Energetický audit. Kto tohto roku nepostavil, neprenajímal, nepredal či nekúpil dom, možno o ňom ešte nevie. Keby sa s ním oboznámil, rozmýšľal by, či ho má považovať za zbytočnosť, alebo rovno za buzeráciu, platenú, ako inak, z vrecka vlastníka nehnuteľnosti.
Vláda Slovenskej republiky a po nej Národná rada SR takmer pred tromi rokmi prerokovala a s pripomienkou schválila návrh zákona o energetickej hospodárnosti budov. Ako sa možno dočítať na stránke Úradu vlády, „tento zákon ustanovuje postupy a opatrenia na zlepšenie energetickej hospodárnosti budov s cieľom optimalizovať vnútorné prostredie v budovách a znížiť emisie oxidu uhličitého z prevádzky budov a pôsobnosť orgánov verejnej správy“.
.dobrý deň
Čo si však za týmito slovami predstaví človek, ktorý už skúsenosť s týmto zákonom získal? Napríklad energetického audítora, ktorého okrúhla pečiatka je veľmi dôležitá na to, aby človek vôbec skolaudoval dom.
Úlohou audítora je prezrieť celú budovu: skontroluje, či sú okná z plastu alebo z dreva, spočíta počet radiátorov, skontroluje izoláciu na rúrach, privádzajúcich do radiátorov teplú vodu, zmeria hrúbku minerálnej vaty, ukrytej pod podlahou, preskúma kotol i kozub, skontroluje zateplenie a nazrie dokonca aj pod strechu. To všetko kvôli tomu, aby mal dostatok dát na výpočet.
Keď to všetko zosumarizuje, vyjde mu, aká (ne)hospodárna je vaša budova, vy budete vedieť, čo sa dá ešte zlepšiť, dom získa onen energetický certifikát a na viditeľnom mieste mu má pribudnúť tzv. energetický štítok, podobný štítkom na elektrických spotrebičoch.
Kto všetko musí mať certifikát? Spomínaný zákon číslo 555/2005 hovorí, že povinnosť energetickej certifikácie sa vzťahuje napríklad na rodinné domy, bytové domy, administratíve budovy, školy, hotely, nemocnice či športové zariadenia. Certifikácia sa netýka napríklad chránených objektov, kostolov, dočasných stavieb, priemyselných alebo poľnohospodárskych objektov.
.hľadá sa pointa
Fajn, ale aký to má zmysel? Ako už dávnejšie povedala pre portál sme.sk riaditeľka Odboru stavebníctva Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR Alena Ohradzanská, „zákon o energetickej hospodárnosti budov preberá smernicu Európskeho parlamentu a Rady. Cieľom tejto smernice je jednak znižovanie CO2 z prevádzky budov a znižovanie spotreby energie v budovách“. Podľa Ohradzanskej sa náklady na obstaranie energetického certifikátu, ktoré bude mať vlastník budovy, vrátia vykonaním opatrení, ktoré sú súčasťou každého certifikátu: „Uvažuje sa o rôznych podporných nástrojoch na zlepšovanie ekonomickej hospodárnosti budov zo strany štátu a certifikát môže byť podmienkou alebo nástrojom na preukazovanie dosiahnutých úspor.“
Keď sa na zmysel auditu spýtate samotného audítora, dá vám dve odpovede: „Môžete sa napríklad dozvedieť, či vám to architekt navrhol a majstri spravili tak, aby vám unikalo čo najmenej tepla,“ respektíve „keď to budete predávať alebo prenajímať, tak je ten certifikát návodom pre tých, ktorí budú mať záujem sa sem nasťahovať“. Z hľadiska ľudí, ktorých táto činnosť živí, ide asi o logickú snahu racionalizovať problematiku. Horšie tomu rozumejú ich zákazníci – až sa žiada napísať, že obete.
Áno, v súčasnosti sa veľmi často hovorí o drahších energiách, o šetrení, o úsporných domoch... Je pochopiteľné, že o energiu majú záujem tak spotrebitelia, ako aj ich vlády. Problém je v tom, že v prípade zákona číslo 555/2005 nejde len o možnosť, ale priamo o povinnosť. Energetický audit je povinný aj pre tých, ktorí vôbec nemajú v úmysle svoju nehnuteľnosť predávať či prenajímať. Povinnosť sa vzťahuje aj na tých, ktorí pri kúpe domu energetickú náročnosť neberú do úvahy.
