapsy predpredajových serverov sú typické v ktorejkoľvek časti zemegule.
.lístky na meno
Sám majster, ktorý popularitu veľmi nerešpektuje a visí u neho „na háku“ (na koncerty nie je vytlačený ani jediný plagát), má pre svoje publikum pomerne zvláštne identifikačné požiadavky – neuznáva totiž voľné vstupenky, nekontrolovateľný vstup médií a snobov ani čierny trh s lístkami. Jeho manažment preto zaviedol prísne pravidlá na predaj vstupeniek. Na každej je vytlačené meno a priezvisko držiteľa, ktorý sa navyše pred vstupom musí preukázať identifikačným preukazom – podobne ako pri letenke. Prináša to bizarné situácie, ktoré najlepšie ilustruje nedávna príhoda, keď osobná ochranka musela Waitsovi krátko pred koncertom doručiť naliehavú správu: „Robia nám tu problémy dvaja páni bez lístkov, ktorí tvrdia, že sú vaši parťáci, dôverne vás poznajú a rozhodne musia vidieť koncert!“ „Čože?“ vykríkol Waits, „Ako sa tí dvaja parchanti volajú?“ „Iggy Pop a Johnny Depp ...“ V Prahe sa to nestalo, hoci medzi divákmi boli také esá ako dramatik Václav Havel, textár Michal Horáček, publicista Josef Rauvolf alebo kritik Jiří Černý.
.bizarná hviezda
„Verejný“ osobný a umelecký život Toma Waitsa je román so zákrutami rozličného typu, plný mystifikácií a dráždivých scén. Začínal koncom 60. rokov minulého storočia ako „súkromný detektív noci“ * čudácky pesničkár s gitarou, klavírom a najmä neobvyklými textami (dokumentujú to nahrávky The Early Years Vol. 1 & 2, pripomínajúce country-bluesových matadorov), ktorému vrcholiace obdobie psychedelie a hippies veľa nehovorilo. Viac sa jeho záujem koncentroval na beatnikov (Jack Kerouac), swingových zblúdencov (Harry Belafonte), klubových džezmenov a` la Dizzy Gillespie, neskôr aj zabávačov typu Lennyho Brucea alebo pesničkára Lorda Buckleyho. Predčítaval v kluboch texty Charlesa Bukowského a Delmora Schwarza pri hudbe Chucka E.Weissa. V obľube mal aj starý nemecký kabaret spred 2. svetovej vojny a dekadentne modifikovaný vaudeville, čo sa v jeho tvorbe výraznejšie objavilo neskôr. Pre širšie publikum ho objavil vtedajší manažér Franka Zappu Herb Cohen a pomohol mu začať éru gramofónových nahrávok aj „vážnejších“ koncertov albumom Closing Time (1973).
Toto obdobie sa nieslo v duchu úprimného prejavu piesní klubovej atmosféry džezového kvarteta so širokým formálnym a tematickým záberom. Waits mal svojrázny názor na svoju produkciu, ktorú vyjadril koncom 70. rokov : „Nemá cenu vytvárať sny, ktoré sa nikdy nenaplnia. Buď ste úspešní v tom, že prepadnete, alebo neúspešní, hoci máte úspech. Radšej by som mal neúspech podľa vlastného hľadiska, ako úspech zásluhou niekoho iného.“ Po nahraní siedmich radových platní plných sladkobôľneho zúfalstva fitzgeraldovskej nostalgie, zhudobnených príbehov tzv. tall tales * nadsadených rozprávaní, v ktorých realita organicky splýva s fantáziou a majú pôvod už v antických príbehoch „chválenkárskeho vojaka“, a odkazov na kultové symboly americkej pop kultúry posúva Waits svoju tvorbu do aktuálnej dnešnej podoby. Výraznú zásluhu má na tom svadba s pôvabnou spisovateľkou a scenáristkou Kathleen Brennan (venoval jej pieseň na albume Heartattack And Vine,1980), častejšia spolupráca s filmovými režisérmi (Jim Jarmusch, Francis Ford Coppola, Roberto Benigni, Robert Altman, Terry Gilliam) a presťahovanie sa do New York City. Jeho práca akceptuje prvky minimalizmu a „novej hudby“, cítiť vplyvy Harryho Partcha a Roberta Wilsona, avantgardných divadelníkov aj klasickej opery. Napriek kontinuálne narastajúcej popularite a oceneniam (dve ceny Grammy, nominácie na Oscara) si však táto – pre verejnosť bizarná – postava šoubiznisu udržiava pozoruhodný odstup od médií a bulvárnych klebiet – doslova vlastným telom chráni svoje súkromie, kde v kontraste s niekedy až hysterickou verejnou prezentáciou vystupuje ako starostlivý otec detí a láskavý manžel osudovej ženy i najbližšej umeleckej spolupracovníčky. Je jedným z mála šťastlivcov, ktorý si aj v dnešnom bulvárom a konzumom presiaknutom svete, ovládanom médiami a zákulisnými intrigami, môže robiť, čo sa mu zachce a najmä kedy sa mu to chce.
