Je jedináčikovstvo vážny hendikep, ktorý môže negatívne ovplyvniť vývoj osobnosti? Ako kompenzovať fakt, že dieťa nemá okolo seba súrodeneckú skupinu? V čom sú výhody jedináčikovstva? Hľadajme odpovede.
Možno vôbec jedináčikovský syndróm zovšeobecniť a priradiť ho automaticky všetkým, čo vyrastali bez súrodenca? Psychologička Mária Krýslová sa tomu bráni. A hoci má pred sebou dlhý zoznam negatív jedináčikovstva, prv, než vstúpi na tento tenký ľad, zdôrazňuje: „Netreba jedináčikov invalidizovať, aby nemali pocit, že sú už negatívne naprogramovaní.“ Mária Krýslová pripomína v tejto súvislosti veľmi dôležitú vec: psychológia uznáva čosi ako sebanapĺňajúce proroctvo – teda keď človek prijme negatívnu predpoveď, tak ju potom môže aj sám nevedome napĺňať.
.atraktivita pomáha
O tom, či sa dieťaťu podarí zvládnuť negatíva jedináčikovstva, rozhoduje veľa faktorov. Napríklad to, akí sú jeho rodičia, ako ho vychovávajú, ako mu kompenzujú rovesnícke vzťahy, ale rozhoduje o tom aj samotná osobnosť dieťaťa. „Môže to byť ľahšie pre deti, ktoré sú dobre vybavené takzvanou atraktivitou,“ pripomína Mária Krýslová. „To neznamená len fyzickú krásu, ale napríklad aj milota dieťaťa, jeho prítulnosť, náchylnosť ku kontaktu a také jeho kompetencie, ako inteligencia, temperament, rôzne druhy zručností, ale aj prispôsobivosť, pružnosť a pod.“ Samozrejme, dôležité je aj to, či jedináčik vyrastá v izolovanej uzavretej rodine, alebo je súčasťou širšej rodiny, kde sa stretáva s bratrancami a sesternicami a kde funguje prirodzená rodinná sieť.
„Jedináčik má z rodiny nacvičené najmä dve roly: rolu podriadeného, submisívneho (voči rodičom), a rolu „hviezdy“, ktorá je v centre pozornosti,“ pripomína Krýslová. Jedináčikom často chýba skúsenosť z rovesníckych rovnocenných vzťahov, a preto existuje riziko, že silnejšie osobnosti budú mať sklon dirigovať, keď si nájdu kamaráta, alebo neskôr partnera. Submisívnejšie povahy, naopak, chápu partnerský či kamarátsky vzťah tak vážne, ako vzťah s rodičmi, teda ako vzťah na život a na smrť. Úzkostlivo sa boja o to, aby o tento vzťah neprišli. A keď kamarát či partner v tomto vzťahu zradí, je to pre jedináčika veľká rana.
Jedináčik je z domu často zvyknutý na to, že je v centre pozornosti. Keď sa potom dostane do detského kolektívu, kde sa celkom prirodzene môže ocitnúť aj na okraji záujmu, znáša to veľmi ťažko. Deti, ktoré nemajú súrodencov, často trpia aj tým, že ostatní o nich automaticky predpokladajú, že ako jedináčikovia sú rozmaznaní alebo slabošskí. S týmto predsudkom musia bojovať takmer všetci jedináčikovia. Nadobúdajú preto občas pocit, že sú iní, odlišní, že im niečo chýba, a môžu mať aj pocity menejcennosti.
Nevýhodou jedináčikovstva je aj preťaženosť pozornosťou dospelých. Keď je v rodine viac detí, rodičovská pozornosť – negatívna aj pozitívna – sa rozdelí. „Deti a hodiny sa nemajú príliš často naprávať,“ pripomína v tejto súvislosti staré slovenské príslovie Mária Krýslová. Rodičia majú často aj pocit, že ich nenaplnené ambície musí naplniť dieťa, a tak jedináčik musí byť dobrý vo všetkom – v balete, v tenise, v kreslení... Keď je detí viac, rozložia sa rodičovské očakávania na všetky deti. Vo viacdetnej rodine je prirodzené, že jedno dieťa je šikovné na šport, iné na jazyky a podobne.
