Divadelné „kusy“ sa obyčajne odohrávajú na javisku. V Martine, kde sídli jedno z našich najlepších divadiel, je to inak. Skvelou dramatizáciou by mohol byť príbeh divadla samotného.
S rozhádanými protagonistami, čudnými prepojeniami na politické špičky a spormi o dostavbu Národného domu, na ktorý sa v 19. storočí vyzbierala Slovač po zlatkách. Mrvia sa už baťkovia v hroboch?
.hlavnou postavou tohto príbehu je dramaturg a hudobný skladateľ Robert Mankovecký. Po odchode riaditeľa divadla Andreja Hrnčiara, ktorý sa stal po voľbách v roku 2006 primátorom Martina, bol štatutárnym zástupcom povereným vedením divadla. Mankovecký tvrdí, že práve vtedy prišiel na existenciu podozrivých zmlúv, faktúr a prenájmov uzavretých svojím predchodcom. Mali sa týkať prenájmu kaviarne, predaja a platenia poistného za divadelné chaty, ako aj samej rekonštrukcie Národného domu, v ktorom divadlo sídli. Paradoxne, s Hrnčiarom boli predtým blízki priatelia, jazdili spolu na rodinné dovolenky. Blízkych priateľov, ako zistíme, však bude v tejto hre viac.
.dejstvo prvé: pod lampou
Organizátori festivalu Dotyky a spojenia pozvali nedávno do Martina ako moderátora diskusie o stave divadelníctva šéfredaktora .týždňa. Štefan Hríb v editoriali v tomto čísle opisuje, čo sa stalo, takže sa obmedzím iba na zistenia ex-post. Tá beseda mala efekt pádu tunguzského meteoritu do pokojnej tajgy. Miestne MY Turčianske noviny kladú vo veľkom článku, ktorý vyšiel minulý týždeň v utorok, sugestívnu otázku, či išlo o verejnú popravu divadla. Dôvod? Štefan sa pýtal na veci, ktoré „viseli vo vzduchu“. Aj tí, ktorí dnes pohoršene tvrdia, že diskusiu nezvládol, pretože nepozval druhú stranu – teda najmä primátora Hrnčiara – však uznávajú, že o bolestivých veciach treba hovoriť. Napokon, divadlo je vec verejná z princípu, pretože je financované z verejných zdrojov. Štefanova beseda teda otvorila martinské tabu. Čo nasledovalo a čo jej predchádzalo?
.kamaráti
„Ako dramaturg mám v ruke texty, teraz napríklad Čaj u pána senátora, kde sa hovorí o tom, že treba bojovať proti kurvám a hajzľom. Mám sa však správať v živote inak?“ pýta sa Mankovecký, ktorý si uvedomuje, že jeho hlas je v Martine do veľkej miery osamelý, pretože mnohí mu zazlievajú, že „vyťahuje veci, ktoré by vyťahovať nemal“. Okrem toho, v meste sa už rozšírilo, že ide o Mankoveckého pomstu, pretože neuspel vo výberovom konaní na riaditeľa divadla v decembri 2007. Jeho protikandidát, herec František Výrostko, získal sedem hlasov komisie, on ani jeden. V Martine sa dnes hovorí aj to, že Mankoveckému šlo v jeho projekte o sprivatizovanie divadla, čo však on popiera ako nezmysel. Celá nepríjemná záležitosť sa nedá odbiť aj preto, lebo ide o uznávaného umelca, ktorý nedávno získal tri najvyššie ocenenia vo svojom odbore: cenu ministra kultúry a najvyššie divadelné ocenenie Dosky za hudbu k Štúrovcom, ako aj filmárske ocenenie Slnko v sieti za hudbu k filmu Muzika.
Naša hra má však parametre absurdného divadla. Mankoveckého, ktorý bol kedysi spolužiakom ministra kultúry Mareka Maďariča, na ministerskú cenu navrhol ešte ako riaditeľ Andrej Hrnčiar. Podobne ho navrhol pri svojom odchode z divadla na post primátora žilinskému županovi Jurajovi Blanárovi za svojho nástupcu. „Paradoxne, najväčšiu chybu som urobil tým, že som veril človeku, ktorého som považoval za blízkeho. Stalo sa mi presne to, čo predtým môjmu kamarátovi Rišovi Rybníčkovi v televízii, ktorého po odchode z funkcie obvinil jeho najbližší spolupracovník Branislav Záhradník. Vyliali sa na mňa vedrá špiny. Čakám iba, kým dá niekto trestné oznámenie, čo budem rád,“ reaguje primátor Hrnčiar, ktorý viedol divadlo v rokoch 2003 až 2006.
