Pred dvoma týždňami som na tomto mieste prekutral škatuľu s bedekrami. Pri tejto príležitosti mi však, samozrejme, padol zrak aj na škatule s mapami. Je ich požehnane, takže dnes aspoň výber z toho najzaujímavejšieho.
No áno, možno je na dohľad doba, keď bude GPS navigácia v každom aute a na krku ju bude mať zavesenú každý turista. Tento článok preto, prosím, chápte ako zúfalý výkrik majiteľa zberne starého farebného papiera, ktorý nemá rád, keď mu počítač (rovnako ako manželka) hovorí, kde má práve zabočiť. Mám predsa mapu. Nič to, že je stará.
.anno Santo
Na začiatku však musím priznať, že jeden taký pokus nevyšiel. Bolo to v Ríme a my sme sa snažili orientovať podľa mapy s názvom Pianta di Roma dei Pellegrini dell´Anno Santo, vydanej v Ríme v roku 1925 za pontifikátu pápeža Pia XI., ktorý v tom čase vyhlásil svätý rok.
Mapa je to pekná a ani ulice sa veľmi nezmenili. Problémom bolo, že ide o pohľad z vtáčej perspektívy, pričom dotyčný vták letí zo severu na juh. Až vo chvíli, keď človek takúto mapu použije, mu dôjde, ako je navyknutý na to, že sever je hore. Je to podobné, ako prvé dni vo Veľkej Británii, kde kontinentálny chodec neustále otáča hlavu doľava, hoci vie, že by to mal robiť naopak.
Nepraktický, ale inak veľmi zaujímavý kúsok. Pútnici, pre ktorých bola mapa určená, určite ocenili zoznam všetkých farských kostolov, ako aj detailné nákresy štyroch hlavných bazilík (v roku 1925 bola Bazilika San Paolo Fuori le mura skutočne ešte za mestskými múrmi). Na zadnej strane mapy sú reklamy predajní s devocionáliami, kňazskými rúchami, pohľadnicami, obrázkami pápeža či s inými upomienkovými predmetmi.
.tannu tuva
Ďalším zaujímavým druhom máp sú politické mapy. Ja osobne preferujem tie staršie: Afriku pred rokom 1960, Európu a Áziu pred rokom 1945... Je síce korektné hovoriť, že dekolonizácia bola plusom, ale minimálne čo sa týka máp uprednostňujem, keď na tento kontinent stačilo povedzme sedem farieb: francúzska, britská, belgická, portugalská, talianska, španielska a konečne farba, ktorá vypĺňala územie dvoch nezávislých štátov Libérie a Abesínie (dnes známej ako Etiópia). S mapou, na ktorej nie je žiadny dátum, a s príslušnými knihami o pohybe hraníc je potom veľmi vzrušujúce odhadovať dobu, v ktorej vznikla.
Komu pripadá aj toto málo zaujímavé, môže siahnuť napríklad po mapách z čias vojny. K mojim najobľúbenejším patria mapy z prvej polovice 40. rokov vydané „tiskem a nákladem grafického uměleckého ústavu V. Neubert a synové, Praha XVI.“. Na Neubertovej mape č. 42 Indie a dálný východ z roku 1942 je hneď niekoľko neobyčajných vecí. Do Zadnej Indie zasahuje ešte britské koloniálne panstvo, existuje Francúzska Indočína a Siam. V roku 1942 je japonskou farbou zakreslený aj Kórejský polostrov a Formosa (dnešný Taiwan). Jedna machuľa patrí Mandžusku.
Až z tejto mapy som sa, napríklad, dozvedel, že medzi dvoma vojnami existoval v priestore medzi Sovietskym zväzom a Mongolskom štát Tannu Tuva, v ktorom vládol boľševický režim, oficiálnym náboženstvom bol budhizmus a okrem susedných komunistických štátov Tannu Tuva nikto iný neuznával. (Mimochodom, na konci roka 1944 sa republika na naliehanie miestneho churalu pripojila k ZSSR.)
.záhorská železnica
Fanúšik železníc nemôže obísť ani železničné mapy. Tých existuje množstvo, obzvlášť vzácne sú však tie, kde je okrem jednotlivých tratí a prestupových staníc zakreslená každá zastávka. V tejto súvislosti si musím povzdychnúť, že kým mapa Českých dráh sa predáva na každej väčšej stanici, jediná takáto mapa slovenských tratí, ktorú som videl, visí na informáciách na bratislavskej Hlavnej stanici.
Ale dosť bolo nariekania a pozrime si železničnú mapu Československej republiky z roku 1931. Sú na nej všetky trate od Rossenbachu (dnešné Hranice) v Ašskom výbežku až po Jasinu na východe Podkarpatskej Rusi. Jednotlivé trate sú farebne odlíšené podľa príslušnosti k jednotlivým riaditeľstvám, teda Praha sever, Praha juh, plzenské, královohradecké, brnianske, olomoucké, bratislavské a košické. Okrem štátnych dráh sú na mape vyznačené aj súkromné trate, zemské hranice a colné úrady.
Azda najzaujímavejšie sú plánované trate. Niektoré z nich (napríklad železnica cez Vlársky priesmyk) boli vybudované, iné zostali len vo fáze prípravy (napríklad záhorská trať na úpätí Malých Karpát sa končí dodnes v Plaveckom Mikuláši, hoci podľa plánu mala pokračovať až do Jablonice, kde sa mala napojiť na existujúcu (a dnes nepoužívanú) trať do Brezovej pod Bradlom, odkiaľ sa mala napojiť až na koľaje cez Vlársky priesmyk).
.vytváranie Ameriky
Čo by to bol za článok, kde by som nespomenul mapy, ktoré ako prílohy k jednotlivým číslam vydáva časopis National Geographic. Na týchto kúskoch zberateľovi neprekáža ani ich pestrosť, pretože s ňou vydavatelia vedia dobre pracovať. Štrnásta mapa zo série Vytváranie Ameriky s názvom Nové Anglicko z februára 1987 nezobrazuje len severovýchod Spojených štátov a nespomínajú sa v nej len notoricky známe udalosti ako vylodenie otcov pútnikov či Boston tea party. Na druhej strane je okrem štylizovaných obrázkov aj šesť malých máp s témami: indiánske kmene pred príchodom Európanov, puritánske spoločenstvá, boje s Angličanmi, priemyselný boom, imigrácia a rozvoj oblasti po roku 1945.
K tomuto typu máp možno priradiť aj mapu Mestská časť Bratislava –Petržalka z roku 1984. Jej problémom je len to, že mnohé z toho, čo je na nej, sa nerealizovalo a pôsobí skôr humorne: povrchová, podpovrchová i provizórna trasa rýchlodráhy, „pohrebisko“ s rozmermi asi 500 x 500 metrov ako aj južný priemyselný areál s rozlohou približne 12 štvorcových kilometrov . (Pre úplnosť treba dodať, že tú haldu na juhu sídliska sa vybudovať podarilo.)
.prvé ríšske diaľnice
Tak ako minule, ani dnes som nespomenul všetko, čo som chcel: napríklad mapu národností ZSSR s veľmi smiešnymi obrázkami, podobne humornú mapu destinácií leteckej spoločnosti Ghana Airways, mapu autobusových tratí Západoslovenského kraja či mapu západného frontu v stave ku koncu apríla 1917.
Nezmestila sa ani mapa ČSSR s obchodmi Tuzex, séria máp spoločnosti Aral s prvými ríšskymi diaľnicami, mapa Varšavského povstania ani mapa poľských múzeí. A to nehovorím o tom, že som nespomenul vlastne nič aktuálne.
A ani nespomeniem, pretože nabudúce budú atlasy.
No áno, možno je na dohľad doba, keď bude GPS navigácia v každom aute a na krku ju bude mať zavesenú každý turista. Tento článok preto, prosím, chápte ako zúfalý výkrik majiteľa zberne starého farebného papiera, ktorý nemá rád, keď mu počítač (rovnako ako manželka) hovorí, kde má práve zabočiť. Mám predsa mapu. Nič to, že je stará.
.anno Santo
Na začiatku však musím priznať, že jeden taký pokus nevyšiel. Bolo to v Ríme a my sme sa snažili orientovať podľa mapy s názvom Pianta di Roma dei Pellegrini dell´Anno Santo, vydanej v Ríme v roku 1925 za pontifikátu pápeža Pia XI., ktorý v tom čase vyhlásil svätý rok.
Mapa je to pekná a ani ulice sa veľmi nezmenili. Problémom bolo, že ide o pohľad z vtáčej perspektívy, pričom dotyčný vták letí zo severu na juh. Až vo chvíli, keď človek takúto mapu použije, mu dôjde, ako je navyknutý na to, že sever je hore. Je to podobné, ako prvé dni vo Veľkej Británii, kde kontinentálny chodec neustále otáča hlavu doľava, hoci vie, že by to mal robiť naopak.
Nepraktický, ale inak veľmi zaujímavý kúsok. Pútnici, pre ktorých bola mapa určená, určite ocenili zoznam všetkých farských kostolov, ako aj detailné nákresy štyroch hlavných bazilík (v roku 1925 bola Bazilika San Paolo Fuori le mura skutočne ešte za mestskými múrmi). Na zadnej strane mapy sú reklamy predajní s devocionáliami, kňazskými rúchami, pohľadnicami, obrázkami pápeža či s inými upomienkovými predmetmi.
.tannu tuva
Ďalším zaujímavým druhom máp sú politické mapy. Ja osobne preferujem tie staršie: Afriku pred rokom 1960, Európu a Áziu pred rokom 1945... Je síce korektné hovoriť, že dekolonizácia bola plusom, ale minimálne čo sa týka máp uprednostňujem, keď na tento kontinent stačilo povedzme sedem farieb: francúzska, britská, belgická, portugalská, talianska, španielska a konečne farba, ktorá vypĺňala územie dvoch nezávislých štátov Libérie a Abesínie (dnes známej ako Etiópia). S mapou, na ktorej nie je žiadny dátum, a s príslušnými knihami o pohybe hraníc je potom veľmi vzrušujúce odhadovať dobu, v ktorej vznikla.
