Hlúposť, oslabenie opozície, pomoc Gašparovičovi – také je mediálne hodnotenie Mikloškovej kandidatúry na prezidenta. Takže to tu máme znovu – menšie zlo, manipulácia a prostoduché nezmysly.
Slovensko doteraz nemalo na dobrého prezidenta. Tiso sa až po zem poklonil Hitlerovi a v Holíči nedvojznačne preklial našich trpiacich Židov. Michal Kováč sa až po zem poklonil Mečiarovi, a len nekonečná ctižiadosť celoživotného sivého úradníka ho neskôr postavila proti HZDS a tým ho, paradoxne, priradila k demokratom. Rudolf Schuster sa ani neklaňal, on bol rovno členom ÚV KSS, a v slobode len údesným rečníkom, lovcom anakond a samoľúbym starcom. A Ivan Gašparovič ani len to. Na Mečiara nikdy nemal, na oneskorený kováčovský vzdor tiež nie. Vždy sa len viezol a slúžil. Toto osobnostné vákuum však stačilo, aby sme mali za prezidenta chodiacu frázu a trápny gýč.
Galéria oportunistov v prezidentskom úrade je zahanbujúca. Je preto celkom pochopiteľné, že ľudia, ktorí si chcú prezidenta vážiť, sú už po čomsi dôstojnejšom úplne vyhladovaní. Pochopiť sa dá aj snaha oslabiť dominanciu Fica aspoň okľukou cez hlavu štátu. Čo však pochopiteľné nie je, je stádovitosť, s ktorou sa chce tento cieľ dosiahnuť a hystéria, s akou sa odmieta každé slobodnejšie uvažovanie.
Najskôr k stádovitosti. Iveta Radičová je celkom milý kandidát. Nekonečne milší než Ivan G. Prečo však úplne absentuje diskusia o nej, o jej chybách a prednostiach, o jej osobnom príbehu? Kde sú spory o založení slovenskej ODS a jej krachu vo voľbách 1992? Kde je otázka, čo si myslí o správaní ministra Kaníka, ktorému neskôr pomáhala? A napokon – prečo je hrobové ticho okolo jej vstupu do SDKÚ v čase, keď už bolo jasné, aké je jej financovanie, kto je Palacka a v čej hlave strašila skupinka? Kto vlastne je Iveta Radičová? Čomu verí? Čo je niť, ktorá sa ťahá jej životom? Odpovede by boli zaujímavé, možno by dokonca niečo vysvetlili, ale nikto sa nepýta. Stádo nepotrebuje pochybnosti, stádo žiada istotu. A tak ju dostalo – nepýtaj sa, voľ. My už zariadime, aby sa dostala do prieskumov, keď ešte nechcela, a zariadime aj to, aby jej slušní súperi vyzerali sebecky ako štrajkokazi. S manipuláciou už máme bohaté skúsenosti. Fungovalo za Ruska, bude aj dnes, však pán Haulík?
A teraz k hystérii. Nevraživosť a argumenty, s akými bolo prijaté ohlásenie kandidatúry Františka Mikloška, vyrážajú dych. Úplne sa napríklad zamlčalo, že naše voľby prezidenta sú dvojkolové. A že teda akýkoľvek opozičný kandidát neuberá šance inému opozičnému kandidátovi, pretože ak Gašparovič nezíska už v prvom kole 50 percent, v druhom sa stretne práve s najsilnejším opozičným kandidátom. Vtedy je možný spoločný postup, nie teraz. A ak 50 percent už v prvom kole náš insitný pretekár získa, bude to vôľa zmagoreného ľudu, nerozumná, ale slobodná, a je potom úplne jedno, koľko postaví opozícia kandidátov a aké percentá získajú. Alebo chce niekto tvrdiť, že Mikloškova kandidatúra pridáva percentá Gašparovičovi? Je teplo, ale až takto nebláznime.
Chorý je aj argument, podľa ktorého Mikloško kandiduje iba preto, aby zviditeľnil novovzniknutú KDS, čo má byť morálne zvrhlé. Ale veď politici z definície konajú tak, aby pomohli aj svojim stranám. Na tom nie je nič zvrhlé, naopak, je to prejav základnej lojality. Jedinou otázkou je, čo sú to za strany a aké hodnoty reprezentujú. Ak niekto tvrdí, že KDS reprezentuje niečo zvrhlé, nech nájde odvahu povedať to. Inak len kopíme bludy.
Napokon to najdôležitejšie – prezident v našom systéme nie je výkonná, ale morálna funkcia. Pozrime sa na voľby z tohto hľadiska a porovnajme život Gašparoviča, Radičovej a Mikloška. Nie je to úplne jasné?
