„Rozhodnutý ani jednou se neotočit, aby zbytečně nepanikařil, srdce mu tlouklo ve spáncích a tajga šuměla jako obří mořská škeble přímo u ucha. Zimu nevnímal. Nic víc než ten jeden krok, co měl před sebou, mu nesmělo do myšlenek.“
„A já čtu,“ vyriešila s úsmevom vlastné úvodné zaváhanie Petra Hůlová v čitárni u Červeného raka a začala čítať. Táto mladá česká prozaička, „reprezentantka novej generácie,“ píše ako blesk. Ešte nemá ani tridsať rokov a z pultov kníhkupectiev už mizne jej piaty román, Stanice Tajga. Akoby sa oblúkom vrátila k svojmu debutu, románu Paměť mojí babičce, ktorým nás v roku 2002 ohúrila. Jej prvá kniha, príbeh niekoľkých generácií žien jednej rodiny sa odohrávala v Mongolsku, krajine, ktorá je pre väčšinu z nás rovnako exotická ako Zanzibar. Páčilo sa nám to.
Hůlová sa k novému románu znova vybrala cez Mongolsko. Išli tam s manželom na svadobnú cestu (na Karlovej univerzite skončila mongolistiku a kulturológiu) a zdalo sa jej, že by bola škoda neostať dlhšie, „když už člověk utratil tolik peněz za cestu.“ Tajgu začala písať v Mongolsku a potom sa sama presunula do Ruska. Vo vlakoch na Transsibírskej magistrále stretávala ľudí, ktorí ju inšpirovali na postavy a ona v hotelíkoch písala príbeh dvoch dobrodružných Dánov putujúcich na Sibír.
Hablund odchádza z pohodlia svojho kodanského bytu v štyridsiatom šiestom. Autorka ho charakterizovala ako „nadšeného antropológa-amatéra.“ Prichádza do dediny Charyň uprostred tajgy, azda aby konečne zažil niečo poriadne. Situácie okolo seba si vykladá po svojom, naivne, a veci, ktoré sa mu dejú, sú trochu iľf-petrovovské, trochu kafkovské, lavírujúce medzi humornými nedorozumeniami a niečím temnejším, z čoho sa nedá uniknúť. „No, Hablund neskončí moc dobře,“ zaprorokovala Hůlová už na čítaní.
Erske, študent antropológie (postava inšpirovaná autorkiným kamarátom) sa o šesťdesiat rokov neskôr vyberie strateného Hablunda, respektíve jeho stopy, hľadať. Prichádza do Charyňe a rovnako ako Hablund kedysi sa snaží rozlúsknuť tajomstvo ľudí v tajge, prelomiť ich rituály neodpovedania na priame otázky a nedôverčivosti voči cudzincom.
Popri dejovej línii Hablundovho a Erskeho dobrodružstva oddeleného desaťročiami a zmenou režimov je v knihe niekoľko ďalších postáv. Tie sú miestami vitálnejšie svojimi pozorovaniami a životnými púťami. Nenápadne dopĺňajú hlavnú osnovu a nechávajú čitateľa ovoniavať netušené kúty tajgy. Je tu doktor Velor, ktorý je na Sibír vyhnaný za trest, aby pracoval v kolchoze. Je tu Fedorek, vlakový sprievodca milujúci tajgu a Elvíru. Elvírini rodičia sú polokmeňoví, zaseknutí medzi ruským obyvateľstvom dediny a miestnymi „řepákmi,“ ktorí sa odmietajú prispôsobiť dobe, ale podobne ako pôvodné obyvateľstvo Ameriky sa pomaly nechávajú ohlupovať civilizačnými vymoženosťami. Je tu Mariane, čakajúca na Hablunda…
Hůlová tvrdí, že chcela napísať dobrodružnú knihu, a Stanice Tajga dobrodružná je. Čo je ešte lepšie, podobne ako obľúbené indiánky (ale bez romantizácie) nás zatiahne medzi kultúry, ktoré mali byť podľa plánu už dávno fuč. Spočiatku sa striedanie perspektívy postáv zdá jemne mätúce a irituje. Postupne si človek na tempo a rytmus zvykne. Vníma ho ako súčasť jazyka a lyriky zasneženej Sibíri, kde sa veci dejú inak, ako si ich človek plánuje. „Jako by na chvíli bylo o roční dobu míň. To duch tajgy často dělá, když se objeví. (…) Zatímco idiotka mlela Hablundovi do ucha, ostatní seděli jako zkoprnělí a pak se všichni v jeden okamžik, jakoby na čísi lusknutí prstů, dali do smutného pláče.“
Páči sa nám to, veľmi sa nám to páči.
