Pätnásťtisícová Levoča je v niečom svetový aj slovenský unikát. Ako vidia Levočania svoje mesto a krajinu pred voľbami?
Historickú metropolu Spiša v 19. storočí akosi „obišla“ železnica. Traduje sa, že Levočania dali prednosť pestovaniu kapustných hláv na rozdiel od pragmatickejších obyvateľov Spišskej Novej Vsi. Dnes mesto na ich spokojnosť obchádza nedávno otvorená diaľnica. „Sme šťastní, že diaľnica ide mimo nás. Pre hustú premávku kamiónov cez stred mesta nám praskali hradby a domy,“ hovorí spokojne primátor Levoče (KDH) Milan Majerský. Inak, hradby. S obvodom dva a pol kilometra úspešne konkurujú obvodu hradieb Starého mesta pražského a jadro mesta s rozlohou štyridsiatich štyroch hektárov sa môže smelo pomeriavať aj s tým bratislavským.
netrieštime sa
Užitočnou skúsenosťou je hodinová prechádzka popri hradbách. Na niektorých miestach sa náhle končia, prerušené modernou výstavbou alebo zadným dvorom so šrotom a vrakmi áut, aby potom nadviazali na prerušenú niť, ktorá obopína mesto ako chrup postihnutý paradentózou. Levoča, to „mesto duchov“, o ktoré developeri zatiaľ príliš nezakopli, má obrovské množstvo kamenných prvkov, stolárskych a tesárskych konštrukcií, azda najzachovanejšieho historického stavebného materiálu na Slovensku.
Áno, hmota, ale kým a ako spravovaná? Obvyklá odpoveď: súčasťou spravodajského folklóru po roku 1989 boli aj zábery, ako si tunajší Rómovia v zime prikurujú drevenými konštrukciami rozoberaných historických krovov – až im potom spadli doslova na hlavu. V ére obnovenia demokracie po Novembri sa Levoča najvýraznejšie zapísala do európskeho povedomia v roku 1997, keď sa sem prišlo s prezidentom Michalom Kováčom rozlúčiť jedenásť hláv okolitých štátov.
Chvíľkové oživenie týchto Rómami „vybývaných" kulís zabezpečili ochrankári a davy novinárov, takže tri tunajšie hotely praskali vo švíkoch. „Wunderschön... očeň krasivoje... barzo pjenkne,“ s nutnou dávkou diplomatickej zdvorilosti a miernym deficitom úprimnosti dvíhali vtedy ich excelencie s manželkami hlavy smerom k oltáru Majstra Pavla v Chráme sv. Jakuba, najvyššiemu oltáru svojho druhu na svete. Tento unikát je dnes už do veľkej miery zreštaurovaný a sprístupnený v celej kráse verejnosti. A z chrámu sa stala nedávno z rozhodnutia Vatikánu bazilika, tá druhá je na neďalekej Mariánskej hore.
„Pamiatky a naša história sú lákadlami pre turistov, tento rok ich prišlo o tridsať percent viac ako po minulé roky. Voliči by chceli nákupné centrá, no vysvetľujem im, že tie sú všade. Nebuďme malomyseľní, ale hrdí na to, čo tu máme, a nie sú to obchody či kúpaliská,“ pokračuje primátor Majerský.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.