Uhorsko v područí oligarchov

svojimi reformami odštartoval na niekoľko desaťročí uhorský zlatý vek.

v roku 1976 napísal Edward Louis Keenan, profesor stredovekých dejín na Harvarde, pozoruhodnú akademickú esej pre americké ministerstvo zahraničia. Týkala sa systému vlády v Moskovskom veľkokniežatstve, ktoré sa v 14. až 16. storočí stalo zárodkom cárskeho Ruska. Keenan opisoval, ako vznikla mocná vrstva vysokých šľachticov, takzvaných bojarov, a ako postava cára hrala úlohu akéhosi sprostredkovateľa medzi ich záujmami. Pričom aura všemocnosti cára bola len fasádou, ktorá mala zakrývať oligarchickú podstatu ruského mocenského systému. Prečo by však niekoho na americkom ministerstve zahraničia, ktoré sa zaoberá tou najaktuálnejšou prítomnosťou, mali zaujímať stredoveké dejiny? Lebo určité vzorce mocenského správania majú tendenciu prežívať v politických kultúrach jednotlivých krajín naprieč stáročiami i spoločenskými režimami.

Pred dvomi rokmi na Keenanovu prácu upozornil Andrew Weiss v komentári pre denník New York Times. Západné pohoršovanie nad autoritatívnymi praktikami Vladimíra Putina podľa neho zakrýva, že súčasného ruského prezidenta, tak ako cárov pred ním, zamestnáva najmä rozhodovanie konfliktov medzi ruskými oligarchami. „Tak ako pred piatimi storočiami, hlavné konflikty vnútri Kremľa medzi týmito skupinami sú o moci, peniazoch a prístupe k zvláštnym výsadám, nie o ideológii,“ píše Weiss. A v závere pesimisticky predpovedá, že ak aj Putin padne, v Rusku to nepovedie k vzniku právneho štátu západného typu, ale len k ďalšiemu pokračovaniu oligarchických vzorcov vlády.

ako feudalizmus pretrváva

Myšlienka, že v nejakom zmysle „stredovek neskončil, stredovek trvá“, je rozšírenejšia, než by sa zdalo. V slovenských podmienkach si tieto pretrvávajúce feudálne vzorce všimli napríklad sociológ Anton Štefánek alebo publicista Milan Krajniak (v jeho knihe Úspešní politici slovenských dejín).

Niektorí spoločenskí vedci, ako napríklad nedávno zosnulý nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Douglass North, vidia ozvenu dávnych feudálnych praktík v modernom klientelizme podnikateľov, prepojených s politikmi, a v ich snahe dolovať rentu v doméne štátu. Napokon, feudalizmus bol založený na jednoduchom princípe: Kráľ rozdával svojim šľachtickým prívržencom léno v podobe pôdy výmenou za ich vernosť. Pôda bola v stredoveku najvýznamnejším výrobným faktorom, lebo produkovala potraviny. Dorábali ich poddaní, ktorí časť svojej produkcie museli odvádzať zemepánovi.

Predpokladom na pochopenie fungovania moderných oligarchov je porozumenie tomu, ako fungovali tí feudálni. Stredoveký šľachtic, aj keď mal pod kontrolou veľké majetky, väčšinou vo svojej podstate nebol podnikateľ, ale bojovník a politik. Dôležitou súčasťou jeho morálneho kódexu bola česť, teda mienka o ňom v očiach ostatných. Cnosťami ako sú šetrnosť, usilovnosť alebo presnosť, ktoré sa vyvinuli v meštianskom prostredí a sú dodnes neformálnymi pravidlami života v strednej vrstve, šľachtici často pohŕdali.

Na to, aby vydolovali z pôdy rentu, nemuseli s nikým konkurovať na slobodnom trhu alebo pravidelne inovovať. Ich postavenie bolo podopreté zákonnými výsadami. Pravidelný prísun príjmov im zabezpečovali poddaní, pripútaní k pôde. A šľachtici ich väčšinou míňali na okázalú spotrebu. Pekný kôň, drahý odev či impozantná zbroj boli spôsoby, ako robiť dojem na iných šľachticov a zvyšovať svoju prestíž. Mnohí šľachtici sa takto dostali do dlhov aj napriek tomu, že disponovali veľkým pozemkovým vlastníctvom. Možnosti zvýšiť rentu z pôdy cez vyššiu produktivitu boli limitované, aj keď pár podnikavých šľachticov schopných zveľaďovať svoje majetky sa našlo. No mnohých zemepánov viac zaujímala vojenská sláva než napríklad nudné inovácie zavlažovacích systémov. A tak králi i nižší šľachtici o tento výrobný faktor zvádzali medzi sebou ustavičné konflikty.

postkomunistickí oligarchovia

Ale čo to má spoločné so súčasnosťou? Po páde komunistickej totality stáli krajiny strednej a východnej Európy pred výzvou dostať do súkromných rúk rozsiahle ekonomické zdroje v neefektívnom štátnom vlastníctve. No privatizácia neprebiehala vždy transparentne. K mnohým majetkom sa dostali ľudia na základe konexií k politikom, ktorí o konkrétnych privatizáciách rozhodovali. Tí ich často rozdávali s podobnou logikou ako králi stredoveké léna: Zverený majetok mal garantovať lojalitu.