Tradícia Svetového dňa mládeže je, zdá sa, neotrasiteľná. Sydney, hostiteľské mesto toho posledného, sa o tom nedávno presvedčilo. Niektoré otázniky o podstate tohto podujatia však zostávajú.
Sydney sa na privítanie obrovského množstva najmä mladých pútnikov pripravovalo so zatajeným dychom a aj s obavami. Vydrží vôbec kapacita mesta a jeho dopravy? Nedôjde k výtržnostiam? Po skúsenostiach z iných miest, kde sa World Youth Day (WYD) konal, neboli dôvody na strach z davových výstrelkov. Strašila skôr otázka, či sa neodohrajú nepríjemné strety medzi účastníkmi Svetového dňa mládeže a najostrejšími kritikmi Katolíckej cirkvi a pápeža – tí sa totiž pripravovali predovšetkým na protestné akcie.
.neveľmi šťastné riešenie
Aj preto, aby bol zachovaný pokoj počas WYD, prijal austrálsky štát Nový Južný Wales kontroverzný zákon. Podľa neho dostala polícia právomoc zakročiť proti protestujúcim, ktorí by nejakým spôsobom „obťažovali“ pútnikov na Svetovom dni mládeže.
Nebolo to však šťastné riešenie. Parlament Nového Južného Walesu totiž týmto zákonom vyprovokoval debatu o slobodách, aké zaručuje demokracia. V nej sa napokon na stranu slobody slova pridávali aj mnohí ortodoxní katolíci „Mrazí ma, keď si pomyslím, že by podobný zákon obmedzoval napríklad protesty pred klinikami, kde sa vykonávajú interrupcie,“ rozhorčene napísal jeden internetový diskutér. Najvyšší súd Austrálie najkontroverznejšie ustanovenia zákona po krátkom čase aj tak zrušil. Protestujúci však boli napriek tomu v drvivej menšine a priebeh Svetového dňa mládeže významne nenarušili.
Z triezveho pohľadu je pritom jasné, že protesty sa dali očakávať, a organizátori o tom sami dobre vedeli. Austrálska spoločnosť je značne sekularizovaná – lenže práve preto sa tam toto podujatie konalo. Svetový deň mládeže sa totiž už dávnejšie usporadúva presne v takých zemepisných lokalitách, v ktorých potrebuje kresťanstvo a špeciálne katolicizmus „povzbudenie“, či už pre postupujúcu sekularizáciu, alebo pre pokles nadšenia aj medzi veriacimi.
.od Chaucera sa veľa zmenilo
Na tento zaujímavý jav poukázal napríklad John L. Allen vo svojom článku Vývoj Svetového dňa mládeže od Chaucera k „evanjelizačnej púti“. Allen to, čo katolíci najradšej označujú za púť (a svetské médiá často trochu škodoradostne za „katolícky Woodstock“ či „náboženskú olympiádu“), analyzoval s odstupom pozorovateľa. „Zo začiatku sa Svetový deň mládeže ponímal ako klasická púť,“ napísal. Klasickú púť pritom definuje ako „cestu, ktorou sa človek vzďaľuje od sveta a približuje sa k slávnemu duchovnému centru – napríklad k Lurdám, k Svätej zemi alebo, ako to opísal Geoffrey Chaucer, ku Canterbury. V tomto zmysle ešte dnes ľudia hovoria o púti do Medžugoria alebo do San Giovanni Rotondo, čo je hlavná svätyňa pátra Pia v južnom Taliansku“.
Podľa Allena však týmto kritériám púte vyhovovali len prvé Svetové dni mládeže. Napríklad v roku 1989 sa Svetový deň mládeže konal v španielskom pútnickom centre Santiago de Compostela, alebo v roku 1991 sa katolícka mládež zišla pri poľskej Čiernej Madone v Czenstochowej.
„Potom sa však stalo niečo nečakané,“ vysvetľuje Allen. „Účasť prevýšila aj naoptimistickejšie odhady a púte upútali médiá. Výsledkom bolo, že Svetový deň mládeže sa z vnútornej katolíckej záležitosti stal happeningom, čo upútalo predstavivosť širšej kultúry.“
Tak vzniklo to, čo Allen nazýva „evanjelizačnou“ púťou. Odvtedy sa dni mládeže nekonali na miestach, ktoré mohli duchovne formovať ich účastníkov, ale skôr tam, kde účastníci mohli svojím nadšením duchovne zapôsobiť na okolie. V tomto zmysle bol prelomovým Svetový deň mládeže v Denveri, ktorý oživil dovtedy pospávajúcu coloradskú Katolícku cirkev. A to isté Sydney – v Austrálii, kde katolicizmus prežíva skôr útlm, ba miestami aj krízu, malo toto podujatie ukázať mladistvejšiu a príťažlivejšiu podobu nadšenia kresťanov.
