Vojna nemá ženskú tvár

Preto knihu neskôr vydala ešte raz – aj s časťami, ktoré cenzor predtým vyhodil, ako aj so svojím komentárom. Prinášame úryvky z tohto vydania knihy Vojna nemá ženskú tvár.

Všetko sa môže stať literatúrou...

Najviac ma v mojich archívoch zaujal zápisník, kam som si zapisovala tie epizódy, ktoré vyškrtla cenzúra. A tiež moje rozhovory s cenzorom. Tam som našla strany, ktoré som vyčiarkla ja sama. Moja autocenzúra, môj vlastný vnútorný zákaz. A tu je moje vysvetlenie, prečo som to neuverejnila. Veľká časť z toho aj z iného materiálu je už v knihe obnovená, ale tých niekoľko strán chcem vydať osobitne – aj to je dokument. A moja cesta.

z toho, čo vyškrtla cenzúra

– V noci sa prebudím... Akoby niekto, no... vedľa plakal... Som – na vojne... Ustupujeme... Za Smolenskom mi akási žena prináša svoje šaty, stíham sa prezliecť. Idem sama... medzi mužmi... Raz som bola v nohaviciach, raz v letných šatách. Zrazu sa mi začali tie veci... Ženské... Začali sa skôr, určite z rozrušenia. Zo zážitkov, z potupy. Kde tu čo nájdeš? Hanba! Ako som sa hanbila! Spali sme v kríkoch, v priekopách, v lese na pňoch. Bolo nás toľko, že sa všetkým v lese neušlo miesto. Išli sme bezradní, oklamaní, nikomu sme už neverili. Kde je naše letectvo, kde sú naše tanky? To, čo lietalo, plazilo sa, dunelo – všetko bolo nemecké.

Takú ma zajali... Posledný deň pred zajatím som si zlomila obe nohy. Ležala som a močila som pod seba. Netuším, akými silami som sa v noci odplazila do lesa. Náhodne ma zobrali partizáni. Je mi ľúto tých, ktorí si túto knihu prečítajú, aj tých, ktorí si ju neprečítajú...

– Mala som nočnú službu... Zašla som do izby ťažko ranených. Leží tam kapitán. Lekári ma pred službou upozornili, že v noci zomrie. Nedožije sa rána. Pýtam sa ho: „Tak, ako? Čím ti môžem pomôcť?“ Nikdy nezabudnem... Zrazu sa usmial, taký svetlý úsmev na utrápenej tvári: „Rozopni si plášť. Ukáž mi svoje prsia. Dávno som nevidel ženu.“ Bola som v rozpakoch, ja som sa ešte ani nebozkávala.