Od príbehu k rozprávaniu

... a divák, ktorý sa náhodou ocitol v kine absolútne neznalý akýchkoľvek kontextov, sa rovno môže postaviť a ísť domov.

Nemá totiž absolútne žiadnu šancu ani nie film pochopiť či porozumieť mu, ale vôbec sa čo i len trošku chytiť. Niet čoho, preto je fajn, že taký divák sa azda v kine ani ocitnúť nemôže. Ak sa teda práve, čerstvo prepustený z nemocnice po tridsaťosemročnej kóme, nesnaží v kine ukryť, povedzme, pred nepriazňou počasia.

Lebo Star Wars: Sila sa prebúdza je do seba a svojho kultu zahľadený autotematický film, ktorý prakticky nerozpráva žiadny ucelený príbeh, o výpovedi či nejakom odkaze, pokojne vo význame anglického message, ani nehovoriac. Nie je to nevyhnutne problém, len to človeka zamrzí, lebo začiatky tejto ságy, prvé tri Star Wars filmy, nakrútené v rozmedzí rokov 1977 až 1983, pomáhali duchu Nového Hollywoodu definovať práve takú populárnu kultúru, ktorá okrem zábavy ponúka aj message. Veľmi triviálne sformulované – demiurg celého fenoménu George Lucas, vtedy a tam regulárny reprezentant Nového Hollywoodu, Hviezdne vojny vymyslel nielen preto, že chcel pobaviť milióny divákov a zarobiť fakt veľa peňazí, ale najmä preto, že chcel celkom v umeleckom zmysle slova čosi vypovedať. O svete po hippies prahnúcom po nových mýtoch, o večnom boji dobra so zlom, o slobodnej vôli a predurčení, normálne vážne veci podané síce veľmi prístupnou a atraktívnou formou, ale v zásade nebanálne.

A toto je preč, a je to škoda, lebo ak prítomnosť čosi potrebuje, tak idey.

Inak sú nové Star Wars úžasné. Správne nostalgické, dýcha z nich fanúšikovské nadšenie i remeselná zručnosť trikových majstrov, ktorí na zobrazenie nejestvujúceho nepotrebovali digitálne technológie, hudba Johna Williamsa znova tne do živého – nádherné, veľkolepé kino.