Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Neverím v smrť

.štefan Hríb .časopis .rozhovor

Rozhovory s Antonom Srholcom boli vždy zážitkom. Otvorenosťou, priamosťou, humorom. V .týždni aj Pod lampou bol našou radosťou. Takýto bol:

máš 80 rokov.

Bohužiaľ.

bohužiaľ, ale tak trochu aj Bohu vďaka. Akých to bolo 80 rokov?

Bolo mi dopriate nejako preklenúť cez mojich rodičov celé 20. storočie a vkročiť aj do 21. storočia. Do úplne nového, zmeneného sveta. Vidím veľký pokrok už aj v týchto osemdesiatich rokoch, ktoré je mi dopriate žiť. Pokrok v tom, že sú tu predsa len ľudské práva, cena človeka, sloboda, z ktorej sa tešíme, hoci mnohí ju nevládzeme uniesť, usilujeme sa o spravodlivosť, máme ekonomický rast, i keď na ňom primárne nezáleží. Udiala sa teda obrovská zmena. A je tu aj vývoj v morálnych a duchovných hodnotách. Narodil som sa do prvej veľkej krízy v 30. rokoch. Rodičia ju prežili, lebo žili skromne, poctivo pracovali a mali nás radi. Ale potom sa schýlilo k vojne, demokracia nevydržala.

mal si ťažké detstvo?

Moje detstvo je hlboko poznačené druhou svetovou vojnou, kde mladí muži, ako ste vy a aj oveľa mladší gymnazisti alebo maturanti, museli strieľať ľudí, alebo boli sami zastrelení. Milióny ľudí zahynuli pri bombardovaniach, ničili sa obrovské kultúrne hodnoty. Ľudia išli do plynových komôr – celé skupiny našich židov a židov po celej Európe. Zahynulo 50 miliónov ľudí. Ľudský život nemal nijakú cenu. Po víťazstve Sovietskeho zväzu a páde nacizmu a fašizmu prišiel nový, komunistický totalitný systém a znova ten ľudský život šliapali a deformovali, ničili na základe kritérií takzvaného triedneho zaradenia. Oni dokázali urobiť nepriateľa z kohokoľvek. Znova ľudský život nemal cenu.

dospieval si. K slobode?

Ako maturant som chcel slobodne žiť. Po vojne sme čiastočne prežili závan slobody, aj keď obmedzenej. Tak sme chceli žiť slobodne, ale prišiel komunizmus. Ľudia si nedali pozor na slobodu, neustrážili sme ju. Neboli sme dosť bdelí, ale boli sme aj súčasťou veľkej svetovej hry. Prišiel komunizmus a znova sa vešali ľudia, odsudzovali na doživotné väzenia alebo na trest smrti. Ľudia sa báli otvoriť ústa, a tak prišla veľká duchovná deformácia. Ľudia sa začali pretvarovať, hrali divadielko, aby prežili alebo aby sa udržali pri akej-takej práci, alebo aby deti mohli študovať. To je obrovská lavína utrpenia, ktorým prešiel tento národ. Stále tvrdím, že to boli slávne doby, keď ľudia boli ochotní za svoj názor, za svoju vieru vystúpiť, hoci často padli za obeť. Boli ochotní ísť do väzenia a nedali sa zlomiť. To je veľká vec.

v osemdesiatom deviatom mnohí očakávali, že sa legendárny Anton Srholec vráti ako väzeň z jáchymovských baní na kazateľnicu. Nestalo sa to. Oficiálne preto, lebo si bol dôchodca. A v skutočnosti?

O funkcie som sa neuchádzal. Viem, že vo funkcii by som nebol slobodným človekom, tak som nemal záujem. Najlepšie sa cítim ako robotník vo veľkej myšlienke kresťanského hnutia a kresťanskej viery. A potom, biskupom už bol môj vzácny priateľ Sokol. On bol biskupom na našu slovenskú mieru.

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite