Po Nevadskej púšti cestujú Gates, Berlusconi a Bush. Zrazu sa im pokazí auto, takže zostanú trčať uprostred piesku. To nič, páni, upokojuje ich Bush. Stačí, keď zapnem vysielačku, hneď tu máme džíp amerických ozbrojených síl.
Berlusconi má iný nápad: Zavolám štáb BBC s vrtuľníkom a ešte aj budeme v mimoriadnych správach. Bill Gates sa nesmelo usmeje a povie: Páni, a nestačilo by vystúpiť a znovu nastúpiť?
Toto je nielen môj najobľúbenejší vtip, ale aj jediný, ktorý dokážem ako-tak porozprávať. Táto anekdota, mimochodom, popiera názory, že vtipy tu boli odjakživa a že vznikajú samy od seba, že ich nikto nevymýšľa. Tento vtip musel vymyslieť nejaký počítačový programátor alebo aspoň užívateľ a zjavil sa určite až s rozvojom informačných technológií. Sú anekdoty, ktoré sa šíria od čias starého Ríma a v modifikáciách prežívajú dodnes, ale ťažko si predstaviť prvotný kmeň, z ktorého vyklíčila táto modifikácia.
.čapkove anekdoty
Hoci je podrobovanie anekdot vedátorskému rozboru, ako to robil napríklad Sigmund Freud (Vtip a jeho vzťah k nevedomiu) alebo Jaroslav Dvorský (Repetitorium jazykové komiky) v podstate smutným čítaním, jedna kniha o anekdotách sa svojou šťavnatosťou vyrovná tomuto literárnemu útvaru. Je to esej K přírodopisu anekdoty z knižky Marsyas čili Na okraj literatury. Hoci je Čapek bystrý pozorovateľ a jeho postrehy v mnohom vydržali dodnes, niektoré jeho slávne tvrdenia sú prinajmenšom diskutabilné: „Mám za to, že ještě nikdo nikdy nezastihl anekdotu při jejím vzniku.“ A vzápätí: „Anekdota nemá autora, nýbrž jen vyprávěče.“ Môžem miestoprísažne vyhlásiť, že som bol niekoľkokrát v živote pri vzniku anekdoty alebo aspoň situácie, ktorá nahrávala vzniku anekdoty. Napríklad vtedy, keď sme ako malí chalani oslovovali ľudí na ulici s otázkou Neviete, koľko je hodín? Keď niekto povedal, že ľutuje, nemá hodinky, tak sme mu víťazoslávne oznámili presný čas. Inokedy to bolo vtedy, keď v električke chlapík rozprával vtip o tom, prečo policajti chodia dvaja. Lebo jeden vie písať a druhý čítať. V tom okamihu vstúpili do električky dvaja policajti, začuli posledné slová a pasažiera legitimovali. Jeden vzal do rúk jeho doklad a hovorí tomu druhému: Píš! Takýchto okamihov som zažil ešte niekoľko a osobne poznám niekoľkých ľudí, ktorí anekdoty vymýšľajú.
Druhý predsudok: „...aspoň polovina všech dobrých anekdot je krajně nestoudná.“ Možno sme od čias pána Čapka viac zvulgárneli, ale mne sa najmenej vtipné, čiže dobré, zdajú vulgárne vtipy. Tretí Čapkov omyl je tvrdenie, že „vtip je mužský projev.“ Ženy dokonca obviňuje, že „se im nedostává humoru.“ Nuž, táto anekdota pánu Čapkovi naozaj nevyšla.