Sme teda svedkami shakespearovskej drámy o dýke vrazenej zákerne do chrbta? Ťažko súdiť skôr, než sa pokúsime rozpliesť klbko obvinení, no ak Hrnčiar – a spolu s ním mnohí pohoršení ctihodní umelci – dnes tvrdí, že vinou Mankoveckého sa celá vec spolitizovala, čomu on ako riaditeľ chcel vždy zabrániť, znie to zvláštne. Posúďte sami: dnešný riaditeľ divadla Výrostko je poslanec VÚC za HZDS, zvučný herecký hlas dnešného primátora (nezávislý) a exriaditeľa Hrnčiara znie na volebnom spote HZDS, ktorý mal po zvukovej stránke na starosti Mankovecký. Generálnym dodávateľom rekonštrukcie Národného domu, v ktorom sídli divadlo, je od roku 2001 podnikateľ Stanislav Rajnoha, ktorý je od minulého roka šéfom SDKÚ-DS v Banskej Bystrici. Inak je aj blízkym priateľom Ivana Mikloša. Tvrdí však, že obchodné vzťahy od kamarátskych prísne oddeľuje. Zabudli sme ešte na nejaké strany? Pochopiteľne, na tú najvýznamnejšiu. Župan Blanár (SMER) dostával od minulého roka na stôl od Mankoveckého dokumenty, ktoré mali svedčiť o nevýhodných zmluvách pre divadlo uzavretých Hrnčiarom.
„Z analýzy riaditeľa úradu samosprávneho kraja vyplynulo, že sa tam stavalo bez finančného krytia. Pán Mankovecký ako poverený riaditeľ stavbu zastavil a dal preveriť opodstatnenosť všetkých prác. Určite sa však nezistilo, že by bolo účtované viac, ako malo byť. Potvrdila to právna analýza aj znalecké posudky,“ hovorí pre .týždeň župan Blanár.
.zobchodovali divadlo?
Mankovecký hovorí: „Je to tu boj proti všetkým, prachy tu „lietajú“ krížom cez celé politické spektrum. Robil som županovi policajta, doniesol som mu kopu materiálov proti SDKÚ, pretože ich človek je dodávateľom stavebných prác. Mal na výber, či to dá von, alebo nie. Rozhodol sa pre to druhé. Podľa mňa vznikla akási politická dohoda SDKÚ-SMER. Zvolili riaditeľa divadla, ktorý tieto veci upratal. Zobchodovalo sa, že Rajnoha dostavia divadlo, pričom mu do toho nebudú vŕtať, vykašlú sa na pár desiatok miliónov navyše. A Blanár má dnes v krajskom parlamente podporu SDKÚ proti KDH, prejde mu všetko.“
Je to azda prejav paranoje ohrdnutého adepta na post riaditeľa divadla? Pripusťme, že áno. Je tu však akosi priveľa nejasností. Primátor Hrnčiar pre .týždeň uviedol aj to, že Mankovecký bol za Rajnohom so zvláštnou ponukou: „Naznačil mu, že na divadle sa ešte preinvestujú nejaké milióny a či by vedel byť nejako ohodnotený. Rajnoha to radikálne odmietol, na čo Mankovecký ako štatutárny zástupca divadla urobil dohody s dodávateľmi technológií. Objednali sa svetlá za milióny, a teraz ich niet kam zavesiť.“
Je to závažné tvrdenie, ktoré Rajnoha nepotvrdil ani neodmietol. „To sa už pohybujeme v trestnoprávnej rovine, a nie som presvedčený, že do toho chcem teraz vŕtať,“ vraví Rajnoha pre .týždeň a dodáva: „Okrem toho, nepripúšťam neoprávnené navýšenie nákladov. Pán Mankovecký bol štvrtým riaditeľom na tejto stavbe a prvým, ktorý ju spochybnil. Vážne tým poškodil divadlo, stavba jeho vinou rok stála. Viackrát som vyzýval, že všetky faktúry môžu skontrolovať súdni znalci. Prišli mnohé kontroly a nič nezistili.“
Rozuzleniu zápletky by určite prospelo, keby sa primátor Hrnčiar konečne dočkal toho, že niekto podá trestné oznámenie. Chlapci, kto z vás to bude?
.mesto kultúry
Symbolika miesta, času a situácie je neprehliadnuteľná. Martin sa v súčasnosti dostal ako jediné „nekrajské“ mesto spoločne s Nitrou, Prešovom a Košicami do finále, v ktorom komisia v septembri vyberie Európske hlavné mesto kultúry 2013. Martin má zaujímavý projekt a jeho šance sú aj s ohľadom na významnú minulosť vysoké. Napokon, kedysi sa uvažovalo, že bude hlavným mestom Slovenska – namiesto Bratislavy.
