Rozhovor so Silviou Kušnírovou, bývalou televíznou moderátorkou politických diskusií, dnes mediálnou poradkyňou.
.aký typ politika je pre moderátora politickej debaty najťažší partner?
Najťažšími sú tí, ktorí nemajú veľmi čo povedať. Čiže politici bez vplyvu, bez mocenských pák, bez autonómie či odvahy komunikovať čokoľvek podstatné. S tými sa potom moderátor v štúdiu prediera návalom balastu a fráz, snažiac sa dopracovať k podstate. No pre začínajúceho, prípadne profesionálne málo zdatného moderátora môže byť takýto politik, naopak, výhodou – v duchu „veď hlavne, že rozpráva“. Takýto typ moderátora má totiž skôr problém poradiť si s úsečnými a manipulatívnymi odpoveďami politika-profesionála.
.ktorý typ politika ste pozývali neradi – s ohľadom na sledovanosť programu?
Tých kategórií je niekoľko. Jednu tvoria politici, ktorých niektorí novinári interne označujú ako „uspávačov hadov“ (smiech). To sú politici bez názoru a schopnosti pomenovať veci jasne. Ďalej je to skupina politikov, ktorí síce prídu, no nemajú potrebný vplyv, čiže ich vyjadrenia nemajú potrebnú relevanciu. Potom sú to tváre, o ktorých v priebehu roka takmer nepočujete – napríklad meno ministra životného prostredia pozná len máloktorý občan, pričom je tento rezort veľmi dôležitý.
.ako rieši moderátor situáciu, keď má zrazu oproti politika, ktorý síce veľa hovorí, ale nepovie nič zaujímavé, nič podstatné? Hovorí iba banality a nedokáže povedať svoj názor.
Vzhľadom na obmedzený čas určený diskusii a vzhľadom na potrebu dopracovať sa k odpovediam na podstatné otázky musí moderátor trvať na relevantnej odpovedi, na vyjadrení „k veci“. Ja osobne som to aj otvorene v diskusii pomenúvala – výzvami nech prejdeme k podstate alebo komentárom, že predsa ako volený zástupca ľudí musí byť schopný vyjadriť sa k priamo postavenej otázke. Paradoxne, existuje skupina divákov (zväčša tých menej vecne zainteresovaných), ktorým naopak prekáža, ak moderátor politika preruší – niektorí diváci radšej počúvajú to, čo je z pohľadu novinára balast a hovoria si „ako pekne hovorí“.
.kto bol pre vás zaujímavý partner do diskusie a ktorým politikom ste sa radšej vyhýbali, lebo boli nezaujímavými partnermi bez názoru?
Najzaujímavejšími a najžiadanejšími sú vždy tí, ktorí majú vplyv, skúsenosti, sú v politickom súboji relevantní, a sú teda aj hlavnými tvorcami vládnej, straníckej či rezortnej rétoriky a agendy. Za každých okolností je to, samozrejme, predseda vlády a lídri koaličných a opozičných strán – predsedovia a podpredsedovia či ministri spravujúci kľúčové rezorty. No nie je podstatná len stolička – ale predovšetkým osobnosť politika – aj podstatné veci môže mať na starosti človek, ktorý nie je mediálne zdatný, alebo je málo kompetentný. S tými sa potom v štúdiu „natrápite“. Dlhodobo najatraktívnejšími sú Robert Fico, Mikuláš Dzurinda – tí sú naozaj výnimoční „komunikátori“, vynikajúci je tiež Daniel Lipšic, ale aj Ivan Mikloš. Atraktívnymi, a svojskými súpermi do diskusie sú Vladimír Mečiar a Ján Slota. Samostatnou kategóriou je aj Béla Bugár – s ním je diskusia vždy živá, k veci a neraz aj veľmi otvorená. Už pri svojej prvej relácii bol napríklad veľmi zdatný Marek Maďarič, zlepšil sa aj Robert Kaliňák. Potom napríklad taký Vladimír Palko – ten je pravý opak „politika bez názoru“. Pán Palko je totiž o tom svojom názore presvedčený až natoľko, že spochybňujúce otázky zo strany novinára sú podľa neho jasným dôkazom moderátorovej intelektuálnej podradenosti. (Smiech)
.ktorí politici podľa vás nemajú veľký politický talent? Teda sú to skôr antipolitici.
To sa hodnotí naozaj ťažko – ale skôr by som sa vyjadrila k jednému fenoménu, ktorý tu existuje. Je tu totiž veľa politikov, ktorí komunikáciu s verejnosťou nepovažujú za súčasť svojho mandátu a do relácií nechodia, a sú aj takí, ktorí odmietajú svojich prirodzených partnerov. Napríklad Štefan Harabin si do štúdia nesadne s Danielom Lipšicom, svojho času Ivan Valentovič s Rudolfom Zajacom, a napríklad aj Pavol Paška dlhodobo odmieta diskutovať s Mikulášom Dzurindom, a mohli by sme pokračovať.