.poláčkove anekdoty
Karel Poláček má poviedku s názvom Anekdota, v ktorej pán Munk nedokáže vypočuť do konca anekdotu v podaní pána Weissbergera o tom, ako si chcel pán Kohn požičať peniaze od pána Blocha, pretože do nej neustále vstupuje ako do skutočnej udalosti. Poláček sám zozbieral a autorsky upravil zbierku Židovské anekdoty, ktorá vychádza dodnes. Je v nej aj tento vtip: „Do jedné trafiky chodil malý, zrzavý žid. Chodí jeden týden, druhý týden, třetí týden... Vždycky vytáhne cigáro a zapálí si je na plynovém hořáku a uctivě se poroučí. Jednoho dne bylo to trafikantce přece už hloupé a ona povídá: „Pane, co je to za pořádek? Chodíte sem už delší čas, vždycky si zapálíte doutník a za krejcar nekoupíte. To přece nejde. A vůbec, kdo vy vlastně jste? Vždyť já vás ani neznám...“ „Paní,“ odpověděl ten pán, „co to mluvíte? Vy že mne neznáte? Ale já jsem přece ten malý, zrzavý žid, co si k vám už třetí týden chodí zapalovat doutník...“
.charmsove anekdoty
Daniil Charms je predĺžená línia silnej trojky Gogoľ * Čechov * Dostojevskij, ktorí vo svojej tvorbe často rozvíjali anekdotický nápad. No kým oni sa mu ešte usilovali dať prozaický tvar črty, poviedky či novely, Charms na to celkom rezignoval. Preto je jeho tvorba mozaikou fragmentov, útržkov, triešť nápadov a anekdot... Ale aj k anekdote pristupoval buričsky a (fri)voľne. Anekdota podľa kategorizácie Karla Čapka smeruje k oslňujúcej pointe, po ktorej nastáva burácanie oslobodeného smiechu. Charmsove anekdoty (to má spoločné s takým Borisom Vianom) na pointu kašlú, alebo je taká nenápadná a utajená, že smiech po nej je skôr rozpačitý a bezradný. Charmsovský humor sa napája z tradície nepointovaných anekdot Kozmu Prutkova. Tu je jedna z nich: L. N. Tolstoj měl velice rád děti. Jednou šel takhle po Tverském bulváru a uviděl Puškina, který šel před ním. Puškin, jak je známo, nebyl příliš vysoký. „No, už to není malé dítě, spíš nějaký výrostek, ale to je jedno. Dohoním ho a pohladím ho po hlavičce.“ A rozběhl se za Puškinem. Puškin, samozřejmě, nevěděl nic o Tolstého plánech, a tak sa dal na útěk. Když běželi okolo strážníka, upoutali jeho pozornost, a on se rozběhl za nimi. V západním tisku se pak psalo, že v Rusku jsou literáti vystaveni pronásledování ze strany vlády.“
Tradíciu rozpačitého humoru, ktorej najvýraznejším predstaviteľom je práve Daniil Charms, rozvíjali ďalej Jakov Druskin, Leonid Lipavskij, Nikolaj Olejnikov, Alexander Vvedenskij a je živá v ruskom prostredí dodnes.
.janovicove anekdoty
Niekoľko kníh Tomáša Janovica má v názve slovo anekdota: Smutné anekdoty, Najsmutnejšie anekdoty. Janovic vytvoril nový subžáner – smutnú anekdotu napájanú poéziou či báseň tiahnucu k anekdote. Kým staršie Janovicove knižky (Epigramatika, Podpisy analfabetov) boli ešte zbierkami tradičných humoristických a satirických útvarov (epigram, aforizmus), od 90. rokov autor vytvára svojský literárny žáner – janovicovskú smutnú anekdotu. Najmä knižčky Dostal rozum, Nikoho nezabije, Je taký či Maj ma rád obsahujú tieto svojrázne útvary. Na vonkajší pohľad sú to do veršov rozpísané anekdoty alebo do prózy stiahnuté morality či bájky. No pod vonkajším zdaním sa odohráva dramatická kolízia humoru a tragédie, skepsy a nádeje, skúsenosti a viery. Knižočku Ruka majstra otvára táto Anekdota o streľbe: Pán Kohn vyhral v New Yorku v číselnej lotérii 100 miliónov dolárov. Vrhnú sa naňho novinári a pýtajú sa: „Pán Kohn,. čo budete robiť s toľkými peniazmi?“ „Neviem,“ vraví pán Kohn. „Mám všetko, čo potrebujem. Možno si kúpim ešte jeden dom pri mori.“ „Ale taký dom stojí len stotisíc. Ešte vám zostane 99 miliónov a 900-tisíc dolárov.“ „Tak si kúpim ešte jedno auto.“ „Ale veď auto stojí len desaťtisíc. Ešte vám zostane 99 miliónov a 890-tisíc dolárov.“ „Dám synovi milión. Má síce všetko, čo sa mu zachce...“ „Ale aj tak vám zostane 98 miliónov a 890-tisíc dolárov!“ „Hm,“ zamyslí sa pán Kohn. „Naozaj neviem, čo s tými peniazmi urobím.“ Vtom sa pánu Kohnovi rozjasní tvár. „Už viem! Dám postaviť Hitlerovi sochu z čistého zlata!“ „Prečo práve Hitlerovi?“ čudujú sa novinári. Pán Kohn si vysúka rukáv košele a ukáže vnútornú stranu predlaktia. „A čo si myslíte, odkiaľ som na tiket odpísal tie čísla?!“
Tomáš Janovic mohol túto anekdotu dať do svojej knižky a podpísať ju vlastným menom. Nielen preto, že ju vyrozprával autentickým spôsobom, ale najmä preto, že žije z jej názorového ovzdušia humoru, ktorý balansuje na žiletke medzi tragikou a groteskou, iróniou a smútkom.
