akokoľvek sa trápim, premáham a snažím, nie a nie dostať zo seba niečo rozumné. Nie to ešte dodať povestný americký happyend, brisknú britskú pointu, francúzsky šarm či intelektuálnu nadstavbu ruského klasika. Túto zlatú čerešničku spisovaľských géniov zhľadúvam po všetkých kútoch, no márne. Preštudoval som mnoho kníh o písaní. Autormi boli veľkí majstri slova i menej významní spisovatelia – pisálkovia či pedagogickí teoretici. Všetci sa však zhodli na tom, že dlhý text si musí človek doslova „odsedieť“. To sa mi nechce. Druhým problémom je patetickosť, ktorá sa mi nevdojak vkráda do básní, fejtónov, rozprávok i poviedok. Pátos, to je skaza. Desí ma, no má ma rád. Orgiastické „Ó“ sa mi tmolí v myšlienkach. Štekám naň ako pes, odháňam ho.
„Detektorom nezdravého pátosu je, paradoxne, múza dní mojej rošošónskej mladosti a opora v zrelom veku – moja manželka.“
Tak aj táto poviedka, ktorú som nazval Túžba, bola pôvodne rozprávkou, pri ktorej by nejeden zaplakal a druhý by sa chytil za hlavu, či som nevybehol zo sentimentálneho romantického sveta ornamentálnych našuchorených volánikov dôb dávno minulých.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.