.z hendikepu aj prednosť
„Jedináčikovia sú oveľa viac vystavení aj deficitom rodiča,“ hovorí Krýslová. „Pokiaľ je rodič nejakým spôsobom problémová osobnosť, napríklad keď trpí perfekcionizmom, je príliš autoritatívny alebo agresívny, tak je iné, keď sa tento rodičovský deficit rozloží na tri deti, ako keď to schytá jedno.“
Je prirodzené, že jedináčikovia majú menšiu príležitosť aj pre rozvoj súcitenia, spolupráce a súhry. Majú menší tréning v sociálnom prispôsobovaní, menšiu príležitosť rozvinúť niektoré sociálne zručnosti a chýba im aj súrodenecký tréning v znášaní sociálnych frustrácií. „Ide o to, že keď niekto na dieťa zakričí, alebo ho odmietne, vyžaduje si to od dieťaťa istú frustračnú toleranciu. Tá sa získava aj v súrodeneckých vzťahoch, preto jedináčikom často chýba,“ vysvetľuje Mária Krýslová. Chýba im aj tréning v zvládaní rivality a súťaženia. Pritom mnohí jedináčikovia, ktorí sú silnými osobnosťami, túžia byť úspešní, aby vykompenzovali deficit súrodencov. Slabšie vybavení jedináčikovia sa, naopak, súťaženiu snažia za každú cenu vyhnúť. Tieto znevýhodnenia sa však dajú dobre vyriešiť, ak rodičia dajú svojho jedináčika na nejaký druh kolektívneho športu. „Na jedináčikov to má úžasné účinky. V kolektívnom športe sa dieťa učí skoro všetko, čo sa učí v súrodeneckej skupine: spolupráci, súhre, učí sa súťažiť, prehrávať aj víťaziť,“ radí psychologička Krýslová.
U jedináčikov, ktorým chýbal kontakt s rovesníkmi, sa môžu v neprimerane posilniť aj narcisistické tendencie a egocentrizmus. V dospelosti sa poznajú napr. podľa toho, že dokážu veľa zaujímavo rozprávať, ale vedú vždy iba monológ, nedajú priestor druhému. Alebo si jedináčikoviaz detstva donesú do partnerských vzťahov návyk, že svoje prežívanie nevedia zdieľať s niekým ďalším, čo môže byť nepríjemné v manželskom spolužití. „Ale všetko závisí, samozrejme, od toho, ako sa vyvíja život jedináčika, akýkoľvek determinizmus nie je ani tu namieste,“ pripomína znovu Krýslová.
Sú však aj pozitíva, ktoré jedináčikovstvo prináša. „Jedináčikovia majú lepší prospech v škole, dosahujú vyššie skóre v inteligenčných testoch, vo všeobecných vedomostiach aj v niektorých zručnostiach. Býva tam aj zvýšená motivácia dosahovať úspech,“ hovorí psychologička. Izolovanosť jedináčikov môže mať občas aj veľmi pozitívne dôsledky. Jedináčikovia môžu proti svojej osamelosti pomáhať tvorivosťou. Vytvoria si vlastný imaginatívny svet, stávajú sa hĺbavejší a hodnotovo orientovaní. „Môžu z nich byť vynikajúci myslitelia, vedci, umelci,“ dodáva na záver celkom optimisticky Mária Krýslová. Stačí málo – urobiť zo svojho hendikepu prednosť.
Možno vôbec jedináčikovský syndróm zovšeobecniť a priradiť ho automaticky všetkým, čo vyrastali bez súrodenca? Psychologička Mária Krýslová sa tomu bráni. A hoci má pred sebou dlhý zoznam negatív jedináčikovstva, prv, než vstúpi na tento tenký ľad, zdôrazňuje: „Netreba jedináčikov invalidizovať, aby nemali pocit, že sú už negatívne naprogramovaní.“ Mária Krýslová pripomína v tejto súvislosti veľmi dôležitú vec: psychológia uznáva čosi ako sebanapĺňajúce proroctvo – teda keď človek prijme negatívnu predpoveď, tak ju potom môže aj sám nevedome napĺňať.
.atraktivita pomáha
O tom, či sa dieťaťu podarí zvládnuť negatíva jedináčikovstva, rozhoduje veľa faktorov. Napríklad to, akí sú jeho rodičia, ako ho vychovávajú, ako mu kompenzujú rovesnícke vzťahy, ale rozhoduje o tom aj samotná osobnosť dieťaťa. „Môže to byť ľahšie pre deti, ktoré sú dobre vybavené takzvanou atraktivitou,“ pripomína Mária Krýslová. „To neznamená len fyzickú krásu, ale napríklad aj milota dieťaťa, jeho prítulnosť, náchylnosť ku kontaktu a také jeho kompetencie, ako inteligencia, temperament, rôzne druhy zručností, ale aj prispôsobivosť, pružnosť a pod.“ Samozrejme, dôležité je aj to, či jedináčik vyrastá v izolovanej uzavretej rodine, alebo je súčasťou širšej rodiny, kde sa stretáva s bratrancami a sesternicami a kde funguje prirodzená rodinná sieť.
„Jedináčik má z rodiny nacvičené najmä dve roly: rolu podriadeného, submisívneho (voči rodičom), a rolu „hviezdy“, ktorá je v centre pozornosti,“ pripomína Krýslová. Jedináčikom často chýba skúsenosť z rovesníckych rovnocenných vzťahov, a preto existuje riziko, že silnejšie osobnosti budú mať sklon dirigovať, keď si nájdu kamaráta, alebo neskôr partnera. Submisívnejšie povahy, naopak, chápu partnerský či kamarátsky vzťah tak vážne, ako vzťah s rodičmi, teda ako vzťah na život a na smrť. Úzkostlivo sa boja o to, aby o tento vzťah neprišli. A keď kamarát či partner v tomto vzťahu zradí, je to pre jedináčika veľká rana.