Anekdota žije na prelome 20. – 21. storočia novým, intenzívnym a bujarým životom. Nikdy nevychádzalo toľko antológií, zbierok vtipov. Nikdy sa tak nevyužívala, nezneužívala, nedevalvovala, nerozmieňala na drobné. A najmä – nebol tu internet, ten nekonečný a neporiadny archív a generátor starých či staronových anekdot. Ale nijaké informačné technológie nezachránia anekdotu pred zabudnutím, ak je slabá, banálna a šedivá. Tú si naozaj nikto nezapamätá. A s tými ostatnými sa budú stretať naši potomkovia a podľa nich budú poznávať svojich prapredkov.
Berlusconi má iný nápad: Zavolám štáb BBC s vrtuľníkom a ešte aj budeme v mimoriadnych správach. Bill Gates sa nesmelo usmeje a povie: Páni, a nestačilo by vystúpiť a znovu nastúpiť?
Toto je nielen môj najobľúbenejší vtip, ale aj jediný, ktorý dokážem ako-tak porozprávať. Táto anekdota, mimochodom, popiera názory, že vtipy tu boli odjakživa a že vznikajú samy od seba, že ich nikto nevymýšľa. Tento vtip musel vymyslieť nejaký počítačový programátor alebo aspoň užívateľ a zjavil sa určite až s rozvojom informačných technológií. Sú anekdoty, ktoré sa šíria od čias starého Ríma a v modifikáciách prežívajú dodnes, ale ťažko si predstaviť prvotný kmeň, z ktorého vyklíčila táto modifikácia.
.čapkove anekdoty
Hoci je podrobovanie anekdot vedátorskému rozboru, ako to robil napríklad Sigmund Freud (Vtip a jeho vzťah k nevedomiu) alebo Jaroslav Dvorský (Repetitorium jazykové komiky) v podstate smutným čítaním, jedna kniha o anekdotách sa svojou šťavnatosťou vyrovná tomuto literárnemu útvaru. Je to esej K přírodopisu anekdoty z knižky Marsyas čili Na okraj literatury. Hoci je Čapek bystrý pozorovateľ a jeho postrehy v mnohom vydržali dodnes, niektoré jeho slávne tvrdenia sú prinajmenšom diskutabilné: „Mám za to, že ještě nikdo nikdy nezastihl anekdotu při jejím vzniku.“ A vzápätí: „Anekdota nemá autora, nýbrž jen vyprávěče.“ Môžem miestoprísažne vyhlásiť, že som bol niekoľkokrát v živote pri vzniku anekdoty alebo aspoň situácie, ktorá nahrávala vzniku anekdoty. Napríklad vtedy, keď sme ako malí chalani oslovovali ľudí na ulici s otázkou Neviete, koľko je hodín? Keď niekto povedal, že ľutuje, nemá hodinky, tak sme mu víťazoslávne oznámili presný čas. Inokedy to bolo vtedy, keď v električke chlapík rozprával vtip o tom, prečo policajti chodia dvaja. Lebo jeden vie písať a druhý čítať. V tom okamihu vstúpili do električky dvaja policajti, začuli posledné slová a pasažiera legitimovali. Jeden vzal do rúk jeho doklad a hovorí tomu druhému: Píš! Takýchto okamihov som zažil ešte niekoľko a osobne poznám niekoľkých ľudí, ktorí anekdoty vymýšľajú.
