Jednou z hlavných tém slovenských médií je absolútna dominancia Roberta Fica v slovenskej politike. Iste, Ficova moc a popularita fascinujú. No hlavným problémom našej politiky nie je Fico, ale čosi iné: triumf antipolitiky.
Stačí sa pozrieť do parlamentu: antipolitici sa toho času blížia počtom k parlamentnej väčšine. Čo je horšie, stávajú sa v politike čoraz dôležitejšími. Čím sa vlastne vyznačuje tento najrozšírenejší druh slovenskej politiky?
.ako ho spoznať
Antipolitika spoznáte ľahko, aj napriek mimikry. Takýto človek síce môže nosiť kravatu, chodiť do parlamentu, zastávať poprednú funkciu, dávať rozhovory, prejavy či vydávať tlačové správy. Naoko vyzerá naozaj ako normálny politik. Ale nie je ním. Antipolitik nemá tradičné politické cnosti a schopnosti. Nemá politické cnosti ani schopnosti. Nedokáže byť lídrom, hoci vedie stranu či ministerstvo. Vie čítať, ale nie rečniť. Vie dokonca predkladať novely zákonov, ale nedokáže nimi zaujať alebo niečo vážne vyjadriť. Žije z politiky, často nadpriemerne dobre, ale je antipolitik. Niežeby nemal koho zastupovať, náš hrdina má kamarátov, bývalých spolužiakov, rodinu a sponzorov – tých dokáže zastupovať znamenite. Takýto človek dokáže aj ďalšie veci: napríklad diskutovať. Teda naoko. Predstavte si nedeľný duel Číž verzus Hort. Alebo poslancov Rafaja s Froncom, Prokopoviča, Jureňu či Cabaja. Všetci môžu mať svoj názor na dane, dôchodkovú reformu alebo poplatky v zdravotníctve, dokážu mať dokonca názor na všetko, o čom noviny celý týždeň písali. Bez problémov sa dokážu pohádať, predviesť konflikt. Ale divákovi je to celé celkom jedno. Nepôsobia totiž autenticky. Namiesto rečí po sebe štekajú, a vecný spor nahrádza nekonečný prúd banálnych slov, stokrát počutých a prežutých. Nie je dôležité, že hovoria, ale čo hovoria. Niektorí z nich vedia hovoriť aj neuveriteľne rýchlo a bez akejkoľvek pauzy (niet nad Miroslava Číža, pozri rámček na strane ... ). Uznajte sami: koho to môže baviť pozerať?
A sme pri koreni veci: politika zamorená banalitami nie je politikou, ale tupou antipolitikou.
.utekajme, už idú...
Antipolitika je opakom politiky, dnes takého ohrozeného žánru. Pritom ani o politike si nerobme ilúzie: vždy bola aj bude nielen súbojom myšlienok, ale aj bojom o moc. Tak ako na ulici, aj v parlamente nájdete vždy niekoho, kto klame, kto si vymýšľa, kto prikrášľuje alebo hovorí pravdu. Medzi stranami všetkých farieb nájdete „líšky“ aj „levov“, pätolízačov aj zradcov, tých odvážnejších, ako aj tých, ktorým „cvrklo“, ako o tom hovorila jedna premiérka. V každej strane je niekto lídrom, viac či menej dobrým rečníkom, niekto mužom nápadov, mužom, ktorý vyjednáva a dohaduje kompromisy alebo jednoducho mužom do tímu či zástupcom regiónu a mesta. A napokon, strany majú najnovšie aj svojich podnikateľov a biznismenov, ktorí „zabezpečujú“ peniaze. Aj na to sme si akosi zvykli. Novinkou je však nástup antipolitiky týchto rozmerov.