V časoch silnej maďarizácie na prelome 19. a 20. storočia, keď po rakúsko-uhorskom vyrovnaní úrady zrušili Maticu slovenskú aj tri slovenské gymnáziá, sa národný život sústredil na Turiec. Spočiatku sa odohrával plebejsky, po krčmách. Národný dom, postavený v rokoch 1888 až 1890 dvadsiatimi murármi z Liptovského Petra a ich miestnymi pomocníkmi však situáciu zmenil. Nešlo to ľahko, rozpočet stavby bol rozpísaný na 32 955 zlatiek, čo znamenalo 600 účastín po 50 zlatiek. Výzvy na zbierku sa spočiatku míňali účinkom. Nejednotná Slovač mala aj výhrady, prečo práve Martin, takže S. H.Vajanský v roku 1887 naliehavo píše: „Tam, skadiaľ dľa svedectva našich starcov prýšti sa ešte prameň duchovného života, v meste, bez nehož by nebolo hniezdočka, nebolo stánku pre mladú slovenskú myšlienku. A prečo je tak hlucho na bratský prízyv?“
Ako predchodca súčasného parlamentu bol Národný dom miestom národných zhromaždení; v jeho priestoroch, ktoré by sme dnes označili ako polyfunkčné, sídlila bibliotéka, múzeum, ale aj významný politicko-spoločenský klub nazvaný Turčianske kasíno (kde sa však nehrali hazardné hry). No najmä, v tomto kultovom mieste sídlilo a dodnes sídli divadlo. Za vojny frontové, ktoré hrávalo aj partizánom, takže ho premenovali na Divadlo SNP. V demokratickej Európe dnes sotva nájdeme divadlo pomenované podľa bojovej operácie, a tak sa v roku 2001 v Martine vrátili k pôvodnému názvu Slovenské komorné divadlo. Táto scéna dala Slovensku tých najlepších hercov a iných divadelných umelcov; za všetkých spomeňme bardov Ctibora Filčíka či Jozefa Krónera, z mladších Maroša Geišberga, Maťa Landla, Romana Poláka či Martu Sládečkovú.
.behanie po politikoch
Budova Národného domu však chátrala a vyžadovala rekonštrukciu. K tej sa pristúpilo už za socializmu a to tak, že sa stavba rozdelila na dve etapy. Prvou bolo postavenie štúdia, kam sa súbor presťahuje počas prác na hlavnej budove, a druhou rekonštrukcia samotného Národného domu. Súdruhovia a neskôr aj demokrati a Mečiarovci však pochopili, že to druhé, s rozpočtom 400 miliónov, je príliš tvrdým orieškom. Urobilo sa iba štúdio. „V roku 1987 sa začali stavebné práce, na ktoré sme prizvali firmu z Poľska. V roku 1994 sme otvorili štúdio, pričom z ministerstva kultúry nám radili: počkajte rok-dva, kým dokončíme Národné divadlo v Bratislave, potom príde na rad aj váš Národný dom. Čakali sme zbytočne,“ spomína Viliam Hriadeľ, ktorý bol v rokoch 1987 až 1998 riaditeľom divadla.
V dezolátnom stave po hudecovskej intendantúre, s vypnutými dodávkami vody, elektriny a desaťmiliónovou „sekerou“, preberal martinské divadlo v roku 1998 jeho dnešný umelecký šéf Peter Kováč. „Behal som ako blázon. Pomohli rôzni politici. Tu dali milión, tam milión. Po dvoch rokoch sme sa z dlhov dostali, kde však vziať na rozvoj? Opäť som začal behať po politikoch. Najprv po miestnych, potom aj po bratislavských. Migašovi som doniesol všetky knihy o našom divadle, mali ste však vidieť ten neprítomný pohľad predsedu parlamentu...“ spomína Kováč.
Neskôr „behanie po politikoch“ prinieslo prvé ovocie. Akiste k tomu prispel aj fakt, že súťaž na rekonštrukciu vyhral Rajnoha, ktorý do Martina kamarátsky pozval premiéra Dzurindu. Divadlo už v tom čase nepatrilo ministerstvu, ale VÚC, kde šéfoval Jozef Tarčák (HZDS), no napriek tomu vláda prispela.
.dejstvo druhé: kaviareň, chaty a iné
„Keď som bol štatutárom divadla, zistil som, že veci sú inak ako mi tvrdil Andrej Hrnčiar. Ešte ako herec mal v prenájme divadelnú kaviareň. Po tom, ako sa stal riaditeľom, z tej eseročky odišiel, no vznikla 200-tisícová sekera, pretože jej majiteľka prestala divadlu platiť. Pohádal sa s ňou, no nepomohol súdny spor ani návrh na exekúciu. Zo zmlúv som však zistil, že kaviareň dostala za jeho éry do prenájmu firma GEP Slovakia, pričom Andrej prepísal podiel na svojho najlepšieho kamaráta. To sú však iba omrvinky. Bežný nájom v krčmách je tu v meste 8- až 10-tisíc za meter na rok. Oni však divadlu platili iba dvetisíc. Andrej tvrdil, že mu to ušlo. Divadlo tým strácalo tri milióny za päť rokov. Nájom je v zmluve koncipovaný na päť rokov a je nevypovedateľný. Podarilo sa mi ho zvýšiť na šesťtisíc, čo už je ako-tak reálna cena. Pointou však je, že právnik Michal Krnáč zo Žiliny, Slotov a Hrnčiarov kamarát, ktorý tú zmluvu pre divadlo koncipoval, je dnes konateľom firmy GEP Slovakia. Urobil teda zmluvu sám so sebou...“ tvrdí Mankovecký. Primátor Hrnčiar sa bráni: „Nižšie nájomné tam bolo preto, lebo divadlo vstupovalo do podnikateľských práv nájomcu napríklad tým, že počas predstavení musí byť kaviareň zatvorená. Okrem toho, každú zmluvu vopred odsúhlasoval VÚC.“
Za nevýhodný pre divadlo považuje Mankovecký aj odpredaj prebytočných chát. „Jednu z nich získal po roku Andrejov brat. V zmluvách sme však zistili, že ešte dva roky po ich predaji divadlo za chaty platilo poistku 300-tisíc ročne. Zaujímalo ma, pre koho. V katastri nehnuteľností a v Obchodnom registri som zistil, že firme, kde sú konatelia Martin Hrnčiar, Andrejov brat a Stanislav Rajnoha...“ dodáva Mankovecký.
Primátor Hrnčiar sa opäť bráni: „To je problém Mankoveckého priateľky, ekonomickej námestníčky divadla, ktorá je zodpovedná za aktualizáciu zmlúv. Okrem toho, podpis Mankoveckého ako štatutára divadla figuruje aj na tomto dodatku, podobne ako na iných. On sám bol za to, aby sme nepotrebné chaty predali. Absurdné je to celé aj preto, lebo v správe o hospodárení divadla za rok 2006, ktorú robil Mankovecký, pričom ja som bol posledný rok riaditeľom, sa píše, že to bol azda najúspešnejší rok v porevolučnej histórii, pretože inscenácia Ivanov v réžii Romana Poláka získala päť ocenení Dosky, čo je najviac v histórii najprestížnejšej divadelnej ceny.“
.fajn chlapci
Robert Mankovecký v tom však nie je sám. Z divadla odchádza do Nitry jeho uznávaný umelecký šéf a herec Milo Kráľ. Najmä preto, že sa mu nepáčil spôsob výberového konania na riaditeľa a zloženie komisie, kde VÚC delegoval väčšinou ľudí, ktorí divadlu nerozumejú. „Z môjho pohľadu vyhral slabší projekt Fera Výrostka, ktorý nie je v ničom odvážny a progresívny. Mankoveckého projekt bol lepší,“ vraví Kráľ a dodáva: „Nepáči sa mi ani to, že Andrej Hrnčiar, ktorý bol jedným z nás a jeho manažérske schopnosti oceňujem, vymenil svoju hrdosť na profesiu za čosi iné. Povýšil kšeftárov nad umelcov.“
Smutné na tomto príbehu bez katarzie je ešte čosi iné. Jeho protagonisti sú na pohľad fajn chlapci, milí ľudia. Väčšinou ide o skvelých umelcov, ktorí sa však zaplietli s chlapcami, ktorí možno nie sú až tak fajn. A možno sa nimi aj sami celkom nebadane stali.
Ak všetko dobre pôjde, práce na Národnom dome sa onedlho obnovia a v zime bude kolaudácia. Do Martina opäť zavítajú Fico, Gašparovič a Paška, pričom budú na tomto, pre národ posvätnom mieste hovoriť o vlastenectve. Kto by v tej patetickej chvíli pripomínal nejaké podozrenia z nevýhodných zmúv?
Pointou je azda iba to, že Martin plánuje ako prvé mesto na Slovensku zaviesť do praxe komplexný balík protikorupčných opatrení. A zhodou okolností sa minulý týždeň konal za účasti veľvyslanca USA na Slovensku Vincenta Obsitnika a prezidentky Transparency International Slovensko Emílie Sičákovej-Beblavej workshop pre pracovníkov tamojšieho mestského úradu.
S rozhádanými protagonistami, čudnými prepojeniami na politické špičky a spormi o dostavbu Národného domu, na ktorý sa v 19. storočí vyzbierala Slovač po zlatkách. Mrvia sa už baťkovia v hroboch?
.hlavnou postavou tohto príbehu je dramaturg a hudobný skladateľ Robert Mankovecký. Po odchode riaditeľa divadla Andreja Hrnčiara, ktorý sa stal po voľbách v roku 2006 primátorom Martina, bol štatutárnym zástupcom povereným vedením divadla. Mankovecký tvrdí, že práve vtedy prišiel na existenciu podozrivých zmlúv, faktúr a prenájmov uzavretých svojím predchodcom. Mali sa týkať prenájmu kaviarne, predaja a platenia poistného za divadelné chaty, ako aj samej rekonštrukcie Národného domu, v ktorom divadlo sídli. Paradoxne, s Hrnčiarom boli predtým blízki priatelia, jazdili spolu na rodinné dovolenky. Blízkych priateľov, ako zistíme, však bude v tejto hre viac.
.dejstvo prvé: pod lampou
Organizátori festivalu Dotyky a spojenia pozvali nedávno do Martina ako moderátora diskusie o stave divadelníctva šéfredaktora .týždňa. Štefan Hríb v editoriali v tomto čísle opisuje, čo sa stalo, takže sa obmedzím iba na zistenia ex-post. Tá beseda mala efekt pádu tunguzského meteoritu do pokojnej tajgy. Miestne MY Turčianske noviny kladú vo veľkom článku, ktorý vyšiel minulý týždeň v utorok, sugestívnu otázku, či išlo o verejnú popravu divadla. Dôvod? Štefan sa pýtal na veci, ktoré „viseli vo vzduchu“. Aj tí, ktorí dnes pohoršene tvrdia, že diskusiu nezvládol, pretože nepozval druhú stranu – teda najmä primátora Hrnčiara – však uznávajú, že o bolestivých veciach treba hovoriť. Napokon, divadlo je vec verejná z princípu, pretože je financované z verejných zdrojov. Štefanova beseda teda otvorila martinské tabu. Čo nasledovalo a čo jej predchádzalo?
.kamaráti
„Ako dramaturg mám v ruke texty, teraz napríklad Čaj u pána senátora, kde sa hovorí o tom, že treba bojovať proti kurvám a hajzľom. Mám sa však správať v živote inak?“ pýta sa Mankovecký, ktorý si uvedomuje, že jeho hlas je v Martine do veľkej miery osamelý, pretože mnohí mu zazlievajú, že „vyťahuje veci, ktoré by vyťahovať nemal“. Okrem toho, v meste sa už rozšírilo, že ide o Mankoveckého pomstu, pretože neuspel vo výberovom konaní na riaditeľa divadla v decembri 2007. Jeho protikandidát, herec František Výrostko, získal sedem hlasov komisie, on ani jeden. V Martine sa dnes hovorí aj to, že Mankoveckému šlo v jeho projekte o sprivatizovanie divadla, čo však on popiera ako nezmysel. Celá nepríjemná záležitosť sa nedá odbiť aj preto, lebo ide o uznávaného umelca, ktorý nedávno získal tri najvyššie ocenenia vo svojom odbore: cenu ministra kultúry a najvyššie divadelné ocenenie Dosky za hudbu k Štúrovcom, ako aj filmárske ocenenie Slnko v sieti za hudbu k filmu Muzika.
Naša hra má však parametre absurdného divadla. Mankoveckého, ktorý bol kedysi spolužiakom ministra kultúry Mareka Maďariča, na ministerskú cenu navrhol ešte ako riaditeľ Andrej Hrnčiar. Podobne ho navrhol pri svojom odchode z divadla na post primátora žilinskému županovi Jurajovi Blanárovi za svojho nástupcu. „Paradoxne, najväčšiu chybu som urobil tým, že som veril človeku, ktorého som považoval za blízkeho. Stalo sa mi presne to, čo predtým môjmu kamarátovi Rišovi Rybníčkovi v televízii, ktorého po odchode z funkcie obvinil jeho najbližší spolupracovník Branislav Záhradník. Vyliali sa na mňa vedrá špiny. Čakám iba, kým dá niekto trestné oznámenie, čo budem rád,“ reaguje primátor Hrnčiar, ktorý viedol divadlo v rokoch 2003 až 2006.
