Európa zažíva obrovskú vlnu migrácie medzi svojou východnou a západnou časťou. Tento pohyb pripomína veľké sťahovanie národov.
Napríklad v priebehu prvého roka, keď bolo do EÚ prijaté Rumunsko, vycestovalo do Talianska a do Španielska zhruba milión Rumunov. Za posledné štyri roky získalo vo Veľkej Británii zamestnanie viac ako 800-tisíc Východoeurópanov, z ktorých väčšina prišla z Poľska. Len počas posledných dvoch rokov emigrovalo jeden a pol milióna Poliakov a od roku 2004, keď Poľsko vstúpilo do EÚ, ich počet pravdepodobne presiahol dva milióny. V menšom meradle stojí za zmienku aj migrácia Ukrajincov do Českej republiky, Bulharov do Turecka a občanov Británie do Španielska.
Keďže Nemecko stále obmedzuje imigráciu zamestnancov v závislej činnosti z východných krajín EÚ, prichádza väčšina imigrantov buď ako osoby samostatne zárobkovo činné, alebo ekonomicky neaktívne. V Mníchove sa počet na seba pracujúcich obkladačov zvýšil v úvodných dvoch rokoch po prvej vlne rozšírenia zo 119 na 970. Napriek obmedzeniam však Nemecko do roku 2005 absorbovalo 37 percent všetkých východoeurópskych migrantov, ktorí prišli pred i po rozšírení EÚ, kým Taliansko ich absorbovalo 22 percent, Grécko 11 percent, Švajčiarsko 8 percent a Veľká Británia iba 3 percentá. V rovnakom roku (teda v roku 2005) sa 13 percent obyvateľov Nemecka narodilo inde, čo bolo viac než v Británii (10 percent), Francúzsku (7 percent), Španielsku (5 percent) alebo Taliansku (3 percentá).
.sťahovanie národov
Pred rozšírením EÚ na východ predpovedalo pravdepodobné migračné vlny mnoho štúdií. Predikcie podielu Východoeurópanov, pri ktorých sa do 15 rokov očakáva presun na západ, sa pohybovali od 2,5 do 6 percent. Vzhľadom k tomu, že len v priebehu štyroch rokov vycestovalo z krajiny asi 5 percent obyvateľov Poľska, a to napriek imigračným obmedzeniam vo významných cieľových krajinách, boli tieto odhady až príliš opatrné. Pred rozšírením bolo politicky nekorektné diskutovať o možných vlnách migrácie na Západ, pretože politici EÚ v tom videli prekážku procesu rozšírenia. Keď už k rozšíreniu došlo, je objektívna diskusia o migrácii ľahšia. Táto migrácia nie je „invasioni barbariche“, ako Taliani vravia sťahovaniu národov, hoci jej veľkosť je rádovo porovnateľná. Keďže sa migranti presúvajú medzi trhmi s dobre definovanými majetkovými právami, je imigrácia v zásade prínosná pre nich i pre cieľovú krajinu. Imigrant dostáva vyššiu mzdu než doma a cieľová krajina ťaží z lacnej pracovnej sily, ktorá vytvára väčšiu hodnotu, než sama stojí.
.kam idú najlepší
V praxi však imigrácia často nie je taká prínosná, ako by mohla byť, pretože cieľová krajina má skostnatenú mzdovú štruktúru, ktorá bráni vo vytváraní dodatočných pracovných miest, potrebných na zamestnávanie imigrantov. Ak napríklad cieľová krajina zaručuje minimálnu mzdu a náhradný príjem domácim nezamestnaným, imigranti jednoducho ženú domácich občanov do náruče sociálneho štátu. To nie je problém imigrácie ako takej, ale neprávne nastavených domácich inštitúcií.
Hostiteľské krajiny sa často pre istotu snažia obmedziť imigráciu na kvalifikovaných pracovníkov, pretože tí vstupujú do takých segmentov na trhu práce, v ktorých dostatočná mzdová flexibilita smerom nadol zaisťuje imigrantom dodatočné pracovné miesta. Pri lákaní kvalifikovaných imigrantov sa však štáty zatiaľ stretávajú so zmiešanými úspechmi. Najúspešnejšie sú v tomto ohľade anglosaské krajiny, ale i Dánsko a Nórsko. Viac ako tretina imigrantov do týchto krajín má terciárne vzdelanie, pričom v Kanade a Írsku je to 45 percent. V menej úspešných krajinách – Taliansku, Rakúsku, Nemecku, Francúzsku, Portugalsku a Holandsku – nedosahuje podiel imigrantov s vysokoškolským vzdelaním ani jednu štvrtinu. V Taliansku tvorí iba 11 percent – to je najmenej zo všetkých krajín s dostupnými štatistikami.