Druhý predsudok: „...aspoň polovina všech dobrých anekdot je krajně nestoudná.“ Možno sme od čias pána Čapka viac zvulgárneli, ale mne sa najmenej vtipné, čiže dobré, zdajú vulgárne vtipy. Tretí Čapkov omyl je tvrdenie, že „vtip je mužský projev.“ Ženy dokonca obviňuje, že „se im nedostává humoru.“ Nuž, táto anekdota pánu Čapkovi naozaj nevyšla.
.poláčkove anekdoty
Karel Poláček má poviedku s názvom Anekdota, v ktorej pán Munk nedokáže vypočuť do konca anekdotu v podaní pána Weissbergera o tom, ako si chcel pán Kohn požičať peniaze od pána Blocha, pretože do nej neustále vstupuje ako do skutočnej udalosti. Poláček sám zozbieral a autorsky upravil zbierku Židovské anekdoty, ktorá vychádza dodnes. Je v nej aj tento vtip: „Do jedné trafiky chodil malý, zrzavý žid. Chodí jeden týden, druhý týden, třetí týden... Vždycky vytáhne cigáro a zapálí si je na plynovém hořáku a uctivě se poroučí. Jednoho dne bylo to trafikantce přece už hloupé a ona povídá: „Pane, co je to za pořádek? Chodíte sem už delší čas, vždycky si zapálíte doutník a za krejcar nekoupíte. To přece nejde. A vůbec, kdo vy vlastně jste? Vždyť já vás ani neznám...“ „Paní,“ odpověděl ten pán, „co to mluvíte? Vy že mne neznáte? Ale já jsem přece ten malý, zrzavý žid, co si k vám už třetí týden chodí zapalovat doutník...“
| .David Mitchell: Írskou verejnou dopravou pred Pentagónom neutečiem. .TREVANIAN: Priateľsky sa usmievajú iba tí pasažieri, ktorí očakávajú, že s ich pasom alebo batožinou budú nejaké problémy. .Karel Vachek: Česká spoločnosť je neobyčajne priechodná – v Prahe môžete dostať aj súkromné telefónne číslo prezidenta. .Daniil Charms: Vážim si iba mladé, zdravé a kypré ženy. Ku zvyšku ľudstva sa správam podozrievavo. .Woody Allen: Sú to nádherné zlaté vreckové hodiny. Som na ne hrdý. Predal mi ich môj starý otec na smrteľnej posteli. .Kozma Prutkov: Smrť je na konci života preto, aby sme sa na ňu mohli bez náhlenia prichystať. .Amélie Nothombová: Otvárať oblok pätnásteho januára? Čo vám to zišlo na um? .Tom Stoppard: Je to síce o polovicu kratšie ako Marxov Kapitál, ale iba jeden raz tak vtipné. .Francis Scott Fitzgerald: Keď mi chcete zavolať, nájdete moje číslo v zozname milionárov. .Eluard – Péret: Vždy sa nájdu nejaké kostry v kredenci. .John Lennon: Stálo ho to približne šesť mesiacov, aby vyzeral ako idiot. .Alphonse Allais: Celá posádka bola opitá, ako dokážu byť opití len Angličania, keď sa do toho pustia! .Munro – Saki: Ľud Kréty tvorí bohužiaľ viac histórie, než môže sám na mieste spotrebovať. .Donald Barthelme: Daj, Panebože, nech som typický. |
.charmsove anekdoty
Daniil Charms je predĺžená línia silnej trojky Gogoľ * Čechov * Dostojevskij, ktorí vo svojej tvorbe často rozvíjali anekdotický nápad. No kým oni sa mu ešte usilovali dať prozaický tvar črty, poviedky či novely, Charms na to celkom rezignoval. Preto je jeho tvorba mozaikou fragmentov, útržkov, triešť nápadov a anekdot... Ale aj k anekdote pristupoval buričsky a (fri)voľne. Anekdota podľa kategorizácie Karla Čapka smeruje k oslňujúcej pointe, po ktorej nastáva burácanie oslobodeného smiechu. Charmsove anekdoty (to má spoločné s takým Borisom Vianom) na pointu kašlú, alebo je taká nenápadná a utajená, že smiech po nej je skôr rozpačitý a bezradný. Charmsovský humor sa napája z tradície nepointovaných anekdot Kozmu Prutkova. Tu je jedna z nich: L. N. Tolstoj měl velice rád děti. Jednou šel takhle po Tverském bulváru a uviděl Puškina, který šel před ním. Puškin, jak je známo, nebyl příliš vysoký. „No, už to není malé dítě, spíš nějaký výrostek, ale to je jedno. Dohoním ho a pohladím ho po hlavičce.“ A rozběhl se za Puškinem. Puškin, samozřejmě, nevěděl nic o Tolstého plánech, a tak sa dal na útěk. Když běželi okolo strážníka, upoutali jeho pozornost, a on se rozběhl za nimi. V západním tisku se pak psalo, že v Rusku jsou literáti vystaveni pronásledování ze strany vlády.“
Tradíciu rozpačitého humoru, ktorej najvýraznejším predstaviteľom je práve Daniil Charms, rozvíjali ďalej Jakov Druskin, Leonid Lipavskij, Nikolaj Olejnikov, Alexander Vvedenskij a je živá v ruskom prostredí dodnes.