.vážny dadaista
Jeho kľukatý príbeh sa dá pomerne slušne zmapovať pomocou nahrávanej hudobno-textovej práce a koncertov, ako to napokon ukázali aj jeho pražské prezentácie. Vystúpenie na scéne, ktorá pripomína viacej starinárstvo, umiestnené na zvetrané šantánové pódium, začína Waits výrazne upraveným morbídnym valčíkom Lucinda z ostatného (troj-) CD Orphans. Famózna inštrumentácia a dokonalý zvuk uchváti každého. Prvý blok pokračuje skladbou Way Down In The Hole v duchu špecifického blues-rockového soundu bez klasických dvanásťtaktových schém a maestro, podupávajúci v umelom prachu pódia, predvádza svoje vokálno-kaukliarske pohyby v duchu smutného Charlieho Chaplina a roztatáreného Marcela Marceau.
Jeho intonačné variácie sú napriek krkolomným hlasovým farbám, ktoré mení do najrozličnejších deštrukčných odtieňov (od šmirgľového až po megafónový), dokonalé a nepotrebujú žiadne „tabletky odvahy“, iba poriadny sluch. Svoje fantastické spevácke dispozície napokon ukázal vo vynikajúcej pesničke I´ll Shoot The Moon.
Publikum ani nedýcha, zážitok umocňuje dokonalá rytmika (Tomov syn Casey Waits – bicie a Seth Ford Young – kontrabas) s neuveriteľným dychárom (Vincent Henry – saxofóny, ústna harmonika, klarinet, ale aj gitara) a gitaristom Omarom Torrezom, ktorá občas posúva hudobný prejav formácie od hardrocku cez flamengo, modifikované tango a booggie-wooggie až po chopinovské pobrnkávanie (famózny klávesista Patrick Warren). Sem-tam sa objaví aj ďalší člen waitsovskej rodiny, klarinetista a perkusionista Sullivan Waits. Ďalšia časť je venovaná klavírnym drobnostiam. Po preludovaní You Can Never Hold Spring (z filmu Tiger a sneh) na spôsob Mariána Vargu prichádza so známymi Tom Traubert´s Blues (Waltzing Matilda), On The Nickel, Invitation To The Blues, House Where Nobody Lives a Innocent When You Dream. Občas sa primotáva gospel (Jesus Gonna Be Here) a experimentálne deštrukčné rytmické pokusy (Rain Dogs) či garážový rock (Hooker In Minneapolis).
Tom Waits je veľký humorista a jeho koncerty sú do určitej miery aj divadelným predstavením, hoci tentoraz sa dosť miernil. Žartovne experimentuje s rekvizitami (až woodyallenovské zrkadlenie s „laserovým klobúkom“ v Eyeball Kid) a diskutuje s publikom (pokus o češtinu: „Sakra, jak se máte?“). Koncert vrcholí pesničkou Make It Rain, kde sa Waits v kuželi reflektora necháva posýpať „pokleslým“ zlatým flitrovo-konfetovým dažďom.
Obdivuhodný človek so zmyslom pre humor a dadaistický spôsob tvorby nám ukázal a dovolil poznať zmes vážneho prejavu, originálnej hudby a určitej kabaretiérskej pokleslosti s láskou k časom hudby nesprofanovanej gýčiarmi. Vznik jeho piesní, koncertovanie i celý ďalší tvorivý život sa často podobá skladačkám surrealistov, hoci má v skutočnosti celkom reálny a realistický základ. Koncerty zneli veľmi koncepčne a ukázali hlavnú hviezdu na skutočnom vrchole schopností. Patrili určite k tomu najlepšiemu, čo sa dá vo svete pódiovej prezentácie vidieť aj počuť.
Tom Waits, Glitter And Doom Tour, Kongresové Centrum Praha, 21. a 22. júl 2008
Autor je lekár a hudobný publicista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.