Pozornosť médií, a vôbec nie iba tých kresťanských, podporuje evanjelizačný potenciál dní mládeže a Katolícka cirkev ju víta. Na druhej strane tieto masové podujatia priťahujú aj kritiku zo strany tradicionalistických katolíkov. Za všetky hlasy možno citovať skupinu kňazov zo seminára Holy Cross z Nového Južného Walesu, členov Spoločnosti svätého Pia X. Podľa nich sa Svetový deň mládeže stal „príležitosťou na veľmi sekulárny prístup k náboženstvu, jednoducho veselou párty – týždňom zábavy a koncertov a celosvetových aktivít, pričom v ňom zostalo máločo skutočne sväté, posvätné, modlitebné a katolícke“. Tak nekompromisne sa o Svetovom dni mládeže vyjadril rektor seminára Peter Scott.
.dedičstvo slovanského pápeža
Jedna z otázok o budúcnosti Svetového dňa mládeže pritom odznela už krátko po smrti Jána Pavla II., ktorý túto tradíciu založil. Jeho nástupca Benedikt XVI. sa totiž nevyznačoval takou láskou k veľkým happeningom a citom pre vystupovanie pred davmi. A tak sa nedalo odhadnúť, či podujatie, ktoré dovtedy do značnej miery žilo z charizmatickej osobnosti poľského pápeža, pretrvá aj za éry jeho rezervovanejšieho nemeckého nástupcu. Napokon sa však ukázalo, že Svetový deň mládeže dnes bez ťažkostí „utiahne“ aj bývalý kardinál Joseph Ratzinger – celé podujatie už totiž stojí skôr na atmosfére, akú sú mu schopní vytvoriť jeho účastníci.
V Sydney sa potvrdilo, že Svetový deň mládeže prežil svojho zakladateľa. A tiež, že premeny WYD z púte na happening – či miestami aj „katolícky Woodstock“ – sú zrejme celkom logické v ére popkultúry, internetu a virtuálnych komunít, ktoré neobmedzuje geografická vzdialenosť. Geoffreymu Chaucerovi by sa to napokon možno aj páčilo.
Sydney sa na privítanie obrovského množstva najmä mladých pútnikov pripravovalo so zatajeným dychom a aj s obavami. Vydrží vôbec kapacita mesta a jeho dopravy? Nedôjde k výtržnostiam? Po skúsenostiach z iných miest, kde sa World Youth Day (WYD) konal, neboli dôvody na strach z davových výstrelkov. Strašila skôr otázka, či sa neodohrajú nepríjemné strety medzi účastníkmi Svetového dňa mládeže a najostrejšími kritikmi Katolíckej cirkvi a pápeža – tí sa totiž pripravovali predovšetkým na protestné akcie.
.neveľmi šťastné riešenie
Aj preto, aby bol zachovaný pokoj počas WYD, prijal austrálsky štát Nový Južný Wales kontroverzný zákon. Podľa neho dostala polícia právomoc zakročiť proti protestujúcim, ktorí by nejakým spôsobom „obťažovali“ pútnikov na Svetovom dni mládeže.
Nebolo to však šťastné riešenie. Parlament Nového Južného Walesu totiž týmto zákonom vyprovokoval debatu o slobodách, aké zaručuje demokracia. V nej sa napokon na stranu slobody slova pridávali aj mnohí ortodoxní katolíci „Mrazí ma, keď si pomyslím, že by podobný zákon obmedzoval napríklad protesty pred klinikami, kde sa vykonávajú interrupcie,“ rozhorčene napísal jeden internetový diskutér. Najvyšší súd Austrálie najkontroverznejšie ustanovenia zákona po krátkom čase aj tak zrušil. Protestujúci však boli napriek tomu v drvivej menšine a priebeh Svetového dňa mládeže významne nenarušili.
Z triezveho pohľadu je pritom jasné, že protesty sa dali očakávať, a organizátori o tom sami dobre vedeli. Austrálska spoločnosť je značne sekularizovaná – lenže práve preto sa tam toto podujatie konalo. Svetový deň mládeže sa totiž už dávnejšie usporadúva presne v takých zemepisných lokalitách, v ktorých potrebuje kresťanstvo a špeciálne katolicizmus „povzbudenie“, či už pre postupujúcu sekularizáciu, alebo pre pokles nadšenia aj medzi veriacimi.
