Kto si príde do Číny potvrdiť očakávania, neuspeje. Komunizmus sa najmä Stredoeurópanovi spája s niečím celkom iným, ako môže vidieť tu. Platí to najmä teraz, krátko pred začiatkom olympijských hier. Je to len nablýskaná fasáda, alebo je za ňou skutočná premena?
Prilietame do Pekingu na novootvorený terminál a ten prekvapí každého, kto si pri komunistickej krajine predstavuje betónovú a nevyriadenú budovu. Najväčšie letisko sveta v technike a dizajne predbehlo západ o desať rokov. A nielen to. Čistota zahanbuje vychýrené západoeurópske letiská. Upratovacie čaty stoja na každom rohu, drhnú a leštia každý kút. Najľudnatejšia krajina sveta s najlacnejšou pracovnou silou si to môže dovoliť. V zástupe prichádza desať upratovačiek, ktoré striedajú svoje kolegyne. Jedna z upratovačiek, ktoré stoja na každom metri, sa hrdo pýši šerpou – vyznamenaním za vynikajúce pracovné výsledky.
Colný policajt mi s úsmevom podáva pas: „Welcome to China. Finished, sir.“ Na také rýchle vybavovanie nie som v Európe zvyknutý. Jeho snahu však pochopím, len čo sa pred pultom rozsvietia tváre smajlíkov a on s úsmevom čaká, ako ohodnotím jeho prácu. Všetko je moderné, perfektné, organizované a uniformované. Peking sa obliekol do nového šatu. Čo je za tým? Dokonalý dril, príprava na olympiádu? Taxíkom „za babku“ vyrážam do centra, hľadám odpoveď na túto otázku.
.more pekinských príležitostí
Slnko je chmúrne a ponuré. Hustý smog zatieňuje obzor. Peking patrí medzi mestá s najznečistenejším ovzduším. Krátko pred olympiádou vláda odstavila továrne v blízkosti mesta a zakázala pohyb dvom tretinám áut. Musím priznať, že po mojej poslednej návšteve pred dvoma mesiacmi sa ovzdušie výrazne zlepšilo. Cestu lemujú stromy a kvety, ktoré sa však v horúčave a v smogu skláňajú k zemi. Z európskych a amerických veľkomiest poznáme čínske štvrte ako „skladiská špiny a neporiadku“. Peking však svojou čistotou vyvracia všetky tieto predstavy. Zametači a mestské služby dvadsaťštyri hodín čistia ulice.
A už sa vynárajú končiare moderných budov. Manhattan je v porovnaní s najnovšími skyscrapers malou dedinkou. A pritom je stavebná explózia vraj ešte len v plienkach. To mi hovorí Ingrid, ktorá, podobne ako mnohí iní architekti, prišla do Pekingu za novými možnosťami.
Takmer 17-miliónová metropola sa rozrastá a buduje dračou rýchlosťou. Dôvodom najrýchlejšie rastúceho hospodárstva na svete je lacná pracovná sila, kapitalisticky orientovaná ekonomika, bohatnutie strednej vrstvy obyvateľstva a najmä po dlhé roky národnou bankou ukladané veľké množstvo zahraničných valút, ktoré plynú priamo z ruky investorov a turistov. Prosperitu a luxus cítiť na každom kroku. Staré čínske bicykle vystriedali moderné a luxusné autá. Ľudia prechádzajú ulicami s mobilnými telefónmi, oblečení v najmodernejších trendoch, ktoré verne imitujú reklamy. Nakupujú v značkových obchodoch za vesmírne ceny a vychutnávajú si život a pohodlie v snobských reštauráciách či zábavných parkoch. Jeden záver sa núka hneď: ak sa raz v tejto krajine zmení politický systém, Západné ekonomiky upadnú do zabudnutia.
.kontrasty pred Zakázaným mestom
Moderný duch Pekingu však neladí s totalitou. Na najväčšom námestí sveta pred bránami „zakázaného mesta“ sa stretáva tradícia s moderným, kapitalizmus s totalitou, bohatstvo s biedou. Len pred niekoľkými rokmi tu protestovali študenti proti štátnemu režimu – a obetovali vlastné životy. Dnes dekadentne oblečení mladí vysedávajú na námestí, popíjajú kolu a hrajú mobilné hry. Zdá sa, že už nemajú dôvod na protest. Strednej vrstve obyvateľstva sa žije čím ďalej, tým lepšie. Nesťažujú sa. Hospodársky úspech chápu ako dielo vládnucej strany. Aj na totalitné praktiky režimu a sociálny útlak veľmi rýchlo zabudli.
Strach však číha z každej strany a pociťujú ho tí, ktorí si užívajú luxus, aj vláda. Detsky hladké tváre policajtov a špiónov v civile číhajú na každom rohu. Priamo pred vstupom na nádvorie do Zakázaného mesta sa pokúša šedivý starček vytiahnuť odhodené fľaše a jedlo z koša na recyklovaný odpad. Po chvíli k nemu pristupujú dvaja muži a dávajú mu znamenie, aby odišiel. Po ráznej diskusii zbalí úlovok do napchaných tašiek a odchádza. Prísne opatrenia, ktoré bránia bezdomovcom vstupovať do centra mesta, akosi nefungujú.
Po západe slnka sa Peking mení na mozaiku pestrofarebných svetiel, ktoré sa v tanci laserových lúčov odrážajú z reklamných tabúľ výškových budov. „Las Vegas východu“ otvára nočné bary, plné života a alkoholu, ktorému holdujú cudzinci aj tunajší. Mladé dievčatá tancujú v rytme hitov, v rukách mobilné telefóny, ktorými v opojení snímajú vlastné ladné pohyby. Cigaretové ohníky sa ligocú v dyme ako mušky medzi svetlami reflektorov.
.určite navštívte Tibet
Po pár hodinách odchádzam s kamarátmi, ktorí už niekoľko rokov žijú v Pekingu, do neďalekej Tibetskej reštaurácie. Mladá dievčina nás milo víta peknou angličtinou. „Ste z Tibetu?“ pýtam sa zvedavo. „Áno“ znie odpoveď. „Ale už niekoľko rokov pracujem v Pekingu. Moja rodina však zostala v Tibete. Boli ste už v Tibete?“ „Ale teraz sa tam nedá cestovať?“ reagujeme prekvapene. „Možno budúci týždeň – určite. Tibet je krásny. Hory, príroda a hlavne čistý vzduch sa vám budú určite páčiť.“ Prezrádza nám, že domov cestuje zriedka. Je to ďaleko a finančne neúnosné. Navyše má výhodnú prácu a zarába dobre, lebo ovláda angličtinu, nielen naučené frázy ako jej kolegovia. Na náš krátky komentár k osobnosti dalajlámu nereaguje. Ale rozhovor s nami ochotne vedie ďalej: „Musíte navštíviť Tibet. Je prekrásny.“ Politické témy sa v tejto krajine veľmi často nepreberajú. Mnohí dokonca ani netušia, čo o ich vlasti píše svet. Zahraničná tlač je pre obyvateľov takmer jeden a pol miliardovej krajiny tabu. Všimli sme si, že po chvíli sa pred reštauráciou objavujú dvaja policajti. Jeden z čašníkov vychádza a zhovára sa s nimi. Asi sa dozvedajú to, čo chceli, a tak odchádzajú na druhu stranu ulice.
.sme pochybní cudzinci
Olympijské mestečko nás očakáva na druhý deň. Štadión je oplotený drôtom. Mladí policajti a vojaci stoja na každom metri, pražia sa v spare dňa. Domáci i turisti pózujú s fotoaparátom pred „veľkým hniezdom“. „Welcome to China,“ prihovárajú sa nám mladé dievčatá s úsmevom na tvári a pýtajú sa nás, či sa môžu s nami odfotiť. Na moste, ktorý vedie ponad širokú autodráhu, sa so svojou technikou rozkladajú žurnalisti. Odtiaľto je na štadión najlepší výhľad. Na druhej strane cesty stojí mladý vojak. S mapou v ruke sa ho snažíme opýtať, ktorým smerom je najbližšia stanica metra. Udivene sa zadíva do mapy a krúti hlavou, že nevie. Kým špekulujeme nad mapou, usadení vo výklenku pred autoservisom, spozorujem, že mladého vojaka odrazu obklopili piati muži v čiernych nohaviciach a bielych košeliach. Niečo sa ho vypytujú a očami ukazujú – na nás.
„Veľké oko“ striehne na pochybných cudzincov na každom kroku. Čo je však úlohou stĺpovito stojaceho vojaka, asi nikdy nepochopím. Stojí tam, nič nevie, ničomu nerozumie a možno ani zmyslu svojho státia. Alebo mu nie je dovolené, aby rozumel a vedel. Mimochodom, stanica metra je na vedľajšej ulici. A metro nás vezie smerom do jednej zo štvrtí huton.
.kde je celkom iný Peking
Huton sú najstaršie mestské obydlia. Z historických štvrtí zostalo už len nepatrné množstvo. Po celé roky boli tieto štvrte objektom kritiky Západu pre zlé sociálne a hygienické podmienky, v ktorých tu ľudia dlho žili. Dnes západ kritizuje ich odstránenie a nahradenie bytmi. Olympijské hry však vláda berie ako dobrý dôvod na skrášlenie týchto unikátnych častí mesta. Nemožno si nevšimnúť, ako do nich investuje. Na každom rohu stoja nové verejné sociálne zariadenia, ktoré slúžia v prvom rade obyvateľom týchto štvrtí. „Predpokladám, že o pár rokov budú slúžiť len turistom. Zo štvrtí huton sa pomaly stáva akurát tak atrakcia cestovného ruchu,“ tvrdí nám Liang, ktorý študoval v Nemecku.
Atraktívne naozaj sú. V úzkych uličkách s prízemnými domami s červenými strechami otvárajú svoje brány obchody so suvenírmi a reštaurácie lákajú vôňou korenia. Na uliciach sa hrajú deti. Muži a ženy vysedávajú na stolčekoch, hrajú karty a šach alebo popíjajú čaj. Cez záves z bicyklo-koča trčia zaprášené bosé nohy relaxujúceho mladíka. Huton sú celkom iné ako centrum – sú tunajšou oázou pokoja. Cez otvorenú, načerveno natretú bránu, ktorá je na okrajoch lemovaná farebnými kvetinovými motívmi, nahliadneme do dvora jedného z domov. Zdá sa, že sa tu dlho neupratovalo. O vyčnievajúce tehly v múroch sa opierajú staré nepotrebné bicykle. Pod konármi cédrových stromov a tují vešia drobučká starenka bielizeň. „Žijem tu celý život. Ale najradšej by som bola, keby to tu všetko zbúrali a postavili nám nové byty, tak ako inde,“ ponosuje sa 70-ročná pani. Väčšina obyvateľov huton nemá práve najkrajšie spomienky na život v nich. Majiteľom týchto výnimočných domov s nádvorím je totiž prevažne štát, čo vysvetľuje aj ich rýchlu likvidáciu v minulých rokoch. Ale teraz práve rastúci záujem turistov o tieto „atrakcie“ vedie k ziskom – a inšpiruje vládu na ich zachovanie. A neznamená to ani úplné zachovanie ducha huton. Skôr perspektívu, že smiech detí či pokojné vysedávanie starých ľudí na ulici raz vystriedajú turistické butiky a reštaurácie.
.divadlo dokonalosti
V Pekingu som pochopil, prečo niektorí tvrdia, že situácia v Číne nie je až taká zlá. Kto počas olympiády navštívi Peking, zostane v očarení a údive. História, modernosť, priestranné parky i úzke uličky pomedzi domy. Pobyt v Pekingu je ako cesta snov – najmä teraz, keď tu o chvíľočku vypukne olympiáda. A práve to je cieľom komunistov – aby každý návštevník odchádzal z olympiády s pozitívnymi dojmami, lebo pozeral len na kladnú tvár veľkomesta. Čína je však stále krajinou sociálnych paradoxov, kde luxus len kryje nedôstojný život chudoby a porušovanie práv človeka je na dennom poriadku. Našťastie, nie všetci vidia len očarujúcu stranu tejto krajiny. Hlasy volajúce po slobode a ľudskej dôstojnosti stále nútia svet, aby sa zamyslel nad absurdnosťou divadla dokonalosti a hry na „spravodlivých a sociálnych“.
Prilietame do Pekingu na novootvorený terminál a ten prekvapí každého, kto si pri komunistickej krajine predstavuje betónovú a nevyriadenú budovu. Najväčšie letisko sveta v technike a dizajne predbehlo západ o desať rokov. A nielen to. Čistota zahanbuje vychýrené západoeurópske letiská. Upratovacie čaty stoja na každom rohu, drhnú a leštia každý kút. Najľudnatejšia krajina sveta s najlacnejšou pracovnou silou si to môže dovoliť. V zástupe prichádza desať upratovačiek, ktoré striedajú svoje kolegyne. Jedna z upratovačiek, ktoré stoja na každom metri, sa hrdo pýši šerpou – vyznamenaním za vynikajúce pracovné výsledky.
Colný policajt mi s úsmevom podáva pas: „Welcome to China. Finished, sir.“ Na také rýchle vybavovanie nie som v Európe zvyknutý. Jeho snahu však pochopím, len čo sa pred pultom rozsvietia tváre smajlíkov a on s úsmevom čaká, ako ohodnotím jeho prácu. Všetko je moderné, perfektné, organizované a uniformované. Peking sa obliekol do nového šatu. Čo je za tým? Dokonalý dril, príprava na olympiádu? Taxíkom „za babku“ vyrážam do centra, hľadám odpoveď na túto otázku.
.more pekinských príležitostí
Slnko je chmúrne a ponuré. Hustý smog zatieňuje obzor. Peking patrí medzi mestá s najznečistenejším ovzduším. Krátko pred olympiádou vláda odstavila továrne v blízkosti mesta a zakázala pohyb dvom tretinám áut. Musím priznať, že po mojej poslednej návšteve pred dvoma mesiacmi sa ovzdušie výrazne zlepšilo. Cestu lemujú stromy a kvety, ktoré sa však v horúčave a v smogu skláňajú k zemi. Z európskych a amerických veľkomiest poznáme čínske štvrte ako „skladiská špiny a neporiadku“. Peking však svojou čistotou vyvracia všetky tieto predstavy. Zametači a mestské služby dvadsaťštyri hodín čistia ulice.
A už sa vynárajú končiare moderných budov. Manhattan je v porovnaní s najnovšími skyscrapers malou dedinkou. A pritom je stavebná explózia vraj ešte len v plienkach. To mi hovorí Ingrid, ktorá, podobne ako mnohí iní architekti, prišla do Pekingu za novými možnosťami.
Takmer 17-miliónová metropola sa rozrastá a buduje dračou rýchlosťou. Dôvodom najrýchlejšie rastúceho hospodárstva na svete je lacná pracovná sila, kapitalisticky orientovaná ekonomika, bohatnutie strednej vrstvy obyvateľstva a najmä po dlhé roky národnou bankou ukladané veľké množstvo zahraničných valút, ktoré plynú priamo z ruky investorov a turistov. Prosperitu a luxus cítiť na každom kroku. Staré čínske bicykle vystriedali moderné a luxusné autá. Ľudia prechádzajú ulicami s mobilnými telefónmi, oblečení v najmodernejších trendoch, ktoré verne imitujú reklamy. Nakupujú v značkových obchodoch za vesmírne ceny a vychutnávajú si život a pohodlie v snobských reštauráciách či zábavných parkoch. Jeden záver sa núka hneď: ak sa raz v tejto krajine zmení politický systém, Západné ekonomiky upadnú do zabudnutia.
.kontrasty pred Zakázaným mestom
Moderný duch Pekingu však neladí s totalitou. Na najväčšom námestí sveta pred bránami „zakázaného mesta“ sa stretáva tradícia s moderným, kapitalizmus s totalitou, bohatstvo s biedou. Len pred niekoľkými rokmi tu protestovali študenti proti štátnemu režimu – a obetovali vlastné životy. Dnes dekadentne oblečení mladí vysedávajú na námestí, popíjajú kolu a hrajú mobilné hry. Zdá sa, že už nemajú dôvod na protest. Strednej vrstve obyvateľstva sa žije čím ďalej, tým lepšie. Nesťažujú sa. Hospodársky úspech chápu ako dielo vládnucej strany. Aj na totalitné praktiky režimu a sociálny útlak veľmi rýchlo zabudli.
Strach však číha z každej strany a pociťujú ho tí, ktorí si užívajú luxus, aj vláda. Detsky hladké tváre policajtov a špiónov v civile číhajú na každom rohu. Priamo pred vstupom na nádvorie do Zakázaného mesta sa pokúša šedivý starček vytiahnuť odhodené fľaše a jedlo z koša na recyklovaný odpad. Po chvíli k nemu pristupujú dvaja muži a dávajú mu znamenie, aby odišiel. Po ráznej diskusii zbalí úlovok do napchaných tašiek a odchádza. Prísne opatrenia, ktoré bránia bezdomovcom vstupovať do centra mesta, akosi nefungujú.
Po západe slnka sa Peking mení na mozaiku pestrofarebných svetiel, ktoré sa v tanci laserových lúčov odrážajú z reklamných tabúľ výškových budov. „Las Vegas východu“ otvára nočné bary, plné života a alkoholu, ktorému holdujú cudzinci aj tunajší. Mladé dievčatá tancujú v rytme hitov, v rukách mobilné telefóny, ktorými v opojení snímajú vlastné ladné pohyby. Cigaretové ohníky sa ligocú v dyme ako mušky medzi svetlami reflektorov.
.určite navštívte Tibet
Po pár hodinách odchádzam s kamarátmi, ktorí už niekoľko rokov žijú v Pekingu, do neďalekej Tibetskej reštaurácie. Mladá dievčina nás milo víta peknou angličtinou. „Ste z Tibetu?“ pýtam sa zvedavo. „Áno“ znie odpoveď. „Ale už niekoľko rokov pracujem v Pekingu. Moja rodina však zostala v Tibete. Boli ste už v Tibete?“ „Ale teraz sa tam nedá cestovať?“ reagujeme prekvapene. „Možno budúci týždeň – určite. Tibet je krásny. Hory, príroda a hlavne čistý vzduch sa vám budú určite páčiť.“ Prezrádza nám, že domov cestuje zriedka. Je to ďaleko a finančne neúnosné. Navyše má výhodnú prácu a zarába dobre, lebo ovláda angličtinu, nielen naučené frázy ako jej kolegovia. Na náš krátky komentár k osobnosti dalajlámu nereaguje. Ale rozhovor s nami ochotne vedie ďalej: „Musíte navštíviť Tibet. Je prekrásny.“ Politické témy sa v tejto krajine veľmi často nepreberajú. Mnohí dokonca ani netušia, čo o ich vlasti píše svet. Zahraničná tlač je pre obyvateľov takmer jeden a pol miliardovej krajiny tabu. Všimli sme si, že po chvíli sa pred reštauráciou objavujú dvaja policajti. Jeden z čašníkov vychádza a zhovára sa s nimi. Asi sa dozvedajú to, čo chceli, a tak odchádzajú na druhu stranu ulice.
.sme pochybní cudzinci
Olympijské mestečko nás očakáva na druhý deň. Štadión je oplotený drôtom. Mladí policajti a vojaci stoja na každom metri, pražia sa v spare dňa. Domáci i turisti pózujú s fotoaparátom pred „veľkým hniezdom“. „Welcome to China,“ prihovárajú sa nám mladé dievčatá s úsmevom na tvári a pýtajú sa nás, či sa môžu s nami odfotiť. Na moste, ktorý vedie ponad širokú autodráhu, sa so svojou technikou rozkladajú žurnalisti. Odtiaľto je na štadión najlepší výhľad. Na druhej strane cesty stojí mladý vojak. S mapou v ruke sa ho snažíme opýtať, ktorým smerom je najbližšia stanica metra. Udivene sa zadíva do mapy a krúti hlavou, že nevie. Kým špekulujeme nad mapou, usadení vo výklenku pred autoservisom, spozorujem, že mladého vojaka odrazu obklopili piati muži v čiernych nohaviciach a bielych košeliach. Niečo sa ho vypytujú a očami ukazujú – na nás.
„Veľké oko“ striehne na pochybných cudzincov na každom kroku. Čo je však úlohou stĺpovito stojaceho vojaka, asi nikdy nepochopím. Stojí tam, nič nevie, ničomu nerozumie a možno ani zmyslu svojho státia. Alebo mu nie je dovolené, aby rozumel a vedel. Mimochodom, stanica metra je na vedľajšej ulici. A metro nás vezie smerom do jednej zo štvrtí huton.
.kde je celkom iný Peking
Huton sú najstaršie mestské obydlia. Z historických štvrtí zostalo už len nepatrné množstvo. Po celé roky boli tieto štvrte objektom kritiky Západu pre zlé sociálne a hygienické podmienky, v ktorých tu ľudia dlho žili. Dnes západ kritizuje ich odstránenie a nahradenie bytmi. Olympijské hry však vláda berie ako dobrý dôvod na skrášlenie týchto unikátnych častí mesta. Nemožno si nevšimnúť, ako do nich investuje. Na každom rohu stoja nové verejné sociálne zariadenia, ktoré slúžia v prvom rade obyvateľom týchto štvrtí. „Predpokladám, že o pár rokov budú slúžiť len turistom. Zo štvrtí huton sa pomaly stáva akurát tak atrakcia cestovného ruchu,“ tvrdí nám Liang, ktorý študoval v Nemecku.
Atraktívne naozaj sú. V úzkych uličkách s prízemnými domami s červenými strechami otvárajú svoje brány obchody so suvenírmi a reštaurácie lákajú vôňou korenia. Na uliciach sa hrajú deti. Muži a ženy vysedávajú na stolčekoch, hrajú karty a šach alebo popíjajú čaj. Cez záves z bicyklo-koča trčia zaprášené bosé nohy relaxujúceho mladíka. Huton sú celkom iné ako centrum – sú tunajšou oázou pokoja. Cez otvorenú, načerveno natretú bránu, ktorá je na okrajoch lemovaná farebnými kvetinovými motívmi, nahliadneme do dvora jedného z domov. Zdá sa, že sa tu dlho neupratovalo. O vyčnievajúce tehly v múroch sa opierajú staré nepotrebné bicykle. Pod konármi cédrových stromov a tují vešia drobučká starenka bielizeň. „Žijem tu celý život. Ale najradšej by som bola, keby to tu všetko zbúrali a postavili nám nové byty, tak ako inde,“ ponosuje sa 70-ročná pani. Väčšina obyvateľov huton nemá práve najkrajšie spomienky na život v nich. Majiteľom týchto výnimočných domov s nádvorím je totiž prevažne štát, čo vysvetľuje aj ich rýchlu likvidáciu v minulých rokoch. Ale teraz práve rastúci záujem turistov o tieto „atrakcie“ vedie k ziskom – a inšpiruje vládu na ich zachovanie. A neznamená to ani úplné zachovanie ducha huton. Skôr perspektívu, že smiech detí či pokojné vysedávanie starých ľudí na ulici raz vystriedajú turistické butiky a reštaurácie.
.divadlo dokonalosti
V Pekingu som pochopil, prečo niektorí tvrdia, že situácia v Číne nie je až taká zlá. Kto počas olympiády navštívi Peking, zostane v očarení a údive. História, modernosť, priestranné parky i úzke uličky pomedzi domy. Pobyt v Pekingu je ako cesta snov – najmä teraz, keď tu o chvíľočku vypukne olympiáda. A práve to je cieľom komunistov – aby každý návštevník odchádzal z olympiády s pozitívnymi dojmami, lebo pozeral len na kladnú tvár veľkomesta. Čína je však stále krajinou sociálnych paradoxov, kde luxus len kryje nedôstojný život chudoby a porušovanie práv človeka je na dennom poriadku. Našťastie, nie všetci vidia len očarujúcu stranu tejto krajiny. Hlasy volajúce po slobode a ľudskej dôstojnosti stále nútia svet, aby sa zamyslel nad absurdnosťou divadla dokonalosti a hry na „spravodlivých a sociálnych“.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.