Klasický šampión antipolitiky je prezident Ivan Gašparovič. Muž, ktorý nikdy nemal názor, ale takmer vždy zastával tie najvyššie funkcie. Mečiarovi slúžil ako predseda Národnej rady, teraz slúži ako prezident. Existujú asi len tri témy, o ktorých vie náš prezident zaujímavo rozprávať: o fujare, o hokeji a o formule. Politicky nestelesňuje vôbec nič, iba myšlienkovú bezradnosť až prázdnotu – a tá vyniká najviac, keď sa usiluje pri novoročných prejavoch zanechať stopy po myšlienkach. Scenár je vždy rovnaký: kritizuje politické šarvátky (veď je predsa nadstraníckym prezidentom...) a k tomu utrúsi nejaké všeobecné múdro (to sa tiež patrí od prezidenta). Ako naposledy: „Slovensko čakajú nové politické, ekonomické a sociálny výzvy. Sústreďme sa na ne a nie na samoúčelný politický zápas.“ Aké výzvy má pán prezident na mysli? Tým nás počas svojej doterajšej prezidentskej existencie neobťažoval. Maximum možného zrejme predviedol minulý mesiac, keď „hodnotil“ svoje štyri roky v úrade: „Ak sa vnútorne zamýšľam nad budúcim Slovenskom, cítim, že je potrebné, aby stálo na troch pilieroch: bezpečnosť, prosperita, identita.“ Nájde sa niekto, kto by mu odporoval? Gašparovič je taký zaštepený proti akémukoľvek obsahu, že sa nevie odviazať ani v spoločnosti mladých, nonkoformných študentov. Minulý rok sa k študentom stredných škôl v Čadci prihovoril ako súdruh vystrihnutý zo 70. rokov: „Hádam len zopár myšlienok na úvod našej diskusie.
Neberte to ako frázu, ale dnes skutočne výchova a vzdelávanie, spolu s vedecko-technickým pokrokom, predstavujú základ stability spoločnosti; sú naším duchovným bohatstvom, ktoré je potrebné stále zveľaďovať.“ Takéto banality už u súčasného prezidenta ani nevyrušujú. Čo by sa vlastne stalo, keby Ivan Gašparovič nebol v politike? Vôbec nič.
.majster slova Číž
A o čo by bola chudobnejšia vrcholná politika, keby v nej nebol Miroslav Číž? Tento muž sa prepracoval do vedenia parlamentu aj Smeru, stal sa šéfom Poslaneckého klubu Smeru. Je to pritom politik, ktorý medzi konkurentmi nevyvoláva veľký rešpekt. Dokáže rečniť na ľubovoľnú tému, zahltiť diskusiu tisíckami slov a rýchlosťou, ktorá znemožňuje, aby ten prúd bolo vôbec možné usledovať. Číž je vo svojom žánri jednoducho neprekonateľný: každé slovo, každá veta, čo povie, má nejaký význam, akurát že dokopy to vytvára nekonečnú vatu. Hovorí tak rýchlo, že za oslovením „vážení páni“ už nestíha pridať „dámy“, krstné mená občas rád zdrobňuje, priezviská vynecháva, ostatné slová iba chrlí a chrlí. Čo udivuje, nie je fakt, že antipolitik Čížovho formátu je v parlamente – takých by sme našli aj v iných krajinách, ale že sa dostal tak relatívne vysoko. Alebo ďalší príklad, Martin Fronc z KDH. Fronc bol štvrtou tvárou kampane v posledných voľbách, bol ministrom dôležitého rezortu, stal sa dokonca podpredsedom pre zahraničie. Ako minister neuspel, ako tvár kampane nezapôsobil. Ani bilbordy, ani klipy v médiách, ani dnešná účasť v diskusných reláciách. Napriek tomu v televíznych reláciách boli tento rok častejšie ako on iba šiesti politici, Fronc diskutuje na obrazovke častejšie ako Mikloš, Bugár či Slota. Do rebríčka dôveryhodnosti sa pritom za ten čas ani raz nedostal. Napriek tomu sa vnútri KDH pokladá za najväčšieho favorita na lídra eurokandidátky hnutia v budúcom roku. Keď sme sa Fronca minulý rok pýtali, čo on, novozvolený podpredseda KDH pre zahraničie, pokladá za najväčšiu zahraničnopolitickú prioritu Slovenska, odpovedal: čerpanie z eurofondov...
.antiopozičníci
Aj SNS má svojich úspešných antipolitikov. Šéf Poslaneckého klubu SNS Rafael Rafaj nevyniká ničím iným než obetavosťou pre služby predsedu. Alebo taký Miroslav Jureňa a jeho ministerská nástupníčka Zdenka Kramplová – v HZDS však už žiadne figúrky nepôsobia bizarne. Kým plejády antipolitikov v Poslaneckom klube Smeru (napríklad veštkyňa Vaľová) plnia svoje úlohy, ktoré im zveril Robert Fico, v SDKÚ riešia iný problém: okukaného a málo dôveryhodného Mikuláša Dzurindu už nemá kto nahradiť. Predsednícky formát má iba Ivan Mikloš, ten však s Dzurindom príliš splýva, navyše, sám si takýto kariérny vzostup ani neželá. Triumf antipolitiky požiera aj ďalšie opozičné strany – v SMK je dnes okrem mlčiaceho Duraya asi najzaujímavejším politikom Zsolt Simon, ktorý je pritom oveľa viac manažérom než politikom. Taký Lászlo Nagy, ktorý bol pred vznikom SMK šéfom liberálnej Maďarskej občianskej strany, sa kedysi pokladal za zaujímavého a autonómne uvažujúceho menšinového intelektuála. Dnes sedí v parlamente, splýva so sivou masou a mlčí, Csáky-Necsáky.
.čas, keď treba vypnúť
Prečo sa vlastne antipolitikom tak darí? Ako dokazuje náš malý prieskum, diváci o nekonečný prúd slov u politikov tohto druhu nestoja. Keď porovnáme sledovanosť jednotlivých politikov v najsledovanejšej politickej relácii Na telo na Markíze, ukáže sa, že politici s jasným názorom ako Mikloš, Palko, Bugár, Lipšic či bývalý politik Čarnogurský dosahujú v tejto, tak trochu bulvárnej nedeľnej diskusii v rámci relácie priemerné až mierne podpriemerné čísla okolo 400-tisíc divákov. O úroveň nižšie sú v sledovanosti politici ako Štefanec či Počiatek, tí zaujímajú v rovnakom čase o štvrtinu menej ľudí. Nuž a antipolitici typu Číža, Rafaja či Fronca neboli v nedeľu v Markíze tento rok ešte ani raz. Mnohých možno prekvapí, že podpriemerné čísla dosahuje aj inak populárny prezident Gašparovič – naopak, nadpriemerné hodnoty má František Mikloško, Gašparovičov pravdepodobný protikandidát. Najvyššie čísla dosahujú relácie s Mečiarom a Slotom, inak úplným rekordérom sledovanosti. Viac už dokážu urobiť len zabávači typu Vila Rozborila. Možno teda konštatovať, že divákov nekonečný prúd banalít v podaní antipolitikov nezaujíma. Druhým pomerne prekvapivým záverom je, že viac ako „nové tváre“ zaujímajú divákov politici, ktorí sú vo verejnom živote už dlhšie. Namieste je potom otázka: prečo sa vlastne antipolitikom tak darí? Čím možno vysvetliť ich počet a nárast? Ako je možné že sú tak vysoko v straníckej politike, ba niektorí sú dokonca tvárami straníckych kampaní?
.prečo?
Aby sme boli spravodliví, nejde o slovenskú špecialitu. Podobný trend vidieť po celej Európe. Kto v posledných desaťročiach nahrádza de Gasperiho, Adenauera či de Gaulla? Pritom tieto legendy modernej európskej politiky neboli žiadni fešáci ani vo svojej dobe. „Adenauer mal po vojne už sedemdesiat rokov, bol starý a vrásky sa mu začínali už niekde na prsiach, de Gaulle mal zase veľké ostré uši a chudák Churchill musel zle vyzerať už v detskom kočíku..,“ hovorí bývalý politik a dnes prorektor Univerzity Komenského Peter Osuský a dodáva „a čo na tom?“ Otázkou je, koho chceme mať v politike: či to majú byť fešáci, alebo štátnici.
Čím to je, že ľudia menia kritériá na politikov, ktorí ich majú zastupovať? „Doba je dnes banálne dobrá,“ hovorí Osuský, „ľudia majú pocit, že to nejako ide, o politiku sa preto nezaujímajú a podľa toho aj volia.“ Podľa psychiatra Pétera Hunčíka idú dnes „talentovaní ľudia viac než do politiky do biznisu a platí to tak v Amerike ako na Slovensku.“ Politika nie je už taká atraktívna a skôr podľa Hunčíka láka iné typy ľudí. A „byť dnes v politike nebanálny je v našej dobe husársky kúsok“. Za týmto nezáujmom vidí aj problém chýbajúceho vlastenectva: „Ľudia nemajú záujem o veci verejné, angažovanosť a to sa nám vracia ako diktatúra priemeru,“ hovorí maďarský intelektuál. Fakt je, že nejde o nový problém, ktorý vznikol po posledných voľbách. Podľa Osuského ide o problém každého parlamentu na svete, dôležitý zlom u nás sa však stal po roku 1998: „Ľudia potrebovali vidieť, že je cťou byť politikom a to sa celkom nestalo. Žiaľ, nevznikol dostatočný predel medzi Mečiarovou bandou a Dzurindovou brigádou,“ dodáva. Namiesto „tu stojím a nemôžem inak“ patrí po celý ten čas k povinnej výbave politika veta „nikdy nehovor nikdy“ a tak kraľuje dobre známy oportunizmus. „Namiesto občianskej angažovanosti, ktorej vízia chýba, bojuje najmä za to svoje – za svoju dedinu, fakultu, platí, že kto sa nestará, okráda svoju kliniku... A na to sú pripravení fešáci s belasými očami a železným cynizmom,“ uzatvára Osuský.
Osuský vidí problém v dobe a správaní elity. „Platí, že ľudia nemajú pocit, že sú súčasťou niečoho veľkého, zrazu niet vôle odlíšiť tých lepších a niet tlaku na odsun tých horších, väčšina sa jednoducho poddáva,“ hovorí. A práve tu nastupuje úloha elity. „Nevidím ochotu robiť majáky, obetovať istoty, namiesto toho sa sedí v kaviarni a nadáva, aká zberba sedí hore na kopci,“ uzatvára Osuský. Od Fica žiadnu zmenu neočakáva: „Naopak, správa sa absolútne racionálne. Nie je totiž hodnotový politik, neočakávajú to od neho ani voliči, parlament aj strana ho majú iba poslúchať a stláčať gombíky, no a správa sa ako normálny komunista: nedovolí vyrastať ďalším.“
Čo prinesie budúcnosť? Hunčík hovorí, že ak sa nič nezmení, „bude pokračovať devalvácia hodnôt, zastaví sa modernizácia a príťažlivosť krajiny navonok.“
Masaryk kedysi povedal, že demokracia, to sú ľudia. Ak budú ľudia-voliči tolerovať cynikov a oportunistov, politika bude plná nezaujímavých a nesamostatných antipolitikov. Rozhodnú teda voľby. Celkom slušná perspektíva, nie?
Jaroslav Daniška je spolupracovník .týždňa
Stačí sa pozrieť do parlamentu: antipolitici sa toho času blížia počtom k parlamentnej väčšine. Čo je horšie, stávajú sa v politike čoraz dôležitejšími. Čím sa vlastne vyznačuje tento najrozšírenejší druh slovenskej politiky?
.ako ho spoznať
Antipolitika spoznáte ľahko, aj napriek mimikry. Takýto človek síce môže nosiť kravatu, chodiť do parlamentu, zastávať poprednú funkciu, dávať rozhovory, prejavy či vydávať tlačové správy. Naoko vyzerá naozaj ako normálny politik. Ale nie je ním. Antipolitik nemá tradičné politické cnosti a schopnosti. Nemá politické cnosti ani schopnosti. Nedokáže byť lídrom, hoci vedie stranu či ministerstvo. Vie čítať, ale nie rečniť. Vie dokonca predkladať novely zákonov, ale nedokáže nimi zaujať alebo niečo vážne vyjadriť. Žije z politiky, často nadpriemerne dobre, ale je antipolitik. Niežeby nemal koho zastupovať, náš hrdina má kamarátov, bývalých spolužiakov, rodinu a sponzorov – tých dokáže zastupovať znamenite. Takýto človek dokáže aj ďalšie veci: napríklad diskutovať. Teda naoko. Predstavte si nedeľný duel Číž verzus Hort. Alebo poslancov Rafaja s Froncom, Prokopoviča, Jureňu či Cabaja. Všetci môžu mať svoj názor na dane, dôchodkovú reformu alebo poplatky v zdravotníctve, dokážu mať dokonca názor na všetko, o čom noviny celý týždeň písali. Bez problémov sa dokážu pohádať, predviesť konflikt. Ale divákovi je to celé celkom jedno. Nepôsobia totiž autenticky. Namiesto rečí po sebe štekajú, a vecný spor nahrádza nekonečný prúd banálnych slov, stokrát počutých a prežutých. Nie je dôležité, že hovoria, ale čo hovoria. Niektorí z nich vedia hovoriť aj neuveriteľne rýchlo a bez akejkoľvek pauzy (niet nad Miroslava Číža, pozri rámček na strane ... ). Uznajte sami: koho to môže baviť pozerať?
A sme pri koreni veci: politika zamorená banalitami nie je politikou, ale tupou antipolitikou.
.utekajme, už idú...
Antipolitika je opakom politiky, dnes takého ohrozeného žánru. Pritom ani o politike si nerobme ilúzie: vždy bola aj bude nielen súbojom myšlienok, ale aj bojom o moc. Tak ako na ulici, aj v parlamente nájdete vždy niekoho, kto klame, kto si vymýšľa, kto prikrášľuje alebo hovorí pravdu. Medzi stranami všetkých farieb nájdete „líšky“ aj „levov“, pätolízačov aj zradcov, tých odvážnejších, ako aj tých, ktorým „cvrklo“, ako o tom hovorila jedna premiérka. V každej strane je niekto lídrom, viac či menej dobrým rečníkom, niekto mužom nápadov, mužom, ktorý vyjednáva a dohaduje kompromisy alebo jednoducho mužom do tímu či zástupcom regiónu a mesta. A napokon, strany majú najnovšie aj svojich podnikateľov a biznismenov, ktorí „zabezpečujú“ peniaze. Aj na to sme si akosi zvykli. Novinkou je však nástup antipolitiky týchto rozmerov.
Klasický šampión antipolitiky je prezident Ivan Gašparovič. Muž, ktorý nikdy nemal názor, ale takmer vždy zastával tie najvyššie funkcie. Mečiarovi slúžil ako predseda Národnej rady, teraz slúži ako prezident. Existujú asi len tri témy, o ktorých vie náš prezident zaujímavo rozprávať: o fujare, o hokeji a o formule. Politicky nestelesňuje vôbec nič, iba myšlienkovú bezradnosť až prázdnotu – a tá vyniká najviac, keď sa usiluje pri novoročných prejavoch zanechať stopy po myšlienkach. Scenár je vždy rovnaký: kritizuje politické šarvátky (veď je predsa nadstraníckym prezidentom...) a k tomu utrúsi nejaké všeobecné múdro (to sa tiež patrí od prezidenta). Ako naposledy: „Slovensko čakajú nové politické, ekonomické a sociálny výzvy. Sústreďme sa na ne a nie na samoúčelný politický zápas.“ Aké výzvy má pán prezident na mysli? Tým nás počas svojej doterajšej prezidentskej existencie neobťažoval. Maximum možného zrejme predviedol minulý mesiac, keď „hodnotil“ svoje štyri roky v úrade: „Ak sa vnútorne zamýšľam nad budúcim Slovenskom, cítim, že je potrebné, aby stálo na troch pilieroch: bezpečnosť, prosperita, identita.“ Nájde sa niekto, kto by mu odporoval? Gašparovič je taký zaštepený proti akémukoľvek obsahu, že sa nevie odviazať ani v spoločnosti mladých, nonkoformných študentov. Minulý rok sa k študentom stredných škôl v Čadci prihovoril ako súdruh vystrihnutý zo 70. rokov: „Hádam len zopár myšlienok na úvod našej diskusie.
Neberte to ako frázu, ale dnes skutočne výchova a vzdelávanie, spolu s vedecko-technickým pokrokom, predstavujú základ stability spoločnosti; sú naším duchovným bohatstvom, ktoré je potrebné stále zveľaďovať.“ Takéto banality už u súčasného prezidenta ani nevyrušujú. Čo by sa vlastne stalo, keby Ivan Gašparovič nebol v politike? Vôbec nič.
.majster slova Číž
A o čo by bola chudobnejšia vrcholná politika, keby v nej nebol Miroslav Číž? Tento muž sa prepracoval do vedenia parlamentu aj Smeru, stal sa šéfom Poslaneckého klubu Smeru. Je to pritom politik, ktorý medzi konkurentmi nevyvoláva veľký rešpekt. Dokáže rečniť na ľubovoľnú tému, zahltiť diskusiu tisíckami slov a rýchlosťou, ktorá znemožňuje, aby ten prúd bolo vôbec možné usledovať. Číž je vo svojom žánri jednoducho neprekonateľný: každé slovo, každá veta, čo povie, má nejaký význam, akurát že dokopy to vytvára nekonečnú vatu. Hovorí tak rýchlo, že za oslovením „vážení páni“ už nestíha pridať „dámy“, krstné mená občas rád zdrobňuje, priezviská vynecháva, ostatné slová iba chrlí a chrlí. Čo udivuje, nie je fakt, že antipolitik Čížovho formátu je v parlamente – takých by sme našli aj v iných krajinách, ale že sa dostal tak relatívne vysoko. Alebo ďalší príklad, Martin Fronc z KDH. Fronc bol štvrtou tvárou kampane v posledných voľbách, bol ministrom dôležitého rezortu, stal sa dokonca podpredsedom pre zahraničie. Ako minister neuspel, ako tvár kampane nezapôsobil. Ani bilbordy, ani klipy v médiách, ani dnešná účasť v diskusných reláciách. Napriek tomu v televíznych reláciách boli tento rok častejšie ako on iba šiesti politici, Fronc diskutuje na obrazovke častejšie ako Mikloš, Bugár či Slota. Do rebríčka dôveryhodnosti sa pritom za ten čas ani raz nedostal. Napriek tomu sa vnútri KDH pokladá za najväčšieho favorita na lídra eurokandidátky hnutia v budúcom roku. Keď sme sa Fronca minulý rok pýtali, čo on, novozvolený podpredseda KDH pre zahraničie, pokladá za najväčšiu zahraničnopolitickú prioritu Slovenska, odpovedal: čerpanie z eurofondov...
.antiopozičníci
Aj SNS má svojich úspešných antipolitikov. Šéf Poslaneckého klubu SNS Rafael Rafaj nevyniká ničím iným než obetavosťou pre služby predsedu. Alebo taký Miroslav Jureňa a jeho ministerská nástupníčka Zdenka Kramplová – v HZDS však už žiadne figúrky nepôsobia bizarne. Kým plejády antipolitikov v Poslaneckom klube Smeru (napríklad veštkyňa Vaľová) plnia svoje úlohy, ktoré im zveril Robert Fico, v SDKÚ riešia iný problém: okukaného a málo dôveryhodného Mikuláša Dzurindu už nemá kto nahradiť. Predsednícky formát má iba Ivan Mikloš, ten však s Dzurindom príliš splýva, navyše, sám si takýto kariérny vzostup ani neželá. Triumf antipolitiky požiera aj ďalšie opozičné strany – v SMK je dnes okrem mlčiaceho Duraya asi najzaujímavejším politikom Zsolt Simon, ktorý je pritom oveľa viac manažérom než politikom. Taký Lászlo Nagy, ktorý bol pred vznikom SMK šéfom liberálnej Maďarskej občianskej strany, sa kedysi pokladal za zaujímavého a autonómne uvažujúceho menšinového intelektuála. Dnes sedí v parlamente, splýva so sivou masou a mlčí, Csáky-Necsáky.
.čas, keď treba vypnúť
Prečo sa vlastne antipolitikom tak darí? Ako dokazuje náš malý prieskum, diváci o nekonečný prúd slov u politikov tohto druhu nestoja. Keď porovnáme sledovanosť jednotlivých politikov v najsledovanejšej politickej relácii Na telo na Markíze, ukáže sa, že politici s jasným názorom ako Mikloš, Palko, Bugár, Lipšic či bývalý politik Čarnogurský dosahujú v tejto, tak trochu bulvárnej nedeľnej diskusii v rámci relácie priemerné až mierne podpriemerné čísla okolo 400-tisíc divákov. O úroveň nižšie sú v sledovanosti politici ako Štefanec či Počiatek, tí zaujímajú v rovnakom čase o štvrtinu menej ľudí. Nuž a antipolitici typu Číža, Rafaja či Fronca neboli v nedeľu v Markíze tento rok ešte ani raz. Mnohých možno prekvapí, že podpriemerné čísla dosahuje aj inak populárny prezident Gašparovič – naopak, nadpriemerné hodnoty má František Mikloško, Gašparovičov pravdepodobný protikandidát. Najvyššie čísla dosahujú relácie s Mečiarom a Slotom, inak úplným rekordérom sledovanosti. Viac už dokážu urobiť len zabávači typu Vila Rozborila. Možno teda konštatovať, že divákov nekonečný prúd banalít v podaní antipolitikov nezaujíma. Druhým pomerne prekvapivým záverom je, že viac ako „nové tváre“ zaujímajú divákov politici, ktorí sú vo verejnom živote už dlhšie. Namieste je potom otázka: prečo sa vlastne antipolitikom tak darí? Čím možno vysvetliť ich počet a nárast? Ako je možné že sú tak vysoko v straníckej politike, ba niektorí sú dokonca tvárami straníckych kampaní?
.prečo?
Aby sme boli spravodliví, nejde o slovenskú špecialitu. Podobný trend vidieť po celej Európe. Kto v posledných desaťročiach nahrádza de Gasperiho, Adenauera či de Gaulla? Pritom tieto legendy modernej európskej politiky neboli žiadni fešáci ani vo svojej dobe. „Adenauer mal po vojne už sedemdesiat rokov, bol starý a vrásky sa mu začínali už niekde na prsiach, de Gaulle mal zase veľké ostré uši a chudák Churchill musel zle vyzerať už v detskom kočíku..,“ hovorí bývalý politik a dnes prorektor Univerzity Komenského Peter Osuský a dodáva „a čo na tom?“ Otázkou je, koho chceme mať v politike: či to majú byť fešáci, alebo štátnici.
Čím to je, že ľudia menia kritériá na politikov, ktorí ich majú zastupovať? „Doba je dnes banálne dobrá,“ hovorí Osuský, „ľudia majú pocit, že to nejako ide, o politiku sa preto nezaujímajú a podľa toho aj volia.“ Podľa psychiatra Pétera Hunčíka idú dnes „talentovaní ľudia viac než do politiky do biznisu a platí to tak v Amerike ako na Slovensku.“ Politika nie je už taká atraktívna a skôr podľa Hunčíka láka iné typy ľudí. A „byť dnes v politike nebanálny je v našej dobe husársky kúsok“. Za týmto nezáujmom vidí aj problém chýbajúceho vlastenectva: „Ľudia nemajú záujem o veci verejné, angažovanosť a to sa nám vracia ako diktatúra priemeru,“ hovorí maďarský intelektuál. Fakt je, že nejde o nový problém, ktorý vznikol po posledných voľbách. Podľa Osuského ide o problém každého parlamentu na svete, dôležitý zlom u nás sa však stal po roku 1998: „Ľudia potrebovali vidieť, že je cťou byť politikom a to sa celkom nestalo. Žiaľ, nevznikol dostatočný predel medzi Mečiarovou bandou a Dzurindovou brigádou,“ dodáva. Namiesto „tu stojím a nemôžem inak“ patrí po celý ten čas k povinnej výbave politika veta „nikdy nehovor nikdy“ a tak kraľuje dobre známy oportunizmus. „Namiesto občianskej angažovanosti, ktorej vízia chýba, bojuje najmä za to svoje – za svoju dedinu, fakultu, platí, že kto sa nestará, okráda svoju kliniku... A na to sú pripravení fešáci s belasými očami a železným cynizmom,“ uzatvára Osuský.
Osuský vidí problém v dobe a správaní elity. „Platí, že ľudia nemajú pocit, že sú súčasťou niečoho veľkého, zrazu niet vôle odlíšiť tých lepších a niet tlaku na odsun tých horších, väčšina sa jednoducho poddáva,“ hovorí. A práve tu nastupuje úloha elity. „Nevidím ochotu robiť majáky, obetovať istoty, namiesto toho sa sedí v kaviarni a nadáva, aká zberba sedí hore na kopci,“ uzatvára Osuský. Od Fica žiadnu zmenu neočakáva: „Naopak, správa sa absolútne racionálne. Nie je totiž hodnotový politik, neočakávajú to od neho ani voliči, parlament aj strana ho majú iba poslúchať a stláčať gombíky, no a správa sa ako normálny komunista: nedovolí vyrastať ďalším.“
Čo prinesie budúcnosť? Hunčík hovorí, že ak sa nič nezmení, „bude pokračovať devalvácia hodnôt, zastaví sa modernizácia a príťažlivosť krajiny navonok.“
Masaryk kedysi povedal, že demokracia, to sú ľudia. Ak budú ľudia-voliči tolerovať cynikov a oportunistov, politika bude plná nezaujímavých a nesamostatných antipolitikov. Rozhodnú teda voľby. Celkom slušná perspektíva, nie?
Jaroslav Daniška je spolupracovník .týždňa
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.