Komu pripadá aj toto málo zaujímavé, môže siahnuť napríklad po mapách z čias vojny. K mojim najobľúbenejším patria mapy z prvej polovice 40. rokov vydané „tiskem a nákladem grafického uměleckého ústavu V. Neubert a synové, Praha XVI.“. Na Neubertovej mape č. 42 Indie a dálný východ z roku 1942 je hneď niekoľko neobyčajných vecí. Do Zadnej Indie zasahuje ešte britské koloniálne panstvo, existuje Francúzska Indočína a Siam. V roku 1942 je japonskou farbou zakreslený aj Kórejský polostrov a Formosa (dnešný Taiwan). Jedna machuľa patrí Mandžusku.
Až z tejto mapy som sa, napríklad, dozvedel, že medzi dvoma vojnami existoval v priestore medzi Sovietskym zväzom a Mongolskom štát Tannu Tuva, v ktorom vládol boľševický režim, oficiálnym náboženstvom bol budhizmus a okrem susedných komunistických štátov Tannu Tuva nikto iný neuznával. (Mimochodom, na konci roka 1944 sa republika na naliehanie miestneho churalu pripojila k ZSSR.)
.záhorská železnica
Fanúšik železníc nemôže obísť ani železničné mapy. Tých existuje množstvo, obzvlášť vzácne sú však tie, kde je okrem jednotlivých tratí a prestupových staníc zakreslená každá zastávka. V tejto súvislosti si musím povzdychnúť, že kým mapa Českých dráh sa predáva na každej väčšej stanici, jediná takáto mapa slovenských tratí, ktorú som videl, visí na informáciách na bratislavskej Hlavnej stanici.
Ale dosť bolo nariekania a pozrime si železničnú mapu Československej republiky z roku 1931. Sú na nej všetky trate od Rossenbachu (dnešné Hranice) v Ašskom výbežku až po Jasinu na východe Podkarpatskej Rusi. Jednotlivé trate sú farebne odlíšené podľa príslušnosti k jednotlivým riaditeľstvám, teda Praha sever, Praha juh, plzenské, královohradecké, brnianske, olomoucké, bratislavské a košické. Okrem štátnych dráh sú na mape vyznačené aj súkromné trate, zemské hranice a colné úrady.
Azda najzaujímavejšie sú plánované trate. Niektoré z nich (napríklad železnica cez Vlársky priesmyk) boli vybudované, iné zostali len vo fáze prípravy (napríklad záhorská trať na úpätí Malých Karpát sa končí dodnes v Plaveckom Mikuláši, hoci podľa plánu mala pokračovať až do Jablonice, kde sa mala napojiť na existujúcu (a dnes nepoužívanú) trať do Brezovej pod Bradlom, odkiaľ sa mala napojiť až na koľaje cez Vlársky priesmyk).
.vytváranie Ameriky
Čo by to bol za článok, kde by som nespomenul mapy, ktoré ako prílohy k jednotlivým číslam vydáva časopis National Geographic. Na týchto kúskoch zberateľovi neprekáža ani ich pestrosť, pretože s ňou vydavatelia vedia dobre pracovať. Štrnásta mapa zo série Vytváranie Ameriky s názvom Nové Anglicko z februára 1987 nezobrazuje len severovýchod Spojených štátov a nespomínajú sa v nej len notoricky známe udalosti ako vylodenie otcov pútnikov či Boston tea party. Na druhej strane je okrem štylizovaných obrázkov aj šesť malých máp s témami: indiánske kmene pred príchodom Európanov, puritánske spoločenstvá, boje s Angličanmi, priemyselný boom, imigrácia a rozvoj oblasti po roku 1945.
K tomuto typu máp možno priradiť aj mapu Mestská časť Bratislava –Petržalka z roku 1984. Jej problémom je len to, že mnohé z toho, čo je na nej, sa nerealizovalo a pôsobí skôr humorne: povrchová, podpovrchová i provizórna trasa rýchlodráhy, „pohrebisko“ s rozmermi asi 500 x 500 metrov ako aj južný priemyselný areál s rozlohou približne 12 štvorcových kilometrov . (Pre úplnosť treba dodať, že tú haldu na juhu sídliska sa vybudovať podarilo.)
.prvé ríšske diaľnice
Tak ako minule, ani dnes som nespomenul všetko, čo som chcel: napríklad mapu národností ZSSR s veľmi smiešnymi obrázkami, podobne humornú mapu destinácií leteckej spoločnosti Ghana Airways, mapu autobusových tratí Západoslovenského kraja či mapu západného frontu v stave ku koncu apríla 1917.
Nezmestila sa ani mapa ČSSR s obchodmi Tuzex, séria máp spoločnosti Aral s prvými ríšskymi diaľnicami, mapa Varšavského povstania ani mapa poľských múzeí. A to nehovorím o tom, že som nespomenul vlastne nič aktuálne.
A ani nespomeniem, pretože nabudúce budú atlasy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.