.aký typ politika je pre moderátora politickej debaty najťažší partner?
Najťažšími sú tí, ktorí nemajú veľmi čo povedať. Čiže politici bez vplyvu, bez mocenských pák, bez autonómie či odvahy komunikovať čokoľvek podstatné. S tými sa potom moderátor v štúdiu prediera návalom balastu a fráz, snažiac sa dopracovať k podstate. No pre začínajúceho, prípadne profesionálne málo zdatného moderátora môže byť takýto politik, naopak, výhodou – v duchu „veď hlavne, že rozpráva“. Takýto typ moderátora má totiž skôr problém poradiť si s úsečnými a manipulatívnymi odpoveďami politika-profesionála.
.ktorý typ politika ste pozývali neradi – s ohľadom na sledovanosť programu?
Tých kategórií je niekoľko. Jednu tvoria politici, ktorých niektorí novinári interne označujú ako „uspávačov hadov“ (smiech). To sú politici bez názoru a schopnosti pomenovať veci jasne. Ďalej je to skupina politikov, ktorí síce prídu, no nemajú potrebný vplyv, čiže ich vyjadrenia nemajú potrebnú relevanciu. Potom sú to tváre, o ktorých v priebehu roka takmer nepočujete – napríklad meno ministra životného prostredia pozná len máloktorý občan, pričom je tento rezort veľmi dôležitý.
.ako rieši moderátor situáciu, keď má zrazu oproti politika, ktorý síce veľa hovorí, ale nepovie nič zaujímavé, nič podstatné? Hovorí iba banality a nedokáže povedať svoj názor.
Vzhľadom na obmedzený čas určený diskusii a vzhľadom na potrebu dopracovať sa k odpovediam na podstatné otázky musí moderátor trvať na relevantnej odpovedi, na vyjadrení „k veci“. Ja osobne som to aj otvorene v diskusii pomenúvala – výzvami nech prejdeme k podstate alebo komentárom, že predsa ako volený zástupca ľudí musí byť schopný vyjadriť sa k priamo postavenej otázke. Paradoxne, existuje skupina divákov (zväčša tých menej vecne zainteresovaných), ktorým naopak prekáža, ak moderátor politika preruší – niektorí diváci radšej počúvajú to, čo je z pohľadu novinára balast a hovoria si „ako pekne hovorí“.
.kto bol pre vás zaujímavý partner do diskusie a ktorým politikom ste sa radšej vyhýbali, lebo boli nezaujímavými partnermi bez názoru?
Najzaujímavejšími a najžiadanejšími sú vždy tí, ktorí majú vplyv, skúsenosti, sú v politickom súboji relevantní, a sú teda aj hlavnými tvorcami vládnej, straníckej či rezortnej rétoriky a agendy. Za každých okolností je to, samozrejme, predseda vlády a lídri koaličných a opozičných strán – predsedovia a podpredsedovia či ministri spravujúci kľúčové rezorty. No nie je podstatná len stolička – ale predovšetkým osobnosť politika – aj podstatné veci môže mať na starosti človek, ktorý nie je mediálne zdatný, alebo je málo kompetentný. S tými sa potom v štúdiu „natrápite“. Dlhodobo najatraktívnejšími sú Robert Fico, Mikuláš Dzurinda – tí sú naozaj výnimoční „komunikátori“, vynikajúci je tiež Daniel Lipšic, ale aj Ivan Mikloš. Atraktívnymi, a svojskými súpermi do diskusie sú Vladimír Mečiar a Ján Slota. Samostatnou kategóriou je aj Béla Bugár – s ním je diskusia vždy živá, k veci a neraz aj veľmi otvorená. Už pri svojej prvej relácii bol napríklad veľmi zdatný Marek Maďarič, zlepšil sa aj Robert Kaliňák. Potom napríklad taký Vladimír Palko – ten je pravý opak „politika bez názoru“. Pán Palko je totiž o tom svojom názore presvedčený až natoľko, že spochybňujúce otázky zo strany novinára sú podľa neho jasným dôkazom moderátorovej intelektuálnej podradenosti. (Smiech)
.ktorí politici podľa vás nemajú veľký politický talent? Teda sú to skôr antipolitici.
To sa hodnotí naozaj ťažko – ale skôr by som sa vyjadrila k jednému fenoménu, ktorý tu existuje. Je tu totiž veľa politikov, ktorí komunikáciu s verejnosťou nepovažujú za súčasť svojho mandátu a do relácií nechodia, a sú aj takí, ktorí odmietajú svojich prirodzených partnerov. Napríklad Štefan Harabin si do štúdia nesadne s Danielom Lipšicom, svojho času Ivan Valentovič s Rudolfom Zajacom, a napríklad aj Pavol Paška dlhodobo odmieta diskutovať s Mikulášom Dzurindom, a mohli by sme pokračovať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.