Kaviareň pri tržnici je komunikačným centrom mesta. Vitálne talianske penzistky, muži s novinami pod pazuchou, ľudia na vŕzgajúcich bicykloch, obchodníci, Afričania, manažéri, tínedžeri a veruže aj my, turisti – všetci sa tu stretávame, debatujeme, pijeme kávu, nakupujeme, objavujeme, oddychujeme.
Ravenna, pokojné mesto s veľkou históriou a príjemnou súčasnosťou.
Nie je to mesto preplnené artefaktmi – a v dôsledku toho aj turistami – ako, povedzme, Benátky či Florencia. V Ravenne sú ešte aj začiatkom júla vo výraznej presile domáci a človeku sa celkom ľahko môže stať, že jediným jazykom, ktorým bude schopný nadviazať komunikáciu je zo slovníka či konverzačnej príručky poskladaná taliančina. Komunikatívnym Talianom však gramatika či nesprávna výslovnosť problémy nerobia. Chcú vám porozumieť, a preto vám porozumejú. A ešte ocenia vašu snahu. Tak je to na dobrotami preplnenej tržnici, tak je to v kaviarni, v obchode, v divadle, všade.
.mozaiky
Za hlavnú, podľa turistických sprievodcov v podstate jedinú zvláštnosť Ravenny bývajú pokladané starokresťanské mozaiky z 5. až 7. storočia. Niečo podobné vraj možno vidieť len v Istanbule. Zaručene nikde inde v Taliansku. Je to pravda. V Ravenne sú tri baziliky, jedna kaplnka, dve mauzóleá a dve baptistériá postavené medzi rokmi 430 a 549 ozdobené krásnymi mozaikami. Skutočne ich treba vidieť. Tie mozaiky majú totiž úplne inú, oveľa živšiu farebnosť, než na akú sme zvyknutí z kostolov vyzdobených freskami. Nielen to: iná je aj ikonografia, nesmierne svieže sú kvety a zvieratá na ornamentoch. Tieto sakrálne umelecké diela vznikali v nestabilnej dobe, keď sa v severnom Taliansku menili historické epochy. Najstaršie z nich boli vytvorené za súmraku Západorímskej ríše – Ravenna bola niekoľko rokov (402 – 409) dokonca jej hlavným mestom. Keď koncom piateho storočia Ravennu ovládol ostrogótsky kráľ Teodorik, mesto zaznamenalo svoje hviezdne obdobie. Teodorik sa tu udomácnil, dalo by sa povedať, natrvalo – jeho telo dodnes spočíva v štýlovom, mozaikami vyzdobenom mauzóleu. Asi mal okrem moci a bohatstva aj vkus: počas jeho života a v prvých rokoch po jeho smrti (zomrel v roku 526) bolo v Ravenne postavených viacero architektonických skvostov. Okrem Neoniánskeho baptistéria a mauzólea dcéry rímskeho cisára Teodosia I. Gally Placidie, ktoré vznikli ešte v rímskom období, mali Teodorikovi majstri svoje šikovné prsty v celom dodnes zachovanom „mozaikovom okruhu“.
Keďže Ravenna nie je veľká, je možné všetky „mozaikové stavby“ zhliadnuť za jeden deň. Všetky, až na jednu, pravdepodobne najkrajšiu: Baziliku sv. Apolinéra v Classe. Classe je dedinka vzdialená asi 5 kilometrov od Ravenny, ktorú založil rímsky cisár Augustus (pred bazilikou je dodnes jeho socha). Svätý Apolinér bol sýrsky kresťan, podľa tradície učeník sv. Petra, ktorý v 2. storočí priniesol do týchto končín kresťanstvo, stal sa prvým ravennským biskupom a následne bol – ako bolo v tej dobe zvykom – umučený a popravený. Svätému Apolinérovi zasvätená bazilika v Classe bola vysvätená v roku 549 (okrem nej existuje aj tzv. Nová bazilika sv. Apolinéra v Ravenne, postavená, paradoxne, o 50 rokov skôr). Pôsobivá tehlová stavba stojí z dnešného hľadiska „uprostred polí“ ako keby bola väčšia zvnútra ako zvonku. Podobne ako ostatné ravennské baziliky nie je preplnená obrazmi a možno práve preto viac vynikne neuveriteľná mozaika, ktorou je vyzdobená románska apsida. Zobrazuje Kristovo premenenie na vrchu, pričom dominantnou postavou je sv. Apolinér a dvanásť realisticky zobrazených ovečiek, čiže Kristových učeníkov. Kde je Kristus? Jeho tvár sa na všetko pozerá z priesečníka prázdneho kríža, ktorý sa vznáša medzi hviezdami. Apolinéra a ovečky obklopuje sýtozelená záhrada s insitnými stromami a voľne lietajúcimi vtákmi. Počas našej návštevy (cestou na pláž v nedeľu popoludní) sa v bazilike pripravuje svadba. V apside nacvičuje detský spevácky zbor, do kostola sa trúsia prví svadobčania, posledné prípravy koordinuje mladý kňaz. Bazilika sv. Apolinéra v Classe nie je múzeum, ale živý sakrálny priestor.
.káva, noviny, bicykle
Napriek tvrdeniu turistických sprievodcov je Ravenna oveľa viac, než len mozaiky. Je to predovšetkým živé mesto. Keď sa však po ňom prechádzame prvýkrát – podvečer okolo šiestej – veľa života nevidíme. Obchody sú zatvorené, reštaurácie tiež, dokonca ani v kaviarňach a v uličkách historického centra nie je príliš husto. Obdivujeme staré paláce, šikmú vežu, príjemné Námestie ľudu (Piazza del Poppolo) a keďže nenachádzame otvorenú reštauráciu, naša romantická prechádzka sa končí v supermarkete.
Rytmus mesta spoznáme v ďalších dňoch. Život sa začína ráno okolo deviatej. Vtedy je všade rušno, v kaviarňach sa ešte podáva kapučíno, ktoré niekedy pred obedom vystrieda malé, extrémne silné ristreto. Babky na bicykloch smerujú do „mercata“, teda starej tržnice, kde možno kúpiť zeleninu, ovocie, mäso, ryby, cestoviny či víno. Môžete kupovať suroviny, alebo si nechať pripraviť okamžite konzumovateľné jedlo. Predavači a predavačky nevedia po anglicky, no evidentne sa radi rozprávajú a sú ochotní urobiť všetko čo vám vidia na očiach. Cestou do práce sa každý Talian či Talianka zastaví v novinovom stánku a kúpi si noviny. Buď celoštátny La Repubblica či Corriere della Sera, alebo (oveľa častejšie) niektorý z regionálnych plátkov. Tzv. bulvár, teda noviny pojednávajúce o haváriách a celebritných aférkach vyzdobené fotografiami sporo odených krások v trafikách nenájdete. Neuveriteľné? Neuveriteľné.
Akurátna veľkosť a „plochosť“ Ravenny ju priam predurčuje na dvojkolesovú dopravu. Bicykle si pritom môžete požičať zadarmo (!). Keď už človek na jednom z nich sedí, pomerne pohodlne sa dostane aj mimo „centro storico“ a aspoň trochu nahliadne ako obyčajní Ravennčania žijú. V parku, ktorý sa rozkladá v pevnosti Rocca Brancaleone, uvidí denný tábor pre deti, ktoré sa pod stromami učia maľovať (väčšinu malých maliarov tvoria černosi). Zastaví sa pred Teatro Alighieri, kde od rána do neskorej noci na veľkom, dobre ozvučenom televízore premietajú operné a baletné predstavenia (majú stále vďačných divákov, aplauzom oceňujúcich mimoriadne árie a tanečné kreácie). S náležitou pietou navštívi hrob básnika Danteho, ktorý tu – v exile – prežil posledné roky svojho života (a dozvie sa ako františkánski mnísi skrývali jeho pozostatky). A keď mu vďaka horúčave a šliapaniu do pedálov vyschne v hrdle, môže sa zastaviť v obyčajnej, neturistickej kaviarničke (a pri silnej káve alebo šumivom prosecu si „podebatovať“ so zhovorčivou tetou za pultom).
To všetko treba stihnúť do jednej-druhej popoludní, keď mesto stíchne a začne sa dlhá siesta. Vtedy sa treba ukryť do príjemne chladivej izby, ľahnúť si do postele a spať. Lebo deň sa ešte zďaleka nekončí a večery môžu byť dlhé.
.more, festival
Keď sa prebudíte, bude zhruba päť hodín, a to je ideálny čas sadnúť do auta a ísť sa okúpať. Ravenna leží asi 10 kilometrov od mora a jej „lido“ je pomerne „obyčajné“. Nenájdete tu poetické zákutia ani skalnaté útesy. Len piesok a voda a skoro všade slnečníky, ležadlá a veľa ľudí. Aj tu však možno nájsť príjemné, zahraničnými turistami neobjavené miesta, kde človek nájde všetko, čo na príjemný plážový podvečer potrebuje.
Z pláže odchádzame okolo siedmej. Dalo by sa tam zostať aj dlhšie, no nás ešte čaká kultúra. V Ravenne totiž už niekoľko rokov prebieha „Ravenna Festival“. Je to niečo ako „kultúrne letá“ v našich mestách, len s tým rozdielom, že tu možno vidieť (tento rok) Massive Attack, balet „Boľšovo Teatra“, Duran Duran, The Chieftains alebo šansoniérku Juliette Gréco. Alebo (v minulých ročníkoch) Boba Dylana, Lou Reeda či Keitha Jarretta. My sme videli Riccarda Mutiho, ktorý v obrovskom Palazzo Mauro De André dirigoval Cherubiniho mládežnícky orchester a Zbor viedenskej opery. V prvej časti fantasticky zahrali Berliozovu Fantastickú symfóniu – zvlášť rýchle, dynamické pasáže si mladí muzikanti a ich legendárny dirigent vychutnali. V druhej časti koncertu zaznela Berliozova skladba Lélio ou Le retour pre orchester, zbor, dvoch sólových spevákov a recitátora. Tým recitátorom bol Gérard Depardieu, ktorý svoju rolu poňal vskutku dramaticky, šepkal, kričal, chodil po javisku, vstupoval medzi hráčov orchestra... Silným zážitkom bolo aj vystúpenie baletného súboru Michu von Hoecke s predstavením Salomé, alebo „ženská omša“ v jednom z ravennských kostolov, ktorej hudobnú stránku zabezpečoval ženský súbor Artemisia (spievali a hrali krásne skladby nemeckej intelektuálky, hudobníčky a kresťanskej mystičky Hidegardy von Bingen, ktorá žila v rokoch 1098 – 1179). Na každom z týchto predstavení bola beznádejne plná sála...
Cestu z koncertov je najlepšie stráviť pokojnou prechádzkou po meste. Práve teraz, okolo jedenástej večer je najživšie. Zastavíme sa pred obchodom s cédečkami a knihami, dáme si zmrzlinu alebo chladivý drink. Na jednom z menších námestí počúvame energickú rockovú kapelu a keď dohrajú kričíme „Bravo!“. Uhýňame sa cyklistom, počúvame spevavú taliančinu okolo nás....
Taliansko nie je len Rím, Florencia a Benátky, ale aj také provinčné, no napriek tomu históriou a kultúrou totálne nasiaknuté mesto, ako je Ravenna. Ďalej od hlučného davu, v pokoji uprostred talianskej pestrofarebnej hojnosti tu možno prežiť to, čo asi nikde inde. Ravenna e bella. Bellissima.
Ravenna, pokojné mesto s veľkou históriou a príjemnou súčasnosťou.
Nie je to mesto preplnené artefaktmi – a v dôsledku toho aj turistami – ako, povedzme, Benátky či Florencia. V Ravenne sú ešte aj začiatkom júla vo výraznej presile domáci a človeku sa celkom ľahko môže stať, že jediným jazykom, ktorým bude schopný nadviazať komunikáciu je zo slovníka či konverzačnej príručky poskladaná taliančina. Komunikatívnym Talianom však gramatika či nesprávna výslovnosť problémy nerobia. Chcú vám porozumieť, a preto vám porozumejú. A ešte ocenia vašu snahu. Tak je to na dobrotami preplnenej tržnici, tak je to v kaviarni, v obchode, v divadle, všade.
.mozaiky
Za hlavnú, podľa turistických sprievodcov v podstate jedinú zvláštnosť Ravenny bývajú pokladané starokresťanské mozaiky z 5. až 7. storočia. Niečo podobné vraj možno vidieť len v Istanbule. Zaručene nikde inde v Taliansku. Je to pravda. V Ravenne sú tri baziliky, jedna kaplnka, dve mauzóleá a dve baptistériá postavené medzi rokmi 430 a 549 ozdobené krásnymi mozaikami. Skutočne ich treba vidieť. Tie mozaiky majú totiž úplne inú, oveľa živšiu farebnosť, než na akú sme zvyknutí z kostolov vyzdobených freskami. Nielen to: iná je aj ikonografia, nesmierne svieže sú kvety a zvieratá na ornamentoch. Tieto sakrálne umelecké diela vznikali v nestabilnej dobe, keď sa v severnom Taliansku menili historické epochy. Najstaršie z nich boli vytvorené za súmraku Západorímskej ríše – Ravenna bola niekoľko rokov (402 – 409) dokonca jej hlavným mestom. Keď koncom piateho storočia Ravennu ovládol ostrogótsky kráľ Teodorik, mesto zaznamenalo svoje hviezdne obdobie. Teodorik sa tu udomácnil, dalo by sa povedať, natrvalo – jeho telo dodnes spočíva v štýlovom, mozaikami vyzdobenom mauzóleu. Asi mal okrem moci a bohatstva aj vkus: počas jeho života a v prvých rokoch po jeho smrti (zomrel v roku 526) bolo v Ravenne postavených viacero architektonických skvostov. Okrem Neoniánskeho baptistéria a mauzólea dcéry rímskeho cisára Teodosia I. Gally Placidie, ktoré vznikli ešte v rímskom období, mali Teodorikovi majstri svoje šikovné prsty v celom dodnes zachovanom „mozaikovom okruhu“.