Sme teda svedkami shakespearovskej drámy o dýke vrazenej zákerne do chrbta? Ťažko súdiť skôr, než sa pokúsime rozpliesť klbko obvinení, no ak Hrnčiar – a spolu s ním mnohí pohoršení ctihodní umelci – dnes tvrdí, že vinou Mankoveckého sa celá vec spolitizovala, čomu on ako riaditeľ chcel vždy zabrániť, znie to zvláštne. Posúďte sami: dnešný riaditeľ divadla Výrostko je poslanec VÚC za HZDS, zvučný herecký hlas dnešného primátora (nezávislý) a exriaditeľa Hrnčiara znie na volebnom spote HZDS, ktorý mal po zvukovej stránke na starosti Mankovecký. Generálnym dodávateľom rekonštrukcie Národného domu, v ktorom sídli divadlo, je od roku 2001 podnikateľ Stanislav Rajnoha, ktorý je od minulého roka šéfom SDKÚ-DS v Banskej Bystrici. Inak je aj blízkym priateľom Ivana Mikloša. Tvrdí však, že obchodné vzťahy od kamarátskych prísne oddeľuje. Zabudli sme ešte na nejaké strany? Pochopiteľne, na tú najvýznamnejšiu. Župan Blanár (SMER) dostával od minulého roka na stôl od Mankoveckého dokumenty, ktoré mali svedčiť o nevýhodných zmluvách pre divadlo uzavretých Hrnčiarom.
„Z analýzy riaditeľa úradu samosprávneho kraja vyplynulo, že sa tam stavalo bez finančného krytia. Pán Mankovecký ako poverený riaditeľ stavbu zastavil a dal preveriť opodstatnenosť všetkých prác. Určite sa však nezistilo, že by bolo účtované viac, ako malo byť. Potvrdila to právna analýza aj znalecké posudky,“ hovorí pre .týždeň župan Blanár.
.zobchodovali divadlo?
Mankovecký hovorí: „Je to tu boj proti všetkým, prachy tu „lietajú“ krížom cez celé politické spektrum. Robil som županovi policajta, doniesol som mu kopu materiálov proti SDKÚ, pretože ich človek je dodávateľom stavebných prác. Mal na výber, či to dá von, alebo nie. Rozhodol sa pre to druhé. Podľa mňa vznikla akási politická dohoda SDKÚ-SMER. Zvolili riaditeľa divadla, ktorý tieto veci upratal. Zobchodovalo sa, že Rajnoha dostavia divadlo, pričom mu do toho nebudú vŕtať, vykašlú sa na pár desiatok miliónov navyše. A Blanár má dnes v krajskom parlamente podporu SDKÚ proti KDH, prejde mu všetko.“
Je to azda prejav paranoje ohrdnutého adepta na post riaditeľa divadla? Pripusťme, že áno. Je tu však akosi priveľa nejasností. Primátor Hrnčiar pre .týždeň uviedol aj to, že Mankovecký bol za Rajnohom so zvláštnou ponukou: „Naznačil mu, že na divadle sa ešte preinvestujú nejaké milióny a či by vedel byť nejako ohodnotený. Rajnoha to radikálne odmietol, na čo Mankovecký ako štatutárny zástupca divadla urobil dohody s dodávateľmi technológií. Objednali sa svetlá za milióny, a teraz ich niet kam zavesiť.“
Je to závažné tvrdenie, ktoré Rajnoha nepotvrdil ani neodmietol. „To sa už pohybujeme v trestnoprávnej rovine, a nie som presvedčený, že do toho chcem teraz vŕtať,“ vraví Rajnoha pre .týždeň a dodáva: „Okrem toho, nepripúšťam neoprávnené navýšenie nákladov. Pán Mankovecký bol štvrtým riaditeľom na tejto stavbe a prvým, ktorý ju spochybnil. Vážne tým poškodil divadlo, stavba jeho vinou rok stála. Viackrát som vyzýval, že všetky faktúry môžu skontrolovať súdni znalci. Prišli mnohé kontroly a nič nezistili.“
Rozuzleniu zápletky by určite prospelo, keby sa primátor Hrnčiar konečne dočkal toho, že niekto podá trestné oznámenie. Chlapci, kto z vás to bude?
.mesto kultúry
Symbolika miesta, času a situácie je neprehliadnuteľná. Martin sa v súčasnosti dostal ako jediné „nekrajské“ mesto spoločne s Nitrou, Prešovom a Košicami do finále, v ktorom komisia v septembri vyberie Európske hlavné mesto kultúry 2013. Martin má zaujímavý projekt a jeho šance sú aj s ohľadom na významnú minulosť vysoké. Napokon, kedysi sa uvažovalo, že bude hlavným mestom Slovenska – namiesto Bratislavy.