Jedináčik je z domu často zvyknutý na to, že je v centre pozornosti. Keď sa potom dostane do detského kolektívu, kde sa celkom prirodzene môže ocitnúť aj na okraji záujmu, znáša to veľmi ťažko. Deti, ktoré nemajú súrodencov, často trpia aj tým, že ostatní o nich automaticky predpokladajú, že ako jedináčikovia sú rozmaznaní alebo slabošskí. S týmto predsudkom musia bojovať takmer všetci jedináčikovia. Nadobúdajú preto občas pocit, že sú iní, odlišní, že im niečo chýba, a môžu mať aj pocity menejcennosti.
Nevýhodou jedináčikovstva je aj preťaženosť pozornosťou dospelých. Keď je v rodine viac detí, rodičovská pozornosť – negatívna aj pozitívna – sa rozdelí. „Deti a hodiny sa nemajú príliš často naprávať,“ pripomína v tejto súvislosti staré slovenské príslovie Mária Krýslová. Rodičia majú často aj pocit, že ich nenaplnené ambície musí naplniť dieťa, a tak jedináčik musí byť dobrý vo všetkom – v balete, v tenise, v kreslení... Keď je detí viac, rozložia sa rodičovské očakávania na všetky deti. Vo viacdetnej rodine je prirodzené, že jedno dieťa je šikovné na šport, iné na jazyky a podobne.
.z hendikepu aj prednosť
„Jedináčikovia sú oveľa viac vystavení aj deficitom rodiča,“ hovorí Krýslová. „Pokiaľ je rodič nejakým spôsobom problémová osobnosť, napríklad keď trpí perfekcionizmom, je príliš autoritatívny alebo agresívny, tak je iné, keď sa tento rodičovský deficit rozloží na tri deti, ako keď to schytá jedno.“
Je prirodzené, že jedináčikovia majú menšiu príležitosť aj pre rozvoj súcitenia, spolupráce a súhry. Majú menší tréning v sociálnom prispôsobovaní, menšiu príležitosť rozvinúť niektoré sociálne zručnosti a chýba im aj súrodenecký tréning v znášaní sociálnych frustrácií. „Ide o to, že keď niekto na dieťa zakričí, alebo ho odmietne, vyžaduje si to od dieťaťa istú frustračnú toleranciu. Tá sa získava aj v súrodeneckých vzťahoch, preto jedináčikom často chýba,“ vysvetľuje Mária Krýslová. Chýba im aj tréning v zvládaní rivality a súťaženia. Pritom mnohí jedináčikovia, ktorí sú silnými osobnosťami, túžia byť úspešní, aby vykompenzovali deficit súrodencov. Slabšie vybavení jedináčikovia sa, naopak, súťaženiu snažia za každú cenu vyhnúť. Tieto znevýhodnenia sa však dajú dobre vyriešiť, ak rodičia dajú svojho jedináčika na nejaký druh kolektívneho športu. „Na jedináčikov to má úžasné účinky. V kolektívnom športe sa dieťa učí skoro všetko, čo sa učí v súrodeneckej skupine: spolupráci, súhre, učí sa súťažiť, prehrávať aj víťaziť,“ radí psychologička Krýslová.
U jedináčikov, ktorým chýbal kontakt s rovesníkmi, sa môžu v neprimerane posilniť aj narcisistické tendencie a egocentrizmus. V dospelosti sa poznajú napr. podľa toho, že dokážu veľa zaujímavo rozprávať, ale vedú vždy iba monológ, nedajú priestor druhému. Alebo si jedináčikoviaz detstva donesú do partnerských vzťahov návyk, že svoje prežívanie nevedia zdieľať s niekým ďalším, čo môže byť nepríjemné v manželskom spolužití. „Ale všetko závisí, samozrejme, od toho, ako sa vyvíja život jedináčika, akýkoľvek determinizmus nie je ani tu namieste,“ pripomína znovu Krýslová.
Sú však aj pozitíva, ktoré jedináčikovstvo prináša. „Jedináčikovia majú lepší prospech v škole, dosahujú vyššie skóre v inteligenčných testoch, vo všeobecných vedomostiach aj v niektorých zručnostiach. Býva tam aj zvýšená motivácia dosahovať úspech,“ hovorí psychologička. Izolovanosť jedináčikov môže mať občas aj veľmi pozitívne dôsledky. Jedináčikovia môžu proti svojej osamelosti pomáhať tvorivosťou. Vytvoria si vlastný imaginatívny svet, stávajú sa hĺbavejší a hodnotovo orientovaní. „Môžu z nich byť vynikajúci myslitelia, vedci, umelci,“ dodáva na záver celkom optimisticky Mária Krýslová. Stačí málo – urobiť zo svojho hendikepu prednosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.