Randwick – obrovská dostihová dráha na okraji austrálskeho Sydney. Prach sa vznáša nad zemou. Nepochádza spod kopýt koní, ale spod nôh vyše štvrťmilióna mladých ľudí.
Sme tu. Médiá očakávajú škandáliky, výtržnosti, analyzujú argumenty, čo tak asi tú masu mladých presvedčilo, aby sa sem zišli, upchali miestnu dopravu, jedli každý deň to isté či spali v sardinkových podmienkach v halách, školách, poslednú noc dokonca pod holým nebom. Pritom v Austrálii je momentálne zima a nočné teploty klesajú k nule.
Určite sem mnohí prišli s rôznymi prioritami. Chcú aj zažiť Austráliu, naplniť si kartu digitálneho fotoaparátu oslnivými zábermi krásnej prírody a popri tom len tak trošku pozrieť na pápeža... A, pochopiteľne, celé stretnutie mládeže sa dá najmä mediálne prekryť (údajne veľkými) protestmi Austrálčanov či miestami nezvládnutou organizáciou.
Čo som videl ja? Množstvo mravčej práce, ktorú si mnohí ani neuvedomia. Kilometre naťahaných káblov, ozvučené a osvetlené obrovské plochy (organizátorom sa neťažilo pre náš krajší zážitok farebne osvetliť aj stovky metrov skalného útesu), v čistých stanoch tisíce mikrovlniek na zohrievanie pokrmu, množstvo dobrovoľníkov, ktorí riadili dopravu, alebo len „jednoducho“ celý deň stáli na nebezpečných miestach cesty a v pravidelných intervaloch oznamovali prúdiacej mase pútnikov: „Pozor, schod!“
Býval som v spacáku na zemi a rovnako bývali aj kňazi, ktorí chceli byť pri „svojich ovečkách“. Obdivoval som stovky nadaných spevákov, hudobníkov a tanečníkov, na čele s domorodými aborigéncami, ktorí, ľahučko oblečení v prírodných materiáloch, pridávali celému podujatiu živelnosť a dynamiku.
Cítil som silu modlitby. Tichej aj hlučnej. Dokonca najznámejšia budova Austrálie – Opera v Sydney – prepožičala jednu malú divadelnú sálu sestrám Matky Terezy, a tie ju premenili na najnavštevovanejšiu kaplnku.
No a v neposlednom rade som počul pápeža. Ďakoval Bohu za zachovanie viery v Austrálii z generácie na generáciu, spomínal námahu a obety misionárov v Oceánii. A kládol otázky: Čo zanecháte ďalším generáciám? Budujete niečo, čo pretrvá?
Ulice Sydney zaplavili mladí kresťania, ktorí sa za svoju vieru nehanbili. Prístav bol plný nadšenia. V mase rovnako zmýšľajúcich to totiž ide samo a hravo. Ale koľko lodí naozaj vypláva z radostného prístavu do všedného sveta so starosťami?
Som na Randwicku. Okolo mňa sú stále stovky tisícok párov očí. V nich by ste mohli uvidieť šťastie, ktoré nie je prázdne. Škoda, že ste tam neboli. Môžete mi len veriť. Alebo nemusíte.
Autor je stredoškolský učiteľ a režisér tanečného divadla ATak.
Sme tu. Médiá očakávajú škandáliky, výtržnosti, analyzujú argumenty, čo tak asi tú masu mladých presvedčilo, aby sa sem zišli, upchali miestnu dopravu, jedli každý deň to isté či spali v sardinkových podmienkach v halách, školách, poslednú noc dokonca pod holým nebom. Pritom v Austrálii je momentálne zima a nočné teploty klesajú k nule.
Určite sem mnohí prišli s rôznymi prioritami. Chcú aj zažiť Austráliu, naplniť si kartu digitálneho fotoaparátu oslnivými zábermi krásnej prírody a popri tom len tak trošku pozrieť na pápeža... A, pochopiteľne, celé stretnutie mládeže sa dá najmä mediálne prekryť (údajne veľkými) protestmi Austrálčanov či miestami nezvládnutou organizáciou.
Čo som videl ja? Množstvo mravčej práce, ktorú si mnohí ani neuvedomia. Kilometre naťahaných káblov, ozvučené a osvetlené obrovské plochy (organizátorom sa neťažilo pre náš krajší zážitok farebne osvetliť aj stovky metrov skalného útesu), v čistých stanoch tisíce mikrovlniek na zohrievanie pokrmu, množstvo dobrovoľníkov, ktorí riadili dopravu, alebo len „jednoducho“ celý deň stáli na nebezpečných miestach cesty a v pravidelných intervaloch oznamovali prúdiacej mase pútnikov: „Pozor, schod!“
Býval som v spacáku na zemi a rovnako bývali aj kňazi, ktorí chceli byť pri „svojich ovečkách“. Obdivoval som stovky nadaných spevákov, hudobníkov a tanečníkov, na čele s domorodými aborigéncami, ktorí, ľahučko oblečení v prírodných materiáloch, pridávali celému podujatiu živelnosť a dynamiku.
Cítil som silu modlitby. Tichej aj hlučnej. Dokonca najznámejšia budova Austrálie – Opera v Sydney – prepožičala jednu malú divadelnú sálu sestrám Matky Terezy, a tie ju premenili na najnavštevovanejšiu kaplnku.
No a v neposlednom rade som počul pápeža. Ďakoval Bohu za zachovanie viery v Austrálii z generácie na generáciu, spomínal námahu a obety misionárov v Oceánii. A kládol otázky: Čo zanecháte ďalším generáciám? Budujete niečo, čo pretrvá?
Ulice Sydney zaplavili mladí kresťania, ktorí sa za svoju vieru nehanbili. Prístav bol plný nadšenia. V mase rovnako zmýšľajúcich to totiž ide samo a hravo. Ale koľko lodí naozaj vypláva z radostného prístavu do všedného sveta so starosťami?
Som na Randwicku. Okolo mňa sú stále stovky tisícok párov očí. V nich by ste mohli uvidieť šťastie, ktoré nie je prázdne. Škoda, že ste tam neboli. Môžete mi len veriť. Alebo nemusíte.
Autor je stredoškolský učiteľ a režisér tanečného divadla ATak.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.