.od Chaucera sa veľa zmenilo
Na tento zaujímavý jav poukázal napríklad John L. Allen vo svojom článku Vývoj Svetového dňa mládeže od Chaucera k „evanjelizačnej púti“. Allen to, čo katolíci najradšej označujú za púť (a svetské médiá často trochu škodoradostne za „katolícky Woodstock“ či „náboženskú olympiádu“), analyzoval s odstupom pozorovateľa. „Zo začiatku sa Svetový deň mládeže ponímal ako klasická púť,“ napísal. Klasickú púť pritom definuje ako „cestu, ktorou sa človek vzďaľuje od sveta a približuje sa k slávnemu duchovnému centru – napríklad k Lurdám, k Svätej zemi alebo, ako to opísal Geoffrey Chaucer, ku Canterbury. V tomto zmysle ešte dnes ľudia hovoria o púti do Medžugoria alebo do San Giovanni Rotondo, čo je hlavná svätyňa pátra Pia v južnom Taliansku“.
Podľa Allena však týmto kritériám púte vyhovovali len prvé Svetové dni mládeže. Napríklad v roku 1989 sa Svetový deň mládeže konal v španielskom pútnickom centre Santiago de Compostela, alebo v roku 1991 sa katolícka mládež zišla pri poľskej Čiernej Madone v Czenstochowej.
„Potom sa však stalo niečo nečakané,“ vysvetľuje Allen. „Účasť prevýšila aj naoptimistickejšie odhady a púte upútali médiá. Výsledkom bolo, že Svetový deň mládeže sa z vnútornej katolíckej záležitosti stal happeningom, čo upútalo predstavivosť širšej kultúry.“
Tak vzniklo to, čo Allen nazýva „evanjelizačnou“ púťou. Odvtedy sa dni mládeže nekonali na miestach, ktoré mohli duchovne formovať ich účastníkov, ale skôr tam, kde účastníci mohli svojím nadšením duchovne zapôsobiť na okolie. V tomto zmysle bol prelomovým Svetový deň mládeže v Denveri, ktorý oživil dovtedy pospávajúcu coloradskú Katolícku cirkev. A to isté Sydney – v Austrálii, kde katolicizmus prežíva skôr útlm, ba miestami aj krízu, malo toto podujatie ukázať mladistvejšiu a príťažlivejšiu podobu nadšenia kresťanov.
Pozornosť médií, a vôbec nie iba tých kresťanských, podporuje evanjelizačný potenciál dní mládeže a Katolícka cirkev ju víta. Na druhej strane tieto masové podujatia priťahujú aj kritiku zo strany tradicionalistických katolíkov. Za všetky hlasy možno citovať skupinu kňazov zo seminára Holy Cross z Nového Južného Walesu, členov Spoločnosti svätého Pia X. Podľa nich sa Svetový deň mládeže stal „príležitosťou na veľmi sekulárny prístup k náboženstvu, jednoducho veselou párty – týždňom zábavy a koncertov a celosvetových aktivít, pričom v ňom zostalo máločo skutočne sväté, posvätné, modlitebné a katolícke“. Tak nekompromisne sa o Svetovom dni mládeže vyjadril rektor seminára Peter Scott.
.dedičstvo slovanského pápeža
Jedna z otázok o budúcnosti Svetového dňa mládeže pritom odznela už krátko po smrti Jána Pavla II., ktorý túto tradíciu založil. Jeho nástupca Benedikt XVI. sa totiž nevyznačoval takou láskou k veľkým happeningom a citom pre vystupovanie pred davmi. A tak sa nedalo odhadnúť, či podujatie, ktoré dovtedy do značnej miery žilo z charizmatickej osobnosti poľského pápeža, pretrvá aj za éry jeho rezervovanejšieho nemeckého nástupcu. Napokon sa však ukázalo, že Svetový deň mládeže dnes bez ťažkostí „utiahne“ aj bývalý kardinál Joseph Ratzinger – celé podujatie už totiž stojí skôr na atmosfére, akú sú mu schopní vytvoriť jeho účastníci.
V Sydney sa potvrdilo, že Svetový deň mládeže prežil svojho zakladateľa. A tiež, že premeny WYD z púte na happening – či miestami aj „katolícky Woodstock“ – sú zrejme celkom logické v ére popkultúry, internetu a virtuálnych komunít, ktoré neobmedzuje geografická vzdialenosť. Geoffreymu Chaucerovi by sa to napokon možno aj páčilo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.