Vlastník budovy musí uchovávať certifikát po celý čas jeho platnosti, pri predaji ho musí odovzdať novému vlastníkovi, pri prenájme musí odovzdať nájomcovi jeho kópiu, a jeho povinnosťou je zabezpečiť aj pravidelnú kontrolu kotla a klimatizačného systému. Navyše, celý tento špás stojí 15-tisíc korún, a aby toho nebolo málo, má sa opakovať každých desať rokov.
.kde sa vzal...
Kam siahajú korene tohto opatrenia? Do Bruselu, v ktorom v roku 2000 Rada Európskej únie schválila Akčný plán spoločenstva o energetickej efektívnosti a požadovaných opatreniach v sektore stavebníctva. Euroúradníci totiž podľa dôvodovej správy k zákonu zistili, že sektor bytových budov a budovy slúžiace sektoru služieb spotrebujú viac ako 40 percent všetkej energie, spotrebovanej v EÚ, pričom ide o energiu z ropy, plynu a uhlia, teda neobnoviteľných zdrojov, v dôsledku čoho produkujú aj obrovské množstvo CO2. Jedným z opatrení, ktoré mali daný stav zlepšiť, bola smernica Európskeho parlamentu a Rady EÚ 2002/91, ktorá tvorí veľkú časť obsahu spomínaného slovenského zákona.
Je však práve zákon tým správnym opatrením, ktoré prinúti ľudí konať? Už len z bežného pohľadu na slovenské mestá a dediny je zrejmé, že napríklad také zatepľovanie budov či výstavba takzvaných pasívnych budov prebiehali aj bez toho, aby o tom musel hlasovať parlament.
Predkladateľ, ktorým bolo ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja (mimochodom, kto si dnes pamätá, že táto inštitúcia vznikla len kvôli tomu, aby malo Ľuptákovo Združenie robotníkov Slovenska v poslednej Mečiarovej koaličnej vláde zodpovedajúci počet ministrov?), mal zjavne opačný názor.
Podobne sa vyjadrovali aj odborníci, ktorých ešte pred prijatím normy oslovil časopis Trend. Zuzana Sternová zo spoločnosti VVÚPS-NOVA, výskumno-vývojového ústavu pozemných stavieb, povedala, že „zrejme tu neboli iné možnosti, ako pôsobiť na energetické povedomie ľudí“. Asi je vhodné pripomenúť, že táto firma má od januára zapísanú v Obchodnom registri ako jeden z predmetov podnikania aj „energetická certifikácia“. Podľa niekdajšieho dekana Stavebnej fakulty STU Dušana Petráša je výsledok energetického auditu pre vlastníkov budov dôležitá informácia, pričom sa dá „len ťažko očakávať, že by sa na jej získanie motivovali sami“.
.horúce hlavy
Predstavte si človeka, ktorý si postavil dom. Je presvedčený, i keď to tak nakoniec nemusí byť, že ho bude užívať až do smrti. Nehodlá ho ani predávať a ani prenajímať. Snažil sa ho postaviť čo najúspornejšie (ide predsa o jeho peniaze) – obrátil ho právnym smerom, investoval do dobrých okien, zo strán, zvrchu i zospodu ho doslova obalil polystyrénom a minerálnou vatou a izoloval, čo sa dalo.
Potom sa dozvie, že nejaké horúce bruselské hlavy, možno s dobrým úmyslom, možno z dôvodu, aby ospravedlnili svoju existenciu, vymysleli (z jeho hľadiska) zbytočnú normu, ktorú potom v stavebníkovej krajine zbytočné ministerstvo (možno tiež preto, aby zdôvodnilo svoju existenciu) presadilo. Z tejto normy mu vyplynuli rôzne povinnosti, za ktorých nesplnenie mu hrozí pokuta – môže byť sankcionovaný za to, že si so svojím majetkom nakladá podľa svojho uváženia. Zistí, že prijatie normy podporovali firmy, ktoré z neho dnes profitujú. A pri hľadaní odpovede na otázku, aký to má zmysel (s výnimkou vysvetlenia kruhom), nepríde na nič, čo by akciu „štítok za pätnásť“ ospravedlňovalo.