V časoch silnej maďarizácie na prelome 19. a 20. storočia, keď po rakúsko-uhorskom vyrovnaní úrady zrušili Maticu slovenskú aj tri slovenské gymnáziá, sa národný život sústredil na Turiec. Spočiatku sa odohrával plebejsky, po krčmách. Národný dom, postavený v rokoch 1888 až 1890 dvadsiatimi murármi z Liptovského Petra a ich miestnymi pomocníkmi však situáciu zmenil. Nešlo to ľahko, rozpočet stavby bol rozpísaný na 32 955 zlatiek, čo znamenalo 600 účastín po 50 zlatiek. Výzvy na zbierku sa spočiatku míňali účinkom. Nejednotná Slovač mala aj výhrady, prečo práve Martin, takže S. H.Vajanský v roku 1887 naliehavo píše: „Tam, skadiaľ dľa svedectva našich starcov prýšti sa ešte prameň duchovného života, v meste, bez nehož by nebolo hniezdočka, nebolo stánku pre mladú slovenskú myšlienku. A prečo je tak hlucho na bratský prízyv?“
Ako predchodca súčasného parlamentu bol Národný dom miestom národných zhromaždení; v jeho priestoroch, ktoré by sme dnes označili ako polyfunkčné, sídlila bibliotéka, múzeum, ale aj významný politicko-spoločenský klub nazvaný Turčianske kasíno (kde sa však nehrali hazardné hry). No najmä, v tomto kultovom mieste sídlilo a dodnes sídli divadlo. Za vojny frontové, ktoré hrávalo aj partizánom, takže ho premenovali na Divadlo SNP. V demokratickej Európe dnes sotva nájdeme divadlo pomenované podľa bojovej operácie, a tak sa v roku 2001 v Martine vrátili k pôvodnému názvu Slovenské komorné divadlo. Táto scéna dala Slovensku tých najlepších hercov a iných divadelných umelcov; za všetkých spomeňme bardov Ctibora Filčíka či Jozefa Krónera, z mladších Maroša Geišberga, Maťa Landla, Romana Poláka či Martu Sládečkovú.
.behanie po politikoch
Budova Národného domu však chátrala a vyžadovala rekonštrukciu. K tej sa pristúpilo už za socializmu a to tak, že sa stavba rozdelila na dve etapy. Prvou bolo postavenie štúdia, kam sa súbor presťahuje počas prác na hlavnej budove, a druhou rekonštrukcia samotného Národného domu. Súdruhovia a neskôr aj demokrati a Mečiarovci však pochopili, že to druhé, s rozpočtom 400 miliónov, je príliš tvrdým orieškom. Urobilo sa iba štúdio. „V roku 1987 sa začali stavebné práce, na ktoré sme prizvali firmu z Poľska. V roku 1994 sme otvorili štúdio, pričom z ministerstva kultúry nám radili: počkajte rok-dva, kým dokončíme Národné divadlo v Bratislave, potom príde na rad aj váš Národný dom. Čakali sme zbytočne,“ spomína Viliam Hriadeľ, ktorý bol v rokoch 1987 až 1998 riaditeľom divadla.
V dezolátnom stave po hudecovskej intendantúre, s vypnutými dodávkami vody, elektriny a desaťmiliónovou „sekerou“, preberal martinské divadlo v roku 1998 jeho dnešný umelecký šéf Peter Kováč. „Behal som ako blázon. Pomohli rôzni politici. Tu dali milión, tam milión. Po dvoch rokoch sme sa z dlhov dostali, kde však vziať na rozvoj? Opäť som začal behať po politikoch. Najprv po miestnych, potom aj po bratislavských. Migašovi som doniesol všetky knihy o našom divadle, mali ste však vidieť ten neprítomný pohľad predsedu parlamentu...“ spomína Kováč.
Neskôr „behanie po politikoch“ prinieslo prvé ovocie. Akiste k tomu prispel aj fakt, že súťaž na rekonštrukciu vyhral Rajnoha, ktorý do Martina kamarátsky pozval premiéra Dzurindu. Divadlo už v tom čase nepatrilo ministerstvu, ale VÚC, kde šéfoval Jozef Tarčák (HZDS), no napriek tomu vláda prispela.