.anglosasi sú naj
Odliv mozgov do anglosaských krajín, predovšetkým do USA, je omračujúci. Absolventské ročníky špičkových amerických univerzít sú plné zahraničných študentov a 27 percent praktikujúcich lekárov v USA dnes pochádza zo zahraničia. O povojnový rast a dynamiku Ameriky sa do značnej miery zaslúžili kvalifikovaní imigranti. Pred i po druhej svetovej vojne prichádzali mnohí kvalifikovaní ľudia z Európy, najmä z Nemecka; v posledných desaťročiach už prevládajú imigranti z Ázie, pričom na čele rebríčka figurujú India, Pakistan a Filipíny.
Dnešný odliv mozgov neprebieha iba z rozvíjajúcich sa a rozvojových ekonomík do bohatších krajín, ale aj z európskych krajín do USA. Vo väčšine vedeckých odborov európske „superhviezdy“ pracujú a vyučujú skôr v USA než v Európe. Ľudia so slušným terciárnym vzdelaním sú pre ekonomiku krajiny, samozrejme, tiež dôležití a v tejto oblasti zaznamenávajú niektoré európske krajiny značné straty. Zatiaľ čo iba tri percentá Španielov a 4 percentá Francúzov s terciárnym vzdelaním žijú v zahraničí, v prípade Talianov je to 7 percent a Nemcov 9 percent. Na čele tejto kategórie prekvapivo stojí Írsko a Veľká Británia s 34 a 17 percentami. To môže odrážať vysokú vzájomnú výmenu ľudí medzi anglosaskými krajinami.
Európska krajina sa v priebehu tohto storočia zmení rovnako rýchlo ako sa zmenila v časoch sťahovania národov. Dejiny budú môcť rozprávať veľa príbehov o tom, čo to pre kontinent skutočne znamenalo.
Hans-Werner Sinn je profesor ekonómie a financií na Mníchovskej univerzite a riaditeľ Ifo inštitútu. Copyright: Project Syndicate, 2008.
Napríklad v priebehu prvého roka, keď bolo do EÚ prijaté Rumunsko, vycestovalo do Talianska a do Španielska zhruba milión Rumunov. Za posledné štyri roky získalo vo Veľkej Británii zamestnanie viac ako 800-tisíc Východoeurópanov, z ktorých väčšina prišla z Poľska. Len počas posledných dvoch rokov emigrovalo jeden a pol milióna Poliakov a od roku 2004, keď Poľsko vstúpilo do EÚ, ich počet pravdepodobne presiahol dva milióny. V menšom meradle stojí za zmienku aj migrácia Ukrajincov do Českej republiky, Bulharov do Turecka a občanov Británie do Španielska.
Keďže Nemecko stále obmedzuje imigráciu zamestnancov v závislej činnosti z východných krajín EÚ, prichádza väčšina imigrantov buď ako osoby samostatne zárobkovo činné, alebo ekonomicky neaktívne. V Mníchove sa počet na seba pracujúcich obkladačov zvýšil v úvodných dvoch rokoch po prvej vlne rozšírenia zo 119 na 970. Napriek obmedzeniam však Nemecko do roku 2005 absorbovalo 37 percent všetkých východoeurópskych migrantov, ktorí prišli pred i po rozšírení EÚ, kým Taliansko ich absorbovalo 22 percent, Grécko 11 percent, Švajčiarsko 8 percent a Veľká Británia iba 3 percentá. V rovnakom roku (teda v roku 2005) sa 13 percent obyvateľov Nemecka narodilo inde, čo bolo viac než v Británii (10 percent), Francúzsku (7 percent), Španielsku (5 percent) alebo Taliansku (3 percentá).
.sťahovanie národov
Pred rozšírením EÚ na východ predpovedalo pravdepodobné migračné vlny mnoho štúdií. Predikcie podielu Východoeurópanov, pri ktorých sa do 15 rokov očakáva presun na západ, sa pohybovali od 2,5 do 6 percent. Vzhľadom k tomu, že len v priebehu štyroch rokov vycestovalo z krajiny asi 5 percent obyvateľov Poľska, a to napriek imigračným obmedzeniam vo významných cieľových krajinách, boli tieto odhady až príliš opatrné. Pred rozšírením bolo politicky nekorektné diskutovať o možných vlnách migrácie na Západ, pretože politici EÚ v tom videli prekážku procesu rozšírenia. Keď už k rozšíreniu došlo, je objektívna diskusia o migrácii ľahšia. Táto migrácia nie je „invasioni barbariche“, ako Taliani vravia sťahovaniu národov, hoci jej veľkosť je rádovo porovnateľná. Keďže sa migranti presúvajú medzi trhmi s dobre definovanými majetkovými právami, je imigrácia v zásade prínosná pre nich i pre cieľovú krajinu. Imigrant dostáva vyššiu mzdu než doma a cieľová krajina ťaží z lacnej pracovnej sily, ktorá vytvára väčšiu hodnotu, než sama stojí.
.kam idú najlepší
V praxi však imigrácia často nie je taká prínosná, ako by mohla byť, pretože cieľová krajina má skostnatenú mzdovú štruktúru, ktorá bráni vo vytváraní dodatočných pracovných miest, potrebných na zamestnávanie imigrantov. Ak napríklad cieľová krajina zaručuje minimálnu mzdu a náhradný príjem domácim nezamestnaným, imigranti jednoducho ženú domácich občanov do náruče sociálneho štátu. To nie je problém imigrácie ako takej, ale neprávne nastavených domácich inštitúcií.
Hostiteľské krajiny sa často pre istotu snažia obmedziť imigráciu na kvalifikovaných pracovníkov, pretože tí vstupujú do takých segmentov na trhu práce, v ktorých dostatočná mzdová flexibilita smerom nadol zaisťuje imigrantom dodatočné pracovné miesta. Pri lákaní kvalifikovaných imigrantov sa však štáty zatiaľ stretávajú so zmiešanými úspechmi. Najúspešnejšie sú v tomto ohľade anglosaské krajiny, ale i Dánsko a Nórsko. Viac ako tretina imigrantov do týchto krajín má terciárne vzdelanie, pričom v Kanade a Írsku je to 45 percent. V menej úspešných krajinách – Taliansku, Rakúsku, Nemecku, Francúzsku, Portugalsku a Holandsku – nedosahuje podiel imigrantov s vysokoškolským vzdelaním ani jednu štvrtinu. V Taliansku tvorí iba 11 percent – to je najmenej zo všetkých krajín s dostupnými štatistikami.
.anglosasi sú naj
Odliv mozgov do anglosaských krajín, predovšetkým do USA, je omračujúci. Absolventské ročníky špičkových amerických univerzít sú plné zahraničných študentov a 27 percent praktikujúcich lekárov v USA dnes pochádza zo zahraničia. O povojnový rast a dynamiku Ameriky sa do značnej miery zaslúžili kvalifikovaní imigranti. Pred i po druhej svetovej vojne prichádzali mnohí kvalifikovaní ľudia z Európy, najmä z Nemecka; v posledných desaťročiach už prevládajú imigranti z Ázie, pričom na čele rebríčka figurujú India, Pakistan a Filipíny.
Dnešný odliv mozgov neprebieha iba z rozvíjajúcich sa a rozvojových ekonomík do bohatších krajín, ale aj z európskych krajín do USA. Vo väčšine vedeckých odborov európske „superhviezdy“ pracujú a vyučujú skôr v USA než v Európe. Ľudia so slušným terciárnym vzdelaním sú pre ekonomiku krajiny, samozrejme, tiež dôležití a v tejto oblasti zaznamenávajú niektoré európske krajiny značné straty. Zatiaľ čo iba tri percentá Španielov a 4 percentá Francúzov s terciárnym vzdelaním žijú v zahraničí, v prípade Talianov je to 7 percent a Nemcov 9 percent. Na čele tejto kategórie prekvapivo stojí Írsko a Veľká Británia s 34 a 17 percentami. To môže odrážať vysokú vzájomnú výmenu ľudí medzi anglosaskými krajinami.
Európska krajina sa v priebehu tohto storočia zmení rovnako rýchlo ako sa zmenila v časoch sťahovania národov. Dejiny budú môcť rozprávať veľa príbehov o tom, čo to pre kontinent skutočne znamenalo.
Hans-Werner Sinn je profesor ekonómie a financií na Mníchovskej univerzite a riaditeľ Ifo inštitútu. Copyright: Project Syndicate, 2008.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.