Ako by ste to nazvali?
Vláda Slovenskej republiky a po nej Národná rada SR takmer pred tromi rokmi prerokovala a s pripomienkou schválila návrh zákona o energetickej hospodárnosti budov. Ako sa možno dočítať na stránke Úradu vlády, „tento zákon ustanovuje postupy a opatrenia na zlepšenie energetickej hospodárnosti budov s cieľom optimalizovať vnútorné prostredie v budovách a znížiť emisie oxidu uhličitého z prevádzky budov a pôsobnosť orgánov verejnej správy“.
.dobrý deň
Čo si však za týmito slovami predstaví človek, ktorý už skúsenosť s týmto zákonom získal? Napríklad energetického audítora, ktorého okrúhla pečiatka je veľmi dôležitá na to, aby človek vôbec skolaudoval dom.
Úlohou audítora je prezrieť celú budovu: skontroluje, či sú okná z plastu alebo z dreva, spočíta počet radiátorov, skontroluje izoláciu na rúrach, privádzajúcich do radiátorov teplú vodu, zmeria hrúbku minerálnej vaty, ukrytej pod podlahou, preskúma kotol i kozub, skontroluje zateplenie a nazrie dokonca aj pod strechu. To všetko kvôli tomu, aby mal dostatok dát na výpočet.
Keď to všetko zosumarizuje, vyjde mu, aká (ne)hospodárna je vaša budova, vy budete vedieť, čo sa dá ešte zlepšiť, dom získa onen energetický certifikát a na viditeľnom mieste mu má pribudnúť tzv. energetický štítok, podobný štítkom na elektrických spotrebičoch.
Kto všetko musí mať certifikát? Spomínaný zákon číslo 555/2005 hovorí, že povinnosť energetickej certifikácie sa vzťahuje napríklad na rodinné domy, bytové domy, administratíve budovy, školy, hotely, nemocnice či športové zariadenia. Certifikácia sa netýka napríklad chránených objektov, kostolov, dočasných stavieb, priemyselných alebo poľnohospodárskych objektov.
.hľadá sa pointa
Fajn, ale aký to má zmysel? Ako už dávnejšie povedala pre portál sme.sk riaditeľka Odboru stavebníctva Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR Alena Ohradzanská, „zákon o energetickej hospodárnosti budov preberá smernicu Európskeho parlamentu a Rady. Cieľom tejto smernice je jednak znižovanie CO2 z prevádzky budov a znižovanie spotreby energie v budovách“. Podľa Ohradzanskej sa náklady na obstaranie energetického certifikátu, ktoré bude mať vlastník budovy, vrátia vykonaním opatrení, ktoré sú súčasťou každého certifikátu: „Uvažuje sa o rôznych podporných nástrojoch na zlepšovanie ekonomickej hospodárnosti budov zo strany štátu a certifikát môže byť podmienkou alebo nástrojom na preukazovanie dosiahnutých úspor.“
Keď sa na zmysel auditu spýtate samotného audítora, dá vám dve odpovede: „Môžete sa napríklad dozvedieť, či vám to architekt navrhol a majstri spravili tak, aby vám unikalo čo najmenej tepla,“ respektíve „keď to budete predávať alebo prenajímať, tak je ten certifikát návodom pre tých, ktorí budú mať záujem sa sem nasťahovať“. Z hľadiska ľudí, ktorých táto činnosť živí, ide asi o logickú snahu racionalizovať problematiku. Horšie tomu rozumejú ich zákazníci – až sa žiada napísať, že obete.
Áno, v súčasnosti sa veľmi často hovorí o drahších energiách, o šetrení, o úsporných domoch... Je pochopiteľné, že o energiu majú záujem tak spotrebitelia, ako aj ich vlády. Problém je v tom, že v prípade zákona číslo 555/2005 nejde len o možnosť, ale priamo o povinnosť. Energetický audit je povinný aj pre tých, ktorí vôbec nemajú v úmysle svoju nehnuteľnosť predávať či prenajímať. Povinnosť sa vzťahuje aj na tých, ktorí pri kúpe domu energetickú náročnosť neberú do úvahy.