Keďže Ravenna nie je veľká, je možné všetky „mozaikové stavby“ zhliadnuť za jeden deň. Všetky, až na jednu, pravdepodobne najkrajšiu: Baziliku sv. Apolinéra v Classe. Classe je dedinka vzdialená asi 5 kilometrov od Ravenny, ktorú založil rímsky cisár Augustus (pred bazilikou je dodnes jeho socha). Svätý Apolinér bol sýrsky kresťan, podľa tradície učeník sv. Petra, ktorý v 2. storočí priniesol do týchto končín kresťanstvo, stal sa prvým ravennským biskupom a následne bol – ako bolo v tej dobe zvykom – umučený a popravený. Svätému Apolinérovi zasvätená bazilika v Classe bola vysvätená v roku 549 (okrem nej existuje aj tzv. Nová bazilika sv. Apolinéra v Ravenne, postavená, paradoxne, o 50 rokov skôr). Pôsobivá tehlová stavba stojí z dnešného hľadiska „uprostred polí“ ako keby bola väčšia zvnútra ako zvonku. Podobne ako ostatné ravennské baziliky nie je preplnená obrazmi a možno práve preto viac vynikne neuveriteľná mozaika, ktorou je vyzdobená románska apsida. Zobrazuje Kristovo premenenie na vrchu, pričom dominantnou postavou je sv. Apolinér a dvanásť realisticky zobrazených ovečiek, čiže Kristových učeníkov. Kde je Kristus? Jeho tvár sa na všetko pozerá z priesečníka prázdneho kríža, ktorý sa vznáša medzi hviezdami. Apolinéra a ovečky obklopuje sýtozelená záhrada s insitnými stromami a voľne lietajúcimi vtákmi. Počas našej návštevy (cestou na pláž v nedeľu popoludní) sa v bazilike pripravuje svadba. V apside nacvičuje detský spevácky zbor, do kostola sa trúsia prví svadobčania, posledné prípravy koordinuje mladý kňaz. Bazilika sv. Apolinéra v Classe nie je múzeum, ale živý sakrálny priestor.
.káva, noviny, bicykle
Napriek tvrdeniu turistických sprievodcov je Ravenna oveľa viac, než len mozaiky. Je to predovšetkým živé mesto. Keď sa však po ňom prechádzame prvýkrát – podvečer okolo šiestej – veľa života nevidíme. Obchody sú zatvorené, reštaurácie tiež, dokonca ani v kaviarňach a v uličkách historického centra nie je príliš husto. Obdivujeme staré paláce, šikmú vežu, príjemné Námestie ľudu (Piazza del Poppolo) a keďže nenachádzame otvorenú reštauráciu, naša romantická prechádzka sa končí v supermarkete.
Rytmus mesta spoznáme v ďalších dňoch. Život sa začína ráno okolo deviatej. Vtedy je všade rušno, v kaviarňach sa ešte podáva kapučíno, ktoré niekedy pred obedom vystrieda malé, extrémne silné ristreto. Babky na bicykloch smerujú do „mercata“, teda starej tržnice, kde možno kúpiť zeleninu, ovocie, mäso, ryby, cestoviny či víno. Môžete kupovať suroviny, alebo si nechať pripraviť okamžite konzumovateľné jedlo. Predavači a predavačky nevedia po anglicky, no evidentne sa radi rozprávajú a sú ochotní urobiť všetko čo vám vidia na očiach. Cestou do práce sa každý Talian či Talianka zastaví v novinovom stánku a kúpi si noviny. Buď celoštátny La Repubblica či Corriere della Sera, alebo (oveľa častejšie) niektorý z regionálnych plátkov. Tzv. bulvár, teda noviny pojednávajúce o haváriách a celebritných aférkach vyzdobené fotografiami sporo odených krások v trafikách nenájdete. Neuveriteľné? Neuveriteľné.