.janovicove anekdoty
Niekoľko kníh Tomáša Janovica má v názve slovo anekdota: Smutné anekdoty, Najsmutnejšie anekdoty. Janovic vytvoril nový subžáner – smutnú anekdotu napájanú poéziou či báseň tiahnucu k anekdote. Kým staršie Janovicove knižky (Epigramatika, Podpisy analfabetov) boli ešte zbierkami tradičných humoristických a satirických útvarov (epigram, aforizmus), od 90. rokov autor vytvára svojský literárny žáner – janovicovskú smutnú anekdotu. Najmä knižčky Dostal rozum, Nikoho nezabije, Je taký či Maj ma rád obsahujú tieto svojrázne útvary. Na vonkajší pohľad sú to do veršov rozpísané anekdoty alebo do prózy stiahnuté morality či bájky. No pod vonkajším zdaním sa odohráva dramatická kolízia humoru a tragédie, skepsy a nádeje, skúsenosti a viery. Knižočku Ruka majstra otvára táto Anekdota o streľbe: Pán Kohn vyhral v New Yorku v číselnej lotérii 100 miliónov dolárov. Vrhnú sa naňho novinári a pýtajú sa: „Pán Kohn,. čo budete robiť s toľkými peniazmi?“ „Neviem,“ vraví pán Kohn. „Mám všetko, čo potrebujem. Možno si kúpim ešte jeden dom pri mori.“ „Ale taký dom stojí len stotisíc. Ešte vám zostane 99 miliónov a 900-tisíc dolárov.“ „Tak si kúpim ešte jedno auto.“ „Ale veď auto stojí len desaťtisíc. Ešte vám zostane 99 miliónov a 890-tisíc dolárov.“ „Dám synovi milión. Má síce všetko, čo sa mu zachce...“ „Ale aj tak vám zostane 98 miliónov a 890-tisíc dolárov!“ „Hm,“ zamyslí sa pán Kohn. „Naozaj neviem, čo s tými peniazmi urobím.“ Vtom sa pánu Kohnovi rozjasní tvár. „Už viem! Dám postaviť Hitlerovi sochu z čistého zlata!“ „Prečo práve Hitlerovi?“ čudujú sa novinári. Pán Kohn si vysúka rukáv košele a ukáže vnútornú stranu predlaktia. „A čo si myslíte, odkiaľ som na tiket odpísal tie čísla?!“
Tomáš Janovic mohol túto anekdotu dať do svojej knižky a podpísať ju vlastným menom. Nielen preto, že ju vyrozprával autentickým spôsobom, ale najmä preto, že žije z jej názorového ovzdušia humoru, ktorý balansuje na žiletke medzi tragikou a groteskou, iróniou a smútkom.
Anekdota žije na prelome 20. – 21. storočia novým, intenzívnym a bujarým životom. Nikdy nevychádzalo toľko antológií, zbierok vtipov. Nikdy sa tak nevyužívala, nezneužívala, nedevalvovala, nerozmieňala na drobné. A najmä – nebol tu internet, ten nekonečný a neporiadny archív a generátor starých či staronových anekdot. Ale nijaké informačné technológie nezachránia anekdotu pred zabudnutím, ak je slabá, banálna a šedivá. Tú si naozaj nikto nezapamätá. A s tými ostatnými sa budú stretať naši potomkovia a podľa nich budú poznávať svojich prapredkov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.