Vlastník budovy musí uchovávať certifikát po celý čas jeho platnosti, pri predaji ho musí odovzdať novému vlastníkovi, pri prenájme musí odovzdať nájomcovi jeho kópiu, a jeho povinnosťou je zabezpečiť aj pravidelnú kontrolu kotla a klimatizačného systému. Navyše, celý tento špás stojí 15-tisíc korún, a aby toho nebolo málo, má sa opakovať každých desať rokov.
.kde sa vzal...
Kam siahajú korene tohto opatrenia? Do Bruselu, v ktorom v roku 2000 Rada Európskej únie schválila Akčný plán spoločenstva o energetickej efektívnosti a požadovaných opatreniach v sektore stavebníctva. Euroúradníci totiž podľa dôvodovej správy k zákonu zistili, že sektor bytových budov a budovy slúžiace sektoru služieb spotrebujú viac ako 40 percent všetkej energie, spotrebovanej v EÚ, pričom ide o energiu z ropy, plynu a uhlia, teda neobnoviteľných zdrojov, v dôsledku čoho produkujú aj obrovské množstvo CO2. Jedným z opatrení, ktoré mali daný stav zlepšiť, bola smernica Európskeho parlamentu a Rady EÚ 2002/91, ktorá tvorí veľkú časť obsahu spomínaného slovenského zákona.
Je však práve zákon tým správnym opatrením, ktoré prinúti ľudí konať? Už len z bežného pohľadu na slovenské mestá a dediny je zrejmé, že napríklad také zatepľovanie budov či výstavba takzvaných pasívnych budov prebiehali aj bez toho, aby o tom musel hlasovať parlament.
Predkladateľ, ktorým bolo ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja (mimochodom, kto si dnes pamätá, že táto inštitúcia vznikla len kvôli tomu, aby malo Ľuptákovo Združenie robotníkov Slovenska v poslednej Mečiarovej koaličnej vláde zodpovedajúci počet ministrov?), mal zjavne opačný názor.
Podobne sa vyjadrovali aj odborníci, ktorých ešte pred prijatím normy oslovil časopis Trend. Zuzana Sternová zo spoločnosti VVÚPS-NOVA, výskumno-vývojového ústavu pozemných stavieb, povedala, že „zrejme tu neboli iné možnosti, ako pôsobiť na energetické povedomie ľudí“. Asi je vhodné pripomenúť, že táto firma má od januára zapísanú v Obchodnom registri ako jeden z predmetov podnikania aj „energetická certifikácia“. Podľa niekdajšieho dekana Stavebnej fakulty STU Dušana Petráša je výsledok energetického auditu pre vlastníkov budov dôležitá informácia, pričom sa dá „len ťažko očakávať, že by sa na jej získanie motivovali sami“.
.horúce hlavy
Predstavte si človeka, ktorý si postavil dom. Je presvedčený, i keď to tak nakoniec nemusí byť, že ho bude užívať až do smrti. Nehodlá ho ani predávať a ani prenajímať. Snažil sa ho postaviť čo najúspornejšie (ide predsa o jeho peniaze) – obrátil ho právnym smerom, investoval do dobrých okien, zo strán, zvrchu i zospodu ho doslova obalil polystyrénom a minerálnou vatou a izoloval, čo sa dalo.
Potom sa dozvie, že nejaké horúce bruselské hlavy, možno s dobrým úmyslom, možno z dôvodu, aby ospravedlnili svoju existenciu, vymysleli (z jeho hľadiska) zbytočnú normu, ktorú potom v stavebníkovej krajine zbytočné ministerstvo (možno tiež preto, aby zdôvodnilo svoju existenciu) presadilo. Z tejto normy mu vyplynuli rôzne povinnosti, za ktorých nesplnenie mu hrozí pokuta – môže byť sankcionovaný za to, že si so svojím majetkom nakladá podľa svojho uváženia. Zistí, že prijatie normy podporovali firmy, ktoré z neho dnes profitujú. A pri hľadaní odpovede na otázku, aký to má zmysel (s výnimkou vysvetlenia kruhom), nepríde na nič, čo by akciu „štítok za pätnásť“ ospravedlňovalo.
Ako by ste to nazvali?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.