Akurátna veľkosť a „plochosť“ Ravenny ju priam predurčuje na dvojkolesovú dopravu. Bicykle si pritom môžete požičať zadarmo (!). Keď už človek na jednom z nich sedí, pomerne pohodlne sa dostane aj mimo „centro storico“ a aspoň trochu nahliadne ako obyčajní Ravennčania žijú. V parku, ktorý sa rozkladá v pevnosti Rocca Brancaleone, uvidí denný tábor pre deti, ktoré sa pod stromami učia maľovať (väčšinu malých maliarov tvoria černosi). Zastaví sa pred Teatro Alighieri, kde od rána do neskorej noci na veľkom, dobre ozvučenom televízore premietajú operné a baletné predstavenia (majú stále vďačných divákov, aplauzom oceňujúcich mimoriadne árie a tanečné kreácie). S náležitou pietou navštívi hrob básnika Danteho, ktorý tu – v exile – prežil posledné roky svojho života (a dozvie sa ako františkánski mnísi skrývali jeho pozostatky). A keď mu vďaka horúčave a šliapaniu do pedálov vyschne v hrdle, môže sa zastaviť v obyčajnej, neturistickej kaviarničke (a pri silnej káve alebo šumivom prosecu si „podebatovať“ so zhovorčivou tetou za pultom).
To všetko treba stihnúť do jednej-druhej popoludní, keď mesto stíchne a začne sa dlhá siesta. Vtedy sa treba ukryť do príjemne chladivej izby, ľahnúť si do postele a spať. Lebo deň sa ešte zďaleka nekončí a večery môžu byť dlhé.
.more, festival
Keď sa prebudíte, bude zhruba päť hodín, a to je ideálny čas sadnúť do auta a ísť sa okúpať. Ravenna leží asi 10 kilometrov od mora a jej „lido“ je pomerne „obyčajné“. Nenájdete tu poetické zákutia ani skalnaté útesy. Len piesok a voda a skoro všade slnečníky, ležadlá a veľa ľudí. Aj tu však možno nájsť príjemné, zahraničnými turistami neobjavené miesta, kde človek nájde všetko, čo na príjemný plážový podvečer potrebuje.
Z pláže odchádzame okolo siedmej. Dalo by sa tam zostať aj dlhšie, no nás ešte čaká kultúra. V Ravenne totiž už niekoľko rokov prebieha „Ravenna Festival“. Je to niečo ako „kultúrne letá“ v našich mestách, len s tým rozdielom, že tu možno vidieť (tento rok) Massive Attack, balet „Boľšovo Teatra“, Duran Duran, The Chieftains alebo šansoniérku Juliette Gréco. Alebo (v minulých ročníkoch) Boba Dylana, Lou Reeda či Keitha Jarretta. My sme videli Riccarda Mutiho, ktorý v obrovskom Palazzo Mauro De André dirigoval Cherubiniho mládežnícky orchester a Zbor viedenskej opery. V prvej časti fantasticky zahrali Berliozovu Fantastickú symfóniu – zvlášť rýchle, dynamické pasáže si mladí muzikanti a ich legendárny dirigent vychutnali. V druhej časti koncertu zaznela Berliozova skladba Lélio ou Le retour pre orchester, zbor, dvoch sólových spevákov a recitátora. Tým recitátorom bol Gérard Depardieu, ktorý svoju rolu poňal vskutku dramaticky, šepkal, kričal, chodil po javisku, vstupoval medzi hráčov orchestra... Silným zážitkom bolo aj vystúpenie baletného súboru Michu von Hoecke s predstavením Salomé, alebo „ženská omša“ v jednom z ravennských kostolov, ktorej hudobnú stránku zabezpečoval ženský súbor Artemisia (spievali a hrali krásne skladby nemeckej intelektuálky, hudobníčky a kresťanskej mystičky Hidegardy von Bingen, ktorá žila v rokoch 1098 – 1179). Na každom z týchto predstavení bola beznádejne plná sála...
Cestu z koncertov je najlepšie stráviť pokojnou prechádzkou po meste. Práve teraz, okolo jedenástej večer je najživšie. Zastavíme sa pred obchodom s cédečkami a knihami, dáme si zmrzlinu alebo chladivý drink. Na jednom z menších námestí počúvame energickú rockovú kapelu a keď dohrajú kričíme „Bravo!“. Uhýňame sa cyklistom, počúvame spevavú taliančinu okolo nás....
Taliansko nie je len Rím, Florencia a Benátky, ale aj také provinčné, no napriek tomu históriou a kultúrou totálne nasiaknuté mesto, ako je Ravenna. Ďalej od hlučného davu, v pokoji uprostred talianskej pestrofarebnej hojnosti tu možno prežiť to, čo asi nikde inde. Ravenna e bella. Bellissima.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.