Petra Hůlová: Stanice Tajga, Torst, 2008
„A já čtu,“ vyriešila s úsmevom vlastné úvodné zaváhanie Petra Hůlová v čitárni u Červeného raka a začala čítať. Táto mladá česká prozaička, „reprezentantka novej generácie,“ píše ako blesk. Ešte nemá ani tridsať rokov a z pultov kníhkupectiev už mizne jej piaty román, Stanice Tajga. Akoby sa oblúkom vrátila k svojmu debutu, románu Paměť mojí babičce, ktorým nás v roku 2002 ohúrila. Jej prvá kniha, príbeh niekoľkých generácií žien jednej rodiny sa odohrávala v Mongolsku, krajine, ktorá je pre väčšinu z nás rovnako exotická ako Zanzibar. Páčilo sa nám to.
Hůlová sa k novému románu znova vybrala cez Mongolsko. Išli tam s manželom na svadobnú cestu (na Karlovej univerzite skončila mongolistiku a kulturológiu) a zdalo sa jej, že by bola škoda neostať dlhšie, „když už člověk utratil tolik peněz za cestu.“ Tajgu začala písať v Mongolsku a potom sa sama presunula do Ruska. Vo vlakoch na Transsibírskej magistrále stretávala ľudí, ktorí ju inšpirovali na postavy a ona v hotelíkoch písala príbeh dvoch dobrodružných Dánov putujúcich na Sibír.
Hablund odchádza z pohodlia svojho kodanského bytu v štyridsiatom šiestom. Autorka ho charakterizovala ako „nadšeného antropológa-amatéra.“ Prichádza do dediny Charyň uprostred tajgy, azda aby konečne zažil niečo poriadne. Situácie okolo seba si vykladá po svojom, naivne, a veci, ktoré sa mu dejú, sú trochu iľf-petrovovské, trochu kafkovské, lavírujúce medzi humornými nedorozumeniami a niečím temnejším, z čoho sa nedá uniknúť. „No, Hablund neskončí moc dobře,“ zaprorokovala Hůlová už na čítaní.
Erske, študent antropológie (postava inšpirovaná autorkiným kamarátom) sa o šesťdesiat rokov neskôr vyberie strateného Hablunda, respektíve jeho stopy, hľadať. Prichádza do Charyňe a rovnako ako Hablund kedysi sa snaží rozlúsknuť tajomstvo ľudí v tajge, prelomiť ich rituály neodpovedania na priame otázky a nedôverčivosti voči cudzincom.
Popri dejovej línii Hablundovho a Erskeho dobrodružstva oddeleného desaťročiami a zmenou režimov je v knihe niekoľko ďalších postáv. Tie sú miestami vitálnejšie svojimi pozorovaniami a životnými púťami. Nenápadne dopĺňajú hlavnú osnovu a nechávajú čitateľa ovoniavať netušené kúty tajgy. Je tu doktor Velor, ktorý je na Sibír vyhnaný za trest, aby pracoval v kolchoze. Je tu Fedorek, vlakový sprievodca milujúci tajgu a Elvíru. Elvírini rodičia sú polokmeňoví, zaseknutí medzi ruským obyvateľstvom dediny a miestnymi „řepákmi,“ ktorí sa odmietajú prispôsobiť dobe, ale podobne ako pôvodné obyvateľstvo Ameriky sa pomaly nechávajú ohlupovať civilizačnými vymoženosťami. Je tu Mariane, čakajúca na Hablunda…
Hůlová tvrdí, že chcela napísať dobrodružnú knihu, a Stanice Tajga dobrodružná je. Čo je ešte lepšie, podobne ako obľúbené indiánky (ale bez romantizácie) nás zatiahne medzi kultúry, ktoré mali byť podľa plánu už dávno fuč. Spočiatku sa striedanie perspektívy postáv zdá jemne mätúce a irituje. Postupne si človek na tempo a rytmus zvykne. Vníma ho ako súčasť jazyka a lyriky zasneženej Sibíri, kde sa veci dejú inak, ako si ich človek plánuje. „Jako by na chvíli bylo o roční dobu míň. To duch tajgy často dělá, když se objeví. (…) Zatímco idiotka mlela Hablundovi do ucha, ostatní seděli jako zkoprnělí a pak se všichni v jeden okamžik, jakoby na čísi lusknutí prstů, dali do smutného pláče.“
Páči sa nám to, veľmi sa nám to páči.
Petra Hůlová: Stanice Tajga, Torst, 2008
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.