.dejstvo druhé: kaviareň, chaty a iné
„Keď som bol štatutárom divadla, zistil som, že veci sú inak ako mi tvrdil Andrej Hrnčiar. Ešte ako herec mal v prenájme divadelnú kaviareň. Po tom, ako sa stal riaditeľom, z tej eseročky odišiel, no vznikla 200-tisícová sekera, pretože jej majiteľka prestala divadlu platiť. Pohádal sa s ňou, no nepomohol súdny spor ani návrh na exekúciu. Zo zmlúv som však zistil, že kaviareň dostala za jeho éry do prenájmu firma GEP Slovakia, pričom Andrej prepísal podiel na svojho najlepšieho kamaráta. To sú však iba omrvinky. Bežný nájom v krčmách je tu v meste 8- až 10-tisíc za meter na rok. Oni však divadlu platili iba dvetisíc. Andrej tvrdil, že mu to ušlo. Divadlo tým strácalo tri milióny za päť rokov. Nájom je v zmluve koncipovaný na päť rokov a je nevypovedateľný. Podarilo sa mi ho zvýšiť na šesťtisíc, čo už je ako-tak reálna cena. Pointou však je, že právnik Michal Krnáč zo Žiliny, Slotov a Hrnčiarov kamarát, ktorý tú zmluvu pre divadlo koncipoval, je dnes konateľom firmy GEP Slovakia. Urobil teda zmluvu sám so sebou...“ tvrdí Mankovecký. Primátor Hrnčiar sa bráni: „Nižšie nájomné tam bolo preto, lebo divadlo vstupovalo do podnikateľských práv nájomcu napríklad tým, že počas predstavení musí byť kaviareň zatvorená. Okrem toho, každú zmluvu vopred odsúhlasoval VÚC.“
Za nevýhodný pre divadlo považuje Mankovecký aj odpredaj prebytočných chát. „Jednu z nich získal po roku Andrejov brat. V zmluvách sme však zistili, že ešte dva roky po ich predaji divadlo za chaty platilo poistku 300-tisíc ročne. Zaujímalo ma, pre koho. V katastri nehnuteľností a v Obchodnom registri som zistil, že firme, kde sú konatelia Martin Hrnčiar, Andrejov brat a Stanislav Rajnoha...“ dodáva Mankovecký.
Primátor Hrnčiar sa opäť bráni: „To je problém Mankoveckého priateľky, ekonomickej námestníčky divadla, ktorá je zodpovedná za aktualizáciu zmlúv. Okrem toho, podpis Mankoveckého ako štatutára divadla figuruje aj na tomto dodatku, podobne ako na iných. On sám bol za to, aby sme nepotrebné chaty predali. Absurdné je to celé aj preto, lebo v správe o hospodárení divadla za rok 2006, ktorú robil Mankovecký, pričom ja som bol posledný rok riaditeľom, sa píše, že to bol azda najúspešnejší rok v porevolučnej histórii, pretože inscenácia Ivanov v réžii Romana Poláka získala päť ocenení Dosky, čo je najviac v histórii najprestížnejšej divadelnej ceny.“
.fajn chlapci
Robert Mankovecký v tom však nie je sám. Z divadla odchádza do Nitry jeho uznávaný umelecký šéf a herec Milo Kráľ. Najmä preto, že sa mu nepáčil spôsob výberového konania na riaditeľa a zloženie komisie, kde VÚC delegoval väčšinou ľudí, ktorí divadlu nerozumejú. „Z môjho pohľadu vyhral slabší projekt Fera Výrostka, ktorý nie je v ničom odvážny a progresívny. Mankoveckého projekt bol lepší,“ vraví Kráľ a dodáva: „Nepáči sa mi ani to, že Andrej Hrnčiar, ktorý bol jedným z nás a jeho manažérske schopnosti oceňujem, vymenil svoju hrdosť na profesiu za čosi iné. Povýšil kšeftárov nad umelcov.“
Smutné na tomto príbehu bez katarzie je ešte čosi iné. Jeho protagonisti sú na pohľad fajn chlapci, milí ľudia. Väčšinou ide o skvelých umelcov, ktorí sa však zaplietli s chlapcami, ktorí možno nie sú až tak fajn. A možno sa nimi aj sami celkom nebadane stali.
Ak všetko dobre pôjde, práce na Národnom dome sa onedlho obnovia a v zime bude kolaudácia. Do Martina opäť zavítajú Fico, Gašparovič a Paška, pričom budú na tomto, pre národ posvätnom mieste hovoriť o vlastenectve. Kto by v tej patetickej chvíli pripomínal nejaké podozrenia z nevýhodných zmúv?
Pointou je azda iba to, že Martin plánuje ako prvé mesto na Slovensku zaviesť do praxe komplexný balík protikorupčných opatrení. A zhodou okolností sa minulý týždeň konal za účasti veľvyslanca USA na Slovensku Vincenta Obsitnika a prezidentky Transparency International Slovensko Emílie Sičákovej-Beblavej workshop pre pracovníkov tamojšieho mestského úradu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.