Keď sa povie latinčina, mnohým napadne pojem „mŕtvy jazyk“. Informovanejším možno aj aktualitky o práci vatikánskej nadácie Latinitas na preklade slov ako počítač, terorista či kovboj (instrumentum computatorium, tromocrates a armentarius).
Alebo na Slovensku trochu utlmené špekulácie o pláne Benedikta XVI. povoliť širšie slávenie tridentskej latinskej omše podľa misála z roku 1962, čo je predmetom sporov. ,,Niet pochybností, že oživovanie latinského jazyka a klasickej kultúry je užitočné. Táto užitočnosť spočíva predovšetkým v rozlíšení hodnôt, ktoré sa usádktoré síce dokážu dosahovať určité ciele, ale samy v sebe neobsahujú kritériá na zhodnotenie správnosti alebo nesprávnosti týchto cieľov v záujme ľudstva a jeho dobra,“ povedal nedávno profesor rímskej katolíckej univerzity LUMSA Giuseppe Dalla Torre. Tak latinčinu vnímajú aj členovia z trnavského Kruhu Leva XIII. ,,Ako sv. Peter neodišiel z Ríma, tak Czali počas storočí skúseností amúdrosti a v dnešnej technologicky a vedecky vyspelej spoločnosti môžu vytvárať vzťažné body pre vedu a techniku, irkev nemôže odísť od svojho posvätného jazyka,“ povedal pre .týždeň predseda Peter Frišo. V latinčine podľa neho prišlo ,,k uzdraveniu babylonského zmätenia jazykov“. Exorcisti údajne tvrdia, že diabol latinčinu nenávidí, čím dokazuje jej posvätnosť. A vojnovému pápežovi Piovi XII. sa pripisuje výrok, že deň, keď sa Cirkev vzdá latinčiny, bude dňom, keď sa vráti do katakomb.
Liturgickej reforme Pavla VI. Po Druhom vatikánskom koncile išlo o zrozumiteľnosť svätej omše. Tá bola cieľom Cirkvi od začiatku, čo potvrdzuje aj kňaz Vladimír Kiš, ktorý študuje liturgiku v Ríme. ,,Latinčina bola ľudovou rečou – preto aj sv. Hieronym nazval svoj preklad Svätého písma do latinčiny Vulgáta – a ako liturgický jazyk sa dostala do používania z praktických dôvodov, aby liturgii rozumel bežný človek.“ Latinčina sa však z ľudovej reči vyvinula do mŕtveho jazyka, na čo reagovali pokoncilové reformy – jedna z posledných liturgických inštrukcií dokonca hovorí, že kňaz nemôže koncelebrovať na omši slávenej v jazyku, ktorému on nerozumie. Kiš nie je proti slúženiu omší v latinčine, ale iba ak jej rozumejú všetci prítomní. ,,Pripadal by som si trápne, ak by tam bol hoci len jeden človek, čo by tomu nerozumel,” hovorí a pýta sa: ,,Vari je taká omša ‚svätejšia? Vari je Pán Boh na tom tak biedne, že by sa jeho meno posvätilo len oslavovaním v jednom jazyku, alebo že by sa jeho dary udeľovali len na prosby v jednom jazyku?” Latinčina plní v liturgii aj prozaické úlohy. ,,Na prvom mieste tú, že všetky liturgické knihy sa vydávajú v latinskom jazyku ako oficiálnom jazyku Cirkvi a tieto knihy sa nazývajú typickými vydaniami. Je to veľmi podstatné, lebo preklady do moderných jazykov sú kadejaké a nie vždy vystihujú to, čo sa chcelo v danej modlitbe, v danom liturgickom texte povedať,” vysvetľuje ďalší študent liturgiky v Ríme, kňaz Ján Dubina. Oceňuje nemennosť latinských výrazov ako protiklad dvojzmyselnosti slov vyvíjajúcich sa moderných jazykov. Okrem toho je podľa neho často ,,nemúdre prekladať do iných jazykov napríklad krásne modlitby zachované po stáročia v latinčine, lebo nikdy nevystihneme bohatstv o ich obsahu“.
Aj preto sa dnes oživuje mŕtvy jazyk. Benedikt XVI. Zdôrazňuje moc latinčiny zjednocovať ľudí celého sveta a povzbudzuje biskupov, aby dbali na formáciu kňazovi veriacich. Prví by mali dokázať odslúžiť po latinsky omšu, druhí pridať sa aspoň k základným modlitbám. Pápež tak nadväzuje na Jána XXIII., dnes už blahoslaveného, podľa ktorého ,,je hodné poľutovania, že takí mnohí, nezriadene oslnení pokrokom vedy, si berú na svedomie zrušenie alebo obmedzenie štúdia latinčiny a ďalších príbuzných predmetov“.
.terézia Kolková
Autorka je publicistka.
Alebo na Slovensku trochu utlmené špekulácie o pláne Benedikta XVI. povoliť širšie slávenie tridentskej latinskej omše podľa misála z roku 1962, čo je predmetom sporov. ,,Niet pochybností, že oživovanie latinského jazyka a klasickej kultúry je užitočné. Táto užitočnosť spočíva predovšetkým v rozlíšení hodnôt, ktoré sa usádktoré síce dokážu dosahovať určité ciele, ale samy v sebe neobsahujú kritériá na zhodnotenie správnosti alebo nesprávnosti týchto cieľov v záujme ľudstva a jeho dobra,“ povedal nedávno profesor rímskej katolíckej univerzity LUMSA Giuseppe Dalla Torre. Tak latinčinu vnímajú aj členovia z trnavského Kruhu Leva XIII. ,,Ako sv. Peter neodišiel z Ríma, tak Czali počas storočí skúseností amúdrosti a v dnešnej technologicky a vedecky vyspelej spoločnosti môžu vytvárať vzťažné body pre vedu a techniku, irkev nemôže odísť od svojho posvätného jazyka,“ povedal pre .týždeň predseda Peter Frišo. V latinčine podľa neho prišlo ,,k uzdraveniu babylonského zmätenia jazykov“. Exorcisti údajne tvrdia, že diabol latinčinu nenávidí, čím dokazuje jej posvätnosť. A vojnovému pápežovi Piovi XII. sa pripisuje výrok, že deň, keď sa Cirkev vzdá latinčiny, bude dňom, keď sa vráti do katakomb.
Liturgickej reforme Pavla VI. Po Druhom vatikánskom koncile išlo o zrozumiteľnosť svätej omše. Tá bola cieľom Cirkvi od začiatku, čo potvrdzuje aj kňaz Vladimír Kiš, ktorý študuje liturgiku v Ríme. ,,Latinčina bola ľudovou rečou – preto aj sv. Hieronym nazval svoj preklad Svätého písma do latinčiny Vulgáta – a ako liturgický jazyk sa dostala do používania z praktických dôvodov, aby liturgii rozumel bežný človek.“ Latinčina sa však z ľudovej reči vyvinula do mŕtveho jazyka, na čo reagovali pokoncilové reformy – jedna z posledných liturgických inštrukcií dokonca hovorí, že kňaz nemôže koncelebrovať na omši slávenej v jazyku, ktorému on nerozumie. Kiš nie je proti slúženiu omší v latinčine, ale iba ak jej rozumejú všetci prítomní. ,,Pripadal by som si trápne, ak by tam bol hoci len jeden človek, čo by tomu nerozumel,” hovorí a pýta sa: ,,Vari je taká omša ‚svätejšia? Vari je Pán Boh na tom tak biedne, že by sa jeho meno posvätilo len oslavovaním v jednom jazyku, alebo že by sa jeho dary udeľovali len na prosby v jednom jazyku?” Latinčina plní v liturgii aj prozaické úlohy. ,,Na prvom mieste tú, že všetky liturgické knihy sa vydávajú v latinskom jazyku ako oficiálnom jazyku Cirkvi a tieto knihy sa nazývajú typickými vydaniami. Je to veľmi podstatné, lebo preklady do moderných jazykov sú kadejaké a nie vždy vystihujú to, čo sa chcelo v danej modlitbe, v danom liturgickom texte povedať,” vysvetľuje ďalší študent liturgiky v Ríme, kňaz Ján Dubina. Oceňuje nemennosť latinských výrazov ako protiklad dvojzmyselnosti slov vyvíjajúcich sa moderných jazykov. Okrem toho je podľa neho často ,,nemúdre prekladať do iných jazykov napríklad krásne modlitby zachované po stáročia v latinčine, lebo nikdy nevystihneme bohatstv o ich obsahu“.
Aj preto sa dnes oživuje mŕtvy jazyk. Benedikt XVI. Zdôrazňuje moc latinčiny zjednocovať ľudí celého sveta a povzbudzuje biskupov, aby dbali na formáciu kňazovi veriacich. Prví by mali dokázať odslúžiť po latinsky omšu, druhí pridať sa aspoň k základným modlitbám. Pápež tak nadväzuje na Jána XXIII., dnes už blahoslaveného, podľa ktorého ,,je hodné poľutovania, že takí mnohí, nezriadene oslnení pokrokom vedy, si berú na svedomie zrušenie alebo obmedzenie štúdia latinčiny a ďalších príbuzných predmetov“.
.terézia Kolková
Autorka je publicistka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.