A nie je pre slobodu skvelé, že všetci – nacionalisti, liberáli aj konzervatívci – máme už v prvom kole koho voliť?
Slovensko doteraz nemalo na dobrého prezidenta. Tiso sa až po zem poklonil Hitlerovi a v Holíči nedvojznačne preklial našich trpiacich Židov. Michal Kováč sa až po zem poklonil Mečiarovi, a len nekonečná ctižiadosť celoživotného sivého úradníka ho neskôr postavila proti HZDS a tým ho, paradoxne, priradila k demokratom. Rudolf Schuster sa ani neklaňal, on bol rovno členom ÚV KSS, a v slobode len údesným rečníkom, lovcom anakond a samoľúbym starcom. A Ivan Gašparovič ani len to. Na Mečiara nikdy nemal, na oneskorený kováčovský vzdor tiež nie. Vždy sa len viezol a slúžil. Toto osobnostné vákuum však stačilo, aby sme mali za prezidenta chodiacu frázu a trápny gýč.
Galéria oportunistov v prezidentskom úrade je zahanbujúca. Je preto celkom pochopiteľné, že ľudia, ktorí si chcú prezidenta vážiť, sú už po čomsi dôstojnejšom úplne vyhladovaní. Pochopiť sa dá aj snaha oslabiť dominanciu Fica aspoň okľukou cez hlavu štátu. Čo však pochopiteľné nie je, je stádovitosť, s ktorou sa chce tento cieľ dosiahnuť a hystéria, s akou sa odmieta každé slobodnejšie uvažovanie.
Najskôr k stádovitosti. Iveta Radičová je celkom milý kandidát. Nekonečne milší než Ivan G. Prečo však úplne absentuje diskusia o nej, o jej chybách a prednostiach, o jej osobnom príbehu? Kde sú spory o založení slovenskej ODS a jej krachu vo voľbách 1992? Kde je otázka, čo si myslí o správaní ministra Kaníka, ktorému neskôr pomáhala? A napokon – prečo je hrobové ticho okolo jej vstupu do SDKÚ v čase, keď už bolo jasné, aké je jej financovanie, kto je Palacka a v čej hlave strašila skupinka? Kto vlastne je Iveta Radičová? Čomu verí? Čo je niť, ktorá sa ťahá jej životom? Odpovede by boli zaujímavé, možno by dokonca niečo vysvetlili, ale nikto sa nepýta. Stádo nepotrebuje pochybnosti, stádo žiada istotu. A tak ju dostalo – nepýtaj sa, voľ. My už zariadime, aby sa dostala do prieskumov, keď ešte nechcela, a zariadime aj to, aby jej slušní súperi vyzerali sebecky ako štrajkokazi. S manipuláciou už máme bohaté skúsenosti. Fungovalo za Ruska, bude aj dnes, však pán Haulík?
A teraz k hystérii. Nevraživosť a argumenty, s akými bolo prijaté ohlásenie kandidatúry Františka Mikloška, vyrážajú dych. Úplne sa napríklad zamlčalo, že naše voľby prezidenta sú dvojkolové. A že teda akýkoľvek opozičný kandidát neuberá šance inému opozičnému kandidátovi, pretože ak Gašparovič nezíska už v prvom kole 50 percent, v druhom sa stretne práve s najsilnejším opozičným kandidátom. Vtedy je možný spoločný postup, nie teraz. A ak 50 percent už v prvom kole náš insitný pretekár získa, bude to vôľa zmagoreného ľudu, nerozumná, ale slobodná, a je potom úplne jedno, koľko postaví opozícia kandidátov a aké percentá získajú. Alebo chce niekto tvrdiť, že Mikloškova kandidatúra pridáva percentá Gašparovičovi? Je teplo, ale až takto nebláznime.
Chorý je aj argument, podľa ktorého Mikloško kandiduje iba preto, aby zviditeľnil novovzniknutú KDS, čo má byť morálne zvrhlé. Ale veď politici z definície konajú tak, aby pomohli aj svojim stranám. Na tom nie je nič zvrhlé, naopak, je to prejav základnej lojality. Jedinou otázkou je, čo sú to za strany a aké hodnoty reprezentujú. Ak niekto tvrdí, že KDS reprezentuje niečo zvrhlé, nech nájde odvahu povedať to. Inak len kopíme bludy.
Napokon to najdôležitejšie – prezident v našom systéme nie je výkonná, ale morálna funkcia. Pozrime sa na voľby z tohto hľadiska a porovnajme život Gašparoviča, Radičovej a Mikloška. Nie je to úplne jasné?
A nie je pre slobodu skvelé, že všetci – nacionalisti, liberáli aj konzervatívci – máme už v